Poznámky k novému deštrukčnému návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín (Apponyi-Bugár zákon)

V Ústave Slovenskej republiky, v zákone o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ba i v teraz predkladanom návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa konštatuje, že štátnym jazykom Slovenskej republiky je slovenský jazyk. To znamená, že tento jazyk je na území Slovenskej republiky jazykom používaným vo verejnom styku a iné zákony nemôžu ohrozovať toto jeho postavenie. Túto základnú východiskovú skutočnosť podčiarkujú aj všetky príslušné medzinárodné dohody, teda aj často citovaná Charta menšinových alebo regionálnych jazykov. Toto svoje postavenie nestráca štátny jazyk ani v tých oblastiach, kde žijú príslušníci menšiny.

V nasledujúcom texte súčasného znenia zákona sú vyznačené zmeny, úpravy a doplnky predložené v návrhu z dielne politickej strany MOST-HÍD; poznámky sú vložené pod citované state.

§ 1a

Vymedzenie niektorých pojmov

(3) Obcou sa na účely tohto zákona rozumie obec a mestská časť. /2a/

---

/2a/

• § 1a ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov,
• § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov.

Mestské časti sú zložkami obce, jedného celku. Nemôžu platiť rozdielne právne ustanovenia pre jednotlivé časti tohto celku.

§2

Používanie jazyka menšiny v úradnom styku

(1) Ak občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, tvoria podľa posledného sčítania niektorého z posledných dvoch sčítaní obyvateľov v obci najmenej 20 10 % obyvateľstva, môžu v tejto obci používať v úradnom styku jazyk menšiny.

Posledné sčítanie obyvateľstva odráža skutočný stav spoločnosti ako výsledok jej doterajšieho vývinu. Ako podklad pre akékoľvek rozhodnutie verejnosprávnych alebo štátnych orgánov nemôže slúžiť už neexistujúci stav spoločnosti.

(2) Zoznam obcí podľa odseku 1 je uvedený v prílohe tohto zákona. Zoznam označení obcí a označení častí obcí
v jazykoch menšín ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky (ďalej len: „nariadenie vlády“).

Prijatie predloženého návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín by malo za následok prebudovanie veľkej časti legislatívy Slovenskej republiky, t. j. novelizáciu veľkého množstva zákonov Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa § 8a predloženého zákona sa dokonca zrušuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín v znení zákona č. 318/ 2009 Z. z. V § 1 ods. 3 tohto návrhu sa v texte teraz platného zákona vynecháva formulácia, že označenia obcí v jazykoch národnostných menšín majú miestny charakter. Zrušením zákona č. 191/1994 Z. z. sa vypúšťa aj
celý odsek 3 v § 3, ktorý nepripúšťa legalizáciu takých označení obcí, „ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 až 1918 a 1938 až 1945“, t. j. v časoch najzúrivejšej maďarizácie, keď mnohé obce dostali nový umelý, celkom vymyslený maďarský úradný názov v období po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) alebo v čase horthyovskej okupácie južného Slovenska, je zrejmé, že aj v tejto časti úpravy textu zákona sa realizuje politický program maďarskej iredenty, ktorá sa usiluje o reštituovanie právneho stavu z čias tesne pred rozpadom monarchie, pred Trianonskou mierovou zmluvou. Maďarská iredenta nikdy nezmenila svoj maďarizačný program. Jej cieľom nie je obrana legitímnych záujmov príslušníkov maďarskej menšiny, ale postupná maďarizácia celého priestoru „Karpatskej kotliny“, t. j. Veľkého Maďarska. Najväčšie predpoklady na realizáciu má tento program na „Felvidéku“. Preto sa označovanie obcí v maďarskom jazyku nemôže obmedziť len na územie, kde žije maďarská menšina, preto treba legalizovať aj násilnú umelú maďarizáciu názvov ako zákonnú a „historicky spravodlivú“. Treba zákonmi „suverénnej“ Slovenskej republiky legalizovať maďarizáciu Slovákov, všetko pod rúškom veľkorysého, ústretového, moderného európskeho chápania ľudských práv a kolektívnych slobôd (hoci takéto chápanie platí v celej Európe len na „multietnickom a multikultúrnom“ Slovensku; v nijakom ohľade sa nemôže vzťahovať na „európske“ Maďarsko a na slovenskú menšinu na jeho území), treba legalizovať používanie všetkých predtrianonských veľkomaďarských názvov na celom území felvidéku, ktorý sa prechodne, celkom nehistoricky nazýva Slovenská republika.

(3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má právo podávať písomné podania konať pred orgánom štátnej správy, orgánom územnej samosprávy, iným orgánom verejnej správy, nimi zriadenou právnickou osobou a právnickou osobou zriadenou zákonom (ďalej len "orgán verejnej správy") v obci podľa odseku 1 aj v jazyku menšiny. Orgán verejnej správy v obci podľa odseku 1 poskytne odpoveď okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny s výnimkou verejných listín vytvorí podmienky na uplatnenie práva z predchádzajúcej vety a účastníka konania pred začatím konania informuje o možnosti používania jazyka menšiny.

Povinnosť orgánov verejnej správy upozorňovať príslušníkov menšiny, že majú právo používať svoj materinský jazyk (platí to aj o povinnosti upozorňovať na možnosť vydania listiny v jazyku menšiny a o celom rade ďalších absurdných, svetovo unikátnych povinností ukladaných zákonom Slovenskej republiky orgánom verejnej správy) ide nad rámec akejkoľvek „ústretovosti“ voči menšinám. Ukladá týmto orgánom povinnosť zisťovať národnosť občana Slovenskej republiky a vlastne nepokladať za primerané, aby príslušník menšiny používal štátny jazyk, hoci štát je povinný umožniť všetkým svojim občanom ovládnuť na primeranej úrovni štátny jazyk. Je teda zo strany štátu želateľné, aby príslušníci menšín ovládali štátny jazyk. Preto by orgány verejnej správy mali vítať skutočnosť, že príslušník menšiny využíva túto štátom preferovanú možnosť a neodrádzať ho od používania štátneho jazyka. Malo by v zákone ostať iba právo podávať písomné podania, lebo konanie pred orgánom štátnej správy a územnej samosprávy predpokladá, že tieto orgány ovládajú jazyky menšín a súčasne nepredpokladá, že príslušníci menšín ovládajú štátny jazyk. Tým sa legalizuje diskriminácia Slovákov na národnostne zmiešanom území južného Slovenska, ktorým ani 90-percentná väčšina nezaručuje, že sa štátny jazyk uplatní na území, kde žijú spolu s 10-percentnou maďarskou menšinou. Sťažnosti Slovákov z tohto územia ukazujú, že takáto diskriminácia nie je nijako výnimočná.

