Prvé náznaky o existencii významného podmorského kultúrneho dedičstva v západnej a východnej zátoke Alexandrie boli nájdené na začiatku 20. storočia. Trvalo však veľa rokov, kým začali skutočné archeologické vykopávky... ›› OBRÁZOK DŇA

Demokracia ako všeliek

Existuje „politická panacea“ (liek na všetko), ktorá vyžaduje našu pozornosť.
Je to ideológia demokracie, v dnešnej dobe tak ospevovanej.
Je dôležité odhaliť túto fikciu, za ktorú najmä USA a Veľká Británia vraj bojujú.
Opýtajme sa najprv: čo je demokracia?

Slovníková definícia znie:

„Forma vlády, v ktorej najvyššsia moc je daná ľudu kolektívne a je ním uplatňovaná prostredníctvom zástupcov nimi zvolených.“

Iná definícia znie:

„Forma vlády, v ktorej všetky triedy, vrátane tej najnižšej (!) majú vo vláde slovo buď priamo, alebo ich zvolenými zástupcami.“

Penguin Political Dictionary ju definuje ako „vláda ľudu“, buď priamo (populárnymi primárnymi zhromaždeniami, alebo plebiscitmi o legislatíve), alebo nepriamo (reprezentatívnymi inštitúciami). Podľa tohto slovníka „vláda môže alebo jednať a byť zodpovedná parlamentu…, alebo ľudu“ (ako vraj v Británii prípadne v USA). „Demokracia predpokladá slobodný výber v regulárnych intervaloch medzi dvoma alebo viacerými stranami. Štát s jednou stranou nemôže byť demokraciou“ a je zdôraznené, že „voľná kandidatúra a diskusia sú dôležitým predpokladom slobodného výberu.“ Zvrchovanosť ľudu má byť vyjadrená vôľou väčšiny.“

Definícia Encyclopaedie Britannica znie:

„Forma vlády, v ktorej ľudia vládnu sami sebe priamo… alebo nimi zvolenými zástupcami.“

Definícia z amerického prameňa znie:

„Demokratická forma vlády… sa drží presvedčenia, že jednotlivec ovláda jeho vládu aktívnou účasťou v procesoch politickej demokratickej vlády, ale podriadi sa vôli väčšiny, slobodne vyjadrenej… Musíme priznať, že Kristov život bol založený na princípoch, ktoré sú potrebné vo vývoji demokratického štátu… Muži a ženy demokracie budú musieť …ukázať, že majú čo ponúknuť v demokratickej forme vlády, čo neponúka žiadna iná filozofia, ani žiadna iná forma vlády. Bude to vzrušujúci nový svet, keď bude vytvorený na týchto princípoch.“

Pozrime sa teraz opatrne na definície, ktoré sú tie „všeobecne používané“ a „uznávané“.

Všetci súhlasíme, že demokracia je forma vlády. Prvá definícia tvrdí, že v tejto forme najvyššia moc je daná ľudu kolektívne a je uplatňovaná ním, alebo zástupcami ním zvolenými. Ďalej je popísaná ako „ľudia vládnu sami sebe priamo, alebo cez ich zástupcov”.

Čo znamenajú tieto abstrakcie? Keď ich reálne zhodnotíme, znamenajú málo alebo nič. Sú to, v ich celom rozsahu, „mýtické“ koncepty. Čo znamená „vrcholná moc“? Moc nemá zmysel, nemá existenciu, okrem sily uplatnenej na niečo alebo na niekoho, aby sa získal „efekt“. „Vrcholná moc“ v prvom rade znamená zenit, absolútnosť moci. Pýtame sa teda, čo je podstata tejto moci demokracie – kým a na koho je uplatňovaná a aký efekt sa od nej očakáva?

Keď predpokladáme, že na túto záhadu máme uspokojivú odpoveď, ako teda táto moc môže byť „vložená do ľudu kolektívne“ alebo „ním uplatňovaná“? Zase tu máme dočinenia s rýdzou abstrakciou – mýtom a ilúziou. Ako môže byť táto mýtická sila vložená do rúk 50 miliónom, alebo 1 miliarde ľudí? Definícia, že „ľudia si vládnu sami“ je teda absurdná.

Idea vládnutia predpokladá „nadriadených“ a „podriadených“ – vládnucich a ovládaných. Ľuďom môže vládnuť ministerský predseda, alebo dokonca „komitét“ (ak je malý), alebo kráľ, alebo diktátor, alebo bankári; ale idea, že ľudia vládnu sami sebe, je taká absurdná, ako že človek sa môže zdvihnúť za šnúrky svojich topánok. Takýto koncept demokracie je tiež „mýtus“.

Definícia, ktorá predpokladá že „všetky triedy majú vo vláde hlas priamo, alebo cez ich volených zástupcov“, je rovnako falošná. Čo, napríklad, je myslené tým, že „všetky triedy, dokonca aj tie najnižšie“? Uplatňujú azda „triedy“ svoje hlasy niekde, kdekoľvek? Ako ľudstvo vlastne kolektívne prejavuje svoju mienku/vôľu? V ktorom prípade?

Potom nám je tvrdené, že „muži a ženy demokracie budú musieť ukázať… že majú čo ponúknuť v demokratickej forme vlády, čo neponúka žiadna iná filozofia, žiadna iná forma vlády“.

Toto je nevedecký idealizmus v najhoršej forme. Toto vyhlásenie predpokladá, že všetky vlády sú výsledkom racionality a vládnu v rámci racionálnej filozofie alebo formy, pričom reálne to nie je pravda: a to by bol nepochybne v obidvoch prípadoch „nový svet“, a k tomu vzrušujúci, ak by vôbec niekedy taký volte face sa uskutočnil. Úprimne povedané, bola to táto snaha dosiahnuť túto nemožnosť, ktorá pomohla doviesť tento svet do terajšieho žalostného stavu.

A tak, dokonca demokracia, táto magická „panacea“ (liek na všetko) anglicky hovoriacich ľudí, je výmysel „sivej hmoty“, a ako taká je tak impotentná pre vytvorenie správneho sociálneho poriadku ako ktorákoľvek iná abstrakcia.

Samotné slovo „demokracia“ sa skutočne stalo verbálnym nezmyslom. Takýto systém je veľmi vzdialený od prijatej abstraktnej koncepcie demokracie, ktorý legitimuje nebezpečnú ideológiu, pretože to má byť druh systému, za udržanie ktorého bojuje Organizácia spojených národov a snaží sa ho vnútiť národom pod jej jarmom.

V skutočnosti nemá viac reálnosti ako jej partneri ľavého alebo pravého krídla. Vo svete fantázie je to ledva ideológia „stredu“ a akýkoľvek pokus uskutočniť ju v praxi bude slúžiť len na spútanie ľudstva ešte pevnejšie reťazami dlžôb.

Masy nemajú práva a obyčajne nemajú pravdu. Sú abstrakciou, ktorej nemožno prisúdiť kvality vedomej ľudskej bytosti. Pokus zriadiť systém medziľudských vzťahov na „právach“ väčšiny nie je demokraciou.

