Obrázok používateľa CEZ OKNO
TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA časť XI.: Sloveni - najgermánskejší Germáni 4. časť

"Pojem HROM mal teda božský pôvod, a toto slovo museli naši predkovia vnímať obdobne ako súčasné slovo BOH. A napodiv to zrejme aj tak bolo, pretože napriek tomu, že slová BOH a HROM majú v súčasnosti rozdielne významy, slová od nich odvodené sú navzájom synonymické. K výrazu HROMŽIŤ poznáme synonymá nadávať, kliať, hrešiť a BOHOVAŤ. Bohatiersky, BOHOVSKÝ chápeme rovnako ako OHROMNÝ, v zmysle úžasný, očarujúci, vynikajúci spomedzi ostatných, nadpriemerný; ale i ohromný v zmysle rozsiahly, nesmierny nadľudský teda božský. Ďalej bohatstvo (veľa niečoho, napríklad majetku) – hromada (veľa niečoho), ale i obohatiť sa a nahromadiť niečo. Avšak i protiklady: bohatstvo a pohroma. Výraz hrom v súvislosti s uctievaním boha nachádzame i v slove chrám, ktoré do chorvátčiny prekladáme ako hram (hram – hrom). V poľštine pre slovo chrám medzi inými nachádzame i slovo bóžnica."

 

Pôvod slova GERMAN

Nemci ako „najpravejší“ Germáni pre pomenovanie Germán na počudovanie nemajú jednoznačné vysvetlenie. Odpoveď je hľadaná v latinčine, kde slovo germanus znamená: z tých istých rodičov, rodný, vlastný resp. pravý, opravdivý, skutočný. Ako pojmový prienik týchto výrazov môžeme použiť slová „pôvodný – spríbuznený“ a možno ho chápať tak, že Germáni bolo označenie pre pôvodných obyvateľov Európy, ktorí boli navzájom v príbuzenskom pomere, čo by sme z dnešného vnímania štruktúry obyvateľstva mohli pokojne označiť, že išlo o množstvo kmeňov tvoriacich jeden národ.

Avšak latinský termín germanus je dôsledkom, nie pôvodným slovom, podľa ktorého boli Germáni pomenovaní, to znamená, že slovo german bolo prevzaté do latinčiny, pričom v jazyku Germánov muselo znamenať čosi konkrétne. Cudzí pôvod (z pohľadu Rimanov) priamo potvrdzuje Tacitus vo svojej Germánii, kde v druhej kapitole uvádza 5:

Názov Germánia je vraj nový, daný len nedávno, pretože si tí, ktorí prví prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungri, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, sa pomaly rozšírilo, takže potom sa menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu pred víťazmi a čoskoro si tak hovorili i oni sami.

Tacitus sa netají neistotou v pôvode mena German, pričom predpokladá, že pochádza od názvu kmeňa menom Tungri. Tungri je však ich dnešný názov (v čase Tacita), pričom kedysi, keď predkovia Tungrov prekročili Rýn, si Tungri hovorili Germáni.

Samotné Germánske kmene sa delili na niekoľko základných skupín. Plinius Starší v Prírodovede 4,9 19 uvádza:

Je päť germánskych kmeňov: Vandali, ku ktorým patria Burgodiani, Varini, Charini a Gutóni; druhý kmeň tvoria Inguaeóni, ku ktorým patria Kimbri, Teutóni a Chaukovia; najbližšie k Rýnu sídlia Istiaeóni, ku ktorým patria Sikambri; najbližšie k Stredomoriu sú Hermióni, ku ktorým patria Svébi, Hermunduri, Chatti a Cheruskovia…

Zhruba to isté tvrdí i Tacitus 5:

Manno mal troch synov, podľa ktorých sa nazývajú Ingaevones sídliaci najbližšie k Oceánu, Hermiones vo vnútrozemí a Istaevones, čo sú všetci ostatní. Niektorí tvrdia, veď s dávnymi časmi možno nakladať ľubovoľne, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, to sú vraj tie pravé starobylé mená.

Vo vnútrozemí a najbližšie k stredomoriu teda sídlili Hermióni. K týmto Hermiónom patrili Suebi (Sloveni), Hermunduri (Tacitus ich radí k Suebom), Chatti a Cheruskovia. Tacitus tiež uvádza 5:

Starobylými piesňami, ktoré sú ich jediným prostriedkom ako si pripomenúť minulosť, oslavujú Germáni boha Tuistona, zrodeného zo zeme. Prisudzujú mu syna Manna, praotca zakladateľa ich národa…  

Germáni svoj pôvod odvodzovali od vnukov božského Tuistona, ktorí boli zakladatelia ich kmeňov. Ich mená (Ingaevon, Hermion a Istaevon) sa stali označením akéhosi širšieho zoskupenia kmeňov (podľa Tacita). Avšak tento údaj je možné vnímať aj inak. Skrz božský pôvod je skôr pravdepodobné, že mená Ingaevon, Hermion a Istaevon sú mená božstiev, ktoré jednotlivé kmene uctievali. Nepriamo to potvrdzuje i samotný Tacitus, ktorý toto delenie spomína iba raz a to hneď na začiatku, v druhej kapitole, kde uvádza božský pôvod. Neskôr, pri opise členenia jednotlivých germánskych kmeňov, mená Ingaevon, Hermion a Istaevon už nespomína. Tie naopak, aj keď nepriamo, nachádzame v časti, kde opisuje ich náboženstvo.