(4) Rozhodnutie orgánu verejnej správy v správnom konaní /3/ v obci podľa odseku 1 sa v prípade, ak konanie začalo podaním v jazyku menšiny alebo účastník použije v konaní jazyk menšiny alebo na požiadanie vydáva okrem štátneho jazyka v rovnopise aj v jazyku menšiny. V pochybnostiach je rozhodujúci text rozhodnutia v štátnom jazyku. O tejto možnosti je orgán verejnej správy povinný účastníka konania pred vydaním rozhodnutia poučiť.

(5) Verejná listina vydávaná orgánom územnej samosprávy v obci podľa odseku 1 sa na požiadanie vydáva v rovnopise aj v jazyku menšiny. O tejto možnosti je orgán územnej samosprávy povinný účastníka konania pred vydaním verejnej listiny poučiť.
V pochybnostiach je rozhodujúci text verejnej listiny v štátnom jazyku.

(6) (5) Označenie orgánu verejnej správy umiestnené na budovách alebo v texte rozhodnutí, verejných listín, oprávnení a osvedčení skutočností vydaných pri výkone verejnej správy v jazyku menšiny sa v obci podľa odseku 1 uvádza aj v jazyku menšiny.

(7) (6) Orgán územnej samosprávy verejnej správy v obci podľa odseku 1 poskytuje občanom úradné formuláre vydané v rozsahu jeho pôsobnosti v štátnom jazyku a na požiadanie aj v jazyku menšiny.

(8) Občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, môžu v úradnom styku v obci, ktorá nespĺňa podmienky podľa § 2 ods. 1, pri ústnej komunikácii používať jazyk menšiny, ak s tým zamestnanec orgánu verejnej správy a osoby zúčastnené na konaní súhlasia.

---

/3/ Napríklad:

• zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,
• zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov,
• zákon Slovenskej národnej rady o priestupkoch č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
• zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Ide o nepotrebnú „ústretovosť“, ktorej užitočnosť by zdôvodňovala azda len príprava na zavedenie druhého štátneho jazyka.

(9) Používanie českého jazyka v úradnom styku upravuje osobitný zákon. /3a/

(10) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine a má trvalý pobyt v obci podľa odseku 1, má právo používať jazyk menšiny v úradnom styku aj pred orgánom verejnej správy s pôsobnosťou pre celé územie príslušného okresu, obvodu, kraja alebo vyššieho územného celku, ak je pred takýmto orgánom verejnej správy možné zabezpečiť podmienky používania jazyka menšiny.

---

/3a/ § 3 zákona č. 270/1995 Z. z.

Pozri poznámky k predchádzajúcim paragrafom a odsekom.

§3

(1) Rokovanie orgánu územnej samosprávy verejnej správy v obci podľa § 2 ods. 1 sa môže uskutočňovať aj v jazyku menšiny, ak s tým súhlasia všetci prítomní.

V obci môže sídliť orgán s nadregionálnou pôsobnosťou; zákon zabezpečujúci práva menšín sa viaže na územie, kde menšina žije v istom početnom zastúpení, preto má zostať pôvodné znenie.

(2) Poslanec obecného zastupiteľstva a ostatní účastníci zasadnutia obecného zastupiteľstva v obci podľa § 2 ods. 1 majú právo používať na rokovaní tohto orgánu jazyk menšiny. Tlmočenie zabezpečí obec.

Ak sa jazyk národnostnej menšiny môže na rokovaní použiť len vtedy, ak s tým súhlasia všetci prítomní účastníci rokovania (ods. 1), nemôže ďalšie ustanovenie toho istého zákona (ods. 2) zavádzať právo používať jazyk menšiny.

(3) Kronika obce podľa § 2 ods. 1 sa môže viesť aj v jazyku menšiny.

(4) Úradná agenda, najmä matriky, zápisnice, uznesenia, štatistiky, evidencie, bilancie, úradné záznamy, informácie určené pre verejnosť a agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť sa v obci podľa § 2 ods. 1 môže viesť aj v jazyku menšiny.

Táto agenda by mala byť jednotná na celom území Slovenskej republiky; skúsenosti z južného Slovenska ukazujú, že paralelná variantnosť textov neznamená aj ich obsahovú ekvivalentnosť.

§4

Označenia v jazyku menšiny

(1) V obci podľa § 2 ods. 1 sa popri názve obce a názve časti obce uvádza aj označenie obce a označenie časti obce v jazyku menšiny, a to najmä na dopravných značkách označujúcich začiatok obce a koniec obce, budovách alebo rozhodnutiach, verejných listinách, oprávneniach a osvedčeniach skutočností vydaných pri výkone samosprávy v jazyku menšiny.

(2) Dopravné značky s označením obce v jazyku menšiny umiestňuje obec podľa § 2 ods. 1 pod dopravnými značkami s názvom obce, ktorý sa uvádza vždy v štátnom jazyku. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom dopravnú značku na účely informatívneho označovania obcí v jazykoch menšín, ktorá sa bude odlišovať od dopravnej značky s názvom obce.

(3) Označenie obce v jazyku menšiny sa v obci podľa § 2 ods. 1 uvádza aj pri označení železničnej stanice, autobusovej stanice, letiska a prístavu.

Toto označenie má nadregionálnu platnosť. Nemá byť v tomto zákone.

(4) (1) Obec podľa § 2 ods. 1 môže na svojom území označovať označí ulice a iné miestne geografické značenia aj v jazyku menšiny.

Je neprípustné ukladať takúto povinnosť v obciach, kde žije 80 alebo 90% Slovákov. Ďalej na označenie geografických objektov v jazyku národnostnej menšiny sa podľa medzinárodného práva môžu použiť len historické a vžité označenia v jazyku národnostných menšín, pričom označovanie objektu v jazyku národnostnej menšiny je vždy len právo, nikdy to nemôže byť povinnosť. Tam, kde neexistuje správny historický názov v menšinovom jazyku, nemožno takúto povinnosť ani splniť. Navrhované ustanovenie vlastne nariaďuje pomaďarčovanie slovenských názvov.