Je zrejmé, že „majorita“ je len špecializované a podvodné slovo pre „vodcovstvo“. Žiadna „majorita“ nemôže jestvovať bez vodcu. Keď jednotlivec odovzdá moc vodcovi, vzdáva sa jej, aby v prvom rade bola použitá proti nemu. Čo sa týka efektívnosti „vodcovstva“, terajší stav sveta je výsledkom „vodcovstva“. Nemôže to byť obidvoma spôsobmi – tento vynález je buď neefektívny alebo výsledky sú katastrofálne.

Kongresman John H. Rouselot (republikán za Kaliforniu) sa vyjadril v takom zmysle, že najlepším príkladom demokracie, aký mu napadá, je lynčovací mob, pretože tam je len jeden človek proti! Toto poukazuje na to, že vláda majority nemá vrodené vzťahy k morálke, spravodlivosti alebo „fair play“ a nie je to nikde viac viditeľné ako v spôsobe, akým je demokracia praktizovaná v Organizácii spojených národov. V skutočnosti Organizácia spojených národov je najmenej reprezentatívnou, voči svojim povinnostiam najmenej oddanou politickou realitou v histórii sveta. Niet divu, že jedným z prvých činov Hitlera bolo, že vystúpil z Ligy národov (predchodca OSN) tvrdiac, že to je absolútne zbytočná organizácia. (Ignorovanie OSN G. W. Bushom v prípade Iraku je toho jasným dôkazom.)

Keď krajina predstiera „fasádu“ demokracie, znamená to, že ovládanie finančníkmi ešte nie je úplné. V takomto prípade je nutné vytvoriť ilúziu, že ľudia si vládnu sami sebe. V skutočnosti však moc vydávať zákony je v rukách ďaleko vzdialených od volebných urien.

V „demokraciách“ skutočné použitie nátlaku je minimálne, pretože postačuje „mýtus“ vytvorený falošnou výchovou a náboženstvom. Toto sa absolútne požaduje od štátneho náboženstva a štátom kontrolovaného výchovného systému.

Takýmto spôsobom sa rodí „servilný štát“. Má len dve „triedy“ – vládnucich a ovládaných. Tá prvá sa skladá zo všemocných „komitétov“, chránených vojenskou mocou, ktorej slúži nesmierna byrokracia. Táto byrokracia sa stáva novou elitou – inými slovami novou aristokraciou – odmenenou špeciálnymi privilégiami a mocou, pod ktorou masa obyvateľstva je odsúdená do trvalého posluhovania. (Viď nadšený potlesk tejto „triedy“ pri každom prejave ich „idolov“, nech je akokoľvek hlúpy a nedávajúci žiadny zmysel).

Démos bol vždy démonický, nevie si vládnuť, je lenivý, hlúpy, lebo nevidí, čo mu osoží a škodí, falošný a ak sa mu neprehradí cesta, smeruje len dole kopcom ako blato. Potrebuje teda malý dvor a dlhý bič!

Nemecký arián Eckhart načrtol prvý diel definície demokracie: „čiň dobré len pre vec dobra“; Druhý diel definície demokracie a slobody znie: „sloboda je to, keď každý činí to, čo musí“ (čo mu je diktované spravodlivým zákonom). Ale to sú teórie, filozofické prúdy, protiprírodné teórie, prax hovorí: „zožer, alebo sa daj zožrať!“

Premiéri-diktátori, ministerskí predsedovia a prezidenti tzv. demokratických krajín, vládnu podľa „rozkazu koncilu“ a rozhodujú o politike svojich vlád v súlade s „radami“ (rozkazmi), ktoré dostávajú od „Illuminátov“ prostredníctvom ich „odborníkov“, „špecialistov“ a „poradcov“, ktorými sú doslova obklopení. Tí nepožadujú žiadny plebiscit.

V skutočnosti demokracia sama o sebe, uplatňovaná v tom zmysle, že každý dospelý (akokoľvek hlúpy) má právo voliť, je značne chybná, pretože sa nevyhnutne stane tyraniou majority. Ako vieme spred 200 rokov, od A. F. Tylera, demokracia vedie ku skorumpovaniu finančného systému každého národa, pretože voliči (hlavne tí hlúpi a do seba zainteresovaní) skôr alebo neskôr zistia, že môžu voliť – pre seba – štedré odmeny z verejnej pokladnice, zvolením ktoréhokoľvek politika, ktorý im tieto odmeny sľúbi. Za účelom splniť tieto sľuby (aspoň do určitej miery, aby bol znovu zvolený), taký politik musí pilne pracovať v nahromadení bohatstva vládnucej triedy všemožnými spôsobmi, ktoré spôsoby – hlavne v prípade USA – sú hlavne ekonomické vydieranie krajín tretieho sveta a drancovanie zdrojov celej planéty (hlavne pre výrobu smrtiacich zbraní potom dodávaných do iných krajín a taktiež krajín tohto tretieho sveta, samozrejme za účelom finančných ziskov).

Americký (ale dnes už aj každý iný) politik sa udržuje v úrade kradnutím (spolu so svojimi kolegami-politikmi) od zvyšku sveta, aby financoval pohodlný (a dekadentný) životný štýl svojho voliča strednej vrstvy, či demokrata alebo republikána. Bushova „Vojna proti terorizmu“ je ťaženie nie proti terorizmu, ale za získanie totálnej kontroly nad ekonomickými zdrojmi tejto planéty, za účelom udržovať toto globálne lúpenie.

Bez pokračovania kapitalistického zdierania bohatých zdrojov tejto planéty by sa americký sociálny a finančný systém zrútil. Ale ak vytrvá, stojíme zoči-voči globálnej tyranii a pravdepodobne globálnej smrti...

Podívajme sa teraz, ako demokracie pracujú v určitých odvetviach, nazvime ich jednotlivými „mechanizmami“.


Mechanizmus administratívy

Pretože všetky ministerstvá vo vláde sú vlastne len nejaké „komitéty“, je jednoduché vidieť ako sa úradníci týchto ministerstiev vyhýbajú zodpovednosti. Z hľadiska privátnej osoby, nič nie nevzbudzuje väčšie pohoršenie, ako keď je človek informovaný nejakým mestským úradníkom (ktorý je, ako sa predpokladá, jeho služobníkom a je bez pochyby kŕmený, odetý, ubytovaný a sú mu dané iné pohodlnosti na útraty občana), že vec sa má tak a tak, to alebo tamto musí byť urobené, a že také je rozhodnutie ministerstva. Obyčajný občan vie veľmi dobre, že to je v skutočnosti rozhodnutie nejakého anonymného jednotlivca a že ministerstvo, súc „mýtickým“ konceptom, má veľmi málo spoločné s realitou a teda do určitej miery je fiktívne.

Vyhýbanie sa zodpovednosti prostredníctvom riadenia komitétmi je teda spojené s anonymitou, ktorá je večnou ochranou vládneho služobníčka. Táto anonymita je zakorenená vo všetkých úradoch a je využívaná najvyššími funkcionármi štátu. Osobné rozhodnutia takýchto mužov ovplyvňujú osudy miliónov, avšak nie sú nimi prijímané ako od jednotlivca, ale ako od ministra a nepochybne za predpokladu, že je to štát, ktorý ich nariaďuje.

