Obrázok používateľa CEZ OKNO
A. C. Doyle, známy - neznámy I.

Možno iba súhlasiť s názorom istého literárneho kritika, podľa ktorého by bolo určite smiešne predstavovať Sherlocka Holmesa - toho predsa pozná takmer každý - aj ten, ktorý túto známosť popiera so slovami, že detektívky predsa nečíta. Od roku 1887, kedy sa geniálny knižný detektív predstavil čitateľom v Doylovom románe „Štúdia v šarlátovom“ spolu s neodmysliteľným doktorom Watsonom ubehlo už neuveriteľných 115 rokov, počas ktorých sa Holmesova postava s ostro rezaným profilom tváre a vysokým čelom, v cestovnom plášti, čiapkou a fajkou v ústach stala jednou z najpopulárnejších literárnych charakterov pre čitateľov celého sveta.

Čo však platí o postave žijúcej na stránkach ohmataných kníh a antológií, nemožno vztiahnuť aj na samotného tvorcu sveta, vystavaného okolo jeho pomysleného stredu na londýnskej Baker Street - ako inak si tiež možno vysvetliť fakt, že významného autora viac ako šiestich desiatok literárnych diel prechádzajú u nás dostupné lexikóny a slovníky heslom, ktorého rozsah nepresahuje desať riadkov v stĺpci - a to je naozaj veľmi málo.
Arthur Conan Doyle sa narodil 22. mája 1859 v Edinburghu v rodine, ktorá sa hrdo hlásila ku svojim írskym koreňom. Jeho päťdesiatročný otec obdarený výtvarným nadaním sa živil ako kreslič a ilustrátor kníh, pričom výška jeho príjmov len s ťažkosťami vykrývala výdavky rodiny - manželky, troch dcér a syna Arthura. Chlapec sa začal vzdelávať na stonyhurstskej internátnej škole vedenej jezuitami, kde strávil v laviciach takmer deväť rokov. Keď dovŕšil pätnásť rokov, krátko pobudol v dome svojho strýka v Londýne, čo silne zapôsobilo na jeho obrazotvornosť. Čítanie historických románov Waltera Scotta (1771-1832) či populárnych historických rozpráv typu „História Anglicka“ od T. B. Macaulayho posilnené návštevou takmer štvormiliónovej imperiálnej metropoly - tieto zážitky mu museli poskytnúť naozaj intenzívnu inšpiráciu. Posledný rok školy strávil v rakúskom Feldkirchen, krátky čas pobudol aj v Paríži, kde sa zoznámil s dielami priekopníkov detektívneho žánru v literatúre - Emile Gaborieaua (1835-1873) a Edgara Allana Poea (1809-1849), ktoré ho doslova „ohromili“, ako spomína vo svojich „Pamätiach“.

Ako dvadsaťročný slávil Arthur svoj prvý literárny úspech, keď mu časopis Chambers´Journal uverejnil prvú poviedku. Počas štúdia na Edinburghskej univerzite tvoril aj ďalšie kratšie prózy s ktorých publikovaním však veľa šťastia nemal. Život rodiny skomplikovala aj vážna choroba otca liečeného v sanatóriu a starosť o živobytie tak ostala po ukončení medicínskeho štúdia na Arthurovi. Nechal sa najať ako lodný lekár na veľrybársky škuner „Hope“ a za skromný plat (strava, desať šilingov mesačne plus malý podiel na úlovku ) strávil na jeho palube sedem mesiacov. Po návrate prestúpil v tej istej, ale lepšie platenej funkcii na parník plávajúci do Nigérie. Mladý lekár na palube paradoxne sám ochorel na týfus, ale vrátil sa zdravý do Edinburghu v januári 1882. Výsledok plavby do Afriky nenechal na seba dlho čakať: v časopise The Cornhill Magazine zverejnil svoju verziu podivuhodnej udalosti, ktorá vtedy intenzívne rezonovala na stránkach tlače a v mysli značnej časti verejnosti - ide o aféru Mary Celeste dodnes zamestnávajúcej mysle dobrodružnejšie založených historikov a publicistov. Táto brigantína sa postupom času stala skutočne stelesnením všetkého záhadného, čo je na vlnách a pod hladinou oceánu - keď ju objavili v decembri 1872 plávať pod napnutými plachtami asi 800 kilometrov od Gibraltáru, bola úplne pustá. Plavidlo bolo nepoškodené, náklad v poriadku a záchranné člny na palube. Hoci záhadu zmiznutej posádky sa dodnes nepodarilo uspokojivo vysvetliť, Doyle v nesmierne zaujímavom rozprávaní pod názvom „Výpoveď J. Habakuka Jephona“ zveril hlavnú úlohu zlovestnému členovi posádky mulatovi Goringovi, vlastniacom magický čierny amulet v podobe ľudského ucha. V príbehu tragicky zomiera dcérka kapitána Briggsa a loď pristáva pri brehoch Afriky, kde je rozprávač zajatý tajomným černošským kmeňom. Pre úplnosť možno dodať, že so záhadou Mary Celeste sa pokúsil sir Arthur vyrovnať ešte raz, keď v roku 1913 zhrnul v Strand Magazine všetky dostupné fakty o nešťastnej posádke a vyzval známych spisovateľov, aby napísali vlastné riešenie tejto záhady formou krátkej poviedky. Túto výzvu okrem iných prijali H. G. Wells, E. W. Morley, K. L. Roberts a - prirodzene - aj samotný Arthur Conan Doyle.

V súkromí sa Arthur rozhodol pre riskantný krok - vystúpil z cirkvi, čo jeho príbuzní niesli iba veľmi ťažko a spolu s kolegom z lekárskej fakulty si otvorili ordináciu. V tandeme nevydržali dlho, a preto sa Doyle usadil v prístavnom meste Portsmouth, kde si v štvrti Southse a prenajal dom a začal praktizovať svoje povolanie. Príliš sa mu nedarilo: jeho klientela nebola početná a chudobní pacienti, ktorých prijímal, mu nemali ako zaplatiť za poskytnuté, nezriedka nezištne vykonávané služby. Našťastie existovala pre neho záchrana a to v podobe ľahkého pera, schopného písať napínavé a dômyselne pointované príbehy. V čase, kedy čakával na pacientov, zakomponoval svoje teoretické a praktické medicínske znalosti do svojich literárnych postáv, najviac však do charakteru sympatického doktora Watsona, vojenského lekára na invalidnom dôchodku „s mizerne pochrámanou nohou a ešte mizernejším bankovým kontom.“
Tak nejako sa zrodil aj slávny detektív - v prvopise známy ako Sherrinford Holmes, sprevádzaný priateľom dr. Ormondom Sackerom. Doyle však onedlho oboch protagonistov premenoval - zo Sherrinforda sa stal Sherlock a zo Sackera John H. Watson na počesť svojho kolegu z branže dr. Jamesa H. Watsona. Holmesova postava, o ktorej sa udáva, že pôvodne prevzala mnohé charakterové vlastnosti Doylovho pedagóga z Edinburghskej lekárskej fakulty dr. Josepha Bella, prešla ešte raz metamorfózou, keď spisovateľ meno svojho hrdinu pripodobnil k americkému lekárovi a spisovateľovi Oliverovi Wendellovi Holmesovi (1809-1894). „Štúdiu v šarlátovom“ (A Study in Scarlet, 1887) Doyle údajne napísal jedným dychom za dvadsaťjeden dní, ale časopis The Cornhill magazine novelu odmietol, keďže sa vydavateľovi zdala príliš rozsiahla. Odmietol ju aj ďalší vydavateľ a všetko vyšlo až do tretice, keď ju prijal nakladateľ Ward - Lock. Spisovateľ dostal 24 libier s prísľubom, že text bude do roka publikovaný. A tak sa stalo, že sa Sherlock Holmes so svojím priateľom objavil prvýkrát v decembrovom vydaní Beeton´s Christmas Annual. Začiatok ich spoločných dobrodružstiev je viac ako prozaický: vojenský chirurg doktor Watson sa po zranení vracia z Indie do Anglicka, jeho kolega ho zoznámi s Holmesom, často sa zdržujúcim v laboratóriu nemocnice a hľadajúcom uplatnenie svojho výnimočného intelektu:

„Pozrite sa z okna“, nabáda Holmes Watsona v jednom z nezabudnuteľných dialógov s melanchóliou v hlase. „Existoval niekedy pochmúrnejší, nevľúdnejší, neužitočnejší svet? Pozrite sa, ako sa žltá hmla prevaľuje v uliciach a zalieva šedivé hnedé domy. Čo môže byť beznádejne prozaickejšie a materialistickejšie? Aký má zmysel mať schopnosti, doktor, keď človek nemá, na čom by ich uplatnil?“

V roku 1888 vyšla „Štúdia v šarlátovom“ v knižnej podobe. Vydanie sa stretlo s nebývalým ohlasom, keďže v tej dobe vyčíňal v Londýne zlovestne známy Jack Rozparovač, ktorého identita je dodnes predmetom špekulácií celej plejády publicistov a historikov. Rozhorčená a obavami zmietaná verejnosť sa dožadovala detektíva, ktorý by podobne ako Sherlock Holmes dokázal tento spletitý prípad vyriešiť. A keďže v Scotland Yarde nikto taký nebol, hľadali ho čitatelia aspoň na stránkach časopisov a kníh.

Doyle medzičasom uzavrel manželstvo a počet jeho klientov sa aj vďaka popularite literáta zvýšil natoľko, že mu vystačil na síce skromné, ale predsa isté živobytie. Inšpirovaný svojou dávnou láskou k dielu Waltera Scotta usilovne pracoval na historickom románe „Micah Clarke“, dejovo zasadeného do prostredia škótskej vysočiny sedemnásteho storočia. Opäť ho najskôr odmietli dvaja vydavatelia, ale keď kniha v roku 1889 uzrela svetlo sveta, bola kritikou veľmi dobre prijatá. To dodalo Doylovi na entuziazme, a preto sa s vervou pustil do ďalšieho historického románu „Biela kompánia“ (The White Company) dejovo situovaného do 14. storočia. Keďže sa práca neustále zdržiavala a autor sa medzitým dostal aj do finančne ťažkej situácie, vďačne prijal ponuku vydavateľa Lippincot´s Monthly Magazine na napísanie ďalšieho príbehu Sherlocka Holmesa. Dohoda sa uskutočnila na pracovnej večeri za prítomnosti Oscara Wildeho (1854-1900), ktorý tým istým spôsobom uzavrel zmluvu na jedno zo svojich najlepších diel „Obraz Doriana Graya“.

Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk

marec 04, 2009 20:01 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa dana
    danaaugust 08, 2010 15:59 popoludní

    Komentár: 

    Doyl je pochovany v dedinke Buckfastleigh-Devon-pribeh psa Baskervilskeho je inspirovany udalostami z tejto dedinky kde zil majitel tohto psa,a ten je tiez pochovany na tom istom cintorine- udajne tento pes tu roztrhal 7 deti-tolko viem od miestnych ludi- dedinka ma krasne okolie prirodu rieku,pri cintorine su ruiny vypaleneho kostola

 

 

Top