(5) V kartografických dielach, v odborných publikáciách, v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy sa popri štandardizovaných geografických názvoch /3b/ môžu používať aj označenia geografických objektov, ktoré sú vžité a zaužívané v jazyku menšiny, aj v jazyku menšiny.

---

/3b/ § 18 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov.

Prijatie takejto zákonnej normy sa nemôže dopustiť, lebo by to viedlo k legálnemu obnoveniu aj všetkých umelých maďarizátorských
predtrianonských názvov v duchu maďarskej iredenty.

(6) (2) V obci podľa § 2 ods. 1 sa dôležité informácie, najmä výstražné, upozorňujúce a zdravotnícke uvádzajú na miestach prístupných pre verejnosť, ako aj všetky nápisy a oznamy na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových
staniciach a železničných staniciach, uvádzajú okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny.

Aj tu ide o údaje s nadregionálnou pôsobnosťou. Ide aj o neprípustné zavádzanie povinnosti používať menšinový jazyk vo všetkých
zverejňovaných informáciách, a to aj v obciach s väčšinou slovenského obyvateľstva.

(7) Nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach sa v obci podľa § 2 ods. 1, ak je to možné, uvádzajú okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na historické nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach, ktoré podliehajú ochrane podľa osobitného predpisu. /3c/

(8) (3) Orgán verejnej správy v rámci svojej pôsobnosti v obci podľa § 2 ods. 1 zabezpečuje na požiadanie informácie o všeobecne záväzných právnych predpisoch aj v jazyku menšiny. Obec podľa § 2 ods. 1, ak je to možné, vydáva všeobecne záväzné nariadenia v rámci svojej pôsobnosti popri znení v štátnom jazyku aj v jazyku menšiny; v takomto prípade je rozhodujúce znenie v štátnom jazyku.

---

/3c/ Zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov

§ 4a

Miestne referendum o zmene označenia obce

(1) Obec podľa § 2 ods. 1 môže formou hlasovania svojich obyvateľov rozhodnúť o zmene označenia obce alebo zmene označenia časti obce v jazyku menšiny uvedenej v nariadení vlády.

(2) Na prípravu miestneho referenda o zmene označenia obce a zmene označenia časti obce sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného zákona./3d/

(3) Výsledky miestneho referenda o zmene označenia obce a zmene označenia časti obce sú platné, ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou platných hlasov oprávnených voličov /3e/ zúčastnených na miestnom referende. Obecné zastupiteľstvo vyhlási výsledky miestneho referenda do troch dní od doručenia zápisnice o výsledkoch hlasovania na úradnej tabuli.

---

/3d/

• § 11a zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

/3e/

• § 2 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.

Prijatie tohto paragrafu by znamenalo návrat do predtrianonských čias, keď sa zaviedli umelé maďarské názvy. Pri dnešnom vplyve maďarskej iredenty na orgány samosprávy by nastalo masové pomaďarčovanie názvov, vrátane názvov, ktoré obce dostali podľa mien významných činiteľov slovenských dejín a kultúry (Štúrovo, Hurbanovo, Gabčíkovo atď.)

§5

(1) Právo používať jazyk menšiny v konaní pred súdmi a v iných oblastiach upravujú popri tomto zákone aj osobitné
zákony. /2/

---

/2/ Napríklad:

• § 18 Občianskeho súdneho poriadku,
• § 2 ods. 14 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok),
• § 7 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch,
• § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov,
• § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku,
• § 16 a § 19 ods. 3 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 154/1994 Z. z. o matrikách,
• § 1 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín,
• § 5 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase,
• § 3 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii,
• § 5 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností,
• § 2 ods. 8 zákona č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel.

Pridaná vložka je zbytočná, lebo znejasňuje osobitné zákony.

(2) Ustanovenie § 2 ods. 1 sa nevzťahuje na oblasť predškolskej výchovy, základných škôl, stredných škôl a kultúry. Používanie jazyka menšiny v týchto oblastiach upravujú osobitné zákony. /4/

(3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má pri komunikácii s personálom zdravotníckych zariadení a zariadení sociálnych služieb v obci podľa § 2 ods. 1 právo používať jazyk menšiny. Zdravotnícke zariadenie
alebo zariadenie sociálnych služieb podľa predchádzajúcej vety je povinné vytvárať podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov, a to najmä prostredníctvom zamestnancov ovládajúcich jazyk menšiny. Zdravotnícke zariadenie alebo zariadenie sociálnych služieb v prípade potreby zabezpečí tlmočenie.

---

/4/ Napríklad:

• zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

/5/

• § 2 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).

/6/

• Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.

Prijatím tejto úpravy by sa legalizovalo úsilie o izoláciu príslušníkov maďarskej menšiny od ostatného Slovenska; neočakáva sa, že si príslušníci menšín budú v primeranej miere osvojovať štátny jazyk.

§6

Zrušený predpisom číslo 318/2009 Z. z. od 1.9.2009

§ 6a

Občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, majú právo rozširovať a prijímať informácie v jazyku menšiny prostredníctvom Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, ako aj iného celoplošného, regionálneho a lokálneho vysielania televíznej programovej služby alebo rozhlasovej programovej služby za podmienok upravených osobitnými zákonmi. /7/

---

/7/ Napríklad:

• zákon č. 619/2003 Z. z.,
• zákon č. 16/2004 Z. z.,
• zákon č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení neskorších predpisov.

Tento vložený paragraf si nárokuje celoplošné používanie maďarského jazyka, t. j. neviaže toto používanie na územie, kde menšina žije v istom percente z celkového počtu obyvateľstva. Nakoniec celá táto problematika sa rieši v iných osobitných zákonoch.

Predpokladá sa, že zákon o štátnom jazyku je už neplatný.

§7

(1) Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci sú povinní používať v úradnom styku štátny jazyk /1/ a za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitnými zákonmi môžu použiť používajú aj jazyk menšiny. Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci nie sú povinní ovládať jazyk menšiny.

Je to protirečivé znenie, lebo ak zamestnanci verejnej správy „nie sú povinní ovládať jazyk menšiny“, tvar používajú namiesto spojenia môžu použiť im túto povinnosť prikazuje.

