Obrázok používateľa CEZ OKNO
POTVRDENÉ: VZOSTUP 2012 SA NEKONÁ

V súvislosti s magickým dátumom v roku 2012 sa v médiách a na Internete hovorí o procese v z o s t u p u. Zvlášť v alternatívnych textoch sa skloňuje vzostup a to nielen jednotlivca, ale celej Planéty, či celej sústavy planét, či hviezd... Mimozemšťan však videl, že namiesto sľubovaného vzostupu – klesá! Čím viacej sa blížil kýmsi stanovený dátum, tým viacej klesal a ponáral sa do hmoty.

Jeho telo už dávno nemalo svoju mimozemsky „riedku“ konzistenciu – bolo čoraz vyrysovanejšie v 3D, jeho hmotnosť bola teraz oveľa vyššia a on si musel na ten stav zvykať podobne, ako si zvykajú kozmonauti chodiť po povrchu Zeme, keď boli predtým dlhší čas na orbite.

Pochopme však Mimozemšťana – nielenže bol vo Vesmíre oveľa hlbšie, ako iba na orbite /z jeho hľadiska je aj ten najodvážnejší súčasný experiment pozemšťanov, pokúšajúci sa „dobyť“ Vesmír iba bezstarostné čľapotanie detí v plytkej vode na pláži – zatiaľ čo Oceán pokojne a nedotknutý ukrýva ďalej svoje neuveriteľné tajomstvá/, ale bol medzi galaxiami viac ako po celý svoj život.

Prišiel na Zem a rozhliadal sa tu – videl státisíce, možno milióny usilovných a dobrých ľudkov, ako v príprave na kozmickú udalosť vzpínajú ruky k nebesám v kolektívnej, no trochu detinskej /z pohľadu Mimozemšťana/ nádeji, že ich „čosi“ z ich vlastného zajatia v 3D svete za tie ruky chytí a vytiahne do Novej Zeme, do Raja o ktorom snívali ako o čomsi oddelenom od ich súčasnej pozemskej reality.
Chápal ich a hlboko ho dojímala ich úporná snaha, zanietenie, ale aj viera v posun, ktorý mal nadobro zmeniť ich životy a azda aj definitívne odstrániť utrpenie na Zemi.

Obával sa však, že z nadchádzajúcim dátumom budú musieť byť všetky tieto úprimné a dúfajúce duše – sklamané. On totiž vedel, že to, čo má nastať nebude VZOSTUPOM, ale skôr ZOSTUPOM.

Prežíval to na vlastnej koži a vo vlastnom tele, ktoré sa už za čas, počas ktorého tu na Zemi bol – stalo takmer na nerozoznanie podobné tomu ľudskému. Áno – aj on si na začiatku misie, ešte na vzdialenej planéte Naruby azda predstavoval, že to, čo ho po dlhom lete čaká v budúcnosti, bude menej bolestivé, menej namáhavé, menej hrubohmotné ako to, čo ho na planéte Zem v skutočnosti čakalo. Aj on – a s ním mnohí z posádky sa azda nazdávali, že v z o s t ú p i a – že ich let je čímsi ako premenou nižších energií na vyššie; ako sa ukázalo, bolo to priam naruby.

Ako leteli, energie boli čoraz hustejšie a oni sa napokon zmierili s novým faktom a novou realitou – a začali sa pripravovať na výsadok vo veľmi „pozemských“ vibráciách. Ako vidno, aj Mimozemšťan sa môže mýliť – nádej, že budúcnosť nás odmení čímsi „vyšším“ oproti stavu v akom sme v súčasnosti je chytľavá a veľmi návyková. Svojim spôsobom dodáva nádej na preklenutie obáv z Neznáma.

V roku 2012 bolo už Mimozemšťanovi jasné, že celá misia nie je vzostupom, ale zostupom. Posádka sa po pristátí rozdelila – on plnil svoju úlohu, pričom čoraz viacej strácal spojenie s materskou loďou – bol nútený jednať individuálne a podľa celkom nových zákonitostí, ktorým sa musel veľmi rýchlo učiť.

