oli raz dve deti, Janko a Anička. Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie. "Lenže čo bude v zime?" strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. "Čo bude s nami v zime?"

olo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto dokáže tri noci pri nej bdieť a nedovolí jej ujsť. Chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichodili kniežatá i králi, aby si ju zaslúžili, ale nikto ju neustriehol a každý za svoju smelosť životom zaplatil. Povesť o princeznej sa dostala ďaleko, až za hranice do kráľovského hradu, do uší mladého kráľoviča Mateja, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol.

de to bolo, tam to bolo: kde vodu hrabali - a piesok viazali. Žil raz muž so ženou a mali dve dievky. Jedna bola dcéra mužova a druhá ženina. Muž si obe dcéry rád videl, ale žena mala rada len svoju dievku a pastorkyňu nenávidela. Ustavične ju z domu vyháňala. Čo mala neborká dievka robiť? S ťažkým srdcom sa pobrala do sveta.

Nuž, isto všetci viete, osud človeka býva všelijaký. Neviete? Ahá. Vy neviete, čo je osud. No, ako by som vám to vysvetlil? Jedni tvrdia, že osud dostáva človek do vienka, a nemožno proti nemu nič robiť. Iní zasa, že človek má osud vo vlastných rukách, a môže ho zmeniť. A tí ďalší, že zmeniť ho síce nemožno, ale dá sa prežiť horšie, či lepšie. Kto má pravdu? Sám neviem. Ale poviem vám rozprávku o sile osudu. Možno sami prídete na to, ako sa s ním popasovať.

Žili raz dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý sedliak, nemal deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný želiar, mal jedinú dcéru a bol to veľký dobrák. Keď šlo dievčaťu na dvanásty rok, dal ju k bratovi za pastierku husí. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a stala sa kravskou dievkou.
"Len slúž, Manka, poctivo," vravel jej strýc, "keď pôjdeš zo služby, dám ti ako mzdu jalovicu. Práve mám štvortýždňové teľa, to dochovám a tebe to bude iste milšie ako peniaze."
"To viete, že bude," odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a ani grajciar strýkovi neminula len tak naverímboha.

Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ náhodou šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:
"Povedz mi, akú máš mzdu na deň za túto ťažkú robotu?"
"No, ja mám na deň tri groše." odvetil mu chudobný človek.
Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť.
"Jaj, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a len na tom treťom sám žijem."

V jedné daleké zemi žil moudrý král, který příliš nevěřil šlechticům, a tak si vybíral své rádce mezi prostými lidmi. Dal po celý život na jejich rady a žil šťastným životem. Jednou se mu však stalo neštěstí, kde byla každá rada drahá: zemřel mu jediný syn, který se měl stát jeho nástupcem. Král pak chodil celé dny jako tělo bez duše, až se nakonec přece jen odhodlal, že i tentokrát se zeptá svých oblíbených rádců: „Milí přátelé, jistě víte, co se v královském paláci stalo. Nejsem už tím, kým jsem býval dřív, chybí mi kus duše a nevím, co si mám počít. Zkuste mi prosím něco poradit! Vždycky jsem si vašich rad vážil a tomu, kdo mi opravdu poradí, jsem ochoten odkázat svůj trůn.“