Obrázok používateľa CEZ OKNO
PRVÝ

Nikdy nesníval o tom, že lietanie bude jeho osud. Ale od detstva mal rád adrenalínové športy. Keď ako chlapec vyletel prvýkrát na lyžiach zo skokanského mostíka a pocítil mravčenie v chrbte, vtedy zistil, že toto je ten tretí priestor, v ktorom by si vedel predstaviť svoj život. Vďačí za to konštelácii hviezd, že ako vynikajúci vojenský letec postúpil cez neúprosné sito výberu až do Hviezdneho mestečka a v čítankách zostane zapísaný ako prvý slovenský kozmonaut? Jeho tvár ako jedinej žijúcej osobnosti s výnimkou prezidentov sa objavila na poštovej známke, v roku 2001 po ňom astronómovia pomenovali planétku. Rodák z Dolnej Lehoty má dnes 45 rokov a chce začať nový život. Po desiatich rokoch od svojho pamätného letu si podal žiadosť na odchod do civilu, s hodnosťou plukovník koncom roka opúšťa armádu. Ivan Bella.

Dá sa povedať, že o vašej životnej dráhe rozhodol adrenalín?

Dá sa to tak povedať. Vždy ma to ťahalo k športu, v ktorom sa posúvajú hranice ľudských možností, kde si môžem dokázať, že mám na viac, ako som si myslel. Pre môj vzťah k športu ma triedna nahovorila na Vojenské gymnázium v Banskej Bystrici, pretože tam boli dobré podmienky na športovanie. Tu sa mi naskytla možnosť absolvovať parašutistický výcvik. Problém bol iba v tom, že som ešte nemal osemnásť a museli s tým súhlasiť moji rodičia. Pretože matka o mojom skákaní z lietadla nechcela ani počuť, otec mi podpísal súhlas aj za ňu. Pri parašutizme, kde sa môj voľný pohyb vo vzduchu rátal na minúty, som sa utvrdil v myšlienke, že to je ten správny adrenalín, že to by som chcel v budúcnosti robiť.

Po skončení vojenského gymnázia bol potom od parašutizmu k lietaniu už len krôčik, nie?

Keď som končil gymnázium a rozhodoval som sa čo ďalej, na prvom mieste bolo povolanie vojenského pilota. Keby mi to nevyšlo, mal som pripravený záložný plán stať sa výsadkárom.

Na dráhu vojenského pilota ste mali už istú prípravu aj fyzické predpoklady, preto skúšky na vysokú leteckú školu pre vás určite neboli neprekonateľnou prekážkou. Zvládli ste ich hravo, tak ako predtým parašutistický výcvik?

Hravo sa to zvládnuť nedalo, lebo keď sme absolvovali výber na vojenského pilota, z môjho ročníka sa hlásilo k vojenskému letectvu asi 55 chlapcov, ale vybrali z nich iba piatich, z toho len dvoch na nadzvuk.

V čom spočíval ten náročný výber?

Výber trval v Ústave leteckého zdravotníctva v Prahe viac ako tri týždne. Všetko to bolo o psychologických, fyzických a zdravotných testoch. Preklepali nás detailne od hlavy po päty. Každý deň pobytu v tomto ústave bol horší ako osemhodinová šichta niekde v bani.

Čo bolo rozhodujúce pri výbere adeptov na podzvukové alebo nadzvukové lietanie?

Rozhodujúce boli výsledky psychologických testov. Nadzvukové lietadlá lietajú vo veľkých aj prízemných výškach extrémne vysokými rýchlosťami a tam musia byť reakčné časy pilota podstatne rýchlejšie ako u pomalších strojov, kde má človek omnoho viac času zareagovať na nejakú vzniknutú situáciu. Popri zdravotnom stave bola druhým dôležitým faktorom schopnosť znášať stres.

Na čom ste lietali?

