Tonto znamená v španielčine h l ú p y, tontillo je zdrobnenina, čiže hlupáčik, alebo debilko... Vyslovuje sa „tontijo“. Spočiatku sme tomu výrazu nerozumeli a mysleli sme, že je to jeho pravé meno a nie prezývka a veselo sme ho oslovovali „seňor Tontijo“, teda „pán Debilko“... Neprekážalo mu to. Neskôr sa dozvieme, že v skutočnosti sa volá Juan Alvarez Sanchéz a vraj po celý život handloval s koňmi.

„Ah- ah– ah...“ počuť jeho odkašliavanie, ktoré sa každé ráno nesie spoza dverí so závesom s konskou hlavou. Ten zvuk je niečo medzí kašľom a vzdychaním a začína krátko po koncerte kohútov ešte za šera...

V piatok, keď sa víchrica privalí s nečakanou silou a strechu karavanu bičuje prudký dážď, počujem to „ah-ah-ah“ pri dverách a tak odistím ich vrchnú a samostatne sa otvárajúcu časť a pozriem von... Pán Debilko stojí predo mnou a zo striešky klobúka mu kvapká voda...

„Ah- ah- ah...“ kašle.

V tom, ako sa ani nepohne a ako si z dažďa nič nerobí je čosi komické. Komolí mne neznáme slová...

„ICHA. ALAICHA...“ Nerozumiem absolútne nič. Zdá sa, že je hluchý, alebo nemý, alebo oboje dohromady. Alebo je opitý?

Opakuje stále dokola „alaicha“; pozerá priamo na mňa šedými a zahmlenými dúhovkami a špúli pery aby ten zvuk, či azda slovo viacej zvýraznil...

Na dnes sme sa už dohodli s Pescaderovu sesternicu, že ju zavezieme do mestečka San Isidro. Je problém dostať sa z Taranquilla do druhého mesta, pretože spoje nechodia okolo osady pravidelne a tak ide autom vždy jeden a ostatní sa zložia na benzín. Sesternica Lola, ktorá býva v malom domci len pár metrov od karavanu trvá na tom, že benzín zaplatí... Dohodneme sa na jedenástu dopoludnia a čakáme...

Je tu však nečakaný problém; seňor Debilko ukazuje na naše auto:
„Icha... A la icha...“

Idem po slovník, hľadám podobné slovo a napokon sa dopátram, že ija, čítaj icha, znamená dcéru... Akiste chce zaviesť ku dcére, domyslím si... Mrzí ma, dnes s ním nikde nemôžem ísť, ani ku jeho dcére... Vysvetľujem, že som už dohodnutý s jeho susedou Lolou...

Tontijo je z môjho odmietnutia očividne nešťastný. Stojí tam nepohnute v daždi, kašle a začína mi ho byť už ľúto.

Potom príde ktosi od susedov a vraj nikam sa neide, lebo sesternicu Lolu už zobral autom jej zať, predavač zeleniny Tito, ktorý dnes kvôli vetru a dažďu nevyrazil na svoj zvyčajný okruh.

Ešte než sa stačím spamätať sedí starý Gitano v audine, priamo na prednom sedadle kde zvykne sedávať moja drahá a paličkou búcha o podlahu...

„Poďme, poďme...“ pobáda ma nečakane autoritatívne. Po prosebnom výraz jeho tváre nie je ani stopy; teraz tu sedí panovačný starec, nervózne pozerá na hodinky a dokonca poťukáva prstom po ciferníku, aby ma popohnal... Cítim sa nesvoj... Ak ma ktosi takto tlačí, je mi naozaj nedobre...

Náš rozhovor prebieha takto:

Ja: No gasolina... No possible... Nemám benzín... nedá sa...

On: Icha... A la icha...

Ja: No gasolina.

On : Icha... Ala icha!

Ja: No gasolina!

On: Icha ... Ala icha...

Ja: No possible!