Nenápadná poznámka o tom, že bolo viac božích synov a viac názvov kmeňov – Marsos, Gambrivios, Suebos, Vandilios, a že to sú vraj tie pravé starobylé mená, celý tento obraz božstiev dotvára. Zreteľne tu možno vidieť náboženskú nejednotu, kde takmer každý kmeň uctieval božstvo iného mena, pričom však ich pôvod bol rovnaký, odvodzovaný od toho istého Manna.

 


V tých časoch, podľa všetkého, v Európe jestvoval typ náboženstva, ktorý je možné prirovnať k súčasnému hinduizmu. Samotný germánsky Manno má v hinduizme svojho dvojníka v podobe svätca menom Manu. Manu bola postava pokračovateľa ľudstva – prvého muža, ktorý mal určovať smer sveta po jeho zániku. V príbehu podobnom biblickému Noemovi, zachránil časť stovrenia pred zničujúcou potopou.

Germánsky Manno bol zakladateľom národa, rovnako ako hinduistický Manu. Hermion, ako boží syn Manna, bol pravdepodobne ústredným božstvom všetkých Hermionov, uctievačov boha Hermiona, od ktorého títo odvodzovali svoj pôvod. K týmto Hermionom patrili i Suebi (Sloveni).

Hermióni, inak povedané Hermani, teda uctievali boha Hermiona, či Hermana, boha, ktorému Gréci hovorili Hermes. Gréci sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti Germánskej vetvy Hermionov, nachádzajúcich sa najbližšie k Stredomoriu, preto uctievanie toho istého božstva je veľmi pravdepodobné (rovnaká haploskupina R1a).

 

 

Tento Hermes/Herman/Hermion bol zjavne pomerne rozšíreným božstvom v strednej a juhovýchodnej Európe, v oblasti obývanej aj v súčasnosti potomkami uctievačov boha Hermiona – Slovanmi. Poďme sa pozrieť, v akých formách sa výraz Hermes vyskytuje v súčasných Slovanských jazykoch: Гермес [Germes] (rus.), Гермес [Germes] (ukr.), Хермес [Chermes] (Bul.), Хермес [Chermes] (srb.), Хермес [Chermes] (mac.), Hermes (chor.), Hermes (slov.), Hermes (čes.), Hermes (pol.), Hermes (slovi.).

Hermes má teda v slovanských jazykoch tri varianty: Hermes, Germes, Chermes, obdobne ako Hadi, Gadi (Goti), Chadi (Chati). V tomto duchu by sme Germánske kmene mohli rozdeliť podľa ich názvov (podľa Tacita) do troch základných jazykových skupín.

 

  • TYP-H: používali Germáni žijúci v strednej Európe v povodí Dunaja, a severovýchodne od Tatier. Možno to odvodiť od pomenovania jednotlivých kmeňov ako Hermunduri, Harios, Helveconas, Helisios 9
  • TYP-CH používali Germáni na severozápade Germánie – Chatti (Hadi), Chamavos, Chasuarii, Chauci, Cherusci. Tento typ možno chápať aj ako variantu či podskupinu typu H.
  • TYP-G používali kmene na severe a neskôr aj na juhu – Gotones, Goti (Gadi), Ostrogóti, Visigóti

 

Určite nie je náhodou, že toto členenie zodpovedá aj jazykovému členeniu súčasných Slovanov. TYP-H sa okrem slovenčiny v súčasnosti používa, v češtine, hornej lužickej srbčine (Chatti), v ukrajinčine a Bieloruštine (Harios, Helveconas, Helisios) i v časti ruských nárečí. TYP-G je typický pre Srbov, Bulharov a Rusov. Poliaci, Chorváti a Slovinci sú niekde medzi oboma typmi, čoho príčinou je historicky preukázateľná migrácia a prienik jazykovej skupiny TYP G (Goti) na územia, ktoré boli obývané obyvateľstvom používajúcim jazyk TYP H.

TYP-CH je čisto hypotetický, a pravdepodobne ani nikdy neexistoval. Spoluhlásky H, K, G, CH majú v slovanských jazykoch (a nielen v tých) zvláštne postavenie. Množstvo slov jednotlivých slovanských jazykov sa od seba navzájom líšia práve zámenou týchto písmen. Vzájomná variabilita je tak obrovská, že je nemožné nájsť exaktné pravidlo zámeny. Na druhej strane, znalosť tohto fenoménu a jeho aplikovanie pri porovnávacích analýzach prináša nové, priam neuveriteľné, pohľady, na súvzťažnosť slov a hlavne pojmov, ktoré reprezentujú.

Bulharský, srbský a macedónsky Хермес určite nemá nič spoločné s hypotetickou jazykovou skupinou TYP-CH. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o situáciu, kedy sa v jazyku TYP-G jeho používatelia snažili foneticky čo najviac priblížiť k písmenu H, k slovu Hermes, výsledkom čoho bol Chermes, takže výraz Chermes je s najväčšou pravdepodobnosťou novotvar odvodený od Hermes. Pri vzniku tohto novotvaru bolo len foneticky prevzaté slovo (obdobne ako Suebi), pričom sa nikto nezamýšľal hľadať paralely s pojmom Germán. A tak vznikla podivuhodná realita, v ktorej kedysi jeden a ten istý pojem: Hermes/Germes sa stal základom dvoch odlišných slov. Slova Chermes označujúceho starogréckeho boha a slova Germán označujúceho príslušníka starovekého národa. A najbizarnejšie na tom všetkom je, že ako Srbi a Macedónci (vrátane gréckych), tak i Bulhari sú z významnej časti priami potomkovia týchto severských Germánov nositeľov jazyka TYP-G, pričom o spojení Chermes – German dnes ani len netušia.