Svoje spočiatku výlučné postavenie „bytosti z budúcnosti“ musel postupne nahradiť vedomím si „jedného z mnohých“... Priznávať svoju mimozemskú identitu sa dokonca stalo veľmi nebezpečným. Bolo to neuveriteľné – v rokoch, keď začínali prvé pozemské kozmické lety, kdesi v polovici dvadsiateho storočia kresťanského kalendára ste mohli o mimozemšťanoch hovoriť a písať čokoľvek. Mohli ste spomínať lietajúce taniere, každý sa len usmial... Pred pol storočím to bola neškodná fantazmagória, utópia. V čase letu kozmických sond na Mars, v čase kozmických staníc na orbite však spomínať mimozemšťanov a ich lode začínalo byť priam nebezpečné – aj keď lode a mimozemšťanov nikto nevidel, tí, čo tvrdili opak sa stávali podozrivými ak nie konšpirátormi, tak celkom iste vyšinutými indivíduami.

A tak bolo pre Mimozemšťana životne dôležité „nevyčnievať z davu“. Zúčastnil sa dokonca niekoľkých demonštrácií za zmenu starého systému – zažil na vlastnej koži eufóriu davu, očakávajúceho príchod novej doby a vzostupu ľudstva. Na čas tomu vzostupu /vďaka účinku davovej psychózy/ aj uveril. Podobne, ako skupina ľudí, ktorej sa stal účastníkom, začínal hlásať slová o v z o s t u p e – až pokiaľ si pozorovaním vlastného tela a vlastnej pozície v situácii celkom jasne neuvedomil, že čo sa týka jeho nestúpa nikde nahor, práve naopak... Klesal k zemi!

V dvadsiatom prvom storočí, ktoré si predstavovali súčasníci prvých sputnikov ako dobu neuveriteľných objavov, nádherných miest a kozmických letov na iné planéty - vládlo násilie a napätie a bolo to celosvetové. Nikdy predtým nebolo na svete toľko biedy a utrpenia. Vojny sa neskončili – viedli sa bez prestania. Zásoby energie sa začali zmenšovať a stenčovať, ceny stúpali a vo svete sa míňala voda i potraviny.

Ľudia sa dostali do zajatia systému, ktorý sami vytvorili. Panovala frustrácia, nespokojnosť, napätie... Namiesto pravdy uctievala sa pretvárka s honosným a cudzím názvom „image“... Napriek prorockým textom a učeniam o tom, že obraz nemá byť predmetom uctievania, práve v dvadsiatom prvom storočí uctievanie obrazu – imidžu – dosahovalo svoj vrchol.

V týchto nahustených energiách o akomkoľvek vzostupe nemohlo byť ani reči!

Áno, boli tu skupiny a celé kolektívy, ktoré aj v tomto pekelnom stave videli raj – umožňovala im to neuveriteľná schopnosť pozemských bytostí zastierať si pohľad na ľudské utrpenie takzvaným „predurčením“. Podľa týchto ľudí, každý si za svoje utrpenie môže sám, lebo si ho zvolil a preto sa nad tým treba povzniesť. Samotný fakt utrpenia pre týchto ľudí potom neznamenal nič – azda iba nedostatočné uvedomenie si dokonalosti a božej spravodlivosti. Boh vraj všetko zariadil dokonale – tak to je a tak to bude, načo si kaziť pekný deň...

Áno – mnohí si aj v tej neuveriteľne ťažkej dobe začiatku dvadsiateho prvého storočia mysleli, že žijú v raji. Ako povedal ktorýsi z pozemšťanov, najväčšími otrokmi sú tí, čo si myslia, že sú slobodní. A Lucifer nemá väčšej radosti, ako keď mu pozemšťania nevyskakujú z kotlov, pretože si myslia, že zatiaľ ešte len teplá voda je rajskou zátokou kdesi v Karibiku.

Nuž ľudská komédia bola nekonečná – Mimozemšťan musel jednoducho pochopiť, že sa vyskytol vo svete, ktorý je oproti jeho domovskej planéte n a r u b y a tento svet prijať za svoj. Sám vedel aj to, že zostupuje, nechával si to pre seba. Vo svete naruby nie je dobré pripomínať, že ste odlišní...

