Obrázok používateľa CEZ OKNO
Domov

Začala jeseň.
Autobus sa šplhal po koberci žltnúcich listov. Nafta čpela ako v podpalubí zaoceánskej lode. Boli sme natlačení na seba a naše pachy sa miešali s vôňou lístia, ktorá prenikala cez otvorené okná. Zdalo sa mi, že odchádzam na druhý koniec sveta.

Krátka košeľa s kvetmi bola tvrdá od novoty a vo vrecku mi cingali korunáčky pre šťastie. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, pretože nemám rád únavné dlhé cesty. Kedysi som na ne reagoval svojrázne a moji príbuzní sa za mňa isto hanbili. Novinami utierali obsah môjho vtáčieho žalúdka a ja som mal pocit, že všetci sa dívajú len na mňa.

Autobus sa vyšplhal na kopec. V diaľke sa črtalo akési pohorie. Serpentínami sme sa spúšťali dolu kopcom a svorne ako jedno telo sme vyvažovali starodávny autobus, ktorého každá cesta bola isto považovaná za poslednú.

Motor hučal a povedľa nás pomaly, majestátne prebehol kopec. Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím stádo prakoní ako sa s dupotom a erdžaním ženie na samý vrchol a odtiaľ padá dolu ako Pegas, ktorý stratil krídla.

Pred kopcom stojí skupinka chlpatých bytostí s kyjakmi. Chystajú hrubé lano, trpezlivo upletené po nociach a tvária sa, že majú čosi za lubom.

Na úpätí kopca, tam, kde sa kone menili na Pegasy, erdžalo niekoľko silných a bezradných žrebcov, ktorí nenašli odvahu skočiť dolu a zachrániť sa v márnom lete.

Autobus pribrzdil, podskočil a ja som sa plecom dotkol mäkkého prsníka dievčiny stojacej povedľa mňa. Všimol som si ju už pri nastúpení do autobusu a tajne som dúfal, že budeme stáť pri sebe. A teraz sa na mňa usmialo šťastie. Šofér, vďaka svojej vášni prudko brzdiť, mi nevdojak splnil želanie. A možno to nebola vášeň. Robil čo sa dalo. Ale vďaka mu za to.

Dievčina sa na mňa zahľadela. Bola staršia ako ja. Cítil som jej vôňu. Jej pohľad mnou prechádzal a mne sa spotili ruky. Tváril som sa ospravedlňujúco, no chcel som, aby autobus rovno narazil a ja by som prikryl svojím krehkým telom tú majestátnu mäkkú sochu vedľa mňa.

Autobus však vytrvalo hučal a šofér sa tváril, že okrem obrovského volantu vlastní aj nás a teda je dokonalým pánom situácie. Bezpečne nás viezol ďalej.

Nad poprsím vážnej tetušky, sediacej rovno predo mnou pod oknom, prešiel tank. Zelený. Otočil som hlavu, no zástup spolucestujúcich mi prekazil výhľad. Zvláštny pohľad. Ľudia stojaci v plechovej škatuli, držiaci tyčku nad hlavami.

Vzduch bol skoro nedýchateľný. Všetci tí ľudia civeli smerom, kde som stál a nemohol som sa ubrániť pocitu, že som ich čímsi zaujal. Strop autobusu sa začal pohupovať ako list, ktorý chce šetrne spadnúť na vodu. V ušiach mi zahučalo. Takto iste hučí more. Kolená sa mi podlomili. Odpadol som.

**

Na chvíľu sa mi zazdalo, že letím tunelom. Biele bodky sa spájali v čiarky, ktoré v nekonečne začínali a kdesi za mnou v nekonečne pokračovali. Rútil som sa zákrutami. Neobľuboval som tobogány, no tentoraz sa mi to páčilo. Cítil som sa ľahký ako pierko a čudoval som sa, že už mi nie je horúco. Necítil som naftu. Ani jesenné lístie. A nespomínal som si ani na to, ako voňala tá dievčina, čo pred chvíľou stála povedľa mňa. Priestor mal tmavomodrú farbu ako atrament, ktorý som ako dieťa vylieval na papier a potom som sa cezeň díval na Slnko.

Vo chvíli som bol opäť v autobuse. Nerozumel som tomu. Ale tentoraz som to videl inak.

