Obrázok používateľa CEZ OKNO
Mužská sila

Priatelia, kamaráti, muži, chlopi.
Keď Peter otvoril dvere tajnej miestnosti, na ktorých stálo „Mužská sila“, veľmi som túžil niečím prispieť do diskusie, túžil som vysloviť zopár slov, možno viet. Chcel som tak podporiť aj Petrovu aktivitu, dať najavo, že som tu a pripájam sa k Vám, mužom, ktorým nie je ľahostajný obraz súčasného sveta a hlavne sveta toho budúceho.

Akokoľvek som sa však snažil, nedokázal som zo seba dostať ani len jednu myšlienku, ani jedno slovko. Jednoducho prázdno, nič... a tak veľmi som chcel. Nepodstúpil som žiadnu dlhú cestu do najtemnejších kútov svojej duše, nešiel som chladnou tmavou jaskyňou, aby som tam narazil na najzlostnejšie zvery svojho vnútra. Nič také, žiadne súboje na pokraji ohnivej tlamy. Tak o čom mám teda písať, ako a čím prispieť do diskusie o „SILE MUŽA“. Preto „netlačil som na pílu“ a nechal som všetko voľne plynúť, nechal som túto tému, nech v čase dozrieva.

A ona zrela, dozrievala. Po prečítaní posledného Petrovho príspevku (prvá časť), sa zrazu niečo začalo diať, niečo prichádzalo a na svetlo sveta sa dralo, z hĺbky duše, SRDCA. Jasne som to cítil, obrazy prichádzali, jeden za druhým, svietili a blikali nado mnou, ako pouličné lampy. Obrazy zo života, čo som žil a prežil. Ako by mi nejaký nebeský premietač v nebeskom kine, ukazoval úseky života, kedy z chlapca, stával sa muž. Znovu som všetko cítil, prežíval.

Znovu som obdivoval staršieho kamaráta, ktorého otec bol veliteľom požiarnikov v našej dedine, hrdina. Jasne si pamätám že bol preto jasný vodca aj medzi nami a mal tak zabezpečenú pevnú pozíciu na čele celej skupiny. On určoval kto, čo a kedy. Pamätám sa, čo pamätám, znovu to prežívam ako, raz............. v lese horelo. Dedinou vrieskali sirény a otec nášho vodcu, aj s celou posádkou požiarnikov vyrazili na zásah. A vtedy „náš VODCA“ zahlásil: „Ide sa pomáhať“.

Zaznelo „NA KONÉ“, samozrejme na tie naše dvojkolesové. Bola to paráda, vietor vo vlasoch, pocit slobody a zároveň pocit obrovského odhodlania, jednoty. Zo pätnásť jazdcov na čele s vodcom sa hnalo za dobrodružstvom, odhodlaných aj život položiť za záchranu lesa. Ja niekde na konci peletónu na svojich „20 soboch“ (obľúbená značka tátoša tej doby) som lapal po dychu. V srdci nás hrial film „Sedem statočných“, aj keď nás, bolo raz toľko. A tu zrazu v tej eufórii, zaznelo odkiaľsi rázne „STÁŤ!“ Všetci sme pátrali, ktože si to dovolil zastaviť našu spanilú jazdu za „záchranu sveta“. Cestu nám predelila červeno-biela závora a na nej nápis „Pioniersky tábor, zákaz vstupu!“ A za tou závorou stála ona. V modrej košeli s červenou šatkou okolo krku a v očiach neskutočné odhodlanie, zastaviť nás za každú cenu. Dievčina útla, naša rovesníčka. To odhodlanie však z nej robilo niečo veľké, neprekonateľné. Darmo sme vysvetľovali že ideme zachraňovať les, pomáhať, že sme potrební pri zásahu. Nepomáhali ani prosby a ani hrozby, stála tam ako „ČABA VYHADZOVAČ“. Už sme chceli otáčať svoje tátoše, keď tu zrazu, dievčina – strážca zahlásila. „DOBRE“. Môže ísť, ale iba jeden z Vás a ja si vyberiem kto. Zoradili sme sa ako na prehliadke a tŕpli, koho vyberie. Nič nebolo platné nášmu vodcovi, že jeho otec je veliteľom požiarnikov, že on je aj náš vodca. Prešla okolo neho bez povšimnutia a tak isto aj okolo všetkých, ktorý stáli za ním v pomyselnej dôležitosti v celej skupine. Ja som bol skoro na konci a ako sa približovala tušil som pohromu. Nikdy som totiž nebol na čele, skôr som bol vždy niekde vzadu, v tichosti a za svoje city som sa skôr hanbil. Nebol som veru ani nejaký krásavec. To čo som tušil, sa aj naplnilo. Predstúpila predo mňa a ukážuc prstom priamo na mňa, vyhlásila „On pôjde“. Krvi by ste sa mi v tej chvíli nedorezali a ani jednému z nás, tak to všetkých prekvapilo. Bez jediného slova, tá dievčina vtedy vo mne videla to, čo som chcel pred všetkými schovať, uložiť niekde hlboko, len aby to o mne nikto nevedel, za čo som sa ako chalan, strašne hanbil.