Najprv na lietadlách typu Zlín 142, 143 a od druhého semestra druhého ročníka vysokej školy na prúdových cvičných lietadlách typu L-29 Delfín. V treťom ročníku sme postúpili o stupeň vyššie a lietali sme na lietadlách L-39 Albatros. Výcvik na nadzvukových lietadlách MiG-21 sme absolvovali vo štvrtom ročníku. Po skončení vysokej školy som pôsobil na leteckej základni v Běchyni, kde som spočiatku lietal na MiG-21 F a potom na modernejšom modifikovanom type MiG-21 MF. Po rozdelení Československa som prešiel na základňu v Kuchyni a tu som lietal na lietadlách Su-22.

Z tlače aj filmov západnej proveniencie vieme, že ruské lietadlá typu Suchoj mali špičkové letové parametre. Súhlasíte s tým, že to bola v tom čase jedna z najmodernejších stíhačiek na svete?

Lietadlá Suchoj sú stále svetovou špičkou, pokiaľ ide o letové vlastnosti sú dosiaľ neprekonané. Su-30 a Su-37 už majú meniteľnú geometriu ťahu a v manévrovateľnosti sú neprekonateľné. Niektoré americké, prípadne západoeurópske stroje ich môžu málo predstihovať len v elektronickom vybavení, ale to nie je rozhodujúce, pretože elektronika sa vyvíja veľmi rýchlo a vyrovnanie technických parametrov je len otázkou času. Niekedy sa zdá, že lietadlá typu Suchoj letia proti fyzikálnym zákonom, lebo sú schopné robiť neuveriteľné manévre vďaka nakláňacej tryske, ktorá mení vektor ťahu.

Ako vojenský pilot ste na rozličných strojoch lietali niekoľko rokov. Ako vlastne prišlo k tomu, že ste sa ocitli na zozname kandidátov na let do vesmíru?

Ruská a slovenská vláda sa dohodli, že časť ruského dlhu Slovensku sa môže deblokovať tak, že Rusi pripravia slovenského kozmonauta a umožnia mu let do vesmíru. Let bol naplánovaný na február 1999, času bolo málo, preto sa rozhodlo, že do konkurzu sa môžu prihlásiť iba vojenskí letci so zdravotnou klasifikáciou LA-1, do ktorej som bol zaradený aj ja. Ak mám byť úprimný, sám som sa neprihlásil. V čase, keď generál Gombík chodil po útvaroch a hľadal kandidátov, som bol služobne vzdialený. Moji priatelia však vedeli, aký je môj vzťah k adrenalínovým športom, ako si rád overujem hranice svojich možností, preto ma bez môjho vedomia prihlásili. Keď som sa vrátil, povedali mi, že ma nahlásili. Ak s tým nesúhlasíš, choď za veliteľom, nech ťa vyškrtne. Za veliteľom som šiel, ale preto, aby som sa ubezpečil, že som v zozname.

Zaoberali ste sa niekedy aspoň okrajovo kozmonautikou - premýšľali ste o tom, že sa stanete kozmonautom?

Kdeže! Som realista sústredený len na svoju prácu. Chcel som sa stať čo najlepším letcom, nič viac. Československo malo predsa svojho kozmonauta Vladimíra Remeka a veľmi sa neuvažovalo o tom, že by mohol mať v dohľadnom čase nasledovníkov. Po vzniku Slovenskej republiky ani tí najväčší optimisti nemohli dúfať, že Slovák o pár rokov poletí do vesmíru. Táto možnosť prišla ako blesk z jasného neba.

Koľko uchádzačov bolo na začiatku a koľkí prešli sitom výberu až do výcvikového strediska pre kozmonautov?

Na začiatku nás bolo dvadsaťosem. Po stovke lekárskych vyšetrení a testov sa okruh kandidátov postupne zužoval, nakoniec sme odcestovali do Hviezdneho mestečka štyria. Tam nás čakal ešte dôkladnejší maratón vyšetrení, v ktorom sme obstáli ako dvaja vhodní kandidáti ja a Michal Fulier. Po polroku všeobecnej prípravy dali Rusi požiadavku, aby slovenská strana rozhodla o poradí kandidátov. Do Moskvy prišiel vtedajší štátny tajomník ministerstva obrany Jozef Gajdoš a oznámil nám, že vláda dlho rokovala a rozhodla, že ja budem kandidátom číslo jeden a Michal číslo dva. Samozrejme, to ešte nič neznamenalo, pretože rozhodnutie sa môže zmeniť aj pár hodín pred štartom.

Čo zavážilo vo váš prospech?

Michal bol odo mňa starší o desať rokov, hodnostne bol vyššie, predpokladal som, že poletí on. Prečo sa rozhodli pre mňa, sme sa nikdy nedozvedeli.

Pre nás laických divákov rozličných filmov sa javí kozmonautický tréning na centrifúgach ako jedna z najťažších skúšok, pri ktorých dostáva organizmus poriadne zabrať. Môžete spomenúť aspoň niektoré osobitosti vášho výcviku vo Hviezdnom mestečku?

Centrifúgy nepatrili medzi najťažšie veci. Ako vojenskí piloti sme pri každom lete absolvovali rôzne stupne preťaženia v závislosti od manévrovania od 5G vyššie, preto centrifúgy neboli pre nás nejakým strašiakom, aj keď nás krútili povedzme na 8G. Bolo to bežné cvičenie. Ťažšie boli skôr iné záležitosti - napríklad tréning vestibulárneho systému, točenie na vestibulárnych kreslách, ktoré kozmonauti familiárne nazývali grcáky. Účelom tohto tréningu bolo posúvať hranicu nevoľnosti a otupovať vestibulárny systém. Prvýkrát som vydržal sedieť v tomto krútiacom sa „zubárskom kresle" asi dve a pol minúty. Postupne som v ňom vydržal päť, sedem, desať minút. Ku koncu výcviku sme sa krútili tri-štyrikrát denne po dvadsať minút celkom v pohode.

Koľko trvala celková príprava?

Bežne trvá príprava kozmonautov skoro päť rokov a my sme na to mali necelý rok. Nemohli sme preto zvládnuť teóriu v takom rozsahu ako ruskí kozmonauti, ale aj tak toho bolo veľa. Mali sme sa stať súčasťou posádky, mali sme sa podieľať na ovládaní, riadení a kontrole systému, na celkovom režime letu vo všetkých jeho fázach a museli sme byť schopní plniť aj vedecký program. Museli sme sa vedieť o seba postarať, pokiaľ ide o stravu a hygienu v neštandardných podmienkach kozmického letu.

Každý člen posádky musel zvládnuť riadenie letu?

Za samotné riadenie zodpovedal veliteľ posádky a ostatní mu museli byť nápomocní v určitých fázach a režimoch letu. Veliteľom našej posádky bol ruský kozmonaut, palubným inžinierom francúzsky kozmonaut, ktorý vypomáhal veliteľovi s ovládaním motorových prístrojov a základných agregátov. Tretím členom som bol ja, kozmonaut výskumník, a mal som na starosti spojenie, hermetizáciu, ventiláciu skafandrov a ďalšie veci, nevyhnutné pre stopercentné absolvovanie letu. Posádka musí byť absolútne zohratá, každý člen posádky musí vedieť, čo má robiť v každom, aj v krízovom okamihu letu.

V kozme ste boli takmer osem dní. Neboli pre vás dlhé dni prežité v obmedzenom priestore, v ktorom nebola možnosť súkromia ani pri takých intímnych veciach, ako je toaleta? Nevyvolávalo to vo vás nepríjemné pocity?

Absolútne nie. Vždy som vyrastal v kolektíve, od pobytu na vojenskom gymnáziu až do súčasnosti. Tesný priestor mi tiež nerobil problémy, veď ako vojenský pilot som bol zvyknutý na kabínu stíhačky.

Aký bol váš prvý pocit pri vstupe na palubu kozmickej lode?

Prvý pocit bol zvláštny. Človek si do toho sadol v tzv. embryonálnej polohe, kolená takmer na hrudi, päty skoro pod zadkom, pretože oproti vám je panel s ovládačmi a kontrolkami. Človek si povie, čo keby som tak dostal kŕč, veď si ani nohu vystrieť nemôžem. Ale bol to len krátky, pominuteľný pocit, ktorý som rýchlo hodil za hlavu a zaoberal som sa myšlienkami, ako budem plniť svoje úlohy. Klaustrofobické nálady si človek nesmie pripustiť, lebo by sa z toho mohol zblázniť.

