Psy, uviazané na reťazi divo brešú - Pescadero ich chová na ochranu pred Morros. Tí Maročania žijú oproti, krížom cez vyschnutú r a m b l u kde vidno ich baraky a polozrúcané chajdy, pred ktorými sa pohybujú ženy v šatkách. Muži pracujú v rozľahlom imbernardere hneď oproti a ufúľané deti celý deň navoľno pobehujú po okolí...

Sadáme si spolu s Pescaderom a jeho otcom Pacom na prevrátené umelohmotné prepravky... Dva zúrivé psy sa idú odtrhnúť z reťaze - strážia rozhegané dvierka chlievika pre kozičky.

„Cíti Morros... Nemať radi Morros...!“ láme španielčinu Paco, aby som rozumel a otŕča pri tom bezzubé ústa.

Rambla pod Taranquillom vyzerá ako vyschnuté riečište a má zvláštny pach, ktorý prichádza z južnej časti a pripomína mi smrad termálnej vody v piešťanských kúpeľoch.

„Ja šťastný tu, na ramble..." dodá zamyslene náš priateľ Gitano.

Keď má v lete fofry v pescaderii, je pre neho najväčšou túžbou byť zasa tu dolu, pri svojich kozičkách a ovciach...

„More nie zaujímavé, sedíš, pozeráš a voda... Všade len voda a voda...Ja milujem ramblu...“ rozpráva lámane Pescadero, lebo si myslí, že tak lepšie pochopíme...

Teraz je po sezóne: so ženou Mariou práve zatvorili svoju rybaciu reštauráciu „pescaderiu“ v San José. Ostatné mesiace bude mať problémy, ako uživiť svoju „familiu“...

„Rád sadnem tu na rambla a pozerám na ovca... Je mi ľúto... /ukáže, ako mu to trhá mi srdce/... ak musím ovca zabiť... V lete musím zabiť ovca a koza... Ryby nejesť, pescados - biznis. Ryby predať a koza a ovca jesť...“

Chytá sa za srdce: „Ovca od Boh, aj koza od Boh aj človek od Boh...

Comprendo? Ako sa povie „cabras“ o vašom? K u z a? Kuza...“ smeje sa vždy znova, keď vysloví ako mu hovorím, no namiesto „koza“ povie zakaždým „kuza“...

Vysvitne, že Maria na ramblu nezájde – dokonca sa chce z Taranquilla odsťahovať – radšej by žila v turistickom San José...

Pescadero má v očiach slzy – odrazu sa plesne po kolene: „Toto je moja rambla! Na nej som malý hral! Tu dom môjho otca a mojej matky! Tu mi je dobre, ja nechcem nový dom v San Juan, ako Maria, moja žena! Tu moje srdce, comprendo?“

Dva psy, ktoré si ako tak zvykli na našu prítomnosť sa znova dajú do zúrivého brechotu. Otec Paco ich povzbudzuje.

Oči za okuliarami sa mu blýskajú.

„Haaaf, haf...!“ napodobňuje štekanie Paco... „Chyť morra! Chyť morra! Morros sú zlí... Haf- haf! Morros kradnú! Prídu v noci a ukradnúť koza... Psi morra zožrať!“ zastrája sa Pescaderov otec smerom k inbernarderos.

„Naši ľudia nekradnúť. V našej osade ty a ona byť ako v raji..“ povie vážne Pescadero – potom ma objíme: „Tu môj a tvoj raj...Môj dom, tvoj dom“ dodá ticho.

V našom novom raji spíme dobre, no Pescaderova láska ku zvieratám dá o sebe znať už nad ránom... Ešte je tma, keď začujem prenikavé kikiríkanie, rovno pri mojej hlave a potom ďalšie, lebo kohútovi v klietke pri karavane odpovedá ten, čo je zavretý v Pescaderovom prázdnom rodičovskom dome.

Náš amigo ich chová na kohútie zápasy. Ostatné kohúty v osade sa však nedajú zahanbiť – ozývajú sa z vrchu terasy, na ktorej stojí Taranquillo, takže dnu v karavane to vyzerá, akoby kikiríkalo celé nebo...

Servicio, teda funkčný záchod v karavane nemáme a tak ešte za šera idem na ramblu... Človek musí dávať pozor, aby potme nestúpil do psieho, alebo ľudského hovna. Po tme takmer narazím na Maročana, čo tu robí to isté čo idem robiť ja: čupí za ranného brieždenia, chránený od pohľadov ľudí, čakajúcich na neďalekej autobusovej zastávke len riedkym porastom a bludnými balvanmi rambly... Sme teraz obrazom ľudskej rovnosti – východoeurópan a utečenec z Maroka... Ľudia bez príbehu, rovní si v pravekých pózach. Čupíme a chrbtami k sebe tvoríme živé súsošie - pomník tolerancie medzi národmi...

„Ah -ah - ah...“ počujem odkašliavanie Gitana, ktorý býva v domčeku s cifrovaným priečelím, keď sa vraciam do karavanu. Hneď nato počujem zvuky áut, ako schádzajú dolu z Taranquilla... Ešte takmer potme príde Pescaderov peugeot - počuť, ako cúva povedľa karavanu a potom hlasný spev, hrknutie dverami keď vojde do garáže, kde má mrazáky na ryby a keď odíde, zahrkoce slabší dieselový motor nissana – sereny; patrí Pescaderovmu strýkovi, ktorému tu hovoria Tito.

Priniesol som si zo Slovenska dva, tri linajkové zošity a tak jeden z nich otvorím...

Svitá a ja môžem začať písať náš cestovateľský denník...

Tito si zatiaľ popiskuje a ukladá do auta debničky so zeleninou a ovocím, čo ich skladuje v prístrešku domu svojej matky, ktorej všetci hovoria Abuela.

Abuelu sme zatiaľ nevideli.

„Viento, viento!“ Šesťdesiatročný Tito sa nahlas rozpráva sám so sebou. Dvihnem hlavu od zápiskov a pozriem von oknom karavanu: vo svojich okuliaroch, v saku a vyžehlených nohaviciach pôsobí Tito skôr ako stredoškolský profesor literatúry, než nebezpečný andalúzsky Gitano... Živí sa rozvozom ovocia a zeleniny po okolitých dedinách. Viem už, že viento znamená vietor... Viem aj to, že v Andalúzii zima začína vetrom... Počujem jeho kroky vo vyleštených čiernych poltopánkach ako vyklopkávajú svoj ranný rytmus na betónovom plácku, tam kde naša súprava uzatvára miniatúrne námestíčko medzi domcami najspodnejšej časti osady.

Vykuknem cez pootvorenú hornú časť dverí a pozdravím ho.

„Viento, viento,“ - usmeje sa Tito bez toho aby na mňa pozrel. Nehovorí hlasne ako ostatní Gitanos. Pozriem ponad strechy, na dva vysoké cédre, čo rastú pri dome Pacovej dcéry a Pescaderovej sestry Loly; kymácajú sa divo vo vetre, medzi domami je však pokoj. Pescadero mal pravdu, sem ani vietor nezafúka. Z pláží sme odišli v pravú chvíľu. Už septembrové vetry na otvorených priestranstvách parco natural narážali do karavanu tak prudko, že sme sa počas noci zobúdzali, počúvali hukot a vnímali kymácanie ako na mori...

Gitanos, akoby nás pozorovali... Tmolia sa zrána okolo karavanu... Zrejme chcú vycítiť, kto n a o z a j sme...

Keď som však išiel vyvenčiť oboch našich psíkov, jazvečík celkom nečakane vyštartoval po susedinom chlapcovi – už sa nedozviem, ako k incidentu došlo, psík chlapca nepohrýzol, ale cigánsky chlapec sa dal kričať na celú ulicu a zrejme sa dosť preľakol – zbehlo sa pol dediny a zdalo sa, že niektorí na nás zazerajú nie celkom priateľsky... Aj keď sme sľúbili, že oboch psíkov budeme uväzovať, suseda z baraku neodpovedá na pozdrav a keď vešia prádlo tvári sa akoby sme tu ani neboli... Pocítili sme, ako je všetko na t e n k o m ľ a d e... Sme tu odkázaní na milosť ľudí, čo nás prijali. Na ich náladách a vnútorných zákonoch, ktoré nepoznáme stojí náš osud.

Sadáme do auta a opäť raz blúdime pomedzi inbernarderá, oslovujeme el jefe a impresáriov... Všade nás odmietajú.

Potom sedíme celé popoludnie v piesku na pláži v San José; kúpili sme inzertný časopis a so slovníkom v ruke prechádzame všetky ponuky. Uvedomujem si, že nemám žiadnu užitočnú profesiu. Mohol som uvažovať o šoférovaní. Ale aj na to treba povolenie. Vodičský preukaz, platný v Únii. Píše sa rok 2003 a my nie sme občanmi členského štátu... Takže nič pre nás. Nič, nič pre nás... A tak sedíme celé hodiny, v centre San José, kde má Pescadero už zatvorenú reštauráciu a ľudia sa prechádzajú, korzujú, posedávajú, fiestujú alebo sa len tak čvachtajú v mori.

Chvíľu pozorujeme huspeninovo pôsobiaceho Nemca, ako sa močí v studených vlnách októbrového Mediteránu. Dve indonézske dievčatká čo má so sebou nemajú ešte ani trinásť... Podávajú mu uterák a drhnú chrbát. Je nám nevoľno, ktovie prečo... Je nám zle z celého sveta. Sme, jednoducho smutní - sme triste...

Nášmu stavu nepridá, keď zistíme, že suseda, ktorej syna vystrašil náš jazvečík Cebo sa sťažovala Pescaderovi... Ako nazrel náš dobrodinec večer do karavanu, uvidel som v tme blýskať sa jeho očiská a zazdalo sa mi, že je v nich čosi nové a nebezpečné...

V prvé dni, keď sme sedávali na prevrátených prepravkách pri jeho cabras ponúkol sa sám od seba, že nám niečo vybaví, skúsi nám zohnať prácu... Tvrdil, že jeho rodina má veľké známosti a to nielen Gitanos... Pozná vplyvných ľudí, spomína rodinu lekára v Granade, ku ktorému chodí s Mariou a synmi každú zimu lyžovať a doktor s rodinou chodí v lete na oplátku k nemu... Pescadero vonia čistotou a drahým, veľmi jemným parfémom, čierne a lesklé vlasy má vždy starostlivo učesané tak, že priam vidieť stopy po hrebeni... Má rád značkové veci - tenisky adidasky, jogingovú súpravu s troma pásmi... Tvrdí, že jeho deti jedia len značkové syry a salámy... Opýtal sa ma na moje tenisky a keď poviem, čo stáli doma – a to som nepriznal, že som ich kúpil u Vietnamca – pokýval hlavou a zmenil tému.

Keď teraz stál pri karavane, nevidel som mu do tváre, no len tie jeho oči... Bol to len okamih, ale prekvapil ma záblesk čohosi divokého, čohosi z génu rodu Gitanos... Keď som mu povedal, že sme celý deň hľadali prácu, zavrtel hlavou prudšie ako obyčajne.

„Sin papele no... Bez papierov žiadna práca! Teraz tu práca nie je! V Andalúzii žiadna práca!“ povedal a stratil sa v tme.

Visí tu problém so susedkou a našim psíkom, a Pescadero si zrejme až teraz uvedomil záťaž, ktorú si zobral na seba, keď nás prijal do osady. Navyše vysvitlo, že pozemok, na ktorý nás doviedol nepatrí ani tak jemu, ako jeho babičke Abuele...

Tá je už pár dní na návšteve u dcéry a netušíme, ako sa starena zachová, keď sa vráti a objaví rovno pred dverami svojho nízkeho domca karavan s východoeurópskou značkou...

Takže sme naozaj „triste“ - dnes je akurát dosť dôvodov na to, aby sme mali na smútok svoj nárok...

Rambla, jazvečík Cebo, prepravky a príbytky pre zvieratká

- pokračovanie -

© Karol Hlávka

exkluzívne.cez.okno

Ďalšie uverejnenie len s povolením redakcie!