Keďže celý vládny biznis v tzv. demokraciách je prevádzaný „komitétmi“ (výbormi) s nevyhnutnou anonymitou, je samozrejme viditeľné, ako vyložene hlúpe chyby a omyly sú beztrestne páchané bez ohľadu na následky takýchto činov. Tento stav je v rozpore so základnou ľudskou prirodzenosťou, v ktorej osobná zodpovednosť je nielen záležitosťou svedomia, ale je aj prijímaná ako súčasť normálnych ľudských vzťahov.


Mechanizmus výchovy

Sociálny mechanizmus pre správnu výchovu sa skladá z dvoch aspektov – akademického, ktorý je poskytovaný v rôznych vyučovacích inštitúciách, a zároveň z toho neakademického, ktorý je ponúkaný prostredníctvom médií, v podobe tlače, kníh, hier, kín, rozhlasu a televízie – nazvime ho aspektom „propagandistickej výchovy“.

Ministerstvo školstva vykonáva úplnú centralizovanú kontrolu nad celou „mašinériou“. Určuje štandardy, curriculum (osnovy), platy a povýšenia a má samozrejme inšpektorov, ktorí na túto činnosť škôl dohliadajú.

Inšpektori z väčšej časti patria k vyššej strednej vrstve, alebo obdržali na univerzitách patričný tréning strednej vyššej vrstvy – brainwash – čo je to isté. A tak vláde prostredníctvom oddelenia „sociálnych služieb“ sa naskytá príležitosť širokej možnosti vykonávať moc nad charakterom a rozsahom výchovy.

I keď povýšenia medzi učiteľmi/profesormi sú do určitej miery automatické, závisia z veľkej časti od „výsledkov“, ktoré v skutočnosti zas závisia od schopnosti učiteľa dosiahnuť v jeho práci určité arbitrárne štandardy ako sú požadované centrálnymi autoritami.

Žiadny učiteľ sa nebude dištancovať od predpísaných požiadaviek, aby mu neušli tieto možnosti, a pokiaľ sa týka odklonu od osnov, také veci sú holou nemožnosťou. A tak prostredníctvom centralizovanej finančnej kontroly, celý školský a univerzitný výchovný systém je úplne v zovretí peňažného systému.

Tlač, kiná, rozhlas a televízia sú hlavné prostriedky publicity a tie sú alebo v rukách tých, ktorí sú najviac zainteresovaní, alebo sú vládou kontrolované. Keď je moc absolútne centralizovaná, všetko sa stáva vládou kontrolované a tak nič nie je publikované ak to nedostalo povolenie centrálnej autority.

Znie neuveriteľne, že existuje takáto vysoká miera kontroly, ale každý kto sa pokúsi odhaliť tieto sily v spoločnosti pracujúce, rýchlo zistí charakter týchto síl nastrojených proti nemu. Tento mechanizmus „výchovy“ je teda kontrolovaný mocou „negatívnych peňazí“, presne ako iné sociálne mechanizmy.

Pre objasnenie tejto záležitosti môžeme povedať, že cieľ „mechanizmu výchovy“ je presadzovať nereálnosť a vštepovať do ľudí večnú poslušnosť cudzej moci.

Nereálnosť modernej výchovy môžeme vidieť v mentálnej vybavenosti „konečného produktu“. Tieto mladé osoby sú posielané do sveta s povšimnutiahodnými vedomosťami o akademických predmetoch, ale vo veciach, na ktorých záleží, sú neznalí, a táto ich neznalosť však nie je náhodná, ale kryje kalkulovaný „mýtus“, nastrojený za účelom sťažiť jedincovi cestu k pravde a tak udržovať a posilňovať súčasný sociálny poriadok.

Tento prípad je tak veľmi rozšírený, že celé populácie sú podriadené nesprávnej „diéte“ pre záujmy bankárov a priemyselníkov a napriek tomu žijú ľudia tak hlboko v ilúziách, že si vôbec neuvedomujú túto situáciu. Pri deštrukcii potravy a iných tovarov a pri absurdnosti ekonomického systému, ktorý zabraňuje miliónom pracovať, zatiaľ čo milióny hladujú, akýkoľvek komentár je zbytočný.

Nech je éra akákoľvek, história prezrádza, že moc a autorita štátu je vždy udržovaná alianciou falošnej výchovy a náboženstva.


Mechanizmus finančný

Budúcnosť, v krátkosti, patrí tomu národu alebo spoločnosti národov, ktorí prví zavedú systém „bezúročných peňazí“.

Nič nie je istejšie ako to, že stabilný, prosperujúci a mierumilovný svet je možný len vtedy, keď človek ako jednotlivec bude vo všetkých potrebách plne uspokojený. Toto nemá absolútne nič spoločného s územným rozdelením, impériami, ekonomickými systémami alebo právom zvoliť si vládu a podobne. Je to doslovne funkcia finančného mechanizmu, a prvý krok k tomuto cieľu je zamietnutie „negatívnych peňazí“ v prospech „bezúročných peňazí“.

Opraty moci sú v rukách finančnej oligarchie, ktorá infiltruje všetky sociálne mechanizmy a tak uplatňuje nad nimi absolútnu kontrolu. Moc dlžoby je obrovská a dnes presahuje každú inú moc. Jej suverenita je cenou za individuálnu suverenitu človeka a jej suverénny vládca je mamon, ničiteľ skutočného náboženstva a ľudskej slobody.

Moc dlžôb, poháňaná ilúziou, môže byť udržovaná len ilúziou. Ale ako dlžoba vzrastá, vzrastá aj jej moc, pokiaľ sa spoločnosť pod nátlakom naruší a tak narastá potreba sily udržovať tento peňažný mechanizmus v existencii. Ale dokonca aj moc má svoj pôvod v „mýte“, a teda, len preto môže ľudstvo udržovať a ospravedlňovať svoje krutosti a nespravodlivosti. Pod týmto diabolským bičom „mýtu“ a hlavne mýtu politickej ideológie, vznikol barbarizmus ľudstva.

Ako je „štát“ čím ďalej, tým viac zaviazaný veriteľom (požičiavateľom), vyvíja sa „historická medzera“, kedy národ, ktorého príslušníci sú obeťou systému, sa odlúčia od tých, ktorí v ich mene vládnu.

Týmto spôsobom sa vyvinul Frankenstein modernej doby – všemocný štát – ktorý sa dožaduje neobmedzenej suverenity nad občanmi a udržuje sa v svojej pozícii používaním moci. Občania sú si vedomí, že sú nútení v každom smere jednať spôsobom im ako jednotlivcom odporným a participovať na spoločnom zle, ale pretože nie sú schopní porozumieť tejto sociálnej mašinérii, nepoznajú prameň a pôvod sily, ktorá nad nimi dominuje.

Porozumenie pôvodu tejto tajnej moci prezrádza, že defekty v spoločnosti nevyúsťujú jednoducho zo zlých ľudí. Mlčanie kléru, nemohúcnosť učiteľov, neschopnosť politikov, tyrania občianskych a vojenských služieb, klamstvá a podvody priemyslu a obchodu a dokonca hlúposť bankárov, sú vo veľkej miere následky finančnej nadvlády, ktorej suverenita a moc sú stále majoritou nepovšimnuté.