Vedel však, že súčasťou jeho misie na planéte Zem je aj úloha vyviesť pozemšťanov z ich tisícročných omylov. No a tak musel hľadať vhodnú bázu, ktorú by ľudia na planéte Zem prijali, ktorú mali už v sebe zakódovanú a ktorú by nepovažovali za čosi cudzorodé, prinesené zvonka. Mnohí na Zemi boli už naozaj alergickí na poradcov z kozmu, ktorí tu vraj dokonca boli pred tisícročiami... Mnohí – kedysi ešte ochotní pripustiť existenciu vyspelejšej civilizácie ako je tá ich – v prvom desaťročí nového tisícročia mali už plné zuby všetkých tých anjelských bytostí, ktoré nečakajú na nič iné, iba na vhodné miesto pre pristátie... Mali toho plné zuby, tým viac, lebo alternatívci z celého sveta v snahe obrátiť pozornosť zbytku sveta na univerzálne zákony Všehomíra – roztočili kampane, hmýriace sa úžasnými a skvelými svetlými a svetelnými bytosťami. Tí, ktorí ich neboli schopní vidieť ani najlepším ďalekohľadom, nieto ich stretnúť na poli, ako pristávajú robiac pri tom obrazce – trpeli frustráciou, že im neustále čosi uniká, ničomu nerozumejú a sú vlastne blbí...

Náš Mimozemšťan začal cítiť nesmierne pochopenie pre týchto „neznalých“ - tých, ktorí smutne tvrdili, že žiadne flotily kozmických lodí nám nad hlavami nevisia... Dokonca necítili ani príznaky transformácie a už vôbec nie žiadneho vzostupu.

Mali byť títo ľudkovia zatratení? Mimozemšťan ich mal rád rovnako ako tých druhých – mali však títo tu pre svoju n e z n a l o s ť veci ostať na akejsi temnej planéte Zem, zatiaľ čo tá druhá, svetlá Zem – s tými, čo „čosi vedia“ sa od nej oddelí a poletí kamsi do Eldoráda?

Náš Mimozemšťan vedel, že často najväčší hriešnik býva bližšie ku svätosti ako svätuškár – akoby Otec Všetkého mohol túto časť populácie poslať kdesi z výberovej triedy sveta kamsi do pomocnej školy, alebo hneď aj do pekla?

No a zo všetkého najviac teraz vedel, že podobne ako títo „neznabohovia“ aj on sám neustále „klesá“ a vôbec, ale vôbec – nestúpa...

Ako som už spomínal, bol to aj on sám, ktorý na začiatku misie spínal ruky k Nebu – v predstave, že „pôjde vyššie“. Tu, na planéte Zem však pochopil, že on – rovnako ako tí dobrí ľudkovia – nemajú siahať po Nebesiach a usilovať sa „odletieť“ - práve naopak. Majú zostúpiť tam kde sú – pevne stáť na Zemi, na jej pôde, ako stromy, čo na nej vyrástli. A rovnako ako stromy, aj oni, ľudia majú týmto postojom prepojiť NEBO A ZEM. Inými slovami – všetku svoju skúsenosť si Mimozemšťan niesol pre to, aby pripomenul ľuďom na Zemi, že ich vrodenou, základnou schopnosťou, ich skutočným určením, zmyslom toho, prečo sa rodia na povrch Planéty Zem je:

PREPOJENIE.

Áno – našiel tú bázu. Už veľakrát bolo ľudstvu povedané AKO HORE TAK AJ DOLU. Prostredníkom, nosičom tejto Udalosti má byť práve ľudská, pozemská bytosť – svojim založením sa naraz pohybuje „Hore“ aj „Dolu“. Pozemšťan je svojim spôsobom obojživelník, pohybujúci sa naraz v niekoľkých dimenziách – v tých „hore“ aj v tých „dolu“.
Mimozemšťan vedel, že okrem iných, fungujú na Zemi dve základné a zdanlivo protichodné sily.