Jazyková skupina Germánov TYP-G (podľa historickej verzie, ktorá je všeobecne uznávaná),  v zosobnení Gótov obsadila Rím. Tí v minulosti označovali Hermesa Germesom (Rusi si ponechali výraz Germes doposiaľ), Hermiona výrazom Germion, teda German a to z celkom prozaického dôvodu: nemali a ani dnes nemajú vo svojej abecede písmeno H. Táto jazyková skupina v súčasnosti sídli v dolnej časti bývalého Uhorska, no za čias Rimanov sa ich teritórium rozťahovalo pravdepodobne viac na sever až k Matre a do Slovenského Rudohoria v stelesnení Gótskeho kmeňa Gotínov inak aj Kotínmi nazývanými.

German bolo pomenovanie toho istého božstva jazykovej skupiny TYP-G ako Herman či Hermes jazykovej skupiny TYP-H. German je teda totožný s pomenovaním Herman, pričom príčina zámeny G a H je zjavná. Dôležitou otázkou zostáva, čo znamenal výraz Herman/German?

Herman je pomerne často vyskytujúce sa meno na území Nemecka, Rakúska, Čiech i na Slovensku. Herman je odvodzované od nemeckého mena Hermann, ktoré, ako inak, pochádza zo staronemeckého HERI-MAN, čo údajne znamená „bojovník“. Takýchto logických vysvetlení na germánske názvy nájdeme nespočetné množstvo.

Slová German i Herman boli doposiaľ spájané s nemecky hovoriacou jazykovou skupinou, ako údajne tými najpravejšími potomkami starovekých Germánov. Zo Slovanmi ako s Germánmi minimálne posledných dvesto rokov nikto seriózne neuvažoval (aj keď v niektorých nemeckých zdrojoch sú Slovania označovaní ako východní Germáni), preto obe tieto pomenovania doposiaľ nikto nespájal so slovenskými nárečiami (slovanskými jazykmi). Čo bolo na škodu, pretože napríklad v slovenčine a jej nárečiach, ako typickom jazykom typu H, slovo Herman označuje niekoho, kto spôsobuje hrmenie, hermavicu (šar.).

 


Hromy a blesky boli odjakživa vnímané ako boží hnev, besnenie živlov vzbudzovalo hrôzu a pokoru. Hrom bol jedným z významných božstiev Germánov (rozumej Slovanov), dokonca takým významným, že sa stal nositeľom ich mena.

Vo východoslovenských nárečiach sa pre slovo hrmieť používa výraz hermic, keď hrmí tak hermí, a hrmavica je hermavica, chorvátsky grmavica. Ten kto spôsobuje hrmavicu je hromiak či hermiak (šar.) a Hromiak je dokonca meno, ktoré sa vyskytuje len na území Slovenska.

 

 

Samotný pôvodca hromu sa dochoval na našom území v podobe veľkého množstva priezvisk všetkých nárečových skupín Slovenska, takže okrem priezviska Hromiak, Hromjak tu máme Hromnik, Hrmel, Hrmo, Harman, Harmaniak, Harmaček, Harmančin, Harmadi, Harmady, Harmanský, Harmanovský, Harmat, Harmath, Harmati, Harmaty, Harmatta, Harmatha, Harmanc, Harmanec, Harmar, Harmoš, Harmaňoš, Harmáček, Harmák, Harmecký, Harmečko, Harmečný, Harminc, Harmoci, Herman, Hermanovský, Hermanský, Hermaňák, Hermánek, Hermely, Hermel, Hermiak a pokojne by medzi nich zapadol aj Hermion či Hermes, ktorého keď mierne poslovenčíme na Hermeš, znie takmer na nerozoznanie od Harmoš.

Vkladanie samohlásky do slov vo východoslovenských nárečiach, v porovnaní so spisovnou slovenčinou, je pomerne bežné. Rovnako ako slovo hrmí - hermi, harmi (šar.) rozoznávame celú plejádu slov ako hrbáč – harbač, mudrc – muderec, vŕba – verba, mrkva – marchev, krčma – karčma, krčmár – kačmar, hrnčiar – harčar, hrnčiarik – harčarik, hrdý – hardoň, hraničiar – harničar, vrtieť -  vercic, trčať – tirčec alebo tirčic, trhať – tarhac, slzy – solzy, srnec – sarňak, opretý – oparti, prvý – perši, prstienok – perscinek, krstiť – kerscic, hrdlo – harlo, hrnúť – harnuc, hrniec – harček atď.

Takže Hrman (od hrmieť), či Hromjak znamená to isté čo Herman, či Hermjak. Herman je teda len jednou z nárečových variant označenia pôvodcu hromu (Hrman – Harman – Herman).