(2) Orgán verejnej správy v obci podľa § 2 ods. 1 je povinný vytvárať podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto
zákona a osobitných zákonov /4/, a to najmä prostredníctvom zamestnancov ovládajúcich jazyk menšiny, zabezpečením tlmočníckych a prekladateľských služieb alebo zabezpečením vzdelávania zamestnancov v jazyku menšiny.

Je to pokus o legalizáciu maďarizácie ─ Slovenskej republike sa ukladá povinnosť vzdelávať Slovákov v maďarčine. Ešte dobre, že sa nežiada, sby štát upustil od vzdelávania maďarských občanov Slovenskej republiky v štátnom jazyku.

(3) V obci podľa § 2 ods. 1 sa v obecnej polícii môže v služobnom styku používať okrem štátneho jazyka aj jazyk menšiny.

(4) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má v obci podľa § 2 ods. 1 právo obracať sa v jazyku menšiny na príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky, ozbrojených bezpečnostných zborov, iných ozbrojených zborov, Hasičského a záchranného zboru a obecnej polície (ďalej len „bezpečnostné a záchranné zbory“). Organizačné zložky bezpečnostných a záchranných zborov v obci podľa § 2 ods. 1 vytvárajú podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov, a to najmä tým, aby medzi ich príslušníkmi boli v dostatočnom počte zastúpené osoby, ktoré ovládajú jazyk menšiny.

§ 7a

Právomoc podpredsedu vlády

(1) Podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny (ďalej len „podpredseda vlády“) poskytuje odbornú a metodickú pomoc orgánom verejnej správy a organizačným zložkám bezpečnostných a záchranných zborov pri vykonávaní tohto zákona.

(2) Podpredseda vlády v spolupráci s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky a ďalšími orgánmi verejnej správy vytvára podmienky, aby si osoby neovládajúce jazyk menšiny mohli v prípade záujmu jazyk menšiny osvojiť.

Pozri poznámku k § 7 ods. 2.

(3) Podpredseda vlády predkladá vláde Slovenskej republiky raz za dva roky správu o stave používania jazykov menšín na území Slovenskej republiky. K správe podľa prvej vety pred jej predložením zaujme stanovisko Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

(4) Na účel podľa odseku 3 je podpredseda vlády oprávnený vyžadovať od orgánov verejnej správy informácie a písomné podklady o používaní jazyka menšín v oblasti ich pôsobnosti.

O to, ako príslušníci menšín, najmä tej maďarskej, ovládajú štátny jazyk, sa nemá, ba nesmie nikto starať?

(5) Prvú správu podľa odseku 3 predloží podpredseda vlády do 31. decembra 2012.

§ 7b

Správne delikty

(1) Správneho deliktu na úseku podpory používania jazykov menšín sa dopustí orgán verejnej správy, ktorý v obci podľa § 2 ods. 1:

a) neumožní občanovi Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine konať v jazyku menšiny alebo ho o takejto možnosti neinformuje (§ 2 ods. 3),

b) na požiadanie občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine nevydá rovnopis rozhodnutia a verejnej listiny aj v jazyku menšiny alebo o takejto možnosti nevykoná poučenie (§ 2 ods. 4 a 5),

c) nezabezpečí svoje označenie na budove, v ktorej sídli, alebo v texte rozhodnutí, verejných listín, oprávnení a osvedčení skutočností vydaných pri výkone verejnej správy v jazyku menšiny aj v jazyku menšiny (§ 2 ods. 6),

d) neposkytne na požiadanie úradný formulár vydaný v rozsahu jeho pôsobnosti aj v jazyku menšiny (§ 2 ods. 7),

e) nezabezpečí na svojom území označenie obce a označenie časti obce v jazyku menšiny v prípadoch ustanovených v § 4 ods. 3,

f) nezabezpečí uvedenie informácií, nápisov a oznamov podľa § 4 ods. 6,


g) nezabezpečí na požiadanie informácie o všeobecne záväzných právnych predpisoch aj v jazyku menšiny (§ 4 ods. 8),

h) neposkytne podpredsedovi vlády informácie a písomné podklady podľa § 7a ods. 4.

(2) Správneho deliktu na úseku podpory používania jazykov menšín sa dopustí obec podľa § 2 ods. 1, ktorá:

a) nezabezpečí na svojom území označenie obce, označenie časti obce a ulíc v jazyku menšiny v prípadoch ustanovených v § 4 ods. 1 a 4,

b) nezverejňuje dôležité informácie podľa § 5a ods. 2 aj v jazyku menšiny.

(3) Správneho deliktu na úseku podpory používania jazykov menšín sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba podnikateľ, ktorá neuvedie nápis alebo oznam podľa § 4 ods. 6 aj v jazyku menšiny a ide o nápis alebo oznam obsahujúci informáciu týkajúcu sa ohrozenia života, zdravia, majetku alebo bezpečnosti občanov Slovenskej republiky.

(4) Správne delikty podľa odsekov 1 až 3 prejednáva podpredseda vlády.

(5) Ak podpredseda vlády zistí porušenie povinnosti, ktoré je správnym deliktom podľa odseku 1 až 3 a ani po písomnom upozornení nedôjde v ním určenej lehote k náprave zistených nedostatkov, môže podpredseda vlády uložiť pokutu od 50 do 2500 eur. Na konanie o uložení pokuty sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

(6) Pri ukladaní pokuty sa prihliadne na závažnosť správneho deliktu, jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na čas trvania a opakovanie protiprávneho konania. Pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, kedy sa podpredseda vlády dozvedel o
správnom delikte, najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, kedy došlo k jeho spáchaniu.

(7) Výnos pokút uložených podľa tohto zákona je príjmom štátneho rozpočtu.

Je nepredstaviteľné, aby sa táto bezočivosť, neslýchaná provokácia, stala zákonom Národnej rady Slovenskej republiky.
V systéme svojich školských, vzdelávacích a verejnosprávnych inštitúcií poskytuje Slovenská republika menšinám práva prinajmenšom
zodpovedajúce európskym štandardom. Ak takúto republiku (orgány jej verejnej správy) chcú politickí predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny a janičiari v ich službách šikanovať a trestať za to, že predstavitelia verejnej správy nedostatočne diskriminujú svojich slovenských spoluobčanov, že sa nie dosť ochotne pričiňujú o ich maďarizáciu, dopúšťajú sa títo predstavitelia a ich pomáhači protištátnej činnosti.

Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia

§ 7c

(1) Ustanovenie § 2 ods. 6 sa nepoužije, ak sa označenie orgánu verejnej správy v jazyku menšiny zhoduje s názvom v štátnom jazyku.