Je tu sila gravitácie, ktorá sa prejavuje ako atraktívna sila Zeme, lebo hmota Planéty je - podobne ako hmota mnohých a mnohých nebeských telies - priťahovaná zvnútra, to znamená, že celá jej h m o t a je vťahovaná smerom do Bodu v centre telesa. Všetko na povrchu je tu vďaka tomuto Bodu – Vďaka nemu ľudstvo obyčajne nelevituje a nevznesie sa aj s autami a budovami rovno ku hviezdam...

Aj Galaxia, ktorej je Zem súčasťou je „ťahaná“ do čiernej diery v jej strede.

Ide o energiu priťahovania, atrakcie, ako sa hovorí na planéte Naruby - energiu Bohyne...

A je tu iná energia: lúč Svetla /opačne polarizovaná energia/ p r e n i k á všetkou touto hmotou, navrstvenou okolo centrálneho bodu telesa až po jeho stred.

Tam sa stretajú, majú svoj vzájomný kontakt.

Svetlo a Tma sa dotýkajú ako sa dotýka milenec lona milenky.
Tam, do stredu neprenikne to, čo tam preniknúť nemá a naopak - všetko, čo tam má preniknúť tam prenikne. To je cesta Dolu.
V Záblesku – v priamom Kontakte týchto Dvoch Energií vzniká Nové Pokračovanie.

Nový typ, nová forma, obsahujúca obe predchádzajúce...

Vzniká Nový Vesmír.

Ľudské bytosti predstavujú Obe Energie.

Inak by tu ľudstvo nebolo.

Nikto z tých súčasných siedmych milárd by tu nebol.

Je tu preto tak veľa bytostí, lebo Vesmír sa p r e j a v i l vo svojej komplexnosti a ako bolo povedané VŠETKO SA RAZ STANE, uskutoční sa.

Všetko je dnes prejavené na Zemi vo všetkých jej bytostiach.
Teraz a Tu.

Tieto bytosti si však – ako pochopil Mimozemšťan – len málo, alebo vôbec nie – uvedomujú svoju skutočnú úlohu a poslanie; zvykli si ju pripisovať skôr svojim bohom – aj keď táto úloha ja vyslovene ľudská. Znie : PREPOJIŤ NEBO A ZEM.

Ľudská, pozemská bytosť je ako strom, ktorý svojimi konármi siaha po nebo, no je pevne zakorenená v zemi a v jej pôde.

Môže strom zatúžiť po vzostupe?

Ak by strom, vytrhnutý z koreňov vzlietol a premiestnil sa na novú planétu – kam sa už chystá veľká časť vyvolených – prestali by existovať lesy. Prestala by existovať pôda, zvieratá i ľudia...
Ak teda pozemšťan dúfa, že za svoje zásluhy konečne v z o s t ú p i na akési iné miesto vo vesmíre – popiera tak vlastné určenie tu na zemi: PREPOJIŤ NEBO A ZEM.

A Mimozemšťan vedel aj to, že práve toto je najdôležitejšia úloha aj v roku o ktorom sa popísalo hádam viac ako o ktoromkoľvek roku v histórii – lebo v celých tých dlhých dejinách Zeme, v tomto dlhom predlhom cykle času vládla práve nízka vibrácia pozemskosti. Prejavovalo sa to v boji o moc, vo velebení tela, telesnosti a klaňaní sa obrazu Skutočnosti. V ktorej inej dobe, ako práve v tejto „pozemskej“ je potrebné z o s t ú p i ť?

To Nebesá c h ú zostúpiť na túto pôdu! To Nebesá majú prísť na Zem, nie naopak!

Ženích prichádza za Nevestou...

Boh si líha k Bohyni.

A deje sa to všetko na hracej 3D ploche, ktorej tu zvyknú hovoriť Planéta Zem.

„Nečakajme úlet priatelia“ povedal Mimozemšťan skupinke tých, ktorí ho boli napriek všeobecnej hystérii okolo magického dátumu 2012 počúvať. „Zostúpme dolu, je to možné - veď ja som to dokázal...“ dodal s trochu krivým úsmevom, pretože ho celkom ľudsky pobolieval zub.

Od chvíle, keď to povedal, nikto ho už nenazval Mimozemšťanom.

Prepojil totiž Nebo a Zem – stal sa z neho Pozemšťan.

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

 

 

Autori: 
október 02, 2012 18:38 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top