Bledomodrý autobus mal priesvitné steny. Vnímal som obsah tejto plechovky úplne detailne. Teraz už autobus stál. A jeho obsah, akoby sa snažil naraz vyklopiť cez úzke dvierka von. Bolo to zaujímavé. Čo sa tam asi stalo? Vo chvíli, kedy som si túto otázku položil, teda, ja som si ju vôbec nepoložil, len som si ju uvedomil, som zmenil uhol svojho prizerania a ocitol som sa priamo nad skupinkou vzrušených ľudí, ktorí pokrikovali a živo diskutovali.

Div divúci. To, čo som uvidel, mi skoro zobralo dych. To, čo mojich spolucestujúcich tak zamestnávalo, lepšie povedané, ten, ktorý sa stal stredobodom pozornosti týchto autobusoplavcov, som bol ja. Akýsi ujko ma, akoby vášnivo bozkával. Nahlas som sa rozosmial, ale svoj smiech som nezapočul. A očividne ho nepočul nikto z týchto ľudí.

Davom si kliesnil cestu velikánsky človek. Náramne sa ponášal na šoféra autobusu, ibaže teraz v rukách nedržal mohutný volant, ale lekárničku a rozrážal ňou zhluk zvedavcov.

Kruh vôkol sa trošku rozšíril, aby sa doň mohutný autobusovodič zmestil. Pani s výstrihom, až teraz som si všimol, že má namodralé vlasy, tá, ponad ktorú prešiel tank, vychmatla z rúk šoféra lekárničku a náhlivo jej obsah vysypala na trávu vedľa mňa. Díval som sa na seba a prvýkrát, odkedy som sa na seba díval do zrkadla, som si bol celkom sympatický. Pousmial som sa sám nad sebou. Práve mi začali rásť fúzy, také husacie pierka a ja, pri pohľade na seba, som k sebe pocítil neskutočnú nehu a lásku.

Všimol som si dievča, ktoré v autobuse stálo vedľa mňa. Dívalo sa na mňa, žmolilo v ruke vreckovku a zdalo sa mi, že plače. To isto kvôli mne.

Zvyšok obsahu autobusu postával pri ceste, vysielal dymové signály a niekoľko odvážlivcov sa strácalo pomedzi stromy žmoliac v ruke noviny.

Aká úžasná sloboda! Pocítil som tieto slová a zároveň celý priestor, ktorý sa vôkol mňa rozpínal. Nestačil som si ani uvedomiť, že chcem letieť vyššie a videl som krajinu na kilometre zôkol-vôkol. Kedysi som mal taký plán, že urobím balón, naplním ho teplým vzduchom a do koša vložím svoj drahocenný fotoaparát. Môj zámer rátal s tým, že uskutočním fotografiu z výšky a to tak, že na spúšť priviažem dlhú šnúrku. Nič z toho sa však neuskutočnilo. Balón som nedokončil.

Teraz to však bolo omnoho, omnoho krajšie. Vznášal som sa nad krajinou a v tej chvíli prestali existovať vzdialenosti, čas, gravitácia.

Opäť som sa zniesol nad dav. Ujko mi pritláčal ruky na hruď. Gestami naznačoval, že je potrebné ešte niečo urobiť. V tej chvíli vošla do kruhu kyprá dievčina, moja stará známa, kľakla si ku mne, sklonila sa nad moju hlavu a dotkla sa mojich pier. Pocítil som blaženosť.

Radostne som preletel skrz autobus, kruh vôkol mňa dymiacich ľudí a zaradoval som sa pri pohľade na kohosi, kto si v neďalekej húštine s úsmevom na tvári vyťahoval nohavice. To všetko akoby v jednej chvíli. Zazdalo sa mi, nie, bol to jasný pocit, ako sa odkiaľsi zo sveta od vedľa, ku mne začalo približovať biele svetlo. Cítil som triašku na mojom tele – netele. Prebehol mnou pocit, akoby som sa zahľadel do stredu vesmíru a naraz uvidel, že je to môj domov. Precítil som všetko, čo som počas svojho krátkeho života prežil a v miliardtine sekundy som vystriedal stovky tiel a pohlaví. V tomto záblesku som pochopil Princíp.