Cena tejto nadvlády je úplný rozvrat spoločnosti. Toto je viditeľné hlavne v primárnom paradoxe „negatívnych peňazí“, v intenciách ktorého:

  • komunita môže ekonomicky prosperovať len dovtedy, kým klesá hlbšie a hlbšie do dlžôb,
  • každý pokus zaplatiť dlžobu, čiže každý pokus o finančnú solventnosť znamená ekonomické zruinovanie (toto tvrdenie je jasne proti zdravému rozumu a táto kontradikcia preniká celým rozsahom sociálneho života),
  • priemyselné odvetvie má najhoršie podmienky na existenciu, je najhoršie platené, chronicky insolventné a nemôže nájsť pracovníkov do produkcie,
  • verejní služobníci v administratíve vládnu nad svojimi živiteľmi železnou päsťou,
  • ľudia vyrábajú a narábajú so zbraňami, aby ujarmili sami seba,
  • politika sa snaží zničiť spoločnosť a ľudskú slobodu,
  • výchova a náboženstvo zbavujú človeka reality,

V zadlženej spoločnosti využitie ľudského snaženia je nemožnosťou, pretože bezpečnosť a pohodlie sú predovšetkým otázkou peňazí. Ale peniaze (ktoré sú zároveň dlžoby) nie sú vytvárané pari passu s tovarom. Tie sú vytvárané, podľa iracionálnych pravidiel medzinárodných financií, a tak ľudstvo je večne v nedostatku tovarov, v prvom rade preto, lebo má nedostatok peňazí.

Prosperita spoločnosti môže byť dosiahnutá len deštrukciou systému vydieračských dlžôb a nahradením systémom „bezúročných peňazí“.

Toto je absolútna podmienka pre sociálnu regeneráciu. Žiadna iná „schéma“ reformy nemá ani najmenšiu šancu úspechu, pokiaľ, citujúc Abraháma Lincolna, „...peniaze prestanú byť vládcom, ale stanú sa služobníkom humanity“, a tak sa zaistí, že finančná bariéra nebude zas postavená medzi človeka a jeho schopnosť vytvoriť skutočné bohatstvo.


Mechanizmus náboženstva

Myslíme ním organizované kresťanské náboženstvo a tento mechanizmus by mal byť vlastne na prvom mieste v poradí mechanizmov.

Organizované náboženstvo je taktiež podriadené peniazom priamo aj nepriamo. Je obmedzené potrebou Cirkvi nájsť peniaze na zaplatenie útrat ako podstatných majiteľov pozemkov a obrovského majetku.

Tieto obmedzenia sa nahromadili akumuláciou bohatstva počas storočí. Keď peniaze boli zanedbateľným faktorom, bohatstvo Cirkvi spočívalo v pozemkoch a jej príjem bol z produkcie tejto zeme. Keď však peniaze sa stali nevyhnutnými, jej bohatstvo sa stalo bohatstvom peňazí a výnosom z týchto peňazí (úrok, úžera). Tieto zeme a majetky, ktoré teraz Cirkev vlastní, jej prinášajú zisky vo forme nájomného, a jej peniaze sú taktiež investované za úroky, teda úžeru.

Toto či už je so súhlasom morálky alebo nie, Cirkev je súčasťou „vydierania“, a tak je chtiac-nechtiac zapletená vo finančnej mašinérii.

A tak, ziskami z majetkov a pozemkov a z investovaných peňazí cirkev sa podieľa na finančnom systéme a z procesu zdaňovania platí svoj podiel štátu.

Obšírnejšie povedané, „klérus“ musí uspokojiť na jednej strane svojich nadriadených a na druhej strane svojich veriacich. Celkovo možno povedať, že je tu blízka spojitosť, pokiaľ sa jedná o štátne náboženstvo, medzi majiteľmi pozemkov, politickými vládcami a vyššími cirkevnými hodnostármi a toto je tiež rozhodujúci činiteľ pri obsadzovaní pozícií v klére. A tak vďaka politickému a finančnému poťahovaniu „motúzikov“ v pozadí, uplatňuje sa v rozmiestňovaní kléru široko rozvetvená tajná moc.

Potreba kléru uspokojiť svojich bohatých členov je ďalší mocný činiteľ. Pretože je nemožné pre biedne platených veriacich sa finančne prejaviť, klérus sa stane závislým priamo alebo nepriamo na finančne bohatých. Mnoho ľudí je však bohatých, pretože podporujú či presadzujú ciele finančného mechanizmu, a dajú svoju podporu a ochranu len takému kléru a organizácii, u ktorých sa nepredpokladá, že by napadli existujúcu finančnú moc.

Takýmito rôznymi spôsobmi cirkev ako organizovaný mechanizmus spoločnosti je zaviazaná ku úplnej poslušnosti finančnému mechanizmu, ktorého záujmom aj slúži.

I keď finančná kontrola je stále nepriama, na rozdiel od mechanizmu „výchovy“, je absolútna, ako je príliš jasné skoro všetkým predstaveným náboženstva, ako aj im kolegom pedagógom, ktorí by sa veľmi radi zbavili tohto finančného démona.

Je to táto podvojná poslušnosť, ktorá zredukovala cirkev k neschopnosti, pokiaľ sa jedná o skutočné „poslanie“ Cirkvi, a ktorá poslušnosť, paradoxne, urobila z organizovaného náboženstva jedným zo základných kameňov pyramídy moci.

Vidíme teda, že „cieľom“ mechanizmu náboženstva je udržovať „nereálnosť“ a vštepiť poslušnosť cudzej moci.

Cirkev je základným prameňom ilúzie a bezvedomý pomocník finančného mechanizmu.

Organizované náboženstvo ako aktívny agent šírenia „reality“ a založenia spravodlivej a slušnej spoločnosti je mŕtvym, studeným kameňom. Jej história je žalostným súhrnom zločinov a krutosti.

História nám prezrádza, že v akejkoľvek ére moc a autorita štátu bola vždy udržovaná v spojenectve s falošnou výchovou a náboženstvom.


Mechanizmus politiky

Teoreticky, politický mechanizmus existuje na vyjadrenie vôle ľudu prostredníctvom jeho legálnych zástupcov. Podľa tohto „mýtu“ vydáva zákony, ergo, je usmerňovaný základnými požiadavkami konštitúcie – suverenita parlamentu.

Ak chceme objaviť skutočné ciele parlamentu, podívajme sa na charakter tejto mašinérie. Ako bankovníctvo, priemysel a administratíva, aj politika pozostáva z „mýtickej“ fasády pred tvárou verejnosti, s realitou v úzadí, postavená na tajuplných základoch. Taktiež ako tie ostatné „mýty“, je podporovaná „rituálom“, ktorý má vštepiť ľudu dôveru v jej falošnú odbornosť.