A čo vedomie zraniteľnosti vašej existencie na malom ostrovčeku života uprostred vákua?

Nad takými otázkami sa človek nezamýšľa. Áno, vonku je vákuum, teplota v rozmedzí od mínus 150 do plus 150 stupňov a od tohto vražedného prostredia vás delí tenká stena kabíny. Lenže ja som si vsugeroval, že nepodľahnem emóciám. Počas samotného letu na nejaké pocity vlastne ani nebol čas. Až keď som spal prvú noc na Zemi, začal som si uvedomovať, čo sa vlastne udialo. Ako vojak som sa stopercentne venoval úlohám, ktoré som musel splniť, a moje ja bolo potlačené do úzadia, akoby neexistovalo. Vedel som, že do tohto letu bolo investované obrovské úsilie tisícov ľudí, obrovské peniaze, a preto musím urobiť všetko, aby som sa po návrate mohol každému pozrieť spokojne do očí.

Nie každý let do vesmíru sa skončil úspešne. Pred vami sa mnohí kozmonauti na Zem nevrátili, zahynuli pri plnení úloh, ako sa písalo v oficiálnych vyhláseniach. Pri potlačení všetkých prirodzených pocitov, nemali ste ani trochu obavu, že sa môže niečo stať?

Vyrastal som vo vojenskom prostredí a ako pilot som sa naučil žiť so zubatou za chrbtom, veď som lietal na lietadlách, ktoré boli omnoho staršie ako ja a nikdy som nemal absolútnu istotu, že sa nič nestane. Keby som si pripúšťal možnosť nejakej havárie, tak by som do lietadla ani nesadol. Možno nejaký zlomok sekundy pri nástupe do rakety, keď som stál na schodíkoch a mával manželke, deťom, bratovi a sestre, som si pripustil myšlienku - čo keď im mávam naposledy? Ale hneď som prepol a nastavil som sa na prácu, ktorú som mal pred sebou. Potom až do samotného štartu som bol zamestnaný kontrolou systémov.

Vieme, ako vyzerá štart rakety pri pohľade zvonka. Ohlušujúci tresk, raketa sa odlepí zo Zeme a o pár minút mizne na obežnej dráhe. Čo sa vtedy deje v kabíne?

Samotný štart prebieha v automatickom režime a kozmonauti iba monitorujú situáciu, aby boli pripravení zasiahnuť, keby automatika zlyhala. Človek akurát vníma preťaženie, obrovský hluk, veľké vibrácie, lebo štart je vlastne riadený výbuch. Raketa má viac ako tristo ton a tých tristo ton zdvihnúť zo Zeme a rozbehnúť na prvú kozmickú rýchlosť, na to je potrebná obrovská energia. Pri štarte zhorí tristo ton paliva za 8 minút a 46 sekúnd. Hluk a preťaženie pri zrýchlení pilot zažíva aj v lietadle, keď zapne forsáž a stroj vystrelí dopredu. Takže pre mňa to nebolo nič nové.

Aké je kozmické menu, mohli ste si zvoliť jedálny lístok?

Kozmickou stravou dnes nie sú nejaké tabletky alebo pasta v tubách ako v začiatkoch kozmonautiky, keď sa lietalo do kozmu na pár hodín alebo dní. V prvých dňoch prebieha zložitý adaptačný proces organizmu na bezváhový stav. Človeku nechutí jesť, ale potrebuje dostať do seba minerály, vitamíny a živiny. Dnes, keď sa na obežnej dráhe lieta aj dvesto a viac dní, človek potrebuje plnohodnotnú stravu, aby neprišlo k nejakým degeneratívnym zmenám v organizme. Kozmonauti si vyberajú stravu už na Zemi vo forme konzerv. Sú v nej zahrnuté všetky druhy mäsa a zeleniny. Tieto potraviny sú na čistej prírodnej báze zo špeciálnych ekologických fariem mimo priemyselných oblastí, niekde zo stredného Ruska. Človek si podľa chuti vyberie konzervu, zvolí si prílohu, prihreje, otvorí a zje. Bolo to veľmi chutné.

