Obrázok používateľa CEZ OKNO
Bronzový úsmev Karola Duchoňa

Galanta je v sobotu popoludní takmer ľudoprázdne mesto, na Hlavnej ulici nevidieť človiečika. Máme ešte dve hodiny času, a tak vchádzame s fotografkou Jankou na kávu do cukrárne v akomsi podchode. Obsluhuje nás mladé dievča, podľa prízvuku maďarskej národnosti. Je sympatická, preto sa stáva prvým objektom mojej zvedavosti: „Viete, čo sa dnes v Galante chystá?"


Napriek slávnostnému odhaleniu busty Karola Duchoňa v Galante stále trvá zbierka na jej dofinancovanie. Matičiari získali časť peňazí od predsedu Trnavského samosprávneho kraja Tibora Mikuša, od predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča a prispela aj galantská samospráva

 

„Neviem, nepočula som." Sme tu jediní hostia, a tak pokračujem vo výsluchu: „Majú odhaľovať bustu jednému slávnemu spevákovi, rodákovi z vášho mesta - nepočuli ste o ňom?" Dievča je zhovorčivé: „Aha, niečo dnes ráno hovorili v rozhlase a púšťali aj jeho pesničku."
Dobiedzam ďalej: „Aká to bola pesnička?" „To neviem, niečo o dolinách, celkom pekná." Napokon si naša obsluhujúca z kategórie dvadsiatnikov za mojej pomoci spomenula, že ráno v mestskom rozhlase spieval Karol Duchoň. Stredná a staršia generácia Galanťanov bez rozdielu národnosti pozná piesne svojho legendárneho rodáka dôvernejšie. Dokonca dôchodkyňa pani Ilona, ktorá vedela len niekoľko málo slovenských slov, si spomenula na jeho pesničku Čardáš dvoch sŕdc, lebo je to „taký frišký ének".

 

Takmer rodinná slávnosť

Pri pamätníku pred domom na Hlavnej ulici, kde spevák býval, práve kvitnú japonské čerešne a je stále ako po vymretí. Postávame tu a čakáme na príchod autora bronzovej plastiky sochára Ladislava Saba, ktorý má sem prísť, aby urobil drobné úpravy na podstavci a zahalil dielo do bieleho plátna, ako to káže slávnostný rituál odhaľovania pomníkov.

Ladislav Sabo je nielen výborný sochár, portrétista a autor moderných plastík vo voľnej prírode, ale aj vynikajúci bronziar, praktický znalec náročného remesla, akým je odlievanie do bronzu. Spomínam si, že to bol on, kto odlial do bronzu Kulichovu sochu kráľa Svätopluka postavenú na Bratislavskom hrade za nenávistných tirád komisie istej „odborníčky" Maríny Zavackej. Našťastie, Richard Sulík, iniciátor kádrovania sochy, je preč a Svätopluk zostal.

Po krátkom zvítaní s výtvarníkom bežíme do jeho sochárskeho domova, nazvaného 4 D Gallery, kde tvorí a kde sa konajú sochárske sympóziá. Vnútri bývalej opravárenskej haly štátneho majetku je kovolejárska dielňa, obrazy, pohodené fragmenty bronzu, sadrové modely plastík aj dlhý rokovací stôl so stoličkami na diskusie umením posadnutých ľudí o štvrtej dimenzii výtvarného kumštu. V jednom mienkotvornom denníku som čítal, že myšlienka osadenia busty Karola Duchoňa na Hlavnej ulici sa stretla s averziou niektorých maďarských obyvateľov Galanty.

 


Autor bronzovej plastiky Karola Duchoňa, sochár Ladislav Sabo vo svojom ateliéri

 

„Je to pravda? Podľa novín ste to povedali vy sám," pýtam sa autora pamätníka. „Neviem, kde to započul ten redaktor, vôbec som o tejto téme nehovoril. Galanta je tolerantné mesto, medzi Slovákmi a Maďarmi nie sú u nás nijaké problémy," hovorí sochár, ktorý má slovensko-maďarských rodičov a celý život, okrem štúdia na VŠVU v Bratislave u Pribiša a Kulicha, prežil v Galante.

Vraciame sa na miesto nadchádzajúcej slávnosti, ktoré sa medzitým zaplnilo ľuďmi. Z reproduktorov sa ozýva známy Duchoňov hit "V dolinách". Nespieva ho však Duchoň, ale spevák a klávesista Ľudo Kuruc, s farbou hlasu podobnou speváckej legende. Nasleduje príhovor riaditeľky Domu Matice slovenskej v Galante Zlatice Lehotskej, ktorá je dušou podujatia. S myšlienkou postaviť slávnemu rodákovi pamätník prišla práve ona.

Na milú, takmer rodinnú matičnú slávnosť prišli nielen miestni obyvatelia na čele s primátorom Ladislavom Maťašovským, ale aj šéf Matice slovenskej Marián Tkáč, matičiari z okolitých obcí z Matúškova, Horných a Dolných Salíb a dokonca návšteva z Holandska, speváčka a výtvarníčka Terézia Pekaríková. Pani Terézia v mladosti spievala s Karolom Duchoňom a okrem spevu sa v Holandsku venuje sklárskym technikám. Prezradila nám, že do leta vytvorí na počesť jej obľúbeného kolegu monumentálnu vázu, potom ju chce vydražiť a peniaze venovať na konto matičnej zbierky, ktorá ešte stále nepokryla náklady na realizáciu pamätníka.

 

Slovenský Tom Jones

Na Slovensku ide všetko akosi pomimo a do všetkého sa tlačí bulvár a politika, dokonca aj do kultúry a umenia. Na jednej strane sa len ťažko hľadajú prostriedky na pamätníky významným osobnostiam národnej kultúry a na druhej strane sa vždy nájdu až nekresťanské peniaze na sochy postavám, ktorých vzťah k Slovákom bol prinajmenej kontroverzný, dokonca až nepriateľský. Nejde pritom len o bustu odsúdeného vojnového zločinca Jánosa Esterházyho v Košiciach, ale aj o sochu T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom, ktorý sa ako prezident ČSR 14. septembra 1921 na zahraničnej návšteve vyjadril: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy."

Karol Duchoň nebol štátnik ani politik, akým sa stavajú monumenty, bol „len" populárnym spevákom s talentom, aký sa u nás narodí možno raz za sto rokov. Vďaka zamatovej farbe hlasu a prirodzenej ľahkosti, s akou dosahoval najvyššie tóny, ho nazývali slovenským Tomom Jonesom. Sympatický spevák so širokým úsmevom, ktorého miloval celý národ, spieval piesne o láske, rodnom kraji, slovenských dolinách, kde ľudia majú „srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek".

Neobyčajný talent mu závidel aj Karel Gott, jeho osobným nešťastím však bolo, že nepoznal mieru v pití. Dodnes, aj po vyše štvrťstoročí po jeho smrti, mu kde-kto vyčíta túto neresť, ktorá bola hlavnou príčinou, že svoju životnú púť skončil vo veku 35 rokov.

Buďme však zhovievaví k tomuto mimoriadnemu zjavu našej populárnej hudby, keď sme zhovievaví k súčasným drogujúcim a ľahkonohým celebritám. Tie okrem mediálneho exhibicionizmu vo svojej profesionálnej kariére väčšinou ešte nič nedokázali a pre spoločnosť nič neurobili. Karol za svoj krátky život stihol rozdať radosť miliónom ľudí a do dejín našej popmusic sa zapísal ako jedna z jej najjagavejších hviezd s nezameniteľným hlasom a nezabudnuteľným úsmevom. A práve takto ho stvárnil v bronze aj jeho galantský rodák, sochár Laco Szabo.

 

Bez záujmu televízií

Večer sa má sobota v Galante skončiť Kantilénou na poctu významného rodáka. Vraj bude plná sála, veď budú na nej všetci, čo mali radi speváka s veľkým hlasom. A takých nebolo málo. Zaujímavé na galantskom stretnutí bolo ešte to, že sa na ňom zúčastnila aj Elena Duchoňová, prvá spevákova manželka, s ktorou žil vyše dvanásť rokov a ktorá ani po rozvode na Karola nezanevrela.

Hovorí o ňom ako o človeku s veľkým srdcom. Album s fotografiami z koncertov a výstrižkami z novín ukazuje svojim dvom vnukom, z ktorých najmladší, šesťročný, sa na Karola nápadne podobá. „Či bude mať aj talent po dedkovi sa ešte nevie, ale niektoré jeho pesničky už vie zaspievať, napríklad Elena, ty si život môj," smeje sa Elena Duchoňová.

Galanta ožíva, asi sa už mnohí schádzajú na koncert. S predsedom Matice slovenskej Mariánom Tkáčom ešte prehodíme zopár slov o ich pôsobivom podujatí, ktoré sa neunúvala zaznamenať ani jedna z celoštátnych televízií. Marián Tkáč si povzdychne: „Keby dnes v Galante na Hlavnej ulici niekoho zastrelili, určite by tu boli aspoň tri televízne štáby." Prisviedčam, záujmy médií sú iné. Toto je kultúrna udalosť Matice slovenskej a kriminálne činy, ktorými nás každodenne kŕmia obrazovky, sú pre manažérov televízií príťažlivejšie. Kam sa na ne hrabe Karol Duchoň s úsmevom odliatym do bronzu...

 


ČESŤ JEHO PAMIATKE!

 


Pamätník Karola Duchoňa na Hlavnej ulici v Galante

 

Ľudovít Števko

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk

 


 

Súvisiace:

Karol Duchoň
http://www.cez-okno.net/karol-duchon

 


 

 

máj 13, 2012 20:57 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top