Hlavným bodom v zozname tohto rituálu je fikcia demokracie, podľa ktorej vláda je zložená z ľudu, pre ľud – alebo čokoľvek to má znamenať. (Môže človek vládnuť nad sebou, sebou samým alebo nie je vo vláde vžitá idea, že nadriadený vládne nad podriadeným?) Je to všetko tak jasné a jednoduché, ako tvrdí tento „mýtus“. Ľudia volia kandidáta podľa svojho výberu. „Zvolia“ kandidáta, ktorý ich potom ide do parlamentu „reprezentovať“ a otvorenou diskusiou „robiť zákony“.

Avšak realita je úplne iná. Prvý bod reality je skutočnosť, že generálne voľby stoja milióny. Vidíme teda, že v politike zase dominujú peniaze. Má niekto vôbec poňatie o tom, koľko ľudí, v ktorejkoľvek krajine má poruke takéto sumy na volebnú kampaň? Koľko ľudí má toľko peňazí na akýkoľvek účel?

Masy voličov sa skladajú z pracujúcej vrstvy, ktorých príjmy nikdy nie sú viac ako pár tisíc mesačne. Môžeme smelo vylúčiť možnosť takýchto ľudí súťažiť vo voľbách bez nejakej inej pomoci.

A keď už sú vyplatené milióny, nemôžeme a v skutočnom svete sa ani neodvážime uveriť tomu, že boli vyplatené bez nárokov na návrat. Sú vyplatené s istou nádejou v definitívny návrat, ako uvidíme ďalej.

Reálny prístup k parlamentnej reprezentácii spočíva v tom – že ktokoľvek (v poslednom rezorte je to jednotlivec) poskytne tie milióny, všetko určuje a absolútne kontroluje a tak zredukuje „reprezentáciu“ na frašku, akou aj v skutočnosti je. Idea, že každý sa môže dostať do parlamentu, je takou istou realitou, ako fikcia, že sa môžeme zdvihnúť za šnúrky v topánkach.

Kontrola politickej mašinérie je „zamontovaná“ v systéme strán. Je zaujímavé, že napriek mnohým pokusom, nikto nebol nikdy schopný zahájiť verejné vyšetrovanie straníckych fondov (v USA).

Dôležitý bod je tento: voliči nevolia svojich vlastných kandidátov. Tí sú vyberaní tými, ktorí držia finančnú moc na straníckych sekretariátoch. Preto nesmieme byť prekvapení, keď sa dozvieme, že len takí ľudia sú vyvolení, o ktorých je isté, že budú slúžiť politike tých, ktorí ich platia. Aká je táto politika, je tajomstvom, i keď vyšetrovanie členstva a činnosti parlamentu by ju veľmi objasnilo. Myslieť si, že starostlivo vyberaní kandidáti sú „zvolení“ alebo „vybraní“, aby „reprezentovali“ voličov, je výsmech pravdy.


Mechanizmus priemyslu

Vidíme, že celkové množstvo peňazí v ktorejkoľvek sfére kreditu (pôžičky) sa mení len zásahmi „centrálnej banky“ a je limitovaný príkazmi medzinárodného finančného systému.

Tento neodškriepiteľný efekt spočíva v tom, že celkové množstvo vyrobených tovarov, alebo čo v konečnej fáze je to isté ako celkové množstvo, ktoré je spotrebiteľovi k dispozícii, je limitované celkovým množstvom poskytnutých peňazí a podľa tejto skutočnosti môžeme vysvetliť mnoho absurdností, ktoré sa prejavujú v ekonomickom odvetví.

Priemyselný kapitál je doslovne „prameň života“, a preto podmienky, za ktorých je tento kapitál vytvorený a použitý, sú životne dôležité.

Často počujeme o ľuďoch že „robia peniaze“, avšak toto vlastne len znamená, že získavajú peniaze už „urobené“, teda už jestvujúce. Len centrálne banky môžu „robiť peniaze“, a tak priemyslový kapitál má svoj skutočný pôvod v týchto inštitúciách. Z týchto peňazí takto vytvorených, tá čiastka, ktorá je k dispozícii priemyslu, môže byť označená ako „primárny kapitál“.

Tieto peniaze sú potom „injektované“ do ekonomického systému prostredníctvom privátnych osôb, alebo korporatívnych organizácií, pre použitie priemyslom, a stávajú sa teda sekundárnym, alebo priemyselným kapitálom. Samozrejme, množstvo tohto kapitálu závisí na primárnom kapitále, poskytnutom centrálnou bankou a je k dispozícii vo forme bankových vkladov.

Ale bankové vklady sú odzrkadlením ekvivalentného množstva dlžoby, a s konečnou platnosťou vzniká legálny rozdiel medzi kreditorom a dlžobníkom, teda medzi bankovým systémom a priemyslom ako takým v celom rozsahu; čiže je evidentný pôvod sekundárneho kapitálu a jeho tvorca a výhradný vlastník je bankový systém.

Viac priemyselného kapitálu, ktorý je priemyslu poskytnutý, stáva sa v každom prípade dlžobou priemyslu tomu, kto tento kapitál poskytne; ale vôbec nezáleží na tom, ako prosperujúci je ten-ktorý priemyselný úsek, obyčajne už v prvom rade je dlžný svojim akcionárom, a v poslednom, posudzujúc priemysel ako celok, bankárom.

Dlžník má dlhy za podmienok stanovených jeho veriteľom, ktorý je tým skutočným a efektívnym majiteľom, a prvou potrebou veriteľov (potreba im vnútená samotnou povahou systému), je zistiť, či dlžníci sú spoľahliví „platiči“, aby risk, že by neplatili, bol čo najmenší. Pokiaľ sa jedná o priemysel a biznis, bankári teda samozrejme uprednostňujú tie najväčšie koncerny, čoho následky vidíme v nevyhnutnom raste kombinátov, monopolov alebo trustov a v procese rafinovane nazvanom „racionalizácia priemyslu“.

Povojnová amalgamácia (1918) bavlnárskeho, železiarskeho, oceliarskeho, lodného, dopravného a iného priemyslu, vrátane samotného bankovníctva, nebola teda výsledkom žiadnej teórie alebo bezprostredného plánu, ale bola automatickým a úplne nevyhnutným následkom techník pre vytvorenie primárneho kapitálu.

Tendencia priemyselných koncernov zlúčiť sa do ešte väčších jednotiek je, ako poznamenáva Jeffrey Mark v jeho knihe The Modern Idolatry (str. 121), nie jednou z agresií, ale ochranou, nie voľbou, ale potrebou. Socialisti si mysleli, že v tejto tendencii vidia definitívny úmysel „kapitalistickej triedy“ zničiť „pracujúceho človeka“, zatiaľ čo malý obchodníček si myslí, že je úmyselne exterminovaný veľkým biznisom.

Skutočnosou však je, že všetci sú exterminovaní dlžobami, a čím skôr tomuto každý porozumie, tým skôr skončia nechutné argumenty politikov a bude napadnutý skutočný nepriateľ.

Bezprostredná budúcnosť sa dá jasne predpovedať. V priemyselnom odvetví sú bankári odkázaní hľadať najistejších dlžníkov. Až donedávna boli veľké priemyselné kombináty primerane bezpečné, ale výška celkovej dlžoby a následná oscilácia cenovej úrovne zapríčinili neistotu dokonca aj tým najväčším podnikom a tieto nemôžu ďalej uspokojiť požiadavky „vysokých financií“.