(2) Ustanovenia § 4 ods. 1 až 4 sa nepoužijú, ak sa označenie obce alebo označenie časti obce v jazyku menšiny zhoduje s názvom v štátnom jazyku.

(3) Ustanovenie § 4 ods. 4 sa nepoužije, ak sa označenie ulice alebo iného miestneho geografického značenia v jazyku menšiny zhoduje s názvom v štátnom jazyku.

§ 7d

(1) Orgány verejnej správy sú povinné do 30. júna 2012 odstrániť stav odporujúci povinnostiam ustanoveným v § 2 ods. 4 až 7, § 4 ods. 1 a 3.

(2) Obce podľa § 2 ods. 1 sú povinné do 30. júna 2012 odstrániť stav odporujúci povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 4, § 5a ods. 2.

(3) Orgány verejnej správy, obce podľa § 2 ods. 1, právnické osoby a fyzické osoby podnikatelia sú povinné do 30. júna 2012 odstrániť stav odporujúci povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 6.

(4) Ak ide o nápis na pamätníku, pomníku alebo pamätnej tabuli, ktorý bol umiestnený na pamätníku, pomníku alebo pamätnej tabuli pred účinnosťou tohto zákona, nevzťahuje sa na takýto nápis povinnosť ustanovená v § 4 ods. 7.

Je pozoruhodné, že povinné sú len orgány verejnej správy, zatiaľ čo príslušníci menšín a ich predstavitelia nemajú nijaké povinnosti, majú len práva, ktoré často porušujú práva väčšinového obyvateľstva.

V závere týchto poznámok (bolo by ich možno uviesť oveľa viac) treba povedať, že návrh tohto zákona treba pokladať za výsmešnú
provokáciu, ktorá sa nemôže stať podkladom právnej normy. Treba ju odmietnuť tak, ako bol svojho času odmietnutý menej provokatívny
identický návrh zákona z dielne SMK.

Ďalšie doplňujúce poznámky

Pri uložení ratifikačnej listiny Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov (ďalej len Charta) urobila Slovenská republika vyhlásenie, z ktorého vyberáme:

„1. Slovenská republika vyhlasuje, že prijatú chartu bude uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými dohovormi, ktoré zaručujú rovnosť občanov pred zákonom bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo alebo národnosť, s cieľom podporovať európske jazykové dedičstvo bez ujmy na používaní štátneho jazyka.

2. Slovenská republika vyhlasuje podľa článku 1 písm. b) charty, že pojem „územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk“, sa vzťahuje na obce podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 221/1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20 % obyvateľstva z 25. augusta 1999, a to vrátane uplatňovania jej článku 10.“

„4. Slovenská republika vyhlasuje, že článok 8 ods. 1 písm. e) bod i¹ sa vzťahuje na prípravu pedagógov, teológov, kultúrnych a osvetových pracovníkov bez ujmy na výučbe v štátnom jazyku s tým, že väčšina predmetov vrátane profilových sa zabezpečuje v menšinovom jazyku pri rešpektovaní právnych noriem Slovenskej republiky v oblasti vysokého školstva.

5. Slovenská republika vyhlasuje, že článok 10 ods. 1 písm. a) bod ii², článok 10 ods. 2 písm. a)³ a článok 10 ods. 3 písm. b)⁴ sa budú interpretovať bez ujmy na používaní štátneho jazyka podľa Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

6. Slovenská republika vyhlasuje, že článok 12 ods. 1 písm. e)⁵ a článok 13 ods. 2 písm. c)⁶ možno použiť, ak účinky jeho použitia neodporujú iným ustanoveniam právneho poriadku Slovenskej republiky o zákaze diskriminácie občanov Slovenskej republiky v pracovnoprávnych vzťahoch na území Slovenskej republiky.“

Ako vidieť, vo všetkých odsekoch a písmenách vybratých z jednotlivých článkov Charty, ktoré sa Slovenská republika zaviazala uplatňovať⁷, sa dôsledne dbá o to, aby sa v nijakom prípade nespochybňovalo alebo neohrozovalo postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka, ktoré mu zabezpečuje ústava Slovenskej republiky. Ako aj z citovaných textov vyplýva, toto postavenie štátneho jazyka nemôžu ohrozovať ani práva národnostných menšín na používanie svojich jazykov v istých oblastiach verejného styku. ─ Zreteľne a presne sa vymedzuje aj územie, na ktorom sa v Slovenskej republike, aj podľa prijatých ustanovení Charty, uplatňuje právo na používanie jazykov národnostných menšín v určených oblastiach verejného styku.

V predloženom maďarskom návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa ignoruje už spomínaná a všeobecne rešpektovaná skutočnosť, že je výrazne odlišný právny štatút štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín. Garancia práv národnostných menšín pri používaní ich jazykov v istých oblastiach verejného styku neznamená, že sa tieto jazyky stávajú takými štátnymi jazykmi ako slovenský jazyk. Vo všetkých medzinárodných dokumentoch, ktoré sa zaoberajú danou jazykovou problematikou, sa osobitne podčiarkuje podmienka, že používanie jazykov národnostných menšín v istých oblastiach verejného styku sa nesmie uskutočňovať na úkor štátneho jazyka, ktorý má, na rozdiel od územne vymedzenej platnosti používania jazykov národnostných menšín, celoštátnu pôsobnosť ako spoločný jazyk verejného styku všetkých občanov Slovenskej republiky, bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Preto sa Slovenská republika zaväzuje utvoriť vo svojom vzdelávacom systéme podmienky na to, aby si všetci občania mohli v primeranej miere osvojiť kodifikovanú podobu štátneho jazyka.

Keďže politickí predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku a ich horliví prisluhovači odmietajú de facto uznať ústavou Slovenskej republiky uzákonenú celospoločenskú platnosť slovenčiny ako štátneho jazyka Slovenskej republiky, pokúšajú sa presadiť prijatie zákona, ktorý by aj de jure umožňoval uplatňovať na území Slovenskej republiky maďarčinu v úlohe štátneho jazyka, ba aj de jure umožňoval nahrádzať slovenčinu v tejto úlohe maďarským jazykom, t. j. umožňoval krok za krokom plniť známy program maďarskej iredenty. Nejde tu teda o boj za práva menšín, ktoré sú v Slovenskej republike dostatočne legislatívne zabezpečené, rešpektované a uplatňované⁸.

V predloženom maďarskom návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín sa pracovníkom orgánov verejnej správy pod hrozbou pokút nariaďuje nielen používať menšinový jazyk (ide, pravdaže, predovšetkým o maďarský jazyk), ale nariaďuje sa im aj agitovať za
používanie menšinových jazykov, obmedzovať alebo vylučovať štátny jazyk z používania vo verejnom styku. Podľa tohto návrhu zákona je žiaduce, aby orgány verejnej a štátnej správy aktívne a iniciatívne utvárali podmienky na používanie menšinových jazykov na celom území Slovenskej republiky, t. j. aby sa v Slovenskej republike postupne obnovovali také podmienky na používanie maďarského jazyka, aké boli v časoch bezprostredne pred rozpadom monarchie, t. j. v časoch najsurovejšej maďarizácie.

Ide o jasný prípad porušovania ústavného zákona o slovenčine ako štátnom jazyku Slovenskej republiky i porušovania čerstvo schváleného novelizovaného zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky, keď sa ignorujú rozdiely v právnom postavení slovenčiny ako štátneho jazyka a ostatných jazykov používaných v Slovenskej republike. Veď o čom inom svedčia paragrafy predloženého návrhu zákona, ktorými sa pracovníkom štátnej a verejnej správy i ďalších inštitúcií pod hrozbou pokuty ukladá povinnosť používať menšinový jazyk.⁹

V dnešnom štátoprávnom usporiadaní strednej Európy sa ako prvá etapa realizácie cieľov maďarskej iredenty má realizovať čo najúplnejšia izolácia príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny od ostatného územia Slovenska, a to aj pomocou „slovenskej“ legislatívy, kocúrkovsky paradoxne aj na úkor Slovákov, ktorí na národnostne zmiešanom území južného Slovenska tvoria väčšinu obyvateľstva a stávajú sa tam cudzincami vo svojej „suverénnej“ slovenskej vlasti. Predložený maďarský návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín má významne podporiť túto politiku maďarskej iredenty ─ je v ňom celkom okato prítomná tendencia umožniť príslušníkom maďarskej národnostnej menšiny zaobísť sa bez štátneho jazyka vo všetkých oblastiach verejného styku na území Slovenskej republiky, aby sa nakoniec stala celkom bezpredmetnou aj otázka úrovne osvojovania si štátneho jazyka v kompletnom systéme škôl s maďarským vyučovacím jazykom na území Slovenskej republiky. Oveľa zaujímavejšou sa z tohto pohľadu stane otázka úrovne osvojovania si maďarského jazyka veľkoryso tolerantnými, európsky orientovanými slovenskými spoluobčanmi. „Svetlým príkladom“ na tejto ceste je „bezúhonný európsky“ zákon Maďarskej republiky o dvojitom štátnom občianstve pre felvidéckych Maďarov aj „Maďarov“, ktorí sa tak v rámci zjednotenej Európy spájajú do osobitného nadhraničného vlasteneckého spoločenstva Maďarov Karpatskej kotliny (= Veľkého Maďarska).

Predložený maďarský návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín je ďalším krokom pri napĺňaní programových cieľov maďarskej iredenty, je dôležitým ohnivkom aktivít zameraných na deštrukciu slovenskej štátnosti, proti suverenite Slovenskej republiky. Preto musí byť tento návrh odmietnutý, nemôže byť podkladom rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Teraz platný zákon o používaní jazykov národnostných menšín spĺňa všetky relevantné medzinárodné normy a kritériá, je organickou súčasťou celej legislatívy Slovenskej republiky. Predložený maďarský návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín obracia naruby platnú legislatívu Slovenskej republiky, nie je novelizáciou platného zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ale novým protiústavným zákonom, ktorý v duchu plnenia cieľov maďarskej iredenty uplatňuje v danej oblasti kritériá, na aké by nemohol pristúpiť nijaký štát, ktorý si váži a chce uchovať svoju suverenitu.

*****

Poukážeme ešte na niekoľko „excelentných“ nárokov a požiadaviek, ktoré sa podľa predloženého maďarského návrhu zákona o používaní
jazykov národnostných menšín majú v Slovenskej republike stať zákonnou normou.

V celom rade odsekov paragrafu 2 sa slovenským orgánom štátnej správy a územnej samosprávy ukladajú povinnosti, ktoré prekračujú rámec záväzkov prijatých Slovenskou republikou z Charty. Okrem iného sa tu postuluje všeobecná povinnosť ovládať menšinový jazyk, čo znamená frapantnú diskrimináciu väčšinového slovenského obyvateľstva napríklad pri hľadaní zamestnania, prakticky sa menšinovému jazyku prisudzuje štatút štátneho jazyka. Takou je napríklad požiadavka zabezpečiť používanie menšinového jazyka pred orgánmi verejnej správy na celom území Slovenskej republiky, t. j. aj v tých oblastiach, kde menšinové obyvateľstvo nedosahuje ani 10-percentný podiel (vzťahuje sa to napríklad na Bratislavu a takmer na všetky väčšie mestá Slovenskej republiky i na celé okresy aj vyššie územné celky). Veď odsek 10 v § 2 znie:

„Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine a má trvalý pobyt v obci podľa odseku 1, má právo používať jazyk menšiny v úradnom styku aj pred orgánom verejnej správy s pôsobnosťou pre celé územie príslušného okresu, obvodu, kraja alebo vyššieho územného celku, ak je pred takýmto orgánom verejnej správy možné zabezpečiť podmienky používania jazyka menšiny.“

Na to, aby sa také podmienky zabezpečili, podľa ďalších paragrafov a odsekov ochotne a povinne dozrie podpredseda vlády Slovenskej republiky.

V ods. 1 § 3 sa nad rámec záväzkov prevzatých Slovenskou republikou žiada umožniť používanie jazykov menšín nielen v orgánoch územnej samosprávy, ale aj v orgánoch štátnej správy. Aj ďalšie odseky § 4 prekračujú rámec záväzkov Slovenskej republiky prevzatých z Charty, lebo sa tam orgánom verejnej správy ukladá povinnosť označovať nielen ulice, ale i všetky geografické objekty (ale aj železničné a autobusové stanice atď.) aj v jazykoch menšín. Takáto povinnosť znamená, že sa názvy v menšinových jazykoch musia používať aj tam, kde neexistujú a nikdy neexistovali, čo je prirodzené, lebo veď pri 10-percentnom podiele menšinového obyvateľstva (aj tam často neskôr pomaďarčeného, alebo vyšší percentuálny podiel dosiahlo v novšom období v dôsledku vysokej rómskej pôrodnosti) sa také názvy ani nemohli utvoriť. Teraz orgánom Slovenskej republiky má vzniknúť povinnosť stvoriť takéto názvy. Iste sa budú môcť poučiť z bohatej úspešnej praxe štátnych orgánov Magyarországu z čias po roku 1867 alebo potom v období Horthyho vlády na území južného Slovenska po Viedenskej arbitráži. Podľa tohto návrhu sa žiada, aby sa povinná dvojjazyčnosť (slovenské názvy + dodatočne stvorené menšinové označenia) prejavila všade na verejných miestach i v úradných dokumentoch. Podobné Kocúrkovo nie je prípustné ani
dovolené nikde na svete. Platí to aj o svetovo unikátnej požiadavke formulovanej v odseku 5 paragrafu 4 o označovaní geografických objektov. Tento odsek znie:

„V kartografických dielach, v odborných publikáciách, v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy sa popri štandardizovaných geografických názvoch [§ 18 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov] môžu používať aj označenia geografických objektov, ktoré sú vžité a zaužívané v jazyku menšiny, aj v jazyku menšiny.“

Požiadavka vyslovená v tomto odseku je v priamom rozpore nielen so slovenskou legislatívou, ale aj s pravidlami medzinárodnej štandardizácie zemepisných názvov, je v rozpore s rezolúciami konferencií OSN o štandardizácii geografického názvoslovia. Spomenieme len, že zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii stanovuje používanie štandardizovaných geografických názvov, popri ktorých nie je prípustné používať v úradnom styku iné označenia.

V rozpore s platným zákonom o štátnom jazyku (§ 8 ods. 6) sú požiadavky v odseku 6 paragrafu 4, kde sa povinnosť používať menšinové jazyky vzťahuje aj na „všetky nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach“. Dochádza tu k zjavnej diskriminácii tých prevádzkovateľov alebo majiteľov uvedených inštitúcií a zariadení, ktorí neovládajú menšinový jazyk. Aj odsek 8 tohto paragrafu prekračuje rámec záväzkov prijatých z Charty, ktoré neukladajú obciam povinnosť vydávať všeobecne záväzné predpisy aj v jazykoch menšín, ale len sprístupňovať niektoré predpisy v týchto jazykoch. Ide aj o rozpor so zákonom o štátnom jazyku (§ 3 ods. 3 písm. a).

Vo vyratúvaní paragrafov a odsekov návrhu tohto maďarského zákona o používaní jazykov národnostných menšín, v ktorých sa zjavne diskriminuje, šikanuje a ponižuje 90-percentná slovenská väčšina, kde sa jej ukladá povinnosť používať jazyk menšiny aj tam, kde zákon o štátnom jazyku veľkoryso hovorí o komunikácii, ktorá sa spravidla vedie v štátnom jazyku (§ 8 ods. 4), by sa dalo pokračovať. Nezakryto sa tu zavádza protiústavný systém viacerých štátnych jazykov (predkladateľom ide, pravdaže, o ten maďarský). Veď napríklad v § 7 ods. 4 sa žiada používať menšinový jazyk aj v ozbrojených silách a iných ozbrojených bezpečnostných zložkách¹⁰, čo je nielen v rozpore so zákonom o štátnom jazyku (ten sa po prijatí predloženého návrhu zákona prakticky ruší), ale je aj celkom vylúčené v legislatíve akéhokoľvek štátu, v ktorom existuje štátny jazyk.

Už sme spomínali absurdnosť sankcií (§ 7b návrhu) za nepoužívanie menšinových jazykov. Bezočivo a provokatívne sa ignoruje všetkými medzinárodnými dohovormi proklamovaná zásada, že používanie menšinového jazyka je individuálne právo jednotlivca, že teda štát (najmä štát, ktorý ústavným zákonom sankcionuje postavenie štátneho jazyka) nemôže svojim občanom, dokonca pod hrozbou pokút, vnucovať používanie menšinového jazyka.¹¹

Ľudsky zákerné a vyškieravo bezočivé je vyhrážanie sa predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny a janičiarov v ich službách i maďarských srdcervúco vlasteneckých intelektuálov žijúcich a publikujúcich na Slovensku vo svojich maďarských novinách vydávaných v slovenčine, že jedine veľkorysá ústretovosť voči ustavične stupňovaným požiadavkám politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny zabezpečí lojalitu príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku voči Slovenskej republike, v ktorej sa oni musia „cítiť doma“. Dokiaľ tento pocit nebudú všetci mať, dovtedy budú vnútornou hrozbou pre slovenskú štátnosť. Nikdy však neprezradia, aká je cena za získanie tohto pocitu, kde je hranica požiadaviek, ktoré naplnia tento pocit.

Je jasné, že taká hranica neexistuje, lebo nejde o nijaký pocit. Na zabezpečenie maďarského pocitu spokojnosti („cítiť sa na Slovensku doma“), nikdy nestačilo splnenie nejakých požiadaviek, napríklad ani tých, ktoré príslušníkom maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku zabezpečujú nielen podľa zákona, ale aj v reálnom každodennom živote zachovanie ich národnej identity pomocou úplnej siete školských, kultúrnych a samosprávnych inštitúcií a orgánov, o akých sa dožívajúcej slovenskej národnostnej menšine v maďarskom štáte ani nesníva, resp. sa jej ani nesmie snívať, ba je dokonca veľmi nežiaduce a neprimerané ich v kontexte slovensko-maďarských vzťahov pripomínať, lebo ide o posvätnú vnútornú maďarskú kompetenciu.

