Prof. Klaus Schmidt, ďakujeme vám za vašu prácu! So smútkom oznamujeme odchod veľkého profesora, ktorého neoceniteľná práca na Göbekli Tepe odhalila celé kapitoly nepísanej
ľudskej histórie. RIP! Na jeho počesť pripomíname dokument KOLÍSKA BOHOV...

Franz Liszt - stratený syn Slovenska

V tomto roku si svetová kultúrna verejnosť pripomína 200. výročie narodenia hudobného génia, spisovateľa a mysliteľa Franza Liszta. Je aj pre slovenskú umenovedu príležitosťou na pripomenutie tohto jubilea, ako aj prehodnotenie jeho vzťahu k Slovensku. Okolo osobnosti svetového hudobného génia v ostatných rokoch sa začalo vášnivo diskutovať.

Ešte v roku 2003 vyšla v Lausanne z pera M. Demku, najlepšieho znalca života F. Liszta kniha Franz Liszt compositeur Slovaque. Táto publikácia bola ocenená medzi desiatimi najlepšími publikáciami roka Oxforskou univerzitou. Odvtedy mu vyšlo v slovenčine ďalších päť kníh, ktoré okrem iného poukazujú na slovenský pôvod tohto slávneho rodáka.

Podľa dobový záznamov sa narodil 22. októbra 1811 v Raidingu v slovenskej menšine na pôde habsburského impéria. Jeho otec Adam List pochádzal zo starej váženej slovenskej rodiny. Adam List ako aj jeho manželka nehovorili a neovládali maďarčinu. Táto skutočnosť je kľúčovou, nakoľko privlastňovanie Franza Liszta zo strany iných národov je neopodstatnené. Základné všeobecné a hudobné vzdelanie získal od otca a ako zázračnému dieťaťu mu po slávnostnom koncerte roku 1820 v Bratislave (ako 9-ročnému) mu mestskí magnáti poskytli štipendium pre ďalšie vzdelávanie. Ako 16-ročný stráca svojho otca a spolu s matkou predtým ako príde do Paríža pôsobí v rakúskom Gráci, ako učiteľ hudby.

Franz Liszt sa ako klavirista a dirigent stále viac začal venovať skladateľskej činnosti. Po viedenských štúdiách sa v roku 1823 presťahoval do Paríža, kde po odmietnutí prijatia na konzervatórium pokračuje v štúdiách u Paära a Reichu. Nasledujúcich desať rokov žije v Paríži. V tomto období získava obrovské úspechy na koncertných vystúpeniach v Prahe, Weimare a Bruseli. Roku 1825 predstavuje vo Veľkej opere v Paríži svoju malú operu Don Sancho. F. Liszt sa sprvoti prezentoval ako vynikajúci klavírny virtuóz, geniálny improvizátor a ohromoval schopnosťou hrať z listu. Význam jeho hudobných skladieb nebol hneď po zásluhe ocenený. F. Liszt vo svojej nezištnosti pomáhal ostatným skladateľom a propagoval ich hudobné diela tým, že ich uvádzal na svojich koncertoch. Išlo hlavne o bratislavských rodákov Bacha a Hummela, ale aj Schuberta a Beethovena a iných.

F. Liszt získava významné kontakty s francúzskou a aj inou európskou kultúrnou elitou, okrem iných Chopenom, Berliozom, Hugom, Santovou, Heinem, Stendhalom a Mickiewiczom. V týchto rokoch v polovici 19. storočia vydal aj literárne diela, ktoré však spôsobili aj nevraživosť voči nemu. Lisztovo pôsobenie na náboženskom poli, obzvlášť spojené s jeho rodinnou františkánskou tradíciou vyvrcholilo na cyrilo-metodských oslavách v Ríme. Rok osláv 1863, F. Liszt považoval za vyvrcholenie finálneho obdobia jeho života. Jeho angažovanie sa ako reformátora rímsko-katolíckej liturgickej hudby súvisí s výborným osobným vzťahom a priateľstvom s pápežom Piom IX. Vyznieva tiež ako vykryštalizovanie jeho osobných názorov na dejiny kultúry a politiky.

Osobitne treba hodnotiť vrelý vzťah F. Liszta k Bratislave, preto, lebo všetky jeho veľké diela odzneli práve v tomto meste. Od roku 1820 po roku 1885 navštívil Bratislavu viac ako 25-krát. Okrem Bratislavy navštívil viackrát Trnavu, Dolnú Krúpu a Malacky, z tohto vidieť, že aký bol úprimný vzťah k domovine jeho predkov. Boj o Liszta medzi Nemcami a Maďarmi pokračoval aj po jeho smrti. Všetky nitky smerovali do Bratislavy, ktorá jediná mohla pôsobiť ako živý kult slávneho Uhra - Slováka. Všeobecne je známe, že Maďari sa ho v parlamente oficiálne vzdali. Preto je nepochopiteľné, ak v zahraničných encyklopédiách názvoch škôl a ulíc, dokonca posledne aj budapeštianskeho letiska si ho neprávom privlastňujú. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, Slováci stratili nádej byť slobodným národom. Aj z týchto dôvodov začalo obdobie masívnej emigrácie zo Slovenska. Lisztov výrok zo 70 rokov 19. storočia pripomína osud Slovákov, ktorí stratili domovinu z dôvodu kolonizácie. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, konštatuje: „Aká vlasť? Žiadna vlasť. Pre mňa už nie je žiadna domovina, keď je už všade.“

V týchto rokoch sa ujal slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu, keď mu vybavil štipendium, čím prirodzene poukázal na existenciu Slovákov. Najvyšší maďarský politický predstaviteľ Andrássy, ktorý dal Lisztovi ultimátum, ostať v Pešti, alebo odísť z Uhorska. Je to dostatočný dôkaz pre pochopenie skutočnej osobnej drámy tohto výnimočného slovenského skladateľa a hudobného génia? Uvedomuje si európske kultúrne a politické spoločenstvo, že vrchnosť nedovolila mu navštíviť svoju domovinu bez súhlasu Budapešti?

F. Liszt dôsledne odmietal veľkomaďarskú orientáciu. Vždy sa považoval za Uhra, t.j. príslušníka mnohonárodného uhorského štátu. Svedčí o tom aj odborné definovanie charakteristických slovenských prvkov a inšpirácií v jeho bohatej umeleckej tvorbe. Ako konštatoval M. Demko: „... stratený syn Slovenska Franz Liszt, jeho život, až do posledného dychu v skutočnosti je úchvatným dokumentom obrazu génia a intelektuála, ktorý spoza hraníc neporovnateľne, ale presne reagoval na politické ujarmenie Slovákov v Uhorsku.“

Prihlásenie sa nás Slovákov k tejto svetovej osobnosti iste prispeje aj k posilneniu našej národnej identity v dnešnej integrujúcej sa Európe.

 

Prof. Dr. Igor M. Tomo, CSc, MPH, predseda Slovenskej biologickej spoločnosti SAV, pansu.sk

 

Zdroj: SHO.sk

 

Autori: