Svet podľa Eca I.

Umberto Eco je svetoznámy taliansky spisovateľ, kritik, historik umenia, teoretik semiotiky a profesor na univerzite v Bologni - čím sme však ani zďaleka nevyčerpali všetky podoby tohto všestranného génia. Narodil sa 5. januára 1932 v Alessandrii, mestečku na severovýchode Talianska, kde sa prelína francúzska kultúra s talianskou, čo nezameniteľným spôsobom poznačilo charakter jeho literárnej tvorby.



Pôvodne študoval právo, ale rýchlo od neho ušiel k dejinám stredovekej literatúry a filozofie. Spočiatku pracoval ako kultúrny redaktor v talianskej rozhlasovej a televíznej sieti RAI, k čomu písal odborné práce, presne podľa svojho hesla „Keď nemôžem robiť viac vecí súčasne, som stratený“. Titul doktora filozofie získal v roku 1954 za prácu „Estetický problém u Tomáša Akvinského“ (Problema estetico in Tommaso d´Aquino) ale spektrum jeho záujmov je obdivuhodne široký: od starovekej cez stredovekú kultúru až po avantgardu, komiksy, či Jamesa Bonda. Na počiatku šesťdesiatych rokov debutoval monografiou „Otvorené dielo“ (Opera aperta,1962), ktorým prispel k zhistorizovanému chápaniu problematiky literárnych avantgárd. Jeho novátorstvo spočívalo v rozvinutí predstavy „umeleckého diela ako formy zavŕšenej a uzavretej, vo svojej dokonalosti organizmu dokonale vyváženého, ktorá je zároveň otvorená, možno ju interpretovať tisícorakými možnými spôsobmi a jej neopakovateľná jedinečnosť sa pritom nenaruší.“ Z tohto pohľadu považuje rozprávačský text za akýsi (otvorený) stroj, ktorý však môže fungovať iba vtedy, ak mu niekto pomôže, keď ho niekto uvedie do chodu, a takýmto „strojníkom“ nemôže byť nikto iný ako čitateľ.

 

Spolu s Mariou Cortiovou je zakladateľom talianskej školy literárnej komunikácie. Po „Otvorenom diele“ Eco pokračoval v sérii zásadných teoretických prác: v roku 1963 vydal Malý denník“ (Diario minimo), nasledovali „Vizionári a konformisti“ (Apocalittici e integrati, 1964), „Neprítomná štruktúra“ (La struttura assente, 1968), Traktát o všeobecnej semiotike (Trattato di semiotica generale, 1975), „Masový Superman“ (Il superuomo di massa,1976), „Z periférie impéria“ (Dalla periferia dell´impero,1976), „Lector in fabula“ (1979), či „Sedem rokov túžby“ (Sette anni di desiderio, 1983). Od konca osemdesiatych rokov skúma kultúrne dejiny Európy v knihách ako Hranice interpretácie (1990), či Kant a vtákopysk (1997). Eco svoje teoretické postuláty uplatnil aj v beletristických dielach typických historickou tematikou, otvorenou sujetovou výstavbou, prítomnosťou čitateľa v texte a spolu s iróniou aj momentmi intelektuálnej hravosti.

Ecovým prvým románom, ktorý možno čítať v alegorickej, kultúrno-historickej a detektívnej rovine sa stal titul Meno ruže (1980), úspešne sfilmovaný o šesť rokov neskôr režisérom Jeanom-Jacquom Annaudom s populárnym Seanom Connerym v hlavnej úlohe. Eco sa síce od filmu dištancoval - „Je to Annaudovo dielo, nie moje“ - avšak film pochválil ako v rámci svojich možností veľmi podarený. Dej príbehu sa začína v posledný novembrový týždeň roku 1327. Do bližšie neurčeného opátstva kdesi v strednom Taliansku prichádza mladý benediktínsky novic Adso so svojím duchovným majstrom, učeným františkánom Viliamom z Baskervillu. Týždeň, ktorým je ohraničené rozprávanie údajne vychádzajúce z manuskriptu zo 14. storočia, je plný nečakaných zvratov udalostí: mladý novic tu zažije vášnivé vzplanutie, spolu so svojim učiteľom sa stáva svedkom desivého reťazca násilných úmrtí mníchov, inscenovaných v duchu proroctiev Apokalypsy, ako aj zasadnutia inkvizičného tribunálu. Vyšetrovanie krvavých vrážd privádza Viliama s Adsonom do kláštornej knižnice, ktorá má podobu labyrintu a skrýva rozlúštenie celej záhady. V duchu svojej teórie o „otvorenom diele“ ponecháva Eco pred čitateľom otvorené otázky: Je „Meno ruže“ detektívnym románom? Beletrizovaných príspevkom k problému scholastických diskusií, či edukačným dielom v línii Voltairových filozofických poviedok?

„Meno ruže“ je koncipované v duchu tradičného stredovekého alegorizmu, ktorý členil literárne dielo do štyroch vrstiev s doslovným, alegorickým, morálnym a anagogickým významom. Román ponúka ľubovoľné množstvo interpretácií, je to dielo naozaj otvorené a pre čitateľa plné otáznikov. Nenadarmo bola táto kniha prirovnaná k „biblii dnešných čias, za bibliu obrátenú naruby, ktorá odmieta poskytnúť definitívne odpovede.“ Annaudov film dostal „Meno ruže“ do povedomia verejnosti predovšetkým ako napínavý príbeh o vyšetrovaní tajomných zločinov v kláštore. Samotný autor však čitateľovi odkazuje, že ide o detektívku, kde sa odhalí len veľmi málo a vyšetrovateľ vyjde naprázdno. Motív knihy tvorí príbeh zo začiatku 14. storočia a bola tiež (napr. v doslove k českému prekladu v roku 1985) označená za historický román, za „svedectvo o konci stredoveku“. To však stále nie je všetko. Príbeh sa síce odohráva v stredovekom opátstve, ale mohol sa v podstate odohrať aj inde a inokedy. Eco dokonca uvádza, že pôvodne sa mal príbeh odohrávať v súčasnej mníšskej komunite. Nie je ľahké odhaliť tajomstvo Ecovej mnohovrstevnatej epiky, k čomu literárny vedec František Hruška zasvätene dodáva:

„Najčastejšie býva Meno ruže označované za akýsi hybrid historického románu a detektívky, čo sa dá prirovnať k doslovnej interpretácii: druhá skupina názorov vidí v románe tzv. dielo s kľúčom (alebo na kľúč), v ktorom sú do historického príbehu podľa istého kľúča zašifrované postavy a problémy súčasnosti - tie sa blížia alegorickej interpretácii: tretí prístup hovorí predovšetkým o románe filozofickom, kde logické a teologické dišputy vytvárajú predpoklad morálnej interpretácie diela. Vzhľadom na autorovu vedeckú orientáciu býva jeho epický pokus označovaný aj za semiotický, či epistemologický román.“

Ecovo „Meno ruže“ je nepochybne aj knihou o knihách, akousi „detektívkou citátov“. Zatiaľ čo za bežných okolností čitateľ sleduje stránku po stránke stopu páchateľa, či prežíva panorámu stredoveku obsiahnutú v románe, analyticky naladený bádateľ môže v knihe stopovať pramene citátov, či študovať množstvo medzitextových výpožičiek a parafrázy dávnych i súčasných autorov.

Duo Adsona a Viliama z Baskervillu nápadne pripomína dvojicu doktora Watsona a Sherlocka Holmesa (postava Viliama priamo odkazuje na najznámejší román sira Arthura C. Doyla, hoci historicky štylizovaná podľa Viliama Occama, či Rogera Bacona), slepý Jorge z Burgosu odkazuje v roli knihovníka na Jorge Luisa Borgesa, hoci v románe ide o zápornú úlohu.

Nech už za víťazným ťažením „Mena ruže“ po rebríčkoch svetových bestsellerov stálo čokoľvek, isté je že debut autora, ktorý si po dvadsiatich rokoch odbornej práce doprial potešenie vytvoriť román, bol naozaj pozoruhodný: od roku 1980 si ho zakúpilo viac ako sedemnásť miliónov čitateľov na celom svete. Z retrospektívy sa ako zábavné javia autorove spomienky na neveľké očakávania, ktoré predchádzali vydanie jeho románovej prvotiny:

„Keď som v New Yorku stretol Helen Wolfovú z vydavateľstva Helen and Kurt Wolf Books, ktorá výborne ovládala taliančinu, povedala mi: Tá kniha sa mi páči, no v tejto krajine, kde nikto nepozná gotické katedrály, si môžeme dovoliť vydať ju v náklade tritisíc kusov. Súhlasil som a napokon z toho bol milión a pol, či dva milióny.“