On: Icha!

Ja: Poser sa aj s ichou!

Je jasné, že Tontija z auta nedostanem: jeho tvár je zaťatá a pripomína jednu z mulíc, s ktorými toľko handloval. Ema si však na moje počudovanie bezstarostne sadá na zadné sedadlo... Chce, aby sme starca poslúchli... Trochu ma to rozladí – moja láska predsa vie, že sme bez peňazí, v nádrži dochádza benzín a môžeme ostať celkom dobre kdesi visieť...

Už pár dní sme chodili ako bez duše. Nechcem jej kaziť náladu – a tak mi neostáva iné, ako naštartovať...

Neviem si predstaviť, kam pôjdeme, či tam dôjdeme a už vôbec nie, ako sa vrátime naspäť do Taranqilla...

Pána Debilka to však zrejme vôbec netrápi a zapaľuje si cigaretu; ako mu mám vysvetliť, že v m o j o m aute sa n i k d y nefajčí, lebo som pred rokmi s tým prestal a aj preto, lebo ma od toho pri šoférovaní režú oči?

„Dnes to bude ten správny výlet,“ zasmeje sa Ema a aj ona si zapáli.

Len čo naštartujem, Tontijo mi gestom naznačuje, že sa mám pripútať!

Nemám rád, keď v mojom aute ktosi určuje čo mám robiť a čo nie, dávam mu mlčky najavo, že ho mám dosť a robím sa, že nerozumiem... On sa však nedá: klepe ma zboka po ramene a keď si tak vynúti, aby som sa na neho pozrel ukáže na môj bezpečnostný pás...

V spätnom zrkadielku hľadám očnú podporu mojej lásky, ale namiesto toho si všimnem ako sa nad mojou bezmocnou a ukrývanou zlosťou ticho usmieva... Dážď tvorí súvislú a nepreniknuteľnú a tak nemôžem otvoriť okná a bezmocne hltám dym z dvoch cigariet... Pán Debilko ma znova rázne štuchne do ramena.

Zapnem sa, nech mám pokoj a v tej chvíli starý ukáže prudko doprava a ja dupnem na brzdu, ledva stačím vyhodiť smerovku a odbočiť ... Zaregistrujem ešte tabuľku s označením NÍJAR a vzdialenosť osem kilometrov.

Nie je mi do zábavy... Stierače ledva berú vodu z predného skla a najmenej, čo potrebujem je, aby sme teraz ostali visieť s prázdnou nádržou kdesi pri ceste v Andalúzii...

Níjar je malebné mestečko na úpätí Sierry Alhamilly. Pohorie je dnes celé v oblakoch a Níjar nevidno, až dokedy nie sme celkom pri ňom.

„Níjar,“ povie pán Debilko a očká mu šťastne zažiaria. „Níjar.“

„Níjar,“ vydýchnem si aj ja a vtedy pochopím: NÍJAR sa číta ako NÍCHAR!

„ A la Níjar... Do Níjaru...“ opakuje Tontijo, šťastný, že som konečne pochopil.

Keď vchádzame do mestečka, akosi mimochodom pozriem na svojho spolujazdca: v jeho šedých očiach zbadám záblesk, ktorý som si doteraz nevšimol. Je to odlesk číročírej veselosti!

Mimovoľne pozriem bokom: on si svoj pás n e z a p o l, len si ho pridržiaval celú cestu rukou, aby ma oklamal – teraz ho naťahuje hore dolu, ako starý trak! Otočí sa dozadu na moju lásku a z hrdla mu vyjde nečakane sýty a hlboký smiech, pričom mi vyfúkne dym z tabaco negro rovno do ksichtu...

