V Abú Simbel (Asuán) dvakrát do roka slnečné lúče dopadajú priamo na chrám kráľa Ramzesa II, aby zaznamenali jeho narodeniny. "Kolmosť svetla na Abu Simbel" nastáva každý rok medzi 20. a 22. februárom, kedy bol kráľ korunovaný, a medzi 20. a 22. októbrom, kedy sa narodil. ›› OBRÁZOK DŇA

BERMUDSKÝ TROJUHOLNÍK, DROGOVÉ KARTELY A KGB časť druhá

"Toho rána sa v Karlskrone objavila ruská ponorka s taktickým číslom 137. Bola to ponorka s klasickým pohonom – dieselovo-elektrickým pohonom triedy Tango. Výhodami tejto ponorky sú relatívne nízka váha, neveľké rozmery, výborná manévrovateľnosť a predovšetkým to, že ide o výnimočne tiché plavidlá zamerateľné iba aktívnym sonarom či magnetickými senzormi. Tieto ponorky sú mimoriadne vhodné k nepozorovanému výsadku na nepriateľskom brehu, evakuácii alebo výzvedno-diverznej činnosti v nepriateľských vodách."

Práve takéhoto scenára sa obávali všetci európski stratégovia od čias Napoleona Bonaparteho a zdrvujúcej porážky, akú mu pripravila ruská armáda.

Sovietska stratégia osemdesiatych rokov 20. storočia sa iba neveľmi zmenila od čias, kedy v Kremli panoval „Otec všetkých sovietských národov“, súdruh Josif Vissarianovič Džugašvilli, v ktorej hlavnú úlohu zohrával útok, útok a ešte raz útok. Prakticky všetky scenáre Tretej svetovej vojny pripravované štábnymi zložkami Varšavskej zmluvy boli rozohrávané krízou v Západnom Berlíne, prípadne na hranici NDR s NSR s útokom vojsk NATO na štáty socialistického bloku. Ďalším krokom by bol bleskový protiúder s masívnym použitím zbraní hromadného ničenia, ktoré mali zlomiť nápor Severoatlantickej aliancie, likvidáciu ich zoskupení, strategických línií a zázemia. V priebehu dvoch týždňov mali potom vojská Varšavskej zmluvy – či skôr sovietske, keďže armády poľské, československé a maďarské by boli obetované už pri prvom útoku – doraziť k Atlantiku. Ale, aby bolo možné vyhrať na súši, bolo potrebné pričiniť sa o to isté aj na mori. Iba odrezanie Európy od komunikačných trás s Amerikou garantovalo úspech na kontinente, keďže bolo potrebné najskôr izolovať NATO od USA a Kanady a až potom bolo možné zničiť sily protivníka v Západnej Európe. O to sa usiloval už Hitler, a keďže sa mu nepodarilo doviesť tento zámer do finále, čo v konečnom dôsledku viedlo k pádu Tretej ríše.

Admirál Wolfgang Wegener kedysi napísal, že Nemci prehrali prvú svetovú vojnu preto, že neobsadili Nórsko. Adolf Hitler si túto poučku osvojil dôkladne, keďže na škandinávske krajiny zaútočil už na jar 1940, hneď po obsadení Poľska. Führerova smernica pre plán „Weserübung“ z 1. marca 1940 jasne vytýčila nemecké vojenské a politické priority:

„Vývoj situácie v Škandinávii si vyžaduje upriamiť celú prípravu na vojenské obsadenie Dánska a Nórska. Tak by sme mohli zabrániť anglickým zásahom v Škandinávii a Severnom mori, zaistiť naše železnorudné ložiská vo Švédsku a vojenskému loďstvu a letectvu rozšíriť východiskové základne proti Anglicku.“ Efektom tohto rozhodnutia bola takmer štyri roky trvajúca vojna o Atlantik, ktorú Nemci prehrali iba preto, že Hitler nerozumel umeniu námornej stratégie.