S odstupom času je nepochybné, že sa „Meno ruže“ stalo jedným z najčítanejších diel talianskej literatúry. Za osem rokov od jeho vydania sa len v Taliansku predalo jeden a pol milióna výtlačkov a vo svete ďalších osem miliónov. K sedemdesiatim prekladom Ecových teoretických prác do vyjdenia jeho druhého románu v roku 1988 pribudlo dvadsaťdva prekladov „Mena ruže“. Výrečná je aj skutočnosť, že bibliografia recenzií, článkov a rozmanitých štúdií o románe už prekročila zoznam literatúry, o ktorú sa jeho autor opieral pri písaní. To len potvrdzuje Ecovu tézu, že knihy nehovoria o veciach a svete navôkol, ale predovšetkým o ďalších knihách: „Meno ruže“ rozpráva o množstve kníh, ktoré boli napísané predtým, a o „Mene ruže“ hovoria ďalšie knihy, ktoré vznikli potom.

Reakcie kritikov nadviazali na nadšenie čitateľov, keď sa v prestížnych periodikách objavili hodnotenia, blížiace sa ováciám:

„Najinteligentnejšia - ale aj najzábavnejšia - kniha posledných rokov.“ (Lars Gustafsson, Der Spiegel) „Vzlet a irónia. Eco chodil do školy k tým najlepším učiteľom“ (Richard Ellmann, The New York Rewiew of Books). „Kniha je taká bohatá, že umožňuje všetky úrovne čítania… Eco, výborne!“ (Robert Maggiori, Libération)

Väčšina čitateľov sa asi plne stotožnila s obdivom, kultivovaným v recenzii magazínu Punch slovami : „Je to presne ten druh knihy, akú by som si - keby som bol milionár - objednal na mieru.“

Okolnosti okolo vzniku a vydania „Mena ruže“ majú aj iné súvzťažnosti ku dianiu v stredoeurópskom kultúrnom prostredí - tento román sa totiž začína autobiografickou spomienkou na dramatický odchod Umberta Eca z Prahy okupovanej ruskými vojskami v roku 1968. Samozrejme, táto spomienka v prvom českom preklade nemohla byť publikovaná, preto sa namiesto nej objavila ideologicky nezávadná informácia o tom, že „som v Prahe čakal na osobu, ktorá mi bola drahá. Nedočkal som sa jej a odišiel do Linca a odtiaľ do Viedne.“ Eco dnes s pobavením spomína, ako mu volali prekladatelia, že je veľmi obtiažne zmieniť - hlavne na začiatku knihy - inváziu Sovietov do Československa. Odpovedal, že neschvaľuje žiadne zmeny svojho textu, a pokiaľ v ňom bude niečo cenzurované, zodpovednosť padá na vydavateľa, k čomu nezabudol ironicky dodať: „Dal som tam Prahu, pretože ju považujem za magické miesto. Ale mám rád taktiež napríklad Dublin: tak tam dajte Dublin.“ Na poznámku, že Dublin neobsadila ruská armáda, Eco odpovedal pamätným: „Ale za to ja predsa nemôžem.“

 

Nič menej, ale ani nič viac sa teda čitateľ nedozvedel o Ecovom prvom pražskom pobyte. Zato o tom poslednom sa mohol dozvedieť až príliš veľa, pretože o ňom informovali všetky denníky a niektoré týždenníky. Umbertovi Ecovi bola totiž na návrh odbornej rady Nadácie Dagmar a Václava Havlových VIZE 97 udelená cena, ktorej symbolom je palica svätého Vojtecha.

Václav Havel na slávnostnom ceremoniáli, ktorý sa konal 5. októbra 2000 v Sládkovského sále Obecného domu, okrem iného povedal: „Túto cenu sme pred časom založili preto, aby sme jej prostredníctvom upozorňovali na prácu tých súčasných filozofov, či vedcov, či všeobecne mysliteľov, ktorí nejakým zaujímavým a dôležitým spôsobom prekračujú hranice konvenčného videnia vecí tohto sveta. Všetci vieme, že dnes prevládajúce spôsoby poznania a vysvetlenia rôznych súcností, spôsoby, na ktorých je v podstate založená aj súčasná technická civilizácia, majú svoje osudové medze a že tieto medze sú často aj mocensky strážené. O to dôležitejšie je všímať si všetko, čo si trúfa ich prekročiť, čo upozorňuje na skryté či zabúdané, či vytesňované súvislosti javov, čo sa akosi nanovo dotýka samotnej povahy bytia a čo oslobodzuje ľudské skúmanie zo zajatia špecializácie a vracia ho do celku ľudskej kultúry.“

Miloš Jesenský

Pokračovanie nájdete na tejto adrese.

Zdroj: jesensky.sk