Ustavične stupňované požiadavky, ktorých splnenie má vraj rozhodujúcu úlohu pri budovaní pocitu maďarskej lojality k Slovenskej republike a ktorých aktuálnym, no celkom iste nie posledným stupňom je predložený návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín, sú súčasťou stratégie maďarskej politiky, ktorá sa nezmierila s potrianonským štátoprávnym usporiadaním v strednej Európe. Sú dobre premyslenou gradáciou nárokov v sérii naprogramovaných krokov maďarskej iredenty. Vo vzťahu k Slovenskej republike ide o dobre čitateľnú deštrukciu, lebo dôsledkom prijatia predloženého návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín by bol rozvrat verejnej správy Slovenskej republiky, sprevádzaný vystupňovaním neustále rozjatrovaného napätia v spoločnosti. Naprogramovaný účinok prijatia predložených deštrukčných požiadaviek a povinností je v priamom protiklade s falošným prorokovaním blahodarných účinkov uzákonenia týchto požiadaviek a povinností. Budúcnosť nikdy neodpustí vierolomné zradcovské konanie poslancov
spojených v koalícii s politickou stranou Most-Híd. Nič to žiaľbohu nezmení na katastrofálnych dôsledkoch tohto konania.

Poznámkový aparát

1 ↑ Tento text Charty v uvedenom bode znie: „umožniť vyučovanie na univerzitách a na iných vysokých školách v
príslušných regionálnych alebo menšinových jazykoch“.

2 ↑ „zabezpečiť, aby úradníci, prichádzajúci do styku s verejnosťou, používali regionálne alebo menšinové jazyky
vo vzťahu k osobám, ktoré sa na nich obrátia v týchto jazykoch“.

3 ↑ „používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v sústave miestnych a regionálnych orgánov“.

4 ↑ „umožniť používateľom regionálnych alebo menšinových jazykov predložiť žiadosť a dostať odpoveď v týchto
jazykoch“.

5 ↑ „presadzovať opatrenia, aby organizácie zodpovedné za vyvíjanie a podporovanie kultúrnych aktivít mali k
dispozícii personál dokonale ovládajúci príslušný regionálny alebo menšinový jazyk, ako aj jazyk(y) ostatných obyvateľov“.

6 ↑ „zabezpečiť, aby zariadenia sociálnej starostlivosti, ako nemocnice, domovy dôchodcov a útulky poskytovali
možnosť prijatia a opatrovania vo vlastnom jazyku tým osobám, ktoré používajú regionálny alebo menšinový jazyk, ak tieto potrebujú opateru zo zdravotných dôvodov, z dôvodu vysokého veku alebo z iných dôvodov“.

7 ↑ Článok 2 ods. 2 Charty ustanovuje: „Vo vzťahu ku každému jazyku, ktorý sa uvedie pri ratifikácii, prijatí alebo schválení podľa článku 3, sa každá zmluvná strana zaväzuje uplatňovať minimálne 35 odsekov alebo písmen vybratých z ustanovení časti III tejto charty, pričom najmenej tri musia byť vybraté z článkov 8 a 12 a po jednom z článkov 9, 10, 11 a 13.“

8 ↑ Pozri o tom bližšie v publikácii Pohľady do problematiky slovensko-maďarských vťahov. Bratislava : Slavistický ústav Jána Stanislava SAV / Slovenský komitét slavistov 2009. Dostupné aj v elektronickej podobe, v anglickej verzii.

9 ↑ Ak má nejaký jazyk v ústave príslušného štátu uzákonené postavenie štátneho jazyka, možno podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ukladať povinnosti len vo vzťahu k používaniu štátneho jazyka. Pozri o tom bližšie v citovanej publikácii Pohľady do problematiky slovensko-maďarských vťahov, s. 63-64.

10 ↑ Tento odsek znie: „Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má v obci podľa § 2 ods. 1 právo obracať sa v jazyku menšiny na príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky, ozbrojených bezpečnostných zborov, iných ozbrojených zborov, Hasičského a záchranného zboru a obecnej polície (ďalej len „bezpečnostné a záchranné zbory“). Organizačné zložky bezpečnostných a záchranných zborov v obci podľa § 2 ods. 1 vytvárajú podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov, a to najmä tým, aby medzi ich príslušníkmi boli v dostatočnom počte zastúpené osoby, ktoré ovládajú jazyk menšiny.“

11 ↑ V tomto smere má Slovenská republika podľa predloženého maďarského návrhu zákona o používaní jazykov
národnostných menšín byť dokonca enormne starostlivá a veľkorysá, ako jej to prikazujú aj tieto odseky § 7a: „(2) Podpredseda vlády v spolupráci s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky a ďalšími orgánmi verejnej správy vytvára podmienky, aby si osoby neovládajúce jazyk menšiny mohli v prípade záujmu jazyk menšiny osvojiť“ a „(4) Na účel podľa odseku 3 je podpredseda vlády oprávnený vyžadovať od orgánov verejnej správy informácie a písomné podklady o používaní jazyka menšín v oblasti ich pôsobnosti.“

Ján Doruľa

Zdroj: Beo.sk

---

Súvisiace:

Maďarič: Ak budeme nedôslední, Slovensko tu o 20 rokov nemusí byť
http://spravy.pravda.sk/madaric-ak-budeme-nedosledni-slovensko-tu-o-20-r...

Poslanec za KDH Radoslav Procházka nepodporí novelu zákona o štátnom občianstve
http://www.webnoviny.sk/politika/prochazku-za-prejav-o-obcianstve-pochv/...

Riziká maďarského zákona sú omnoho širšie, upozornil Maďarič
http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/domace/rizika-madarskeho-zakona-su-omno...

Koalícia sa dohodla na riešení dvojakého občianstva
http://www.webnoviny.sk/slovensko/koalicia-sa-dohodla-na-rieseni-dvojak/...

BUDÚ NARODENINY VIKTORA ORBÁNA V MAĎARSKU ŠTÁTNYM SVIATKOM?
http://www.cez-okno.net/clanok/slovensko/orbanov-patos-si-vysluzil-vysmech

Prejav pri odhaľovaní sochy Sv. Cyrila a Metoda v Komárne rušili maďarskí extrémisti
http://www.cez-okno.net/clanok/slovensko/prejav-pri-odhalovani-sochy-sv-...

„Má v niečom hmatateľnú výhodu Maďarsko?“ Odpovedá Ing. Peter Švec, plk. gšt. v zálohe
http://www.cez-okno.net/clanok/z-domova/ma-v-niecom-hmatatelnu-vyhodu-ma...

Gény, ktoré máme, tu v Európe boli už pred desiatkami tisíc rokov!
http://www.cez-okno.net/clanok/v-skratke/geny-ktore-mame-tu-v-europe-bol...

TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA časť VII.: Geografické pramene a Vojensko-politické argumenty
http://www.cez-okno.net/clanok/spolocnost-krajiny-narody/tajne-dejiny-sl...

---