Je tu však ešte iný dlžník, ktorého bezpečnosť a stabilita presahuje aj tie najdivokejšie nádeje „veriteľa“ – je to samotný národ v jeho terajšej forme „bankárovho štátu“. Keď si centrálne banky plne zaistia bezpečnosť štátu (jedná sa samozrejme o bezpečnosť zaistenia splácať dlhy), nastane situácia, známa v dnešnom abstraktnom žargóne ako „štátny kapitalizmus“. Bankový systém v tomto prípade vytvorí a dodáva primárny kapitál do priemyslu alebo priamo, alebo prostredníctvom priemyselných organizácií, a tak privátni poskytovatelia sekundárneho kapitálu sú vylúčení. Priemyselný mechanizmus je potom prevádzaný zamestnancami a „štát“ je jediným vlastníkom, ale v úplnej poddanosti bankovému systému. Toto bola v skutočnosti situácia v Sovietskom zväze a iných „socialistických“ štátoch.

V Amerike a v Anglicku, v týchto tzv. demokraciách, predvojnová amalgamácia priemyslu postupovala v takom tempe, že dokonca aj keby vojna nebola prišla, tieto podmienky v najbližších dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch by sa boli z nevyhnutnosti vyvinuli do „štátnych kapitalistických“ organizácií, ako to bolo v Sovietskom zväze.

Toto konečné a absolútne „vlastníctvo štátom“, ako je to zdvorilo nazývané, je nevyhnutný výsledok dlhového systému, v ktorom centralizovanie moci, a nie plánovanie alebo politické teórie, vyprodukujú socializáciu alebo znárodnenie priemyslu.

Mechanizmus priemyslu môže prežiť len potiaľ, pokiaľ platí úroky na sekundárny kapitál, ale toto je len časť, a to ešte k tomu iluzórna časť celkového obrazu. V pozadí priemyslu stojí centrálna banka s jej primárnym kapitálom a aj keby priemyselné zisky boli vylúčené, priemysel by bol stále zaviazaný platiť úroky na tieto peniaze. Sú to tieto a iné úžernícke splátky, a nie zisky, ktoré v konečnej fáze formujú reťaz zla a nikam smerujúce snahy.

Socialistický pohľad kapitalizmu je teda karikatúra pravdy a krivdy majiteľov (vraj páchané) na zamestnancoch nie sú ich individuálnym jednaním, ale krutým výsledkom finančného tlaku, pretože každý majiteľ, bez výnimky, je priamo alebo nepriamo dlžníkom bankovému systému a musí uznávať silu nad ním prevládajúcu. Ďalej, operácie mechanizmu „negatívnych peňazí“ sú také, že celková prosperita je nemožnosťou, pretože prosperita jednej časti systému, znamená depresiu nejakej inej časti.

Pretože priemysel ako celok môže prosperovať len vtedy, keď upadá hlbšie a hlbšie do dlhov, konečný výsledok je zmena smeru kreditov od jeho pôvodného účelu, pokiaľ celá procedúra výroby a predaja tovarov je vo zvýšenej miere nezmyselná a špatne riadená.

Ďalšia fáza priemyslu, ktorá cíti váhu veriteľa, je manufaktúra. Táto je prevádzaná ľuďmi, ktorí sú vynikajúcimi produktmi našej materiálnej civilizácie, a ktorí by boli v dobrých časoch našimi záchrancami od chudoby a tyranie. V spoločnosti, ktorá nie je v prevrátenom stave, takíto technickí experti by mali úplnú kontrolu na všetkými manufaktúrnymi procesmi v priemysle a ich štatút by bol zvrchovaný. Ale v terajšom stave dlžoby, tí sú škrtení a obmedzovaní v každom bode a často zredukovaní do nemožnosti. Tlak na všetky procesy je cena. Potreba kvality, pre uspokojenie v odbornosti, pre perfektnosť, pre to najlepšie a schopnosť vytvoriť a využiť technické vynálezy a metódy, a ešte ďalej, oslobodiť človeka od podriadenosti silám prírody, sa rátajú za veľmi málo alebo za nič.

Ale aj keď niektorý priemysel je uprednostňovaný na úkor iných, technický výrobný personál je všade tiesnený a obmedzovaný podmienkami dlžoby. Každý inžinier sa v skutočnosti musí skloniť pred účtovníkom. Musí utajovať svoje metódy, schopnosti a objavy, a tak spomaľovať efektívnosť. Musí strpieť jeho nadriadených, vlastníkov podniku a nimi menovaných „šéfov“. Títo sú obyčajne ľudia, ktorí nevedia skoro nič o priemyselnej produkcii, ale ktorí dostanú zaplatené omnoho viac ako najlepší technici jednoducho preto, lebo sú majitelia kapitálu, alebo sú schopní zaistiť objednávky ich produktov spôsobom, ktorý nie je ničím iným než korupciou, alebo sú (čo je ešte horšie) synovia z kadejakých podivných príbuzenstiev takýchto ľudí. Tu teda, v tejto čistej technickej stránke priemyslu, nájdeme centralizáciu moci spočívajúcu v peňažnom systéme prostredníctvom vlastníctva kapitálu a výrobných závodov...

Ako ďalší v poradí prichádzajú zamestnanci – pracujúci. To dnes jednoducho znamená „odbory“. Samotná existencia týchto spočíva v operácii peňažného mechanizmu. Je pravdou, že boli aj sú zlí zamestnávatelia; ale aj keby všetci boli dobrí, alebo dokonca perfektní, čokoľvek tieto prívlastky znamenajú, nárast odborov bol nevyhnutný. Najlepší zamestnávateľ musí byť spoľahlivý pre kredit, čo inými slovami znamená, že musí byť schopný platiť úroky na svoje pôžičky, teda v tomto smere „zisky“ sú blamážou.

Ale finančné zisky, ktoré sa rátajú, nie sú v konečnej fáze tie, ktoré sú rozdelené akcionárom, ale tie, ktoré sa nahromadia úrokmi v bankovom systéme a ktoré môžeme nazvať „finálne zisky“. Tie sa musia zjaviť, alebo zmizne priemysel a toto zase je nevyhnutnosťou mechanizmu a nemá nič do činenia s dobrým alebo zlým zamestnávateľom.

Táto nevyhnutnosť funguje takým spôsobom, že zamestnanci, samozrejme vyplývajúc z tejto situácie, musia byť zrazení dolu do najzákladnejšej existenčnej úrovne. V tomto bode, niektorí idealisti myslia na tie „dobré“ firmy, ktoré poskytujú byty, zubné ošetrenie, lekárske ošetrenie, golfové ihriská, penzie a v skutočnosti zachádzajú so svojimi zamestnancami dobre. Takéto firmy sú triky na komunity. Sú to „nočné mory“ idealistov a existujú len preto, lebo ich výrobky sú predávané za ceny, ktoré v porovnaní s inými výrobkami, sú nadsadené. Inými slovami, pseudo-úspešnosť takýchto firiem je cena pádu, deštrukcie a útlaku niekde inde.

