Klasický pocit cudzinca, že neviete koľko a za čo vlastne platíte (a že vás tým pádom môžu ošmeknúť) tu stratíte veľmi rýchlo. V tomto je Sevilla neporovnateľne pohostinnejším a serióznejším miestom pre turistov, než Bratislava, o Prahe už ani nehovoriac. Obsluha v obchodoch, ale aj bistrách, či reštauráciách je (pre nás) neobvykle solídna. Ak si napríklad dáte pri pulte v sebemenšom a zapadnutejšom bufete kávu, obsluhujúci čašník okamžite zapíše na plechový pult kriedou sumu, takže obe strany vedia aký bude konečný účet.

A ak sa ako cudzinec nedokážete pri platení vybabrať z množstva drobných mincí, nie je neobvyklé ak nad tým mávnu rukou. V žiadnom prípade som sa tu nestretol s nejakou netrpezlivosťou, či nezdvorilosťou pri účtovaní. Žiadne nervózne hrkanie mincami vo vrecku ako to robia čašníci u nás spolu s otráveným vyvracaním očí, ak sa pokúsite bližšie prizrieť položkám na účte. Tu naopak - vo väčšine lokálov je na stene zreteľný nápis v španielčine a angličtine, že je vám k dispozícii kniha prianí a sťažností, ak by ste neboli s čímkoľvek spokojní. Vidno, že zrejme nešlo o diabolský vynález socializmu, ktorý sme vtedy mali a že sa celkom dobre znesú aj s kapitalistickým podnikaním. A to dokonca aj v malých súkromných podnikoch na periférii miliónového mesta akým je Sevilla. U nás sme už opäť raz podľahli známemu extrémizmu, keď sa ruší, čo sa predtým muselo, a musí sa, čo sa predtým rušilo. Takže (na rozdiel od Sevilly) u nás sa už môžeme ísť sťažovať akurát na lampáreň. A aj tie sú už tuším zrušené!

- pokračovanie -

Gustáv Murín

(ďalšie príbehy zo „zvyšku sveta“ nájdete na http://tulacky.blogspot.com)

<!-- linkuj.cz start -->

<!-- linkuj.cz konec -->

<!-- BEGIN - WebMonitor.sk v1.0 code -->