Poklad Montezumu, zhromaždený počas rokov brutálneho podmaňovania stredoamerických civilizácií, bol obrovský. A bol stratený v noci "La Noche triste" ("smutná noc"), kedy sa nenásytní španielski dobyvatelia snažili utiecť z Tenochtitlanu, ale dostali sa pod útok Aztékov. Jediná vec, ktorá je o poklade Montezumu istá je, že nebol nájdený dodnes... ►OBRÁZOK DŇA

„K tajomstvám mám takmer intímny vzťah“

Takzvané paranormálne javy odjakživa zaujímajú ľudí bez rozdielu veku, pohlavia, či povolania. Takmer „osudovým“ koníčkom sa tieto javy stali autorovi knihy s príznačným názvom „Krajina zázrakov - Lexikón magických miest na Slovensku“. Narodil sa na slovensko - česko - poľskom pomedzí v Čadci, vyrastal však vo vidieckom prostredí obce (a dnes už mesta) Krásno nad Kysucou. Podľa tradície žilo voľakedy v každej dedine „učupenej pri okraji lesa plného tajuplného šera“, vždy deväť bosoriek. Pravdaže, nikdy v živote sa so žiadnou z nich nestretol, o to radšej však ako chlapec počúval staré povesti a legendy od starých rodičov o svete plnom záhad a zázrakov. Do slovenskej literatúry vstúpil okultným životopisom Adolfa Hitlera „Démon z iného sveta“ a v tom istom roku vydal knihu „Štyri hodiny do stredoveku“. Jeho čarovné knihy uvádzajú čitateľa do sveta zázrakov, mytologických postáv, legiend a povestí…



Interview s Milošom Jesenským



Absolvovali ste už množstvo prednášok, besied a neformálnych stretnutí. Existuje otázka, ktorú Vám ešte nik nepoložil, no ktorú by ste radi zodpovedali?

Mohol by som odpovedať, že tých otázok som dostal za uplynulé dvadsaťročie toľko, že už boli azda položené všetky, ale to by som nebol úprimný. Existuje totiž znepokojivá otázka, na ktorú sa mi darí vždy odpovedať iba čiastočne – Prečo to vlastne všetko robím? Isteže je pravda, že je za tým hľadanie atraktívnej literárnej témy, potešenie z intelektuálnej hry na samej hranici nerozumu, jednoduchá ľudská zvedavosť, možno aj čosi z posadnutosti, ktorá vás nabáda nahliadať za oponu tajomstiev, aby ste nakoniec aj tak namiesto istoty stáli pred ďalšími pochybnosťami, ale pochybujem, že sa tie motívy dajú racionálnym spôsobom vysvetliť. Ak teda poviem, že milujem tajomstvá, možno bude zrozumiteľnejšie aj to, že k nim pociťujem takmer intímny vzťah.

Už dlhší čas si stačí každé pracovné ráno naladiť Rádio Devín a počujeme jeden z Vašich záhadných príbehov o niektorej z magických lokalít Slovenska. „Záhadológ“ Vášho formátu a tu zrazu láska k Snehulienke, ktorá sa ocitla aj v názve nedávno vydanej knihy. Takže, ako to bolo vlastne s tým prekvapením, ktoré Ste nachystali pre svojich čitateľov?

„Niekto už stihol označiť texty sústredené v mojej poslednej knihe za svojrázne variácie na tému moderných rozprávok. Niečo na tom asi bude, keďže odvahu k tomu, aby som prepojil našu každodennú realitu s magickým svetom, ktorý – ako verím – existuje paralelne vedľa toho nášho som čerpal práve z rozprávok. Napriek zdaniu modernosti totiž všetci zažívame skúsenosť hrdinov rozprávok a mýtov, každý z nás musí namáhavo šplhať na ten príslovečný sklenený vrch, plávať za sedmoro morí a putovať až na kraj sveta, aby poznal nielen svetskú krásu, ale aj to, čo sa už nachádza mimo hraníc všednosti a skúmal prostredníctvom srdca. Bez intímnosti to teda skutočne nejde, aj keď to nie je práve jednoduché. Okrem toho bol v tom prítomný aj akýsi druh vzdoru, že tento druh fantastických príbehov medzi nami a v nás naďalej žije napriek tomu, že sme v epoche kozmických letov, klonovania a internetu prestali rozprávať či počúvať rozprávky a nahradili ich romantickými telenovelami. Po tisíckach rokov tak vznikol precedens, podľa ktorého ich servírujeme výlučne deťom a súčasnosť ich nezmyselne deformovala. Ale napriek tomu, keď budeme hovoriť deťom rozprávky, nemali by sme zabúdať, že pod ich fantastickým povrchom sa skrýva bohatstvo, ktoré musíme uchrániť od zabudnutia. A o tom bude moja ďalšia kniha, ktorá pod názvom „Ženy chcú počuť rozprávky“ vyjde v priebehu budúceho roka.“

Buďme ešte osobnejší, teda, samozrejme, ak sa po predchádzajúcej otázke ešte vôbec dá... Meno Jesenský je slovenskej literatúre známe už od začiatku 20. storočia. Toto „suché“ konštatovanie je zároveň otázkou – gény?

„Nuž neviem, či gény, aj keď vďaka mojej pôvodnej profesii mi nahliadať na to prostredníctvom behaviorálnej genetiky nerobí obzvláštny problém. Pri mene Jessenius, či Jesenský mám zaiste dôvod pociťovať hrdosť, ale zároveň i záväzok, no povedal by som, že skôr ako gény, bude v tom tradícia a duch miesta. Človek vyrastá z krajiny, kde sa narodil a jeho tvorivosť vzlína z rodnej pôdy, v reminiscencii zázraku, ktorý kedysi vdýchol dušu hlinenému človeku v šiesty deň stvorenia. Preto aj moja tvorba vychádza z toho, čo ma formovalo, z prostredia rodných Kysúc, kraja hmiel, víl a prastarých tradícií, kde dodnes možno stretnúť medveďa či vlka. A tak sa v mojej fantázii stal tento región akýmsi pohraničným kráľovstvom, bezprostredne susediacim s čarovným svetom do ktorého sa môžeme neustále vracať vo svojich spomienkach na detstvo.“

Publikujete a vydávate knihy - literatúru tohto druhu označujú, na rozdiel trebárs od literatúry faktu, ako špekulatívnu. Zmenila sa v tejto oblasti situácia? Je už dnes povedomie, takpovediac alternatívneho výkladu skutočnosti, lepšie?

„S potešením môžem konštatovať, že sa situácia za posledné desaťročie naozaj veľmi výrazne zmenila. Témy, pre ktoré sa autor s témami z pohraničia reality a fikcie ešte v polovici deväťdesiatych rokov stretával so začudovaným, podozrievavým či dokonca veľmi neprajným postojom nie sú už dnes tabuizované a stretávajú sa so záujmom veľkej časti verejnosti. Za tento potešiteľný vývoj vďačíme predovšetkým nielen všeobecnej liberalizácii a odstraňovaniu paradigiem v myslení, ale predovšetkým úsiliu prekladateľov a tvorcov v žánri non-fiction orientovanom na paranormálne javy. V súčasnosti, kedy sa v programoch televíznych staníc pravidelne objavujú dokumentárne filmy o rozmanitých záhadách nášho sveta i toho, čo sa môže skrývať za jeho hranicami, keď sa môžeme (hoci s oneskorením, často trvajúcim aj niekoľko desaťročí) zoznámiť zo súbornými dielami Ericha von Dänikena, Johannesa von Butlara, Johannesa Fiebaga, Zecharia Sitchina či Charlesa Berlitza už stratili záhady a ľudia okolo nich obviňovaní dovtedy zo strany časti akademickej obce z nedostatočného úsudku mnoho z bizarnosti, ktorá im bola prisudzovaná, pričom si však naďalej udržali auru vlastného tajomstva. A dúfam, že mi čitatelia prepáčia azda nemiestnu neskromnosť, ak poviem, že som hrdý na to, že som k tomu mohol popri autoroch „novej vlny“ ako je Robert Lesniakiewicz, Jiří Wojnar či nedávno zosnulý Ivo Wiesner – aby som menoval aspoň tých najznámejších, z tých, ktorí sú súčasne aj mojimi osobnými priateľmi či spoluautormi – mohol prispieť svojimi dielami.“

Arthur C. Clark, Erich von Däniken, Ludvík Souček – kto by tieto mená nepoznal? Ak by ste mali odporučiť z toho množstva literatúry tri najkvalitnejšie tituly, ktoré by to boli?

„Zodpovedať túto otázku nie je jednoduché, ale je to možno príležitosť prejaviť môj trvalý obdiv k dielam Ludvíka Součka, ktorý bol od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia dnes už priam legendárnym popularizátorom hraničných javov v knihách „Tušenie tieňa“ a „Tušenie súvislosti“. Dodnes možno obdivovať nielen jeho metodiku a erudíciu, s akou sa chopil tejto úlohy, ale aj vynaliezavosť, s akou tvoril v ideologickom prostredí minulého režimu, ktorý nebol spochybňovaniu konvenčných názorov rozhodne naklonený. A nie je náhodné, že moje prvé publicistické vystúpenie v tlači v máji 1989 bolo venované obhajobe Součkovho diela v čase, kedy sa do módy pod dikciou prvoplánového dialektického materializmu dostalo obviňovanie z propagácie „pseudovedy“, ktorá vraj vzniká a rozvíja sa súčasne s vedou vďaka omylom, ktorým sa človek v poznávaní dopúšťa. Túto myšlienku považujem za rovnako za chybnú dnes, ako tomu bolo aj v dobe, kedy som ako osemnásťročný študent publikoval článok, ktorého vydanie mi už nestihlo v prednovembrovej klíme spôsobiť na univerzite problémy: pseudoveda neexistuje. Buď je niečo vedou, alebo to vedou nie je, čo v konečnom dôsledku znamená, že k určitej problematike môže mať pseudovedecký prístup aj odborník. Ďalším titulom, ktorý ma tvorivo inšpiruje už takmer viac ako dve desaťročia je „Úsvit kúzelníkov“ Louisa Pauwelsa a Jacqua Bergiera. Táto kniha by celkom určite nemala chýbať v knižnici žiadneho z hĺbavých čitateľov, ktorých doménou sa stal svet tajomstiev a záhad.“