A čo ranné posedenie pri káve?

Ráno a večer v kozme v pravom zmysle slova neexistuje. Ale káva a čaj sú normálnou súčasťou stravovania - s mliekom, bez mlieka, s cukrom, bez cukru, práškové dehydrované limonády, len ich treba zaliať vodou.

Zalievali ste recyklovanou vodou z vlastného moču? Tak to vraj v kozmických lodiach chodí...

V module sú špeciálne zariadenia na regeneráciu vody z atmosféry, teda z toho, čo kozmonauti vypotia a vydýchajú. Proces sa začína v kondenzačnom zariadení, ktoré zbiera vlhkosť, potom voda prechádza filtračným a mineralizačným zariadením. Je tam aj systém regenerácie vody z moču. Takáto voda je nielenže pitná, ale aj čistejšia, ako nám tečie z vodovodu. Voda je pod dokonalou kontrolou a konzervovaná iontami striebra.

Nerobilo vám ťažkosti jedenie a pitie v bezváhovom stave?

Vôbec nie. V bezváhovom stave neexistuje pocit hore a dole, je jedno, v akej ste polohe, či visíte opticky dolu hlavou vzhľadom k svojmu okoliu, alebo sa nakláňate. Peristaltika pracuje ako na Zemi, človek jedlo normálne prehltne a normálne ho dostane do žalúdka. Akurát, že voda sa neleje a netečie, musíte ju preglgnúť.

Ako dlho trvá adaptácia a čo spôsobuje kozmonautom najväčšie problémy pri adaptácii na bezváhový stav?

Tak ako je každý organizmus iný a inak reaguje, aj adaptácia je rôzne dlhá a ľudia ju znášajú rôznym spôsobom. Najväčším problémom sú bolesti hlavy, ktoré spôsobuje iné prerozdelenie tekutín v organizme. Sedemdesiat percent ľudského organizmu tvoria tekutiny, ktoré sú na Zemi rozložené rovnomerne v celom tele tak, že časť tekutín sa dostáva vplyvom gravitácie do spodnej časti tela. Počas našich kozmických letov nie je gravitácia, činnosťou svalov je tekutina vytláčaná do hornej časti tela, čo je sprevádzané bolesťami hlavy aj dýchacími ťažkosťami a vizuálne sa to prejavuje napuchnutými červenými tvárami kozmonautov. Tento stav trvá tri-štyri dni. Ďalší problém robí vestibulárny systém. Preto platí, že čím tvrdší tréning na Zemi, tým rýchlejšia adaptácia. Američania tento spôsob tréningu na vestibulárnych kreslách neuznávajú, považujú ho za mučenie a problémy adaptácie kozmonautov riešia tabletkami. Rusi majú svoju tradičnú metódu: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku." Adaptačný proces je pomerne drastický, ľudia ho znášajú individuálne, niektorí ľahšie s menšími problémami s orientáciou či malými nevoľnosťami, iní ho zvládajú ťažšie s vracaním a vyradením z činnosti na päť aj desať dní. Preto sa prvých pár dní v kozme nerobí nijaká náročnejšia práca.

Netrpia ľudia tzv. ponorkovou chorobou, nelezú si na nervy natlačení na seba v stiesnenom priestore počas dlhšieho pobytu v kozme?

Voľakedy, keď boli lety krátke, bol najdôležitejší zdravotný stav a fyzická kondícia, ale ako sa lety predlžovali, rástla dôležitosť psychickej stránky. Dnes pri zostavovaní posádok hrá dôležitú úlohu tím špecialistov, ktorí vyberajú pre dlhodobé kozmické lety mentálne a psychologicky blízkych jednotlivcov. Dbá sa o to, aby posádka pozostávala z ľudí, u ktorých je najmenšia pravdepodobnosť vzniku konfliktných situácií. Žiť dvesto dní s niekým v uzavretom priestore v neobyčajných podmienkach - to kladie poriadne nároky na psychiku človeka.

