Potulky krajom bosoriek

„Tá staručká vedma, bylinkárka a súbežne veštica už zomrela. Veď mala vyše deväťdesiat rokov. Nikto z jej potomkov jej vedomosti nechcel prevziať. Hanbia sa za to. Aj mne naši z rodiny povedali, aby som sa na toto radšej nepýtala,“ zdôverila sa mi jasnovidná kamarátka. Jej rodové korene siahajú do kopaničiarskej oblasti pri Starom Hrozenkove. Tej dediny, čo má povesť bosoriek a bosorákov. Navrhla som jej návštevu do rodiska jej rodičov na slovensko-moravskom pomedzí. Precítiť kraj a aspoň takto uspokojiť našu zvedavosť a v konečnom dôsledku spojiť príjemné s užitočným.

2010 – viac zábavy aj problémov

"Tento rok sa mi veľmi ťažko veští," vyjadril sa jeden môj známy, jasnovidec. "V ľuďoch sa nachádza strašne veľa hnevu a plnia sa len tie zlé predpovede." Z vlastnej skúsenosti môžem v tomto roku – podľa čínskeho lunárneho kalendára roku Byvola – potvrdiť nárast klientov s podvedomou túžbou umrieť. Nie, vedome by si to nikto z nich určite nepripustil, ale ich spoločným znakom je obohraná pesnička s názvom Povinnosti hmotného sveta verzus plač nešťastnej duše. Jej refrén znie: „Nemôžem, čo chcem – musím, čo nechcem, lebo to nejde inak a už ma to nebaví, nevládzem a radšej chcem zomrieť.“

Smrťou nič nekončí

V e-mailovej pošte som si našla detsky naivnú otázku: „Toto je to vaše pomáhanie ľuďom, keď mi nechcete povedať hneď teraz, čo som bola v minulom živote?“ Teraz hneď si môžete minulý život pozrieť napríklad tu, možno zistíte, že ste boli v 12. storočí chemikom na Aljaške a o spoločenskú zábavu máte postarané ako na tomto blogu. Odpoveď na otázku nie je o pomoci. V prípade zvedavosti je to iba nepodstatná informácia, ktorá môže mať skôr zaťažujúci, ako blahodarný vplyv. Ako v prípade jedného mladíka, ktorý za mnou prišiel s požiadavkou pozrieť sa výhradne do jedného minulého života spred pár tisíc rokov v ríši Inkov, alebo dievčiny, ktorá chcela zistiť, či bola Kleopatrou. Väčšina ľudí minulé životy považuje za výlet do peknej rozprávky, ktorou si môže vylepšiť svoje ego, zabúda však, že každý zo životov končí smrťou a história ľudstva je vo veľkej miere presiaknutá krvou a často zanecháva rany na duši. Navyše, nie je iba jeden minulý život, ale je ich množstvo. Výstižne návrat do minulých životov vyjadrila s údivom jedna nežná slečna: „Koľko bolesti, násilia a smrti počas troch hodín.“

Čo urobíte s vaším osudom?

„Stretol som Joža,“ oznámil mi manžel. „Dáša zomrela. Pred polrokom. Na rakovinu.“ Pomalými pohybmi starého a unaveného človeka som sa posadila. Tých nepríjemných správ za minulý rok bolo akosi priveľa. Snažila som sa vybaviť si ju v mysli. Krásna drobná žena o pár rokov staršia odo mňa, určitú dobu sama vychovávajúca deti o čosi mladšie od mojej dcéry. Šťastne rozvedená s alkoholikom a neskôr začínajúca žiť nový život v inom kúte republiky s novou láskou. Vedela, čomu sa venujem, ale nikdy nechcela, aby som rozprávala na túto tému a už vôbec nie v súvislosti s jej neľahkým osudom. Akceptovala som jej rozhodnutie. Pamätala som si ju ako večne namrzenú, často nechápajúcu, prečo sa takýto život musel stať práve jej a niekedy som žasla nad tým, ako negatívne možno vnímať aj pozdrav želajúci pekný deň. Vlievala som jej ako priateľka aspoň trochu optimizmu, než sa naše cesty rozdelili.

Stránky

Top