Obzvlášť u paranormálnych javov sa prejavuje politika často cielenej dezinformácie a preto sa možno domnievať, že historické procesy, ktoré sa odohrávajú v minulosti ľudstva, nezávisia až tak od faktorov, ktoré sú popísané v učebniciach. Aký je váš názor na konšpiračné teórie, o ktorých sa v poslednom čase začalo mnoho hovoriť?

Asi nevymyslím nič lepšie, ako som napísal v predhovore ku svojej knihe „Reálne príbehy X“. Ešte pred niekoľkými rokmi bolo možné v čase, kedy vyšla, hodnotiť ako paranoidnú predstavu o medzinárodnom sprisahaní existujúcom po niekoľko generácií, ktorého cieľom by sa malo stať ovládnutie sveta nadnárodnými finančnými skupinami. Mohli by sme si myslieť, že pokiaľ aj nejaké sprisahanie naozaj existuje, vytvorí sa proti nemu iné, takže sa budú navzájom neutralizovať a nikto na seba nestrhne absolútnu moc a nezíska titul vládcov sveta. Takisto sme mohli ešte pred časom veriť tomu, že sa budúcnosť nedá predvídať, že všetci bez výnimky musíme robiť chyby, ľudia nemôžu donekonečna veriť konšpirácii a dôkazy o sprisahaniach sa musia skôr alebo neskôr dostať na denné svetlo. Zrazu sa však objavila doba, ktorá zrodila Akty X, alebo skôr otvorený pohľad na to, čo do nich patrí a situácia dostala úplne iný charakter. Pre väčšinu ľudí sme sa na prahu nových skutočností ocitli znenazdajky a bez varovania, a všetci bez výnimky sme tak stratili pocit bezpečného inkubátora, ktorý sme si doteraz dlho budovali. Konšpiračné teórie podľa môjho názoru skrývajú mnoho zaujímavých podnetov na zamyslenie – a to nielen ako literárna téma.“

Aký je Váš najneobvyklejší zážitok?

Tajomstvo okamihu. Možno budú viacerí čitatelia sklamaní, ale na konte svojho osobného života nemám v tomto ohľade nič spektakulárne a práve preto sa snažím zistiť čo najviac o fenoménoch, s ktorými – okrem rozhovorov s priamymi účastníkmi – nemám bezprostrednejšiu skúsenosť. Na druhej strane nám každodenný život prináša defilé drobných zázrakov, z ktorých za najdôležitejšie považujem plné prežívanie prítomnosti. „Budúcnosť sa o seba postará sama“, dozvedel som sa napríklad nedávno na káve od mladej charizmatickej výtvarníčky, ktorá mi v následnom rozhovore o sebe a svojej práci sprostredkovala dôležitosť „skutočných okamihov“, kedy nepotrebujeme nikam smerovať ani niekým byť, okamihov, ktoré môžeme naplno prežívať a úprimne sa tešiť z toho, čo sa práve deje a s kým práve sme. Možno sme sa svojim životným štýlom stali odborníkmi na svoju prácu, ale rovnako je dôležité, aby sme aj vynikali v bytí, ku ktorému neodmysliteľne patrí aj byť šťastným. A pokiaľ ona očarujúca dáma hovorila o budúcnosti, ktorá sa týmto spôsobom dotýka aj mojej vlastnej, považujem to za svoj najneobvyklejší a najcennejší zážitok za poslednú dobu, napriek tomu, že som sa práve vrátil z Egypta, ktorého návšteva nie je na zážitky určite chudobná. A to je aj ďalší dôvod veriť môjmu predošlému tvrdeniu, že k tajomstvám mám naozaj intímny vzťah.“

Ďakujem za rozhovor a naši čitatelia sa môžu tešiť na sériu Vašich článkov, ktoré toto úvodné interview vlastne odštartovalo. Nájdete ich vždy všetky na tomto mieste.

CEZ OKNO sa zhováral Yezid

exkluzívne.cez.okno