Nepozastavoval som sa nad tým, čím som bol. Nevzrušovalo ma, čo som mal. Nenapĺňal som sa hrdosťou nad hrdinskými činmi, ktoré som vykonal.

V okamihu som sa stal súčasťou váh, akoby jednou miskou. Na tej druhej, malé biele pierko hravo vyvážilo vervu mojich životov. Nehanbil som sa. Nemal som pocity viny. Biele svetlo ma napĺňalo a ja som vedel, že v tejto večnosti mám stále šancu.

Chcel som vystrieť ruky. V tej chvíli ma neviditeľné dlane katapultovali, akoby späť do svetelného tunela. Biele dráhy sa spájali predo mnou a indigový priestor začal blednúť. Začal som pociťovať nevoľnosť.

***

Otvoril som oči. Pomedzi siluety hláv presvitalo modré nebo s oblakmi. Dubový list sa zniesol priamo z neba a prikryl mi oči. Akási ruka ma nežne pohladila po líci. Tváre ľudí žiarili šťastím. Na perách som cítil jahodovú chuť.

Dýchal som pravidelne a cítil som sa ľahko. Niekoľko rúk ma zodvihlo a vôkol mňa sa vytvoril špalier. Cítil som sa ako hrdina, ktorého vítajú po ďalekej ceste. Nevadilo mi, že mám rozopnutú kvietkovanú košeľu a z kútika úst mi vytekali sliny. Sŕkol som a chcel som sa tváriť bezprostredne. Asi sa mi to darilo. Ľudia na mňa pozerali súcitne. Uložili ma na dve sedadlá hneď za šoférom.
Autobus sa pohol. Ležal som a zabával som sa tým, že som sa díval na ľudí zospodku. Všetci mali tmavé nosné dierky a spod pier si ofukovali spotené nosy. Na chvíľu som zaspal.

