V Abú Simbel (Asuán) dvakrát do roka slnečné lúče dopadajú priamo na chrám kráľa Ramzesa II, aby zaznamenali jeho narodeniny. "Kolmosť svetla na Abu Simbel" nastáva každý rok medzi 20. a 22. februárom, kedy bol kráľ korunovaný, a medzi 20. a 22. októbrom, kedy sa narodil. ›› OBRÁZOK DŇA

Pravý a nepravý duchovný boj

Kresťanstvo nie je najpopulárnejším náboženstvom v Amerike. Nie je ním ani ateizmus, ani materializmus, ani scientizmus či sekularizmus, alebo naturalizmus. Je ním "duchovnosť". "Duchovnosť" (vo všeobecnom zmysle tohto slova, ako ho používajú v kníhkupectvách) je bežná forma najstaršieho, najrozsiahlejšieho a najnesmrteľnejšieho bludárstva v kresťanských dejinách. Jeho staré názvy boli gnosticizmus, manicheizmus a marcionizmus. Popiera diabla (hovoriac, že duch je iba dobrý, nie zlý) a popiera hriech (hovoriac, že človek je iba dobrý, nie zlý).



                                                      ■

Väčšina lepších kníhkupectiev vytvára dve oddelené sekcie s názvami náboženská literatúra a duchovná literatúra alebo náboženská literatúra a literatúra New Age, s druhou sekciou obyčajne oveľa väčšou než je prvá. Hnutie New Age je najzreteľnejším špecifickým príkladom "duchovnosti", no bezpochyby nie je jediným. "Duchovnosť" presakuje do mnohých cirkví a osobného života ako plyn z praskliny na podzemnom potrubí.

                                                      ■

V západnej civilizácii jestvujú tri typy ľudí, ktorých jasne rozlíšite podľa ich odpovede na otázku, prečo sme oslavovali príchod tretieho tisícročia. Len menšina spomenie Krista. Je to, samozrejme, tretie tisícročie Anno Dotnini, ale toto tajomstvo udržiavali tvorcovia mediálnej mienky pod pokrievkou. Odpoveď tvorcov mienky a ich konzumentov na našu otázku by asi mala formu protiotázky: "Čo je to za hlúpa otázka?" Tretia skupina - materialisti - odpovedia na otázku ukázaním na "evolučnú náhodu" desiatich prstov (dvetisíc je násobkom desiatich.)

Ak by celá naša spoločnosť pozostávala iba z prvej a tretej skupiny (inteligentní kresťania a inteligentní materialisti, angažovaní supernaturalisti a angažovaní naturalisti), potom by možno nasledovala ozajstná debata, ktorá by vyústila v rad obrátení. Ten popletený stred, to je diablov triumf: "duchovní" ľudia.

Títo "duchovní" ľudia neveria v kresťanstvo (hoci si väčšina z nich myslí, že sú kresťanmi), neveria ani v ateizmus či materializmus; oni veria v "duchovnosť". Myslia si, že náboženstvo - akékoľvek náboženstvo - je dobrou vecou nie preto, že je pravdivé, ale preto, lebo podporuje morálku. (Majú však sklon redukovať morálku na súcit alebo "toleranciu" - čnosť, o ktorej Chesterton povedal, že je všetkým, čo zostane človeku po tom, ako stratí svoje zásady.) Zároveň si myslia, že náboženstvo je zlá vec nie preto, že by bolo klamstvom, ale preto, lebo podporuje "fanatizmus". (Nevedia, že všetci svätí a všetci, čo milujú, sú fanatici.) Hovoria, že sa im páči náboženstvo, ale nie organizované náboženstvo. Nikdy neboli serióznymi kresťanmi; nikdy sa nepridali k nejakej konkrétnej cirkvi s jej neporiadnymi, tvrdohlavými a hlučnými členmi, akými boli živočíchy na Noemovej arche.

Duchovní a sekulárni neveria taktiež ani v diabla. Duchovní neveria zo sentimentality a hmlistého optimizmu alebo preto, že viera v diabla nie je súcitná. Sekulárni neveria preto, lebo ich pán a Spasiteľ, Veda, nedokáže zaznamenať diabla ani jedným zo svojich uznávaných nástrojov, akými sú skúmavky, matematika alebo profesori.

                                                      ■

Čomu sa vyhýbajú "duchovní" ľudia v popieraní diabla? Obvykle pravde, uvedomeniu si objektívnej skutočnosti. (Pokiaľ, samozrejme, Ježiš nie je bláznom, klamné vytvoreným mýtom.) Ale čomu ešte? Aký je existenčný prínos tejto pravdy? Aký rozpor vytvára diabol?

Najsamozrejmejšou odpoveďou je, že "duchovným" ľuďom chýba dramatickosť, oduševnenie a vášeň. V tomto svete sa výška hory meria hĺbkou údolia. Niet, pochopiteľne nijakého ospravedlnenia pre diabla, zlo alebo vojnu, no je nepopierateľným faktom, že dobro si vážime iba v porovnaní so zlom. Bez diabla niet nijakej drámy, pretože bez diabla niet nijakých dejín. Historická zápletka je z ľudského hľadiska "podnetom a reakciou" (aby som použil Toynbeeho formuláciu); a bez nejakého podnetu zla niet nijakej reakcie dobra; bez prvého vynálezcu zla niet nijakého podnetu k zlu. Dejiny, podobne ako život jednotlivca, sú v podstate drámou boja medzi dobrom a zlom. Počiatok času je v prvej kapitole Genezis, no dejiny sa začali v jej tretej kapitole.