S písmenom G na začiatku sa na Slovensku vyskytujú priezviská ako Grom, Grman (Grman – German), Greman, Groman, German, Germič či Gromoš (Grmič – Germič). V Poľsku sa vyskytuje prezvisko Germiak, v Srbsku Geremič, v Rusku Гром [Grom], Герм [Germ], Горм [Gorm], Громан [Groman], Громош [Gromoš], Громенко [Gromenko], Громов [Gromov], Громовенко [Gromovenko], Громовик [Gromovik], Громовиков [Gromovikov], Громович [Gromovič], Громовой [Gromovoj], Громовский [Gromovskij], Громогласов [Gromoglasov], Громозов [Gromozov], Громоковский [Gromokovskij], Громолюк [Gromoľjuk], Громский [Gromskij], Громук [Gromuk], Громут [Gromut], Громцев [Gromcev], Громцик [Gromcik], Громчаков [Gromčakov], Громчевский [Gromčevskij], Громченко [Gromčenko], Громыкин [Gromykin], Громыко [Gromyko], Громыхалов [Gromychalov], Громыхин [Gromychin], Громыченко [Gromyčenko], Громыш [Gromyš], Громышев [Gromyšev], Громюк [Gromjuk], Громяк [Gromjak].  

Zdanlivo problematickou sa javí koncovka –man, ktorá na prvý pohľad očividne nie je slovenského (slovanského) pôvodu. Tu však je potrebné jednoznačne rozlišovať, čo tvorí koncovku v prípade slova Herman/German, pretože jadrom slova je Herm/Germ (Hrm/Grm) v zmysle hrom/grom a skutočnou koncovkou je iba –an.

Potvrdzuje to variabilita mien, u ktorých nemenná zostáva práve časť Herm/Germ : Herm-ion, Herm-es, Herm-an, Herm-el, Herm-iak, Harm-oš/Germ-an, Germ-ič, Germ-iak, Ger(e)m-ič atď. Samotné slovo Herm v nemčine neznamená nič, avšak v podobe priezviska sa v nemecky hovoriacich krajinách vyskytuje pomerne často.

Naopak, ak by sme uvažovali v súlade s „nemeckým“ variantom vysvetlenia pôvodu slova Herman, výraz by sme rozdelili na dve časti, na HER a MAN. Použitím iba „neslovanských“ ekvivalentov: Hermes – Hermion – Hermun, dostali by sme na jednej strane výraz HER a na strane druhej nič nehovoriace slová MES, MION, MUN. Vidieť v týchto slovách staronemecké MAN je i pri najlepšej vôli dosť obtiažne.  

V slovenčine sa v slovnej zásobe, v slovách vyjadrujúcich vzťah k nejakej činnosti či predmetu, už dnes nevyskytuje veľa slov končiacich na –an. V prevažnej miere však ide o slová veľmi staré, siahajúce až do čias Germánov. Sú to slová: krajan, župan, dvoran, mešťan, zeman, živan (šar.), pijan, herman atď.

Zeman je veľmi dobrým príkladom, ktorý môžeme použiť pri skúmaní vývoja slova herman. Zeman nie je, ako by sa niekto mimo Slovenska nazdával, odvodené od slova ZE resp. ZEM a MAN, teda muž zeme, vlastník tejto zeme, ale ide o ZEM-AN, kde –an je prípona vyjadrujúca osobu – človeka svojím postavením v priamom vzťahu k slovnému základu ZEM. Obdobne je to i v slovách kraj-an (kraj, oblasť), župa-an (župa, správna jednotka), dvor-an (dvor, priestor), mešť-an (mesto), živa-an (živý, hravý, potmehúd – šar. ), pij-an (piť, napiť sa), hrm-an či herm-an (hrmieť; herm – hrom, hermic – šarišsky hrmieť, hermi – hrmí, hermavica – hrmavica; herman – ten kto spôsobuje hermavicu, hrmenie).

Omnoho viac slov s príponou –an sa zachovalo v slovenských menách a priezviskách, z ktorých mnohé, vzhľadom na súčasnú spisovnú slovenčinu, znejú nespisovne, no na druhej strane sú jasným dôkazom hojnejšieho využívania tvaru –an v minulosti.

Mená Dušan (duša -an), Milan (u žien milá: Mile -na, muž milý: Mil -an), Radovan (radovať sa, Radov -an). Ďalej v priezviskách Bubán, Bocán, Bičan, Gajan, Caban, Cicman, Cervan, Čakan, Černan, Čekan, Goban, Golian, Hlodan, Hyben, Huťan, Chovan, Kacian, Kočan, Kohan, Kochan, Križan, Kurian, Molčan, Pakan, Stojan, Štofan, Toman, Turčan, Zbojan, Zahorjan, Trojan, Trochan, Truban, Poruban, Stražan, Šatan, Seman atď.

Koncovka –an sa však v hojnej miere zachovala v slovách vyjadrujúcich územný pôvod ako Šarišan, Prešovčan, Košičan, Zemplínčan, Žilinčan, Bratislavčan, Považan, ale už Spišiak, Tatranec, Oravec; ale i v obyčajných slovách ako šarkan, pohan, pagan, fagan, satan, baran, kahan, chalan, havran, oplan, krpáň atď.

Mimo Slovenska sa vyskytuje v menách na území bývalej Juhoslávie – Goran, Dragan, Slobodan atď. V chorvátčine pomocou prípony –an vyjadrujeme prídavné mená ako važan (dôležitý), vjeran (verný), vredan (pracovitý), zabavan (zábavný), zaštitan (ochranný), zaseban (oddelený), zlatan (zlatý), dockan (neskoro), hladan (chladný), koristan (užitočný), ljubomoran (žiarlivý), ljubazan (láskavý), mališan (chlapček), mastan (mastný), mračan (temný, tmavý), okretan (zručný), prazan (prázdny), strašan (strašný), rodan (rodný), ogroman (obrovský, ohromný), rumen (červený). Slová ogroman (obrovský, ohromný) či gromobran (hromozvod) znejú veľmi podobne ako German.

Súčasná spisovná slovenčina je odvodená od stredoslovenských nárečí. Stredoslovenčinou sa pôvodne hovorilo na území severného Maďarska v oblasti Matry a Bukových hôr, z východu ohraničeným riekou Tisou, na západe Dunajom a severne pravdepodobne po Slovenské Rudohorie. Bolo to územie obývané Kotínmi, ktorým Tacitus priradil keltský pôvod, pretože na rozdiel od domácich Germánov hovorili odlišným jazykom.

…galský jazyk usvedčuje Kotínov a panónskych Osov, že nie sú Germáni, rovnako ako okolnosť, že znášajú poplatky. Tieto poplatky im ako cudzincom ukladajú jednak Sarmati, jednak Quádi. Kotíni dolujú železo, aby bola ich hanba ešte väčšia. 20

Je zaujímavé, že v anglickom preklade Tacitovho diela sa Kotíni (Cotini – lat.) uvádzajú ako Gotíni.

The Gotini and Osi are proved by their respective Gallic and Pannonian tongues… 10 

Kotíni či Gotíni boli v priestore Svébov – Germánov podľa Tacita cudzím elementom. Galský jazyk, bol pravdepodobne jazyk TYP G, ktorým hovorili Góti na juhu v oblasti Srbska (Gadi), Bulharska a juhovýchodnej časti Rumunska, čomu nasvedčuje aj ich pomenovanie – Gotíni, zjavne odvodený od Góti, aj fakt, že Tacitus Gótov (Gadov) na juhu nepovažoval za Germánov, pretože by ich inak vo svojom diele spomenul.

Podľa jazykovedcov sa v 12. storočí v slovenčine uskutočnila zmena z TYP G na TYP H 21, ako k tomu došlo však vysvetliť nevie nik. Zmena sa však týkala len stredoslovenčiny, nakoľko východoslovenské i západoslovenské nárečia boli pôvodné (TYP H), ktorý používali všetky Suébske kmene.

Východoslovenské i západoslovenské nárečia nemajú so strednou slovenčinou genetickú príbuznosť a sú s ňou absolútne nekompatibilné. Stredoslovenčina obsahuje veľa juhoslovanizmov, čo svedčí o jej prieniku z juhu. Gotínska stredoslovenčina sa postupne prispôsobovala suébskemu dominantnému H TYPU, čím sa odčlenila od dnešnej srbštiny.

Tristoročná turecká okupácia Uhorska vyhnala veľké masy obyvateľstva z územia osídleného Gotínmi (Kotínmi) viac na sever, čím dnešná stredoslovenčina zaujala svoje konečné miesto, rozdeliac pri tom celistvú pôvodnú jazykovú štruktúru (TYP H) na území dnešného Slovenska.

Boha hromu Hermana mal vo svojom názve aj jeden z germánskych kmeňov – Hermunduri. Tacitus radil Hermundurov k Suébom. Plinius Starší spomína Suébov a Hermundurov samostatne, obe kmene však radí k Hermiónom. Pomenovanie Hermunduri pochádza práve z príslušnosti tohto kmeňa k Hermionom – uctievačom, potomkom boha hromu. Výraz HERMUN je len ďalšou z variácií pomenovania (v slovenských a slovanských jazykoch to nie je nič ojedinelé) pôvodcu hrmenia – Herman, Hermun, Hermeň, Hermel, Harman, Hroman atď. DUR je pravdepodobne vo význame TUR – býk. V spojení obe výrazy čítame ako Hermun-turi v zmysle „hromoví turi“, „hromoví býci“.

Dnešné Durínsko, nemecky Thuringia, je východnou časťou územia Hermun-turov, ktoré je  súčasťou Nemecka. Územie Hermundurov sa rozprestieralo kedysi od prameňov Vltavy (Tacitus ju opisuje ako Labe) až po Durínsko (vrátane).

S Durínskom na západe susedí spolkový štát Hessen, a v rámci toho sa pri durínskych hraniciach rozkladá kraj Hersfeld-Rotenburg. Hersfeld-Rotenburg má erb s dvojkrížom a s lipovou ratolesťou (trojlístok), ktorú možno vidieť i na Biatekoch. V samotnom kraji Hersfeld-Rotenburg sa nachádza niekoľko miest, ktoré majú v erboch dvojkríže.

Obr. Erb kraja Hersfeld-Rotenburg

Priezvisko  Herman vyskytujúce sa na území strednej Európy, je s najväčšou pravdepodobnosťou importované nemeckými prisťahovalcami, ktorí od 12. storočia v niekoľkých vlnách kolonizovali územie dnešného Slovenska. Herman bola variácia používaná na území dnešného Nemecka, obyvateľstvom, ktoré Al-Mascúdí v 10. storočí označuje ako Slovanov. Ďalej smerom k Dunaju, k prameňu rieky Vltava sa používal výraz Hermun, ktorý nachádzame v názve Hermundurov. Potom nasleduje územie dnešnej Moravy a Slovenska, kde sa v priebehu posledných dvoch tisícročí premiešalo množstvo germánskych (rozumej slovanských) kmeňov, takže tu rozoznávame veľké množstvo variácií od Hrmel cez Hromiak, Hermel a Harman až po Gromoš. Nižšie nasledujú južní Germáni (Slovania – Ostrogóti a Visigóti), ktorí ako klin narušili kontinuitu medzi Suébskym Harmanom a gréckym Hermesom, používajúci namiesto H spoluhlásku G. Tu nachádzame German, Geremič, Grmič atď.