Tomu, čo si neosvojil Hitler, však dokonale rozumel jeho náprotivok Stalin. Práve tomuto cieľu, vyslaniu Baltickej flotily na Atlantický oceán, mala slúžiť obrovská, podľa niektorých historikov „nepodarená“ investícia do Bielomorského kanála. Išlo tu o možnosť získania operačného priestoru pre toto loďstvo v prípade zablokovania Dánskych úžin a Kielského kanálu. Sovietski admiráli si veľmi dobre uvedomovali, že ovládnutie Škandinávie im dovolí zmocniť sa morských trás severného Atlantiku a to, na čo to má poslúžiť – beztrestné dobytie Európy. Nemali by sme zabúdať, že aj po smrti „Otca národov“ prežívala ideológia, ktorej ústrednou dogmou bolo rozšírenie červeného teroru do celého sveta. Preto bol škandinávsky polostrov dôležitým teritóriom v plánoch sovietskych vojnových stratégov. Skúsenosti z bojov o Atlantik im naliehavo pripomínali hľadanie rýchleho dobytia kľúčových pozícií na severe Európy a Islande, načo mala nasledovať ofenzíva tankových armád v smere NSR – Benelux – Francúszko a Rakúsko, Taliansko a Balkán. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa ZSSR napriek proklamáciám o mieri chystal do vojny, podobne, ako to bolo v roku 1941. Scenár „Červenej búrky“ napísaný v rokoch 1984 Tomom Clancym je totiž až neuveriteľne reálny vzhľadom k tomu, že Sovietsky zväz ho koncipoval už v roku 1980 – počas politického obratu v Poľsku a vzniku programu SDI „High Frontier“, ktorý by znemožnil Sovietom uštedriť aliančným silám rozhodujúci úder prostredníctvom zbraní hromadného ničenia. Signálom k začatiu príprav k vyvolaniu Tretej svetovej vojny a nasledovného „oslobodenia“ Európy bol vznik poľskej „Solidarności“...

Každú ofenzívnu činnosť akejkoľvek armády predchádza prieskum na frontovej alebo hraničnej línii. V čase vojny tu patrí aj prieskum bojom. V čase mieru prieskum vykonáva vojenská a civilná (politická) rozviedka. Túto činnosť armádne kruhy ZSSR doviedli až ku perfektnosti. Nebudeme tu opisovať históriu týchto služieb, keďže to presahuje rámec našej témy a podrobnejšie to už urobili autori formátu Pierre de Villimaresta, Roberta Conquesta či Johna Barrona. V prípade sovietskych flotíl – Baltickej, Severnej, Pacifickej a Čiernomorskej – bola výzvedná činnosť v kompetencii Morskej brigády Specnazu GRU Generálneho štábu ZSSR. Na Baltiku sa všetko začalo 21. októbra 1981 na základni Švédskeho kráľovského vojnového námorníctva v Karlskrone.

Toho rána sa v Karlskrone objavila ruská ponorka s taktickým číslom 137. Bola to ponorka s klasickým pohonom – dieselovo-elektrickým pohonom triedy Tango. Výhodami tejto ponorky sú relatívne nízka váha, neveľké rozmery, výborná manévrovateľnosť a predovšetkým to, že ide o výnimočne tiché plavidlá zamerateľné iba aktívnym sonarom či magnetickými senzormi. Tieto ponorky sú mimoriadne vhodné k nepozorovanému výsadku na nepriateľskom brehu, evakuácii alebo výzvedno-diverznej činnosti v nepriateľských vodách. K týmto účelom sa stále používajú podmorské plavidlá s konvenčným pohonom a preto ich zo scény nevytlačili oceánske kolosy s jadrovým pohonom, napríklad ponorky triedy Mike, ktoré sa stali prototypmi slávneho „Červeného Októbra“ zo sfilmovaného thrilleru Toma Clancyho.

Ponorka 137 takisto špehovala – a nielen ona, keďže v rokoch 1981-1985 švédska armáda, flotila a polícia (vrátane známej SÄPO) evidovali viac ako päťtisíc (!) pozorovaní tajomných podmorských objektov. Najčastejšie išlo o incidenty typu CESUB-Ia alebo CESUB-Ib hlásené civilmi. Príslušníci Švédskeho kráľovského vojnového námorníctva zaznamenali niekoľko stoviek pozorovaní typu PROSUB-IIa a PROSUB-IIb, v niekoľkých prípadoch dokonca PROSUB-IIIb, pričom stopy po ich existencii a činnosti zdokumentovali na fotografiách a videonahrávkach. Väčšina pozorovaní sa sústredila na okolí Sundsvallu, Stockholmu s jazerom Melar, ostrovoch Ornö a Utö, kde na základni Muskö kotví špionážne plavidlo HMS „Orion“ patriace FRA (švédskej rádiovej rozviedke a kontrarozviedke), prístavoch Luleå, Fårosund a Slite, kde sídli baltická centrála FRA a ďalej Karlskrone, najväčšej základne švédskeho vojnového námorníctva, zátoke Hanö i Ystadbucht, ako aj vodách Kattegattu. Mysteriózne ponorky boli pozorované aj v iných škandinávskych krajinách. Správa nášho kolegu Ole Jonny Brænneho z roku 1991, s ktorým sme od začiatku deväťdesiatych rokov v korešpondenčnom styku, hovorí o dvoch stovkách pozorovaní USO v nórskych teritoriálnych vodách. Podobne to bolo aj vo Fínsku a Dánsku. V tejto chvíli nedisponujeme podrobnejšími správami z Islandu, ale nedávno sa tamojší bádateľ Magnus Skepherdisson venoval na stránkach britského „UFO Magazine“ niekoľkým prípadom pozorovania USO vo vodách zálivu Faxaflói, na ktorého brehu stojí americká vojenská základňa Keflavík. Na Islande sa okrem nej ešte existuje odpočúvacia stanica protiponorkového systému obrany SOSUS a centrála britskej rádiovoelektronickej rozviedky SIGNINT. Zodpovedajúcim spôsobom vybavený rozviedčík - a GRU má iba tých najlepšie vybavených - by tam získal bohatú spravodajskú korisť. Sú však na toto tvrdenie dôkazy?

Priame dôkazy samozrejme nie sú – prinajmenšom pre obyčajných smrteľníkov a „kabinetných detektívov“, medzi ktorých sa rátame aj my – ak nebudeme brať do zreteľa vo Švédsku zadržanú sovietsku ponorku 137 triedy Tango. Nikto nebol zabitý alebo zajatý, žiadne cudzie plavidlo potopené a pokiaľ aj áno, nebolo vyzdvihnuté, keďže operácie tohto typu sú v hlbokých skalnatých fjordoch mimoriadne riskantné. Švédi, ktorí sa ku celej záležitosti postavili azda najviac seriózne na základe príučky z „raketového leta 1946“, zhromaždili všetky pro et contra v špeciálnej publikácii a v spisovom archíve FRA, SSI a SÄPO.

Pierre de Villemarest v knihe „GRU – Sovietska superrozviedka“ o sovietskych miniponorkách jednoznačne píše:
„Tieto miniatúrne ponorky patria morským jednotkám SPECNAZ, ktorými disponuje každá zo štyroch hlavných flotíl ZSSR. Prvé pokusy na Baltiku sa datujú do začiatku osemdesiatych rokov, ale je možné pripustiť, že tieto miniponorky získali úplnú operatívnosť od roku 1984. Bolo potrebné čakať až do decembra 1984, aby sa stockholmská vláda rozhodla siahnúť po nových prostriedkoch ochrany pobrežia, keďže v predošlom roku tu zaznamenali štyridsať prípadov narušenia švédskych teritoriálnych vôd.“

A teraz malá odbočka: to, čo donútilo švédsku vládu a premiéra Ingvara Karlssona k „použitiu nových prostriedkov“ bolo odhalenie miniponorky na okolí letnej kráľovskej rezidencie pri jazere Melar! Tomu sa teda hovorí drzosť! Čítajme však ďalej:

„A tak sa ku pokusom o infiltráciu pozemnou a vzdušnou cestou pripája aj morská cesta, či už v čase vojny alebo počas mieru, keďže tieto miniponorky dokážu vylodiť na breh trojicu ľudí na konkrétnu sabotážnu operáciu alebo ponechať ich na mieste ako „spiacich agentov“.