Ako vyzeral váš pracovný deň?

Ráno sme mali spoločný budíček, nasledovala ranná hygiena. Moji dvaja kolegovia raňajkovali, ja nie, pretože som musel vykonať experiment spojený s odberom krvi. Vždy večer každý dostal rádiogram, v ktorom bol takmer na sekundu nalinkovaný program na nasledujúci deň a podľa neho si každý pripravil prístroje.

Teda nijaký „pozemský" výdych, že teraz som pánom svojho voľného času?

Nie, nie. Tam si človek pripadá ako robot. Ráno vstane a správa sa presne podľa papiera ako dobre fungujúce hodinky: teraz zapneš, teraz vypneš, teraz musíš robiť to a hento, teraz môžeš jesť, teraz musíš odpočívať. Niektoré experimenty si vyžadovali viac času, než s akým sa rátalo, takže voľných chvíľ veľmi nebolo a nebol čas ani na rozhovory. Obyčajne sme komunikovali medzi sebou počas obeda, keď sme sa zišli pri spoločnom stole. Spával som tri až päť hodín denne.

Aký to bol vlastne spánok? A kde ste spali?

Človek by prakticky mohol spať tam, kde chce, kde skončí prácu. Stačilo by mu zavrieť oči. Ale aby nepoletoval kade-tade vnútri orbitálneho komplexu, na palube sú špeciálne spacie vrecia, ktoré si človek priviaže šnúrkami na podlahu, na strop, na stenu tak, aby nezavadzal ostatným, vlezie do vreca, zazipsuje sa a pohodlne sa vyspí. Tam nehrozí, že ráno človek nemôže hýbať hlavou, lebo má stŕpnutú šiju. Na telo totiž nepôsobí nijaká sila - organizmus si rýchlo fyzicky oddýchne. Pretože v kabíne je nepretržite okolo 100 decibelov hluku spôsobeného systémami a zariadeniami, ktoré zabezpečujú prežitie posádky, ide skôr o to, vypnúť zo stresu a napätia.

A sme pri tom. Neprepadli vás v tých psychicky náročných podmienkach depresie či sentimentálne nálady, ako ste ďaleko od sveta, od rodiny?

Pri krátkodobých letoch človek depresie nepociťuje. Horšie je to pri dlhodobých letoch, keď po troch mesiacoch prichádza kríza a niekedy to vedie k psychickým zmenám, k zmenám v chápaní a vnímaní sveta. Na Zemi sa stretávame s ľuďmi, vidíme stromy, trávu, zvieratá a vtáky, berieme ich ako samozrejmosť, nad ktorou sa nepozastavujeme, ale pri dlhodobom pobyte vo vesmíre, obklopení len technikou, odlúčení od rodiny a priateľov si uvedomíme, že tá tráva, stromy a ľudia okolo nás sú úžasné veci, bez ktorých sa dá len ťažko žiť. Hodnotový systém človeka sa začína meniť.

Môže po skončení dvesto dní trvajúceho letu vyjsť z pristávacieho modulu ešte normálny človek?

Ale samozrejme. Poznám Sergeja Avdejeva, ktorý mal za sebou 200 dní vo vesmíre, keď som priletel ja, a on tam zostal ešte na ďalších 180 dní. Potom som sa s ním niekoľkokrát stretol, naposledy minulý týždeň, a je to absolútne normálny človek. Poznám sa aj s doktorom Poljakovom, ktorý robil experimenty sám na sebe o vplyve dlhodobého letu na ľudský organizmus a prežil nepretržite viac ako 14 mesiacov v kozme. Nezanechalo to nijaké stopy na jeho fyzickom či psychickom stave. Ľudia určení pre dlhodobé lety prechádzajú špeciálnym výberom a špeciálnou prípravou.

Koľko trval jeden váš oblet okolo Zeme?

Deväťdesiat minút. Za pozemských 24 hodín sa tam šestnásťkrát vystrieda deň a noc, šestnásťkrát sa vystrieda vonkajšia teplota - cez deň na slnečnej strane plus 150 stupňov Celzia a v noci na odvrátenej strane od slnka mínus 150 stupňov. Prirodzene, vnútri sa teplota nezmení ani o jeden stupeň.

