To bylo užasne zařizeni, na kerem se dalo blbnut cele dni. Klepač byl našim fejsbučkem aji mobilem dohromady. Jak bylo cosik třeba komunykovat, šlo se na klepač. Kdo by tenkrat tušil, že za čtvrt stoleti budu mět problem najit nejen klepač, ale dokonce aji jeho fotku! Kdo by to tušil, že barva na tych nadhernych kladinach obsahovala polychromovane bifenyly či jakesik jine sajrajty... No a co? Koho zajimaly take cypoviny? Však aji moja dřevěna postylka, ve ktere sem jako maly synek v době ruske okupace chrapal, byla natřena barvu, kera obsahovala olovo. A jak se to fajně lizalo! Proto možna mam železne zdravi, ni?

Vše pro mě začalo v roce 2004, kdy jsem byla na přednášce Marka Pogačnika ve Foersterově síni u kostela sv. Votěcha. Ještě dnes si pamatuju ten šok, když jsem se poprvé dozvěděla o tzv. chemtrailech, o sprejování oblohy. Viz přednáška Marka Pogačnika z 9. 7. 2004: „Nevím, jestli o tom víte, ale zrovna pracujeme jako lidstvo na tom, abychom vytvořili takový štít z hliníku kolem naší zeměkoule. Tento štít je již hotový nad Spojenými státy a nad Kanadou a teď se bude dělat nad Evropou. Před deseti dny, kdy jsem vyšel ze svého domu v Šempasu, tak jsem si všiml, že tam neustále létají letadla a ty stopy za nimi vytvářejí takové stopy, mříž na nebi. Ve výšce 6 km rozstřikují chemikálie s částečkami hliníku, aby odrážely sluneční záření nazpět. To je chemoterapie pro Zemi než zemře.

„Ako vieš, na pokračovaní ´Fontán´ som nepracoval – vnútorne som bol už inde, okrem toho som zanevrel na písanie a scenáristiku ako takú... Bol som presvedčený, že musím v sebe nájsť čosi veľmi dôležité, nevedel som však čo to je... Celý môj životný príbeh môžem spokojne rozdeliť na ´pred San Pedrom´ a ´po San Pedre´. San Pedro ma jednoducho zmenilo. Niet pochýb. Pred San Pedrom som rozmýšľal, o čom budem písať, či vôbec mám právo písať a aký zmysel svojmu písaniu dať. Po San Pedre len píšem. Písanie je pre mňa samo o sebe ´rozmýšľaním´; robí mi potešenie, radosť a dáva mi pocit, že život nežijem len tak podaromnici.“

Autor: Borty

„Niekto mi odjedol z polievočky...“
„A mne niekto odjedol z chlebíka!“
„Mne zasa niekto odpil z pohárika!?“
V známej rozprávke však ten niekto bola krásna Snehulienka, a tak sa trpaslíci dočkali aspoň akej-takej kompenzácie: Snehulienka im vyprala, navarila, upratala...
Nás, obyčajných trpaslíkov (teda tých bežných, necelebritných, nezazobaných, nepapalášskych a neprikorytných občanov) existujúcich v normálnom živote, však nijaká kompenzácia nečaká. Tá naša „odjedačka – Kapitálienka“ totiž žerie stále viac a viac a bezočivejšie a bezohľadnejšie.

Hallo, boy!
Z tvojich čias ku mne dolieha „Pleace to meet you“ od Rolling Stones – táto pesnička „vydržala“ do teraz – púšťam si ju v piatok večer cez You tube... Prepáč, nevieš, čo je You tube... Sorry, zabudol som, že v tvojom čase ešte nie je Internet...

Hledání jakékoli formy mimozemského života je zakotveno kdesi v lidské duši stejně jako dávné představy o posmrtném životě, který nelze dokázat. Konec světa nebo alespoň vyhlazení bezbožníků potopou, ohněm a sírou nebo mečem byl očekáván odedávna, stejně jako život věčný. Znalosti astronomie už od nejstarších civilizací byly překvapivě vysoké. Odpovídalo to soustředění nejschopnějších lidí spojených s vládnoucí vrstvou. Astronomií se často zabývali kněží, církevní dogmata však byla i její brzdou v posledních dvou tisíciletích.

Prečítal som si na niekoľkých slovenských a českých weboch zopár článkov na tému Rusko a jeho nový OS. Najprv som chcel týmto príspevkom len odpovedať jednému z diskutujúcich, potom sa mi to však nejako rozrástlo, a tak som si povedal, že to skúsim niekde uverejniť. Ospravedlňujem sa za obsah, je možné, že to je trochu nesúrodé, ale ešte nikdy som nič neuverejnil a sú to poznámky skôr technika ako politológa :)

Ako dieťa som vyrastal v malej dedinke na Kysuciach. Vtedajší svet bol iný. Určite sa nemýlim ak poviem, že krajší a lepší. Ročné obdobia a samotné počasie ešte "fungovalo". Podľa kalendára sa dalo obliekať a podľa ľudových pranostík sa mohol človek riadiť. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď mi babička jedného chladného večera sľúbila čerstvo napadaný ranný sneh a s úsmevom ma uložila do postele, vo vyhriatej izbe. Praskajúce drevo v piecke, privrelo moje bezstarostné oči skôr, ako by som si prial. Ráno keď som sa prebudil, išiel som rovno k oknu presvedčiť sa, či uvidím tú sľúbenú snehovú nádielku. Skoro mi sánky spadli, keď som otvorenými ústami hľadel na biele stromy a v zapätí som vykríkol dojatím. "mala si pravdu babka, sniežik napadal..."

Zachtělo se nám italských pláží, tak jsme si vyjeli. Vzhledem k nejmladším členům rodiny do osvědčeného blízkého Bibione. Bylo to fajn, poněkud horko, ale k moři to patří. Všichni si nasbírali opálení a vitamín D podle svých představ, přístup k slunění byl individuální. Někdo alchymisticky procházel od faktoru 50 až k faktoru 6, někdo byl celou dobu na 50, někdo si přes to dával ještě tričko, někdo kašlal na faktory...

Tento rok 2010 sme tu mali niekoľko „výnimočných“ udalostí...
Čo ich spája?
INTENZITA.
Myslím tým niečo, čo skutočne „prekračuje medze“ - jednoducho: neboli sme na to zvyknutí... Poviem to takto: vnímam to v sebe samom, ako čosi mimoriadne, čosi, čo p r e s a h u j e bežnú skúsenosť. Takým bolo zemetrasenie na Haiti, ale aj výbuch sopky na Islande, ktorý zastavil na niekoľko dní leteckú dopravu. A takou je aj „nezastaviteľná“ ropná škvrna v Mexickom zálive... Takými boli záplavy v strednej Európe a na Slovensku – pršalo skutočne „mimoriadne“ dlho.

Ako huby po daždi sa nám rozrastajú združenia a spolky „so serióznym prístupom“ k hraničným javom. Dajú hlavy dokopy – a je to! Buď zistia, že niečo JE pravda, alebo je to blud. Napíšu o tom správu. Kedysi ľudia zbierali známky a pivné tácky, dnes je IN potierať šarlatánstvo a zavádzanie – skrátka nadšenecký, úprimný a nezištný hon na čarodejnice – Vy ešte nie ste v nijakom Klube? Prichádzate o veľa, je tam totiž množstvo „bádateľov“ zjavne sa topiacich v šírke PRAVDY a ich vlastnej úpornej snahe vtesnať ju do hraníc toho, „čo sa dá dokázať, alebo vyvrátiť“. Je to ako o tej žabe, ktorej by jednoducho pukla hlava už len pri predstave, že existuje niečo viac, než jej rodná mláka!

Zdravim,
na tejto stranke http://www.ustream.tv/recorded/8014610
je to iste video, ake streamuje google na svojej stranke
http://www.google.com/crisisresponse/oilspill/
Vsimol som si, ze to vobec nie je streamovane nazivo. Ale den je tam
1. 7. 2010, co vlastne znamena, ze to je dva tyzdne stare. Este sa mi zda, ze sa vkuse opakuje len nejaka sekcia dookola. Ako keby bol stale pustany ten isty niekolkominutovy zaznam.
TM

K tomuto príspevku ma inšpirovali dve veci: komentár pod jedným mojim príspevkom na mojom blogu ANTILÚZIA, dovolím si z neho zacitovať: „...chcel by som ta poprosit ak je to vobec mozne o clanok "ako ovplyvnit seba/svoje vnutro pre hlupakov". Ak je to vobec mozne napisat. Bol by som ti ja a urcite i mnoho citatelov vdacnych.“ Pochopil som to tak, že čitateľ, podpísaný ako Fiktívny nemá rád zložité formulácie a komplikované myšlienky – a to ma chytilo. Mojim definitívnym cieľom je napísať čosi veľmi prosté, no ešte som k tomu nedospel... Verím, však, že sa k tomu dopracujem, aj keď... Aj keď času nie je nazvyš, nemám žiadnu istotu, že tu budem ešte aj zajtra... A tak je tu tá druhá „inšpirácia“ - vidím samého seba v okamihu pred katom... Z milosti pánov nad mojim životom som práve dostal poslednú možnosť prehovoriť...

Len minulý mesiac vyzvali banky viac ako 200 tisíc amerických rodín aby im prenechali svoje domy, lebo nevládzu platiť hypotéku. Ešte predtým ako tieto rodiny svoje príbytky vypracú, určite ich bude hriať pocit, že museli svojim katom prispieť na 13 biliónové dolárové výkupné.

Nikto to už nemôže poprieť: k čomusi sa „schyľuje“ - niečo sa s týmto svetom deje – krachujú štáty, jedna sopka vyčistí nebo od lietadiel, záplavy striedajú úmorné horúčavy a stále chrlí ropa v Zálive... Tieto katastrofy sú „len“ vonkajším /formálnym/ prejavom rúcania sa toho, čomu zvykneme hovoriť „stará paradigma“... Sme väzňami nášho navyknutého spôsobu myslenia – a tento spôsob interpretácie skutočnosti k o n č í. Jednoducho dožil – je nepoužiteľný, presadzuje sa v súčasnosti iba silou a agresiou. Ak sa ho načas aj podarí stabilizovať /mocou, silou a agresiou/, nemá dlhú účinnosť – vyvstanú totiž nové situácie, ktoré ho znova „zaskočia“...

Po tom, ako sa na verejnosť prevalila pravda o Grécku, že v dôsledku nezodpovedného nakladania s verejnými financiami v jednej krajine môžu byť ohrozené aj ekonomiky ďalších štátov EÚ, sa začala skúmať možnosť, rozdeliť členské krajiny podľa stavu ekonomiky do dvoch kategórií eurozóny. Po počiatočnej eufórii a snahách o rýchle rozšírenie EÚ a to aj o ekonomicky slabšie štáty, sa zrazu objavujú návrhy, aby ekonomicky silnejšie štáty EÚ ako Francúzsko, Nemecko, Holandsko, prípadne Fínsko, paralelne s pôvodnou európskou menou začali využívať novú menu, niečo ako „supereuro“. Ekonomicky slabšie štáty ako Grécko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, ale aj Írsko by z dôvodu slabších ekonomík mali zostať mimo tejto silnejšej skupiny, pričom by využívali pôvodné euro. Bohatšie štáty sa tak dnes v období krízy odrazu pokúšajú odpútať od chudobnejších, aby ich v budúcnosti už nemuseli zachraňovať.

Máte veľa starostí, hovoríte... Chápem vás – aj ja som ich mal, pokiaľ mi nepreplo... Máte iste pravdu – všetci sme ustarostení... Sme plní starostí: vy ste plní starostí, oni sú plní starostí... Ja, ty, ona... My, vy, oni všetci sme po okraj plní starostí... Po okraj hovoríte? Po okraj č o h o? Je tu niečo, čo má okraje? Je tu niečo, alebo niekto, kto všetky tieto starosti obsahuje, je tu čosi ako nádoba na starosti, ktorú je možné naplniť po okraj, ba ju aj preliať ako šampanské?

Svet, ovládaný a riadený „moderným“ človekom, je žiaľ, založený na zvrátených princípoch chamtivosti a mamonu, nad ktorým stojí obelisk nekonečnej ľudskej arogantnosti. Nie je totiž mysliteľné, aby sa len tak, bezdôvodne, objavovali kvantá článkov, príspevkov, diskusií, či už na internete alebo v rôznych tlačovinách, v ktorých sa negatívne pojednáva o terajšom stave spoločnosti. Mnohokrát, veľmi mladí ľudia, (mimochodom, všímame si vôbec ich výkriky...?) opisujú krutú realitu hlbokého úpadku spoločnosti, jej amorálnosti a zamýšľajú sa, ako to vlastne žijeme, kam to chceme dotiahnuť.

Sme navyknutí držať sa istôt: ak nemáme dopredu veci „poistené“, neideme do nich. Nechceme byť „prvolezcami“, priekopníkmi nových ciest – máme nesmierny strach z toho, či to vyjde, či si nevykrútime krk, nespadneme na chodníčkoch, ktoré pred nami ešte nikto nepreskúmal... A predsa na to – aby mohla prísť „novosť“ je potrebné rozlúčiť sa s tým, čo „novosti“ bráni, aby sa prejavila... Treba sa odhodlať pre skok...