****

Snívalo sa mi, že som navštívil krajinu, v ktorej bola jedna veža. Týčila sa dovysoka a viedlo do nej nespočet ciest. Vo veži sa spájali v špirálu a aj keď boli steny z kameňa, jasne som videl, ako špirála hýri rôznymi farbami. Cestami do veže prúdili zástupy ľudí. Zdalo sa, že sú to ľudia, ale vo sne som jasne videl, že sú to bytosti zahalené v priezračných rúchach a pod nimi sa rysovali kontúry ich dokonalých tiel. Aj ja som mal rúcho. Cítil som svoje telo a mĺkvo som postupoval oproti vchodu, ktorý strážil veľký pes s červenými očami. Vedľajšiu bránu strážil žltý kocúr a tú ďalšiu veľký krab s mohutnými klepetami. Ako dobre, že tá moja je so psom, vravel som si, lebo psov mám rád. Nakoniec, aj mačky mám rád a klepetá kraba mi neprichodili hrozivé. Cítil som sa bezpečne a dav sa vo vnútri menil na jagavú špirálu, ktorej som sa stal súčasťou. Farebné prúdy tiekli neúnavne a splietali sa vo vrkoče. V okamihu som videl, že celá veža sa zmenila v kvapku krvi, ktorá sa zaleskla na kúsku skla. Díval som sa do okuláru čierneho mikroskopu a vnímal som tú kvapôčku krvi na podložnom sklíčku. Tekutina sa rozplývala a predo mnou sa mihali dráhy. Znova sa splietali, rozpletali a ja som vedel, že sledujem vlastnú DNA. Z vrecka bieleho plášťa som vybral ampulku. Vedel som, že v kvapke čosi chýba. Cez okulár som vhodil malú tabletu, ktorá objektívom veľkého mikroskopu vyšumela a spojila sa s červeným fľakom. Opäť som sa zapozeral do aparátu. Vedel som, že dielo je dokonané. Kvapku krvi som odovzdal vedľa stojacemu asistentovi. Bol zavalitý a opieral sa o veľký volant. Polonahá dievčina radostne plávala vôkol a kropila kvapkami krvi políčko, z ktorého zrazu začali povstávať malé bytosti. Cítil som, že sú to tí, ktorí majú otvorenú cestu. Chcel som sa k nim pridať, no ten s volantom mi zahatal cestu a rázne pokynul, že ešte nie som pripravený. „Čo mám urobiť?“, spýtal som sa. Neodpovedal. A vtedy som uvidel veľkú nádobu plnú priezračnej tekutiny. Mal som nutkanie ochutnať ju, no vtom ku mne prikročila dievčina, teraz už celkom nahá a pokynula mi, aby som odovzdal svoje rúcho. Ani som si nevšimol, že plášť, ktorý som mal na sebe sa zmenil na biele rúcho. Poslušne som ho odovzdal dievčine, ktorá mi ukazovákom prešla popod nos a z ničoho nič sa rozplynula sa. Ponoril som sa do nádoby so zvláštnym obsahom. Cítil som sa opäť bezpečne. Zvonka ku mne doliehali nejaké zvuky. Bolo počul pravidelné búchanie a ja som sa vznášal ako bublina. Zrazu som mal pocit, akoby som sa zapletal do akýchsi rias, ktoré plávali naokolo. Metal som sa, až sa mi napokon podarilo vyslobodiť. Dýchal som hustý tekutý vzduch. Bdel som i spal zároveň. V sne som vnímal dokonalosť vlastného snenia. V tej chvíli sa priestor okolo mňa začal meniť. Steny sa začali približovať. Nádoba v ktorej som existoval sa začala zmršťovať. Dusilo ma to. Po chvíli tlak ustal. Bolo počuť cinganie a hukot vodopádov kdesi ďaleko. „Nádherný sen“, hovoril som si v sne. „Nič predsa nie je nemožné...“ Celkom jasne som videl, ako sa mi odkiaľsi pripomína bytosť odetá do zlatého svetla. „ ... nič pre Teba nebude nemožné. Dokážeš meniť veci čistou vierou, túžbou a očakávaním. Bolesť Ťa povznesie a núdza zušľachtí Tvoj príbytok i deti v ňom. Keď padneš na kolená vstaň a nezúfaj si. Potom aj Tvoja krv padne na roľu Vesmíru a budeš mať otvorenú cestu. V tomto svete sa staneš otrokom vtedy, ak zabudneš, odkiaľ prichádzaš...“ Zlatý mráčik sa rozplynul a ja som sa plný šťastia nadýchol teplej tekutiny. Cítil som sa dokonalý a neohrozený. Tlak stien vôkol mňa opäť zosilnel. Nádoba, v ktorej som sa ocital sa zmenila na kožený mech. Obrovské ruky ho schytili, ako keď sa smädný na púšti chce napiť. Mech sa začal zmršťovať a mne sa zdalo, že obrovské ústa ma chcú vypiť. Všetko sa triaslo a chcel som kričať...

*****

Otvoril som oči. Povedľa pobehovali neznámi ľudia v bielych plášťoch. Ležal som na akomsi lôžku. Môj modrý autobus spustil motorový monológ a v špinavých oknách sa natlačili tváre mojich spolucestujúcich. Obrovský šofér prinášal môj kufor a priateľsky sa usmieval. „Budz zdravy, synu“, povedal na pozdrav. Mal lesknúce sa oči. Zrazu som ho mal rád, ako kohosi, koho som poznal roky. Zvláštne. Ale v tej chvíli mi to prišlo také naozajstné, že som sa nad tým nepozastavil.
Zasyčali autobusové dvere. Dobrý ujko nastúpil a predral sa k svojmu sedadlu. Na chvíľu sa mi zazdalo, že vo dverách stála aj moja dievčina. Stále som na perách cítil jej jahodovú chuť. Slnko sa odrážalo v sklenených obrazovkách autobusových okien. Videl som v nich aj stromy stojace kdesi za mnou.

Autobus sa nadýchol, dvere sa zavreli. Svetlomodrý oblý, pohyblivý domov sa pohol. Vedel som, že sa na mňa v tej chvíli díva aspoň štyridsať párov očí, ktoré splývali v niekoľkých slnečných obrazoch neumytých, zaprášených skiel...

******

Začalo leto.

Prechádzam po známej ceste. Mám rád ten koberec žltých listov. V spätnom zrkadle vnímam ich víriaci sa tanec a prajem si, aby som ich nepolámal. Vnímam pokojnú, prebúdzajúcu sa zeleň. Krajina sa rozprestiera, ako nádherná maľba...

Spomienky na krátky pobyt v nemocnici. Drkotajúca posteľ s kolieskami. Po dvoch dňoch ma prepustili. Vraj, nech nesimulujem, keď sa mi nechce chodiť do školy. Jahodové pery. Tú dievčinu som odvtedy nikdy nevidel. Modré staré autobusy. Luxus, na ktorý sa nezabúda. Nádherné modré nebo a biele oblaky...

Na tomto úseku cesty vždy spomaľujem.

Tank je stále zelený a hlaveň má točenú na západ. Aj po dvadsiatich rokoch. Oproti pribudol motorest. Inak sa nič nezmenilo. Na tomto úseku sa cesta rozširuje. Dva prúdy provokujú k rýchlej jazde. Usmievam sa. Vedľa stoja policajti a tešia sa, že je dobrý deň. Obďaleč do auta nastupuje mladík v čiernych okuliaroch. Ten asi nemá dobrý deň...

Pomaly stúpam do kopca.

Veru luxus. Nádherné dvojlôžko na ceste do neba.

Spomienky sú prítomné. Všetko je také živé, ako pred rokmi.

„Pán kolega, ak chcete túto školu skončiť, nepleťte do toho tie svoje ... názory“. „Rozumel som, pani docentka“, usmievam sa nad príhodou zo školy a pozdravujem pani docentku...

Na tomto kúsku treba podradiť. Robím to takmer mechanicky.

Spomienky sa strácajú. Vnímam vzduch a jeho jemné živé čiastočky. Sú ako bublinky v minerálke. Každým nadýchnutím vnášajú radostnú výzvu pre život. Úžasná hra na nádych a výdych. Lekcia: zober a daj. Červené krvinky tečú pre svoje potešenie. Som galaxia a ony sú moje hviezdy. Nič sa mi nemôže stať...

Cesta sa opäť zužuje. Zopár zákrut. A potom rovno.

Život je rýchly. Zima, leto, zima, jar... Jeseň mám rád. V jeseni sa lieta nad oblakmi. Vtedy je všetko pokojné a uvážlivé. Svet je skúsenejší. Zem vytrvalo krúži. Stromy sa tešia na oddych po pôrodoch. Ľudia sa tiež zmenili. Niektorí...

Posledná zákruta. Potom pomaly. Domov.

Nezabudol som. Cítim zimomriavky na tele. Horizont je presvetlený hmýriacimi sa bodkami. Počujem hlas svojej ženy. Nič nie je nemožné...

Domov. Milovaná žena. Psy. Kocúr. V kroví bažanty.

Máme otvorenú cestu.

Splývam s nimi. Dni sa zastavili. Prikrýva nás hviezdny závoj. V noci vychádzame von a dýchame jeho svit...

Kdesi v diaľke sa vinie stará cesta. Znáša dotyky a krutosť pneumatík. Je zmáčaná dažďom, aj lesklá od ľadu. Mráz ju rozpuká a leto staví do celku. Je rovná a krivá zároveň. Stráca sa v hmle a ligoce sa vo fatamorgánach. Je prudká a únavná. Niekedy sa zdá, že nemá konca. Často klesá a strháva chodcov bez topánok. Má na sebe odtlačky tisícov rúk a nôh.

Nech je drsná a únavná nikdy si na nej nezúfam.

Viem, že ma vždy privedie Domov.

 

Vlado Bálint

Z knihy CIRCUMSPECTATE

 


VIAC informácií O KNIHE nájdete na tejto adrese.

 


Všetky časti seriálu nájdete na tejto adrese.

 

 

september 07, 2011 20:02 popoludní
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Karol Hlávka
    Karol Hlávkaseptember 08, 2011 10:44 dopoludnia

    Komentár: 

    Krásne. Veľmi povedomé. Veľmi dobré. Ďakujem...

  2. Obrázok používateľa Spriaznená duša
    Spriaznená dušaseptember 12, 2011 15:52 popoludní

    Komentár: 

    Ďakujem za príjemné čítanie. Texty pána Bálinta sú písané skutočne veľmi zručne, s poznaním. A čo je najdôležitejšie, dávajú dobrý pocit. Ďakujem ešte raz. Teším sa na ďalšie... :-)

 

 

Top