Zlo nie je bezvýznamné, a preto ani jeho prvý vynálezca nemôže byť bezvýznamný. Diabol sa musí rehotať nad stereotypom seba samého v moderných médiách, či už ho vykresľujú ako klauna trúbiaceho na červenú trúbku alebo ako alternatívu - síce abstraktnejšieho, ale predsa bezzubého -, ktorá ho vníma ako mýtický obraz ľudskej slabosti. Nikoho totiž naozaj nevystraší ani klaun, ani abstrakcia.

Kristus berie diabla veľmi vážne (ale nie je ním posadnutý). Ak my nie, ako môžeme povedať, že naša myseľ je naladená na rovnakú vlnovú dĺžku ako Pánova? Ak si robíme nárok byť dospelými bez viery v diabla, chceme byť dospelými bez Krista. Ak pohŕdame strachom z diabla ako bláznovstvom, samého Krista pokladáme za blázna, pretože on sám nám povedal, aby sme sa diabla báli (Mt 10, 28). A ak si myslíme, že Kristus je v nejakom význame blázon, buď popierame vtelenie, alebo popierame, že Kristus je Boh; inými slovami, tvrdíme že Boh je blázon. Pretože ak je strach z diabla bláznovstvom a ak tak učí Kristus a ak je Kristus Boh, potom je Boh blázon.

Kristus nám prikázal zakončovať jedinú modlitbu, ktorú nám dal, modelovú modlitbu, slovami "zbav nás Zlého" (Mt 6, 13). Grécke slovo je podstatné meno v jednotnom čísle, nie množné číslo alebo príčastie, a má aj určitý člen (v angl. majú určité a neurčité členy len podstatné mená - pozn. prekl.). Presný preklad teda nie je len "zla", ale "zlého" (osoby).

Skutočný diabol je magneticky príťažlivý. Prichádza k nám zamaskovaný nie za šaša, ale ako "anjel svetla" (2 Kor 11, 14)

Diabol napodobňuje Boha, pretože je "otcom lži" (Jn 8, 44). Michal archanjel odhaľuje diablovu prvotnú lož svojím vlastným menom: "Michal", čo znamená "Kto ako Boh?" Diabol predstiera, že je rovný Bohu, že je Božím protikladom. Toto je metafyzická nemožnosť, najväčšia lož, aká existuje. Satanovi rovný, jeho protikladom a protivníkom nie je Boh, ale Michal. Ale nie sme to my. Obaja, diabol aj Michal, démoni aj anjeli, sú oveľa hrozivejší, mocnejší a inteligentnejší než ktorákoľvek ľudská bytosť.

V Knihe zjavenia zvádza diabol človeka svojou lžou. Predstavuje nesvätú trojicu ako napodobeninu Najsvätejšej Trojice: "šelma", "drak" a "falošný prorok". Ba čo viac, "babylonská neviestka" napodobňuje "ženu odetú slnkom", nesväté mesto Babylon napodobňuje sväté mesto Jeruzalem a dokonca aj číslo 666 - trojica šestiek (šestka je číslo človeka) - sa doťahuje na posvätnú sedmičku. Aj Satanov čas triumfu je sedmička rozdelená na polovicu alebo jej "deštrukcia", menovite "čas a [dva] časy a pol času", to jest 1 + 2 + Vz = 3 Vi (Zjv 12, 14).

Neprekvapuje nás teda, že naša reakcia na skutočného diabla sa môže podobať našej reakcii na skutočného Krista v jeho celej transcendentnej kráse. Existenčný prínos zo stretnutia sa s diablom je oveľa podobnejší na existenčný prínos zo stretnutia sa s Kristom, než zo stretnutia sa s našimi populárnymi zobrazeniami diabla. Skutočná prítomnosť satana otriasa svojou bojovnou nenávisťou rovnako, ako skutočná prítomnosť Krista otriasa svojím pokojom a láskou. Pokoj, aký dáva Kristus, svet nemôže dať, rovnako ako vojnu, ktorú dáva diabol, svet nemôže dať. Ako Kristus ponúka nadprirodzenú lásku, tak ponúka satan nadprirodzenú nenávisť. Ako je Kristus svetlom, ktoré temnota sveta nedokáže prijať a premôcť (Jn 1, 5), tak satan je tou temnotou, ktorá svetlo sveta nedokáže prijať a premôcť.

Kniha zjavenia akoby naznačovala, že Hitler bol len vyblednutou kópiou, predbežnou verziou, predskokanom pre Antikrista. Ak zoberieme vážne jedinú božsky potvrdenú knihu proroctva, ktorú máme pre svoju budúcnosť, potom zistíme, že dejiny nemajú vyvrcholiť v utópii, osvietenstve a mieri, ale v distopii (výbuchu), temnote a vojne - v podstate vo vrchole zla, nazvanom "veľké súženie", ktoré, ako sme varovaní, má byť tak nepredstaviteľne hrôzostrašné, že "ak by sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik". To nie je blúznenie nejakého fundamentalistického šialenca, ale vlastné slová nášho Pána (M 24, 21-22).

Na druhej strane, ak bolo dvadsiate storočie storočím, ktoré si vybral diabol, dvadsiate prvé storočie mu už nepatrí, a preto to dnes vyzerá tak, že musí nastať náprava. Pápež Ján Pavol II., jeden z najrozvážnejších a najrealistickejších ľudí našej doby, je vždy plný nádeje, obzvlášť vo vzťahu k mladým a k nasledujúcej generácii. Pokánie, oživenie, návrat, nová jar - toto všetko by sa mohlo udiať; niečo, čo by z dvadsiateho prvého storočia urobilo najveľkolepejšie storočie v dejinách.

Úryvky z knihy: Ako vyhrať kultúrnu vojnu

Peter Kreeft

Zdroj: protiprudu.info