„Ha - ha - ha,“ smeje sa starý Gitano. „Ha - ha – ha.“ Smeje sa a čo je najhoršie s ním sa smeje aj Ema, moja láska... Triem oči, vťahujem smrad špakov čo obaja veselo dusia do popolníka a Tontijo ma tlčie po chrbte ako starého kamoša. Celý ten čas sa na mne obaja dobre zabávali! Vyzerá to, ako by sa oni dvaja poznali celé roky, zatiaľ čo ja som tu nový a ničomu nerozumiem...

Ten chlap ma dostal! Kto je tu teraz skutočný debilko? Podľa toho, ako sa pozerám na tých dvoch – Tontijo sa plieska po stehnách a dokonca ukazuje na mňa prstom - odpoveď je jednoznačná...

A je tu Níjar s úzkymi strmými uličkami, výkladnými skriňami plnými fantastických vecičiek: maurská keramika, tkané veci, arabské koberce, obrazy... A pred výkladmi navoľno vyložený tovar, šatky, plápolajúce vo vetre, farebné tkaniny, ručne pletené košíky, amfory a vázy a všetko je to na chodníkoch - asi sa tu zabudlo kradnúť; len siahnuť a bolo by to vaše.

Tak teda tu káže starý zastaviť, zahaltuje ma pred bankou Caja del Mar. Je tu zákaz zastavenia, ale jemu je to jedno - on c h c e stáť práve tu!

Vystúpi a potom ho vidím maličkého v spätnom zrkadle, s klobúčikom, paličkou a v károvanom sáčku čo mu je trochu pritesné, ako kráča cez cestu: špičky nôh kladie smiešne od seba a neúmerne vysoko dvíha kolená – tak dokáže vykračovať iba Charlie Chaplin, azda rodný brat nášho Tontija...

Palmy popri ulici sa kymácajú vo vetre a aj keď dážď už prestal, všade tečú cícerky vody a Sierra Alhamilla sa ukrýva v oblakoch.

„Aqua – voda,“ povie keď sa vráti a mávne rukou dopredu. To, že povedal skutočne slovo „aqua“ pochopím zasa až spätne: v jeho čudnej výslovnosti znelo to slovo ako „a-u-a“. Už si začínam zvykať, že náš nový amigo sa nevyjadruje vetami, ale slovami, presnejšie hláskami tých slov... A ja mám tomu rozumieť!

Neviem čo chce a kam ideme - ale šoférujem... Stúpame uličkami, kde sa zmestí len jedno auto, ideme okolo kostola a policajnej stanice pomedzi múry andalúzskych domov s balkónmi až na malé námestíčko. Rastie tam majestátny strom, platan, ktorý zakrýva časť historického námestia a ešte je tam múr z minulých storočí – je na ňom čosi ako vodovod a ak zatlačíte na tlačidlo, tečie z kohútika voda, priezračná a číra, nechemizovaná a priamo z pohoria Sierry Alhamilly a vy si jej môžete načapovať, koľko sa vám ráči a to celkom zadarmo!

Nájdem v kufri umelohmotnú bandasku čo ju vozíme so sebou lebo v obchodoch do nej dopĺňame zásoby pitnej vody, /ktorá je vo vyprahnutej Andalúzii za peniaze/ a čapujem a čapujem, ruky ma oziabajú, ako držím ten kohútik a pritláčam ho a pozerám na vykachličkovanú stenu, na také tie arabské kachličky s ornamentami a s dátumom z devätnásteho storočia...

Tontijo sa po celý čas spokojne usmieva a šomre si „a-u-a“ a potom už nasadneme a klesáme níjarskými uličkami naspäť na kruhový objazd a sme znova na Mediteránskej diaľnici v smere Almeriu, hlavné mesto provincie...

Starý Gitano siahne rukou do vrecka, vyloví bankovku a strčí ju do otvoru palubnej dosky. Kútikom oka vidím desať euráčov, chvíľu zaváham, čo povedať, ale čo sa dá robiť, charita je jedna vec a benzín na pumpe druhá a ak chceme dojsť m u s í m to zobrať a veď nakoniec, aj tá sesternica by zaplatila, taký je tu zvyk.

Nepoviem nič ale ani po peniazoch nesiahnem.

Do Taranquilla sa však ešte neide!

Pán Debilko káže zastaviť pri motoreste.

Vonku je dážď a vietor a my traja o chvíľu už sedíme dnu a v teple a chutí nám pečená jahňacina v bagetke, ktorú tu podávajú podľa andalúzskeho zvyku zadarmo k pitiu ako „tapas“, symbol tunajšej pohostinnosti. Ema si vyberie „tapi“ carne con tomate a Tontijo objednáva a objednáva ďalšiu pijatiku a ďalšie „tapas“... Svorne sa pri tom baví s copatým barmanom. Vyrozumiem, že dážď je dobrý na zbieranie slimákov – caracoles. Budú caracoles – počul som už, že v Andalúzii sú slimáky vychýrenou pochúťkou, ich zbieranie je čosi ako u nás hubárčina...

„Ľúbim caracoles... Mucho, mucho, mucho...“ zdôrazňuje Tontijo a špúli pri tom svoje pery. Veľmi, veľmi ľúbi slimáky. Má ich najradšej...

„NO TRISTE!“ povie v jednej chvlíli Tontijo. „NIE SMUTNÝ!“ Pozerá mi priamo do očí – niet v nich ani stopy po „hlúposti“. „No triste. TRISTE NO BUENO. Nie smutný. SMUTNÝ NIE DOBRE“...

Keď treba platiť, otrčí barmanovi akýsi lós. Barman s copom pozrie na lós a pokrúti hlavou; nič nevyhral, je bezcenný... Tontijo si ho strčí do peňaženky a dlho sa jedná o cenu a barman je už nervózny; Tontijo znova vytiahne svoj lós...

„Nie lós, lós nevyhral, peniaze treba!“ opakuje copatý barman a zdá sa, že ho napriek všetkému zmyslu pre humor, prechádza trpezlivosť. Španieli na vysokých stoličkách si nás od baru obzerajú, obzreli sa aj tí pri hracích automatoch. Sme tu čudná zostava: starý andalúzsky cigáň a dvaja východoeurópania...

Tých desať euros som nechal ležať na palubnej doske, kam ich Tontijo položil, Ema hľadá drobné, že by to akosi zacvakala, začína nám byť trápne, veď starý predsa pozýval, ale on vyzerá akoby nemal ani cent... Zaplatil len časť v drobných, ktoré predtým zdĺhavo zhľadúval po vreckách...

„Ešte dve eurá!“ skríkne mu do ucha druhý čašník, ten čo nás obsluhoval.

Tontijo mu otrčí los. Tvrdí, že iné platidlo nemá... Vstanem, že idem po peniaze do auta, konský handler ma však zastaví rovnakým pohľadom, ako mi kázal pripútať sa bezpečnostným pásom a znova otŕča lós.

Barman s copom rezignovane pokýva hlavou a mávne rukou.

„Madre mia...“ zalamentuje aj ten malý čašník a začne upratovať stoly.

Až keď ho už nechajú na pokoji, starý Gitano spokojne dvihne ruku na pozdrav, otočí sa a odchádza. Odchádzame aj my a za sebou počujeme, ako sa chlapi na barových stoličkách o nás nahlas rozprávajú.

Len čo vyjdeme von, s leskom v očiach, ktorý prežiari jeho tvár a urobí ju o dvadsať rokov mladšou, vytiahne peňaženku plnú bankoviek a zasmeje sa...

„Tontijo neplatiť. Vino no bueno aqui. Víno tu nedobré...“ povie a sadá do auta. „Víno si dáme inde.“

Spriaznené duše - seňor Tontijo vo dverách karavanu a seňorita Emilia

- pokračovanie -

© Karol Hlávka

exkluzívne.cez.okno

Ďalšie uverejnenie len s povolením redakcie!