Videli ste matičku Zem trochu inak ako z kokpitu stíhačky. Aký bol pohľad z okna orbitálneho komplexu?

Prvýkrát sme mohli vidieť planétu Zem až vo výške 80 kilometrov, kde je už atmosféra veľmi riedka a keď sa odhadzuje aerodynamický štít, ktorý má ochrannú funkciu, aby pri vysokej rýchlosti odpor vzduchu nepoškodil zariadenia na povrchu transportnej lode. Z výšky 350 až 400 kilometrov, v akej letel Mir, bol zaujímavý pohľad aj smerom do vesmíru, aj smerom na Zem. Aj cez deň, podobne ako v noci mala obloha, ak sa to dá nazvať oblohou, absolútne čiernu farbu, akú som ešte nevidel. Modravá bola iba naša planéta. Pod nami či nad nami bola nad polkruhom Zeme úzka stužka modrej atmosféry. V tej výške si človek uvedomí, aká je atmosféra našej planéty, ktorá nás drží pri živote, tenká a zraniteľná.

Keď sme v druhej polovici minulého storočia boli svedkami prvých letov do vesmíru, prognostici hovorili, že na začiatku 21. storočia človek poletí na Mars. Plány marťanskej misie existujú, ale vieme, že na červenú planétu sa tak skoro nepoletí. Akoby kozmický výskum po prudkom začiatku ustrnul. Prečo?

Všetko je to o peniazoch a trochu aj o politike. V období studenej vojny prenikanie do kozmu pokračovalo rýchlo, lebo súperili dve mocnosti, ktorým išlo o prestíž. V súčasnosti sa do kozmonautiky investuje podstatne menej financií. Kozmonautika je beh na dlhé trate, neprináša okamžitý zisk a je veľmi drahá. To sú limity jej súčasného vývoja. Ale na druhej strane veľké množstvo technológií, ktoré boli vyvinuté pre kozmické lety, našlo uplatnenie v bežnom živote. Domnievam sa, že na Mars človek nepoletí skôr ako za 40 - 50 rokov. Netreba sa tomu čudovať, Mars je neporovnateľne vzdialenejší ako Mesiac.

Kedy bude mať podľa vás Slovensko ďalšieho kozmonauta?

Mám obavu, že ešte veľmi dlho potrvá, kým príde iný a prevezme moju štafetu.

Ako si predstavujete svoju najbližšiu budúcnosť?

Pracujem akoby na dva plné „úväzky" - aj ako profesionálny vojak, aj ako kozmonaut. Už toho na mňa začína byť priveľa, chcel by som sa konečne začať viac venovať rodine. Dvanásť rokov sa rodina vo všetkom musí prispôsobovať mne, robí všetko tak, aby som mohol v maximálnej miere plniť svoje povinnosti. Mám 45 rokov a 30 rokov odslúžených v uniforme a rozhodol som sa, že by som mohol skúsiť šťastie začať nový život v civile. Podal som si žiadosť o uvoľnenie z pracovného pomeru a odchod do výslužby. Mal by som odísť do konca decembra.

Hľadáte si nové zamestnanie?

Nie, vôbec. Povedal som si, že minimálne pol roka zostanem doma a začnem trochu pracovať na sebe, lebo dvanásť rokov som sa zanedbával. Boli to roky permanentného stresu s nedostatkom pohybu, sedenia v kancelárii za počítačom, na prednáškach, diskusiách, čo sa, samozrejme, odrazilo aj na mojom zdraví. Chcem sa dať fyzicky aj psychicky do poriadku, zdokonaliť si angličtinu. Potom sa začnem obzerať, čo ďalej, počkám si na nejaké ponuky. Či to už bude z oblasti biznisu alebo z inej sféry.

Politika vás neláka?

Do politiky som sa nikdy nehrnul, lebo to vyplývalo z môjho postavenia profesionálneho vojaka. Ale ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Ani politika nie je vylúčená.

 

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

 

Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk

 

december 08, 2009 23:41 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top