Vytváranie odborov sa stalo potrebným za účelom získať pre zamestnancov trošku viac z toho mála, schváleného bankármi. Ale ako málo! A aké zlo vyplývalo z tejto monštróznej tyranie odborov. Zase, centralizuje moc, ale, paradoxne, zase v rukách bankárov. V skutočnosti bola vytvorená politická mašinéria, ktorá vždy operovala definitívne v prospech financií. Politici odborov veľmi rýchlo odovzdali štátu ich ťažko získané privilégiá, môžeme povedať finančnej oligarchii, aby potom boli úplne odrezaní, ako sa to stalo v Rusku a v Nemecku.

Aká je to tragédia „mýtu!“ Predstavme si milióny pracujúcich zaťažených tisícami smerníc a pravidiel, taktiež zaťažených ich manažérov a podnikateľov ešte viac smernicami a pravidlami, ktorých jediným výsledkom je zadusiť iniciatívu a energiu a nakoniec dohnať celú štruktúru priemyslu do drápov financií. Títo desperátni ľudia, s ich štrajkami, s ich príspevkami, spolkami, agentmi, úradmi, konferenciami, politickými vedúcimi a ich straníckym aparátom, všetci snažiac sa dostať pár halierov, zatiaľ čo v systéme „voľných peňazí“ by mohli dostať koruny a desiatky korún.


Predaj

Pozorujme centralizujúci efekt peňažného systému ako ovplyvňuje predaj. Keď niekedy v budúcnosti ľudstvo postaví spoločnosť na správnu základňu, budú sa určite dívať späť na terajší mechanizmus biznisu s údivom. Nič nemôže lepšie ilustrovať absurdnosť a hlúposť našej mašinérie ako toto:

Všetci si myslíme, a tak by to aj malo byť, že predaj výrobkov by mal byť ľahký a automatický, pretože ľudia kupujú to, čo potrebujú. Nie však v systéme dlhov. Ľudia kúpia len to, čo im tento stav ich dlhu dovolí, a výsledok „úžery“ je taký, že nikdy nemôžu dúfať, že kúpia viac ako zlomok toho, čo sami môžu vyrobiť, a nezáleží na psychológii predávania, kvalite reklamy, alebo zmene fasády obchodov.

Tlak v tomto úseku priemyslu spočíva v stupni peňažného mechanizmu, že nikto nemôže obdržať peniaze inak než prácou, čo znamená ponúknuť svoje služby tým, ktorým sú dlžní. Ako následok, ľudia sú nútení vymýšľať za každú cenu prácu, aby mohli žiť. Vidíme teda, ako niektoré potrebné a užitočné potreby, vyrobené výrobcami povedzme za 5 korún, sú v konečnej fáze predávané nešťastnému spotrebiteľovi za niečo medzi 40 až 50 korún dokonca niekedy aj za väčší zisk.

Verejnosť je napr. vyzývaná kupovať cigarety všetkých možných druhov, ktoré sú prevažne vyrábané tou istou firmou! To isté sa vzťahuje na benzín. (Toto sa prevažne vzťahuje na západné krajiny). Prečo robiť reklamu benzínu? Ľudia ho alebo používajú, alebo nie a žiadna reklama nemá ani najmenší vplyv; teda to, čo tvrdia reklamy, je všeobecne klamné. Tisíce motoristov najazdilo za vojny tisíce kilometrov na obyčajný benzín a autá jazdili tak isto dobre ako kedykoľvek inokedy.
Skutočnosťou je, že každá reklama, okrem „bona fide“ uvádzania niečoho nového, je s najväčšou pravdepodobnosťou podvodná. Čokoľvek, čo je naširoko reklamované je dôkazom toho, že cena toho výrobku je veľmi premrštená.

Reklamný biznis je kontradikcia a absurdita celej spoločnosti. Je podmienený jednou vecou – len jednou vecou – a to je moc „veta“ centrálneho bankovníctva udržovať ľudstvo večne v nedostatku peňazí. A irónia tohto celého spočíva v skutočnosti, že každý halier investovaný do reklamy, vychádza z vačku spotrebiteľa. Môžeme síce počuť od tzv. „reklamných expertov“, že to tak nie je, a že reklama v skutočnosti „zlacňuje“ výrobky. Každý, kto verí tomuto nezmyslu, pravdepodobne nebude rozumieť, o čom sa tu hovorí.

Táto technika reklamy je taktiež seriózny prameň korupcie. Doslovne zničila moc a vplyv, aký kedy noviny mali, lebo tieto dnes závisia na tom, ako uspokoja tých, ktorí v nich uverejňujú svoje reklamy, než radšej svojich čitateľov, ktorých skromné haliere nezaplatia ich existenčné náklady.

A toto všetko, predať veci, ktoré si každý túži kúpiť, ale nemôže, je preto, lebo je držaný v núdzi chybným mechanizmom.


Kúpa

Čo sa týka spotrebiteľa, jeho možnosti sú poľutovaniahodné, pretože žije vo svete plnom vecí, ktoré nielenže nie je schopný si kúpiť, aby uspokojil svoje oprávnené potreby, ale ktoré môže získať len, ak je terčom nekonečných procesov korupcie a podvodov. Ba, ešte naviac, nedostatok peňazí ho núti obrátiť sa na tie podniky, ktorých metódy sú najviac nečestné alebo despotické, či sa mu to páči, alebo nie.

Efekt takejto zvrátenej spoločnosti je ľahko postrehnúť. Produkuje medzi tými, ktorí ju riadia, nečestnosť, morálny úpadok, ktorý je najviac viditeľný v biznise. Je príčinou nikdy nekončiaceho hnevu a rozhorčenia medzi kupujúcou verejnosťou a vytvára oprávnenú nespokojnosť s tým, ako je manufaktúra znemožňovaná v prospech podvodníkov.

Samozrejme, že takíto podvodníci a paraziti dominujú celému priemyslu, je v súlade so zvrátenosťou, ktorú nastolil finančný mechanizmus. Koniec-koncov, zámerom priemyslu nie je vyrábať výrobky, ale vytvoriť základňu pre požičiavateľov peňazí, a toto je to, čo spôsobuje korupciu a nie „zlý charakter“ ľudí v biznise, ktorí by veľmi radi pracovali čestne a užitočne.

Konečný výsledok týchto priemyselných operácií nemôže byť iný ako deštruktívny. Vedie k podvodom, k neustálym treniciam a potýčkam, k neefektívnosti, nespokojnosti a k tomu, že každý jednotlivec si uvedomí úplnú nezmyselnosť tohoto všetkého. Milióny ľudí sú odsúdení tlakom udalostí robiť to, čo je eufemisticky nazvané „práca“, avšak, čo v konečnej fáze spočíva v poznamenávaní čísiel na papieri (alebo dnes v počítači), za účelom uspokojiť umelo vytvorené požiadavky finančného mechanizmu.

Táto nespokojnosť a zavádzanie nie sú fenomény zapríčinené tým, že ľudia sú zlí. Sú to nevyhnutné potreby „veto systému“ peňažného nátlaku.