 

 

Hypotetická mapa Y-DNA haploskupín rozšírených v Európe pred 2000 rokmi v porovnaní s výskytom jednotlivých viarantov mena Hroman.

 

Pojem HROM mal teda božský pôvod, a toto slovo museli naši predkovia vnímať obdobne ako súčasné slovo BOH. A napodiv to zrejme aj tak bolo, pretože napriek tomu, že slová BOH a HROM majú v súčasnosti rozdielne významy, slová od nich odvodené sú navzájom synonymické. K výrazu HROMŽIŤ poznáme synonymá nadávať, kliať, hrešiť a BOHOVAŤ. Bohatiersky, BOHOVSKÝ chápeme rovnako ako OHROMNÝ, v zmysle úžasný, očarujúci, vynikajúci spomedzi ostatných, nadpriemerný; ale i ohromný v zmysle rozsiahly, nesmierny nadľudský teda božský. Ďalej bohatstvo (veľa niečoho, napríklad majetku) – hromada (veľa niečoho), ale i obohatiť sa a nahromadiť niečo. Avšak i protiklady: bohatstvo a pohroma. Výraz hrom v súvislosti s uctievaním boha nachádzame i v slove chrám, ktoré do chorvátčiny prekladáme ako hram (hram – hrom). V poľštine pre slovo chrám medzi inými nachádzame i slovo bóžnica.

Gréci uctievali Herma (Hermes) od najstarších čias, Rimania prevzali jeho kult a stotožnili ho so svojím bohom obchodu a zisku Mercuriom (Merkúrom). Podľa jeho mena pomenovali najbližšiu planétu Slnka 22.

Tacitus v časti, kde opisuje náboženstvo Germánov uvádza 5: „Spomedzi bohov si ctia najviac Mercuria…“. Tu si je potrebné uvedomiť, že Tacitus bol úradníkom v rímskej správe. Už za cisára Flavia Vespasiana sa venoval úradníckej kariére, ktorá vyvrcholila jeho konzulátom r. 97 po Kr. za vlády cisára Nervu a úradom miestodržiteľa provincie Ázia za Traiana. Preto jeho opisy je nutné vnímať ako opisy Rimana, takže keď tvrdí, že Germáni uctievajú Mercuria (Merkúra), má na mysli germánskeho Hermiona, či Harmana v grécku Hermesom nazývaným.

Toto je pomerne zreteľný dôkaz toho, že pomenovanie Herman nebolo odvodené zo staronemeckého HERI-MAN, v zmysle „bojovník“, ako nám to ponúkajú západné zdroje, ale jeho pôvod je potrebné vidieť v súvislosti s božstvom menom Hermes/Hermion/Herman/Harman/Hromiak. A zároveň je potrebné si uvedomiť, že uctievatelia tohto boha boli nositelia haploskupiny R1a, dnešní Slovania, v tých časoch Germánmi nazývaní. 

Avšak boh menom Harman či Hromjak sa v doposiaľ známom slovanskom panteóne bohov nenachádza. Poznáme iba boha hromu Perúna, na Slovensku Paromom nazývaným. Tu treba otvorene povedať, že okrem ľudovej slovesnosti, kde sa vyskytuje Parom a Morena sa mená pôvodných slovenských božstiev vo veľkom počte nedochovali. Okrem týchto dvoch je u nás známy ešte boh menom Veles, ktorého nachádzame v chotárnych názvoch, kde boli svätyne – háje 23.  Ostatné mená poznáme prevažne z Ruských zdrojov, ktoré môžu byť do určitej miery deformované, respektíve nie je vylúčené, že na našom území boli uctievané božstvá s odlišnými menami.

Náboženstvo z obdobia pred prijatím kresťanstva do značnej miery pripomína dnešný hinduizmus, ktorého charakteristickou črtou je jeho nehomogénnosť. V rôznych oblastiach sa pre označenie toho istého boha používajú rozličné, navzájom i nepodobné pomenovania, avšak jednotlivé denominácie sa navzájom rešpektujú a niet medzi nimi nenávisť (v masovom meradle) ako napr. v Írsku medzi protestantmi a katolíkmi. Hinduizmus ako celok nie je dogmatický a má tendenciu prijímať aj iné myslenie, pričom rôzne kontroverzné názory sa vzájomne rešpektujú a môžu koexistovať (pre jedných je napr. Skanda prvým Bohom, pre druhých je to Ganeš).

 


Prvotný dôvod, prečo je možné uvažovať o spojení hinduizmu so slovenskými a germánskymi (slovanskými) bohmi je spoločný genetický pôvod – haploskupina R1a. Tam, kde je pôvod genetický, musia byť i spoločné zvyky, či príbuzné (ak nie identické) náboženstvo a životná filozofia.

Tacitus nám zanechal stopu v podobe Manna, ktorého možno stotožniť s hinduistickým svätcom menom Manu. K slovenskému bohovi hromu – Paromovi nachádzame v hinduizme ekvivalent v podobe védskeho boha dažďa menom Parjana. Podľa W. R. S. Ralstona 24, Parjana (Parjanya) značí nielen „dážď“ ale výraz možno chápať i ako „Hromovládca“. Konkrétnejšie o tom vypovedá Rig Veda 5:63 – „Keď Ty, s hromom a hrmením, Parjanya, skolíš hriešnikov, vesmír bude jasať…25.

