KP.RU | Nie je to dávno, čo NASA zverejnila «výpovede» členov posádky «Apollo-17». Táto expedícia bola na Mesiaci posledná. V roku 1972 sa jej zúčastnili E. Cernan a H. Schmitt. R. Evans zostal v orbitálnom module. Ešte keď sa nachádzali na obežnej dráhe všetci spolu, podali správu o podivných fotobleskoch spozorovaných na povrchu. Vraj rozlišovali svetelné škvrny a pásy vrátane tých, čo sa pohybovali. Keď sa Schmitt a Cernan vylodili, uvideli jasnú žiaru nad najbližším kráterom. Akoby z neho tryskala svetelná fontána.

Anomálií je veľa

Snímok sondy Zememerač-3

História pozorovania Mesiaca je spestrená šokujúcimi objavmi. V máji 2015 dokonca oslávime slávne jubileum – rovných 300 rokov odo dňa objavenia prvého anomálneho javu profesionálnym astronómom. Istý de Luvill zdokumentoval: «Akési záblesky alebo náhle chvenie svetelných lúčov, akoby niekto zapaľoval prachové cestičky...»

V roku 1968 celá vec dospela do bodu, že NASA vydala obsiahly zoznam tzv. krátkych lunárnych anomálií a v ňom tisíce prípadov spojených iba so svetlom. Na neživý, nikým neobývaný objekt je to až príliš mnoho. Výskumníci tvrdia, že v súčasnosti je možné vidieť jednu abnormalitu raz za 40 – 50 hodín pozorovania zo Zeme – pribl. raz za týždeň, ak sledujeme Mesiac každú noc.

N. Armstrong, «Apollo-11»: «V kráteri je oblasť, ktorá je silne osvetlená»

Začiatkom 60-tych rokov minulého storočia jeden z amerických automatických prístrojov rady «Zememerač», s pomocou ktorých prebehlo mäkké pristátie, sfotografoval svietivú aureolu nad Mesiacom.

Keď «Apollo-11» bolo už na obežnej dráhe Mesiaca, astronómovia z nemeckého Inštitútu kozmického výskumu zbadali v teleskope svetielkovanie v kráteri Aristarcha. Informáciu odovzdali do USA a odtiaľ na loď.

– Hej, Houston! – odpovedal N. Armstrong. – V kráteri je oblasť, ktorá je silnejšie osvetlená ako ostatné. Zdá sa, akoby trochu fosforeskovala...

– Pozorujem tú istú oblasť, – potvrdil druhý člen posádky E. Aldrin. – Jeden násyp krátera sa ukazuje viac osvetlený...

Mimochodom, začiatkom októbra roku 1967 astronóm A. Harris uvidel žltú škvrnu presúvajúcu sa po Mori pokoja rýchlosťou cca 80 km/hod. A práve do tohto miesta dosadlo «Apollo-11».

V čase expedície «Apollo-16» v roku 1972 najprv vybuchol kráter Cenzorin. Potom z krátera Aristarcha vystrelil stĺp svetla, ktorý rástol rýchlosťou viac ako kilometer za sekundu. Predtým než zmizol, tiahol sa do výšky 160 km a približne za tri minúty sa posunul o 60 km do strany.

Videné zo Zeme

Informácia o podivných javoch samozrejme prenikla. Obrastala fámou a zdá sa, že práve ona sa stala základom pre príbehy o mimozemšťanoch na Mesiaci. Veď kto iný mohol odtiaľ svietiť?

– Nie je to najhoršia hypotéza, – domnieva sa ašpirant fyzikálno-matematických vied Alexej Archipov, jeden z najznámejších odborníkov lunárnych fenoménov. – Nie je úplne vylúčené, že za anomálnymi javmi je činnosť mimozemskej civilizácie, ktorá si urobila na našej prírodnej družici dlhodobú základňu a zanechala tu nejakú automatickú techniku. Podľa všetkého za účelom pozorovania Zeme a jej obyvateľov.

No ako sa teraz zistilo – môžeme sa zaobísť aj bez mimozemskej exotiky.

Astronómovia aj astronauti rozprávali: popri kráteroch... zúri metelica. Videli tu aj oblaky. А prístroje kozmického vybavenia zaznamenávali niečo ako vietor – nejaké prúdenie. Kde sa berú také divy?

Zázraky spôsobuje mesačný prach – sú si v súčasnosti istí vedci. Najväčší stúpa priamo nad povrchom, drobný sa zdvíha vysoko do neba – niekedy na desiatky kilometrov. Mesačný prach môže dlho a dômyselne lietať v nesúmernom elektrickom poli na účet elektrostatických síl. Môže sa dokonca s vysokou rýchlosťou horizontálne presúvať.

Najpozoruhodnejšie na tom je, že prach dokáže vyvolať tie isté svetelné javy. Napríklad lúče nad kráterom, ktoré ohromili posádku «Apollo-17». Tým sú si istí T. Stubbs, R. Vondrak i W. Farrell – bádatelia z laboratória medzihviezdnej fyziky NASA. Tí vymodelovali procesy na Mesiaci.

– Zrnká prachu sa elektrizujú za pomoci slnečného vetra, ultrafialového a röntgenového žiarenia, – hovorí Stubbs. – Na dennej strane sa prach nabíja kladne, na nočnej záporne a začne lietať a pohybovať sa. Vlastne vznikajú prúdy plazmy, ktoré občas aj tryskajú ako fontány a lesknú sa. Tak ako nad krátermi.

V oblakoch ionizovaného prachu môžu iskriť aj blesky.

Mimochodom, aby sme nezabudli

19. novembra 1969 «Apollo-12» dosadlo na Mesiac. Pristávací modul sa ocitol približne na 200 metrov od automatického zariadenia «Zememerač-3», ktorý sem priletel 20. apríla 1967 a spravil niekoľko snímok miestnych svetelných anomálií.

Astronauti prišli do zariadenia, vyskrutkovali niekoľko súčiastok a vrátili ich na Zem. Tým dostatočne presvedčivo dokázali, že boli na Mesiaci.

Členovia expedície priviezli aj kúsok molitanu zo «Zememerača-3» s baktériami, ktoré sa doňho dostali ešte pred štartom zo Zeme. Baktérie prežili a vyčkali, stráviac na Mesiaci takmer tri roky.

Владимир ЛАГОВСКИЙ: На Луне никого нет, но оттуда кто-то сигналит

Zdroj: http://www.kp.ru/

Preklad: Danica U.

exkluzívne.cez.okno