Po pár sekundách som nabral odvahu a urobil som to, čo všetci odo mňa očakávali. Prihovoril som sa za nášho vodcu, či by predsa len, iba on, nemohol ísť so mnou. Dievčinka zrazu celkom milá, súhlasila.

V tomto mieste film tento končí a iný sa z hĺbky vynára a na ten predošlí sa napája. Cítim to zdesenie v očiach matky a veru aj otca, keď som im jedného dňa oznámil, už pevne rozhodnutý, že budem vojakom z povolania a na školu vojenskú sa učiť pôjdem. Ako jediný z celej triedy. Nič nezmenilo moje rozhodnutie. Veru tak sa aj stalo. Pamätám si opäť veľmi živo, ako ma otec viezol do školy. Pamätám si ako, nás 14-15 ročných sústredili v jednej miestnosti. Všetko oblečenie čo sme mali, sme museli vyzliecť a odovzdať rodičom. Zostal som tam stáť sám, bez pomoci, opory, rodičov. Odkázaný sám na seba, bosý, ostrihaný. V jednej ruke o dve čísla väčšie „kanady“ a druhou rukou som si pridŕžal gumu na trenírkach, aby mi nespadli. Pri vstupnej lekárskej prehliadke som vážil 47 kg a moja výška dosahovala „úctyhodných“ 150cm. Teraz už tušíte, prečo to zdesenie v očiach matky, keď som jej oznámil že chcem byť vojakom z povolania. A veru sa mi aj otec neskôr po rokoch priznal, že keď cestou domov, videl na mieste spolujazdca to moje oblečenie, mal chuť otočiť auto a zobrať ma odtiaľ domov. Veru nebolo to jednoduché a neraz som si po večeroch poplakal. No vydržal som, vydržal som, keď nebolo na mňa oblečenie a museli mi ušiť špeciálnu uniformu. Vydržal som, keď som ju už mal a išiel som raz za tri mesiace domov a na ulici na mňa ukazovali ľudia prstom a nedokázali sa zdržať smiechu. Vydržal som, keď sme behali po prekážkovej dráhe a prekážky, ktoré všetci preskakovali ja som podliezal. Vydržal som, keď ma umastený inštruktor v autoškole, ktorý strašne neznášal vojakov z povolania, mlátil po ruke šroubovákom za každým, keď mi na starej V3S- ke škrkla rýchlosť. Vydržal som, keď som sa natešený ponáhľal do kina a od „brány“ ma vrátili, lebo som mal zle vyžehlené nohavice a film som už nestihol. Bolo však aj veselo, pamätám si aj ten slastný pocit víťazstva, kedy som bol najlepší. Bolo cvičenie a museli sme si každý v čo najkratšom čase vykopať okop, tak aby sme si mohli doňho ľahnúť. Juj, bolo že to radosti, keď som zahlásil že „mám“ a uložil som sa do svojej jamky tak, že bolo vidieť iba mušku samopalu. To môj spolužiak, dvojmetrový obor, nebol so svojou „jamou“ ani v polovici.

Veru, bolo ťažko, ale aj veselo, po celý ten čas som však cítil niečo čo ma chránilo, niečo nado mnou, čo bdelo. Bola to sila, ktorú som cítil niekde v hĺbke duše, SRDCA. Sila ktorá ma jasne viedla, po celý ten čas, sila ktorá ma učila, učila hlavne POKORE. Za celý ten dlhý čas, sa mi nikdy nestalo, že by ma niekto šikanoval, že by mi niekto ubližoval a nebodaj bil. Ten poklad, ktorý som sa snažil v detstve ukryť, som ukrýval stále, strážil som si ho ako „zlaté vajce“, pekne schovaný v tajnej skrýši. V „Zlatom zámku“ – SRDCI som ukrýval „poklad“ - CIT. Vôkol „zámku – pokladu“ zrazu stála, silná hradba, ochrana a tou bola POKORA. Tá ochrana nedovolila, aby sa čokoľvek zlého stalo, aby nebodaj zámok sa zrútil a to zlaté vajce rozpučil. Tak mohol „poklad“ – CIT, stále zvnútra žiariť a na cestu mi svietiť. Tá žiara nedovolila, nikomu, aby zle čo i len pomyslel.

Ako vzdialená je dnes, keď tak pozorujem (aj u svojho syna 14 r.) POKORA, aké nedosiahnuteľné a nepredstaviteľné a ťažké, je v časoch dnešných okúsiť pokoru. A ak aj niekto ukrýva poklad v sebe, ako môže v časoch dnešných vybudovať tú pevnú ochranu? Keď všetko a všade je uľahčované? Keď už aj elektrické osvetlenie v bytoch, je na diaľkové ovládanie, len aby sme nemuseli zdvihnúť zadok.

Priatelia, viem že každý má svoju cestu, každý musí okúsiť niečo iné na svojej ceste poznania, pre každého je niečo iné dôležité. Mnohí okúsia aj tie zvieratá v sebe a musia s nimi tuho zápasiť. Netreba ich však vyhľadávať (to je však iba môj názor), netreba sa s nimi púšťať za pačesy za každú cenu a dokazovať si svoju silu, môže sa stať že ich aj nezvládneme, že skončíme niekde bez hlavy. Možno ma tie boje ešte len čakajú, neviem, cítim však, že všetko čo potrebujeme, teda hlavne ten základ je v „ČISTOM SRDCI“ a v „POKORE“. Čisté srdce nám vždy ukáže ako a čo máme robiť, ako sa máme zachovať v rôznych situáciách, no a pokora to je tá hradba, ktorá ten poklad- Cit ochráni. Nemusíme sa na svojej ceste zameriavať hlavne na svoje zlé stránky, na tie „ZLÉ ZVIERATÁ“ (netvrdím že ich po ceste nemôžeme stretnúť) treba sa zameriavať na svoje dobré stránky, dobré vlastnosti, treba vyzdvihnúť na svetlo sveta všetko to krásne čo je v Nás. Treba to ukázať celému svetu, aj keby sme si mysleli, že to nestojí za reč. Tie zvieratá nechajme na pokoji, nech si tam spia vo svojej studenej a temnej jaskyni. Jedného dňa zistíme že už tam dávno nie sú, že už zostali po nich iba spráchnivené kosti a vôbec sme nemuseli s nimi bojovať a nasadzovať v tom boji hlavu.

Je to ako so šálkou kávy. Keď dopijeme kávu, zostane nám na dne usadenina. Môžeme sa ju snažiť povyberať prstami, lyžičkou. Keď ju však postavíme pod prúd čistej vody, usadenina sa začne vyplavovať, až nám nakoniec zostane v šálke iba čistá voda.

Nech sú teda naše srdcia čisté, ako tá krištáľová voda v horskom prameni, chráňme si ich, ako poklad a obožeňme ich hradbou, ochranou - POKOROU.

Veľa šťastia prajem Vám, skutočným MUŽOM.

 

Ivan Slezák

 

Zdroj: http://www.petogasparik.estranky.sk/

 

 

Súvisiace:

Seriál: Úvahy o mužskej spiritualite
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-uvahy-o-muzskej-spiritualite

 


 

 

Autori: 
marec 17, 2012 23:48 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top