 

 

Hromovládca menom Parjana je mimoriadne horúca stopa! Ptolemaios vo svojom Zemepise z 2. stor. po K. umiestňuje na územie Germánie mesto Pariena, ktoré sa nachádzalo na ceste medzi mestami Kelemantia (Iža pri Komárne) a Leukaristos (Trenčín). Pariena a Parjana sú očividne identické pomenovania, z čoho vyplýva, že mesto nazvané podľa tohto boha dažďa (hromu) bolo s najväčšou pravdepodobnosťou i náboženským centrom okolitej krajiny.

Podľa rekonštrukcie Ptolemajovej mapy tomuto mestu (len s malou odchýlkou) zodpovedá súčasné mesto Nitra! Presne tá Nitra, ktorá bola už oddávna známa ako náboženské centrum Slovenov. A že Nitra (latinsky Nittria) súvisí s hromom, jednoznačne dokazuje latinčina, kde pod heslom hrom nájdeme výraz tonitrus, v ktorom je zreteľne čitateľná časť nitrus teda Nitra – (to)nitrus.

W. R. S. Ralston však ďalej uvádza „a god called Parjana, or Pargana“, kde poukazuje, že Parjana bol označovaný aj ako PARGANA, čo má veľmi blízko k slovu PAGANA, čo v latinčine znamená pohan (pāgānus – lat.). Je pravdepodobné, že tu je zdroj pôvodu latinského slova pāgānus – pohan.

V sanskrite pod slovom „hrom“ nachádzame ekvivalenty – meghagarjana, garjana, meghanaada, vajra – Indrova zbraň, vaatagulma a azani. Slovo meghagarjana sa skladá z dvoch slov megha, čo značí oblak, a garjana je zvuk, ktorý vychádza z oblaku, či hocijaký iný hlasný zvuk. Rozdiel medzi sanskritským garjana a german je iba v spoluhláske j → m. Obe slová majú takmer identickú výslovnosť a rovnaký význam – hrom a hroman. Spojitosť je očividná. Védskeho boha dažďa a hromobitia menom Parjana, uctievaného v posvätnom meste Pariena môžeme jednoznačne dať do súvisu s javom, ktorý sa deje pri búrke – s hromom, teda s so sanskritským garjana. Inak povedané, tých čo uctievali boha Parjana (Paroma), nazývali podľa hrozivých prejavov tohto božstva, podľa hromu, respektíve podľa garjana teda garmana či germana(i).

V slovách : Par(om) – hr(om) a Par(jana) – gar(jana) si nemožno nevšimnúť rovnakú štruktúru skladby slov. Par(om) a Par(jana) majú rovnaký význam, rovnaký základ (PAR) s odlišnou koncovkou. Presne to isté pozorujeme v slovách hr(om) a gar(jana), respektíve gr(om) a gar(jana).

Pomenovanie garjana spomína aj Al-Mascúdí v knihe Kitáb murúdž az-zahab vamacádin al-džauhar (Ryžoviská zlata a bane na drahokamy). Pri vymenúvaní jednotlivých kmeňov Slovanov, spomína aj mená vládcov týchto kmeňov. Na čele kmeňa Námadžín (Nemci), ktorý bol podľa neho „najstatočnejší a najrýchlejší spomedzi Slovanov“, udáva kráľa menom Garána, ktoré je až na písmeno -j zhodné s výrazom garjana znamenajúcim v sanskrite hromobitie.

Známy výrok Konštantína Porfyrogenetosa „megalé Morabia“ (v gréckom origináli), ktorý je prekladaný do latinčiny ako „Magna Moravia“, teda Veľká Morava, je podľa všetkého nesprávny. V sanskrite slovo megha, značí oblak a oblak má k bohu dažďa menom Parjana (Parom) veľmi blízko. Grécke megalé, pravdepodobne pochádza od výrazu megha, takže „megalé Morabia“ by správne malo znieť v preklade „oblačná Morava“, respektíve „Morava zasvätená bohu dažďa a hromu“ či „Paromova Morava“. Za pozornosť stojí i samotný zápis slova Morava – Morabia, v ktorom zreteľne vidieť zámenu -v za -b, obdobne ako v slovách Suevi (Slevi) – Suebi.

Typ hromu menom meghanaada, pozostáva tiež z dvoch slov megha (oblak) a naada čo značí zvuk. Je iba náhodou, že rovnocenný synoným k slovám HROMŽIŤ a BOHOVAŤ je slovo NADÁVAŤ, ktoré je do detailov (samozrejme bez koncovky) totožné so sanskritským naada?

 


Ďalší výraz v sanskrite pre hrom – vajra – Indrova zbraň, nachádzame v pomenovaní severských Varjagov označovaných ako kmeň germánsky (slovanský). V byzantských prameňoch sú spomínaní ako Varangoi. Varjagovia sa preslávili ako bojovníci v službách významných panovníkov, varjagskú gardu mali napríklad i byzantskí cisári, preto odvodenie ich pôvodu pomenovania od sanskritského slova vajra – Indrova zbraň, je naozaj výstižné.

Variagovia boli podľa západných historikov (germánskych Varjagov spájajú s dnešnými germánskymi národmi) pôvodcami štátu Kyjevská Rus, podľa ruských historikov to však nie je pravda. Ak budeme vnímať starovekých Germánov ako dnešných Slovanov, prítomnosť Varjagov na území Ruska nadobudne nový rozmer.

 

 

- pokračovanie -

 

Literatúra:

1. Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult 2009, str.30

2. Marián Tkáč, Kedy sa začínajú slovenské dejiny, Literárny týždenník 24. júl 2009

3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 117-119

4. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 367

5. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDN...

7. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

8. Origins, age, spread and ethnic association of European haplogroups and subclades, http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml

9. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XXXVIII, E Wikisource

10. Publius Cornelius Tacitus, Germania, translation based on A.J.Church and W.J.Brodribb (1876), from Wikisource

11. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 156

12. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 342

13. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 142

14. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 232

15. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177

16. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157

17. Cyril A. Hromník, Vsup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, KULTÚRA 15/09; Tajne dejiny – http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=68

18. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245

19. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 52

20. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976, str. 43

21. Dejiny slovenčiny, Wikipédia

22. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 182

23. Rudo Irša, osobná korešpondencia autora

24. W. R. S. Ralston, Songs of the Russian People, 1872, str. 87, http://www.sacred-texts.com/neu/srp/srp00.htm

25. Juraj Šípoš, osobná korešpondencia autora

26. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 158

27. AMMIANI MARCELLINI HISTORIAE LIBER XXXI, http://www.thelatinlibrary.com/ammianus/31.shtml

28. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 145

29. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok I, Tatran, Bratislava 1974, str. 379

30. NATURAL HISTORY OF PLINY, TRANSLATED BY THE LATE JOHN BOSTOCK, M.D., F.R.S. AKD H. T. RILEY, Esq, B.A., LATE SCHOLAR OF CLAEE HALL, CAMBRIDGE, LONDON; HENRY G. BOIIN, YORK STREET, COVENT V MDCCCLI.str 348

31. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 757

32. Ľubomír Ď u r o v i č, ZPRÁWA PJSMA SLOWENSKÉHO TOBIÁŠA MASNICIA* A PROBLÉM SLOVENSKEJ IDENTITY

33. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Ganeš a Kumara – úvod do hinduizmu, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/ganesh.htm

34. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str.128

35. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Boh Skanda, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/skanda.htm

36. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

37. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

38. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009

39. A.F. Zvrškovec, Vandalizmus a Vandali časopis Tempo – 5.jún 2006

40. Carta Marina-lightened.jpg, http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg

41. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XL, E Wikisource

42. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242

43. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17

44. Плачевная речь по Карлу XI, или На каком языке говорили в Швеции?, http://gorod.tomsk.ru/index-1228868796.php

45. NORDISK TIDSKRIFT för BOK OCH BIBLIOTEKSVÄSEN, UPSALA & STOCKHOLM, ALMQVIST &WIKSELLS BOKTRYCKERI-A.-B., ÅRG. I. 1914, str. 368, http://runeberg.org/bokobibl/1914/0003.html

46. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 267, 266, 270, 271

47. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 133

48. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241

49. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

50. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, 236

 

Z pripravovanej knihy "Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek"

 

21. júl 2010

Oskár Cvengrosch

oc@sgo.sk

 


Celý seriál postupne nájdete na tejto adrese.


 

Text zo stránok www.tajnedejiny.sgo.sk je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely

Úprava obsahu je možná len so súhlasom autora

Copyright © Oskár Cvengrosch

 

Zdroj: tajnedejiny.sgo.sk

 

august 25, 2010 17:09 popoludní
  • Komentáre

4 Komentáre

  1. Obrázok používateľa Slovenka
    Slovenkaseptember 01, 2010 14:50 popoludní

    Komentár: 

    Som unesená, tento seriál je ,určite nielen podľa mňa, presvedčivá historická sonda!
    No nie je to príznačné ? Slovenské dejiny vzkriesené práve cez analýzu SLOVA ?
    Veľmi držím palce aj vydaniu knihy, a želám jej to, v čo verím - že sa stane súčasťou širokého, minimálne slovenského, povedomia.

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymjanuár 15, 2011 20:46 popoludní

    Komentár: 

    Ako už vieme Nemci a Rimania doslovne prekladali slovanské názvy
    ja by som trocha opravil tvorcu(autora)
    Hermunduri sa delí na her-munduri
    her=vlasy, mund(o)=svet
    čiže pôvodný názov bol utvorený zo slov vlasy-veni a svet-mir

  3. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymmarec 28, 2011 14:56 popoludní

    Komentár: 

    Je zaujímavé, že sú 3 územia osídlené Svebmi a všetky majú takmer rovnaký názov: Galícia v poľsku, Halič na slovensku (pôvodné územia) a Galícia v Španielsku (Svebi po migrácii). V súvislosti s tým je zaujímavé, že sa na týchto územiach vyskytujú rovnaké názvy pre dôležité mestá: Braga - časť Waršavy, Praha v česku, Braga v Portugalsku - hlavné Svebske mesto oblasti Galície a Brega v Líbyi (Vandali po presťahovaní do Afriky?). Asi to nebude náhodná spojitosť a podporuje to predpoklad, že Svebi sme my.

  4. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymaugust 12, 2012 19:44 popoludní

    Komentár: 

    Žiadna H oblasť kedysi nebola. To je fakt. Germáni nie sú Hromani. Keby boli, volali by sa Thorani, podľa Thora, nemeckého boha hromu. V Germánii nežili len Slovania, ale aj Nemci. Otázne je, či vôbec Slovania.

 

 

Top