Sami od seba dodajme, že takto bolo možné vylodiť nielen agentov, ale aj niekoho zo súše vyzdvihnúť, napríklad vraha premiéra Olafa Palmeho. Netvrdíme, že Palmeho zastrelili na príkaz Moskvy, ale napriek tomu neskrývame svoj údiv nad záverečnou správou komisie Hansa Holméra, ktorá sa priznáva ku svojej bezradnosti, akoby sa premiérovi vrahovia rozplynuli v noci a hmle, či skôr ... vo vodách Baltiku.

Udivuje rozsah a cieľ operácie vykonávanej GRU vo vodách Škandinávskeho polostrova. Rozsah je obrovský – zahŕňa celý Severoeurópsky bojový priestor, čo len potvrdzuje tézu o prípravách Sovietskeho zväzu do vojny so západnou Európou. Po relatívne pokojnom období sedemdesiatych rokov 20. storočia, klíma osemdesiatych rokov nepripomínala žiadnu mierovú idylu. Bojovné prehlásenia padajúce z oboch strán železnej opony, vznik poľskej „Solidarity“, poľský pápež na Petrovom stolci, Afganistan, Salvador, Angola, Blízky Východ, program SDI a jeho sovietska analógia, to už nebola studená vojna, to už bola predohra vojny skutočnej...

Cieľom týchto snažení bolo celkom určite „oslobodenie“ západnej Európy. Nesmieme totiž zabudnúť na to, že až do konca Konstantina Ustinoviča Černenka boli kremeľskými vládcami Leonid Iljič Brežnev, príklad skostnateného straníckeho činovníka, ktorý politickému systému ZSSR vnútil postoj nazývaný „brežnevovským“ a po ňom šéf KGB Jurij V. Andropov, ktorý sa – podľa vzoru skalných čekistov – pustil do rozsiahlej reorganizácie bezpečnostného aparátu. To netrvalo dlho, keďže po jeho smrti si do fotelu tajomníka ústredného výboru zasadá zaprisahaný stalinista Černenko. Domnievame sa, že práve na jeho rozkaz boli v archívov sovietskych špeciálnych služieb zlikvidované všetky kompromitujúce dokumenty, keďže sa tento súdruh ani príliš nenamáhal skrývať svoje úsilie o rehabilitáciu Otca všetkých národov. Tak mali zmiznúť všetky usvedčujúce dôkazy o Stalinovej vine z Lubljanky, Chodynki a ďalších sídiel KGB, GRU či Ministerstva vnútra. Okrem neho tu boli aj starí partajní dogmatici, pre ktorých slová „Internacionály“ neboli iba prázdnymi frázami a chystali sa ďalej budovať komunizmus v podrobenom Poľsku, NDR, Ćeskoslovensku, Maďarsku, Juhoslávii, Albánsku, Rumunsku, Bulharsku, Mongolsku, Severnej Kóreji, Angole, Afganistane, Salvadore, Chile, Líbyi, Nikarague, na Kube a inde, teda všade tam, kde vznikli promoskovské režimy, existujúce iba vďaka „bratskej pomoci“ ZSSR a do istého času aj Číny, čo je osobitná kapitola. Napriek oficiálnemu odsúdeniu stalinizmu na XX. Zjazde KSSZ v intenciách prejavu Nikitu S. Chruščova ostal totiž neoficiálny politický kurz Sovietskeho zväzu prakticky bez akýchkoľvek zásadných zmien. Ba čo viac – on sa ani zmeniť nemohol, pretože by vtedy všetky komunistické dogmy Marxa, Engelsa a Lenina stratili svoj význam, čím by bola následne spochybnená stranícka nomenklatúra a jej nezmyselne rozkošatená byrokracia, ako aj vojensko-priemyselno-kozmický komplex hlodajúci na koštiaľoch sovietskej ekonomiky. A obrane práve takéhoto poriadku mala slúžiť Tretia svetová vojna.

 

Miloš Jesenský, Robert K. Leśniakiewicz

 

exkluzívne.cez.okno

 

ÚRYVOK Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY MILOŠA JESENSKÉHO A ROBERTA LEŚNIAKIEWICZA: „BERMUDSKÝ TROJUHOLNÍK, UFO, USO A NARKOTIKOVÍ BARÓNI“

 


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.