Túto pravdu si uvedomíme len vtedy, keď opatrne študujeme priemyselný aparát ako celok. Hovorí sa, že „banky vytvárajú možnosť platenia (teda peniaze) z ničoho“, ale toto nie je celá pravda. Peniaze vytvorené prvotnou akciou ústrednej banky (Central bank) prídu do existencie spoločnou spoluprácou komerčných bánk a priemyslu. Bankový kredit, alebo peniaze (tiež pôžička) sú v krátkosti založené na jestvujúcom skutočnom bohatstve.

Bankové kredity, alebo peniaze (pôžičky), v krátkosti, sú založené na existencii skutočného bohatstva vo forme výrobkov a služieb, alebo na potenciálnom skutočnom bohatstve, ktoré môže byť v budúcnosti vytvorené. Peňažný mechanizmus je teda, následne, technický vynález na uvalenie „hypotéky“ (inými slovami „uchvátenie“) produktívnej schopnosti celej spoločnosti a závisí na kapacite priemyslu vyrobiť, a verejnosti skonzumovať, množstvo tovarov podľa limitu povoleného bankármi. Peniaze, bankami vytvorené (z číreho vzduchu, teda z ničoho) sú teda poskytnuté komunite ako pôžičky či už priamo, alebo nepriamo, oproti tovarom a ako také sú „injektované“ do produkcie a nikdy nie do konzumnej stránky priemyslu.

Z týchto skutočností vyplývajú všetky pozorovateľné výsledky. Spotrebiteľ môže v prvom rade obdržať peniaze len prácou odovzdanou ktorémukoľvek odvetviu priemyslu, ktorý sa bankári rozhodnú uprednostňovať (samozrejme so zreteľom na priemyselníkov a určitou súhlasiacou časťou verejnosti). Táto moc je posilňovaná diabolským vynálezom zdaňovania, ktoré od spotrebiteľa nikdy nevyžaduje jeho výrobky, ale peniaze, ktoré „vykúzlia“ sami bankári.

Spotrebiteľ nemôže „vytvoriť“ peniaze a čo sám získa je limitované operáciou výroby a distribúcie. Ale tieto operácie mu dajú, ako spotrebiteľovi, len zlomok z tých peňazí, čo bankári pôvodne „vykúzlili“, pretože vždy väčšia a väčšia čiastka celkovo vykúzlených peňazí je nasmerovaná na financovanie výroby a ide zase naspäť v daniach, alebo iným spôsobom, finančnému systému ako splátky na dlhy, aby boli s konečnou platnosťou zlikvidované alebo exportované. Toto teda limituje nákupnú silu konzumnej verejnosti.

Ďalej, celková suma, injektovaná do výrobnej časti priemyslu musí byť skôr-neskôr vrátená a musí byť vrátená aj s úrokmi! Je to táto potreba „úrokov“, ktorá v skutočnosti podmieňuje tzv. ziskový motív v priemysle. Zaplatiť toto, a obzvlášť zaplatiť úroky na primárny kapitál znamená, že priemysel sa musí snažiť o zisky, cenami výrobkov, aby mohol splatiť väčšie sumy, ako pôvodne obdržal. A tak, ako čas beží, dlhová štruktúra narastá a priemysel je zaviazaný k nekonečnému a stratovému boju s financiami v beznádejnej snahe získať nejestvujúci finančný nadbytok.

Finančný mechanizmus teda vytvára neodolateľný tlak na obidvoch koncoch priemyslu – na výrobcu ako aj na predávajúceho, u ktorých sa javí potreba nahradiť ich náklady (vrátane vydieračovej čiastky) stanovením nereálnych cien; na spotrebiteľovej strane je to tlak nákupnej sily striktne limitovanej obdržaním zamestnania plateného na takej úrovni, ktorá ubíja každého na najnižší stupeň.
Výrobca musí „vybiť“ peniaze z tohto bláznivého systému tak či onak, a musí ich dostať znížením nákladov, ktoré samozrejme zníži nízkymi platmi, neudržovanými výrobnými priestormi a budovami a neužitočnými, staromódnymi výrobnými metódami.

Predávajúci, čo sa týka ich, musia zápasiť na miznúcom a obmedzovanom trhu o návrat ich výdavkov, ktorých večne sa zvyšujúci podiel je zapríčinený večne sa zvyšujúcimi daňami. Tento neodolateľný tlak vytvárajú hókus-pókus predávanie a reklamy, hordy parazitických agentov, biednych, nekvalitných výrobkov a iných hanebných aspektov trhu malopredaja.

Je pravdou, že niektoré výroby neznižujú nejako extrémne výdavky, vrátane platov, ich prevádzky a výrobné metódy sú vynikajúce, platia dobré mzdy, ale ich úspech je neúspechom a pádom iných. Idea, že keby tie firmy, ktoré „majú“ nasledovali tie firmy ktoré „prosperujú“, všetko by bolo dobre, je mýtus, pretože nádej prosperity pre všetky firmy v „systéme dlhov“ je fyzickou nemožnosťou.

Idea, že nemorálnosť procesu výroby a predaja je výsledkom „zlých“ ľudí je ďalší blud. Sú nevyhnutným pokračovaním skutočnosti, že ľudstvo sa podriadilo mechanizmu, o ktorého skutočných snahách nič nevie.

Priemyselný mechanizmus je komplikovaný sociálny aparát a jeho činnosť má niekoľko vedľajších produktov a neefektívnych objektov. Podľa verejnej mienky záujem či cieľ priemyslu je výroba tovarov, ale vieme, že milióny ľudí hladuje a celkove, všeobecne, trpí nedostatkom tovarov, napriek tomu, že tieto môžu byť v hojnosti k dispozícii. Vieme, že v každej silno centralizovanej krajine je uplatňovaná legislatíva, ktorá obmedzuje produkciu a znižuje množstvá tovarov, ba dokonca zničí tovary už vyrobené.

V dnešnom štýle Demokracie, ľudia sú podvádzaní, klamaní a manipulovaní, aby prijali politiku, ktorá je proti ich vlastným záujmom, alebo ktorá má vedľajšie efekty, ktoré sú zatajované do takej miery, že ich nie je možné zvrátiť. Vládnuca elita rozhoduje v mene verejnosti, ktorá politika je správna a verejnosť je manipulovaná nekonečnou propagandou, aby uverila, že verejné dlhy sú dobré, že presun národného bohatstva patriaceho väčšine do vlastníctva pár ľudí je správne, a že vojny sú potrebné pre udržovanie mieru. Verejnosť, v jej letargii a tým, že prijíma veci bez opytovania, často si ani nie je vedomá o vlastnej strate slobody a vzrastajúcej miere sebadeštrukcie.

 

 

Použitá literatúra

Human Ecology , The Science of Social Adjustment (T. Robertson, Reprinted 1975)

The Modern Idolatry (Jeffrey Mark, Chatto & Windus, 1934)

This Age of Plenty (C. M. Hattersley, Pittman, 1934)

Wealth, Want and War (C. M. Hattersley, Pittman. 1937)

The Art of Central Banking (R. G. Hawtrey, Longmans, 1932)

Wealth, Virtual Wealth, and Debt (Soddy, Allen & Unwin, 1926)

The Financiers and the Nation (Thomas Johnston, Methuen, 1935)

The Bankers Republic (Chastenet, Palmer, 1926)

 

Zdroj: BEO.sk

 

Sekcie: