Z histórie medicínskych vied v stredoveku vyplýva, že púšťanie žilou patrilo v tomto období k obľúbeným terapeutickým zákrokom. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi, v ktorých na tento účel slúžila zvláštna budova. Dnes celkom presne vieme, že pokiaľ bol tento zákrok naozaj vykonaný lege artis, umožnil úspešne predchádzať srdcovému infarktu a mŕtvici. Púšťanie žilou podľa stredovekých lekárov „riedilo“ krv, zvyšovalo jej prietok (znižovaním hodnoty hematokritu) a pôsobilo preventívne proti vzniku trombóz a záchvatových ochorení. Okrem toho odstraňovalo „krvné jedy“ (t.j. žlčové farbivá), ktoré blokujú liečbu u chronických chorôb a stimulujú uvoľnenie kortizónov v tele.