Obrázok používateľa CEZ OKNO
Televízor

Je večer.
Sedím uprostred svojej izby. Cez okno prenikajú svetlá neďalekých budov. V oknách tajomne blikocú rôzne svetielka a predstavujem si, že ten dom oproti nemá steny. Vidím schody, náhliacich sa ľudí, starenku, ktorá bez pomoci šplhá na ôsme poschodie. Želám jej, aby stretla rozprávkového junáka. Ten by ju zobral na chrbát a vyniesol na samú strechu. Ona by sa poďakovala a splnila mu tri želania.

V tom dome je veľa kúpeľní. Chcem lepšie zaostriť svoj zrak a vidieť čosi vzrušujúce. Čo asi ľudia robia v kúpeľni? Chcem objaviť tajomnú ženu stojacu pod sprchou, ktorú tajne pozoruje fúzatý ujko v koženej šiltovke. To by bola zábava.

A možno by stačila obyčajná tajomná silueta vlniaca sa za spareným závesom.

V takomto dome určite býva aj nejaký hudobník. Od rána do večera klopká do klavíra a sníva, že mu vietor prinesie do uší hit, ktorý si bude spievať celý svet.

Od vedľa počuť búchanie na stenu. Odspodu teta s natáčkami búcha metlou do plafóna. Nad hudobníkom akýsi tlusťoch hlasno šliape po svojej podlahe. Napravo od virtuóza nie je nič. Keby to len vedel.
V tom veľkom dome býva veľa detí. Zdajú sa mi smutné. Kde sú ich rodičia? Prečo sa spolu nehrajú? Prečo si nečítajú knižky?

Moje predstavy zrazu prerušil drnčiaci zvonček pri dverách. Strhol som sa a skoro som prevrátil jedinú stoličku, ktorú v byte mám. Kto to môže byť?

Cez priezor vo dverách vidím roztiahnutú tvár suseda Bélu. Žuje špáradlo a vyzerá ako syseľ, ktorý sa práve najedol jačmeňa. Béla smrdí ako pivný sud. Ale má šikovné ruky. A vyzná sa.

Už mi to došlo. Béla mi priniesol môj televízor. Pozeráme na seba cez vypuklé sklo priezoru. Béla vytrvalo zvoní. Otváram dvere a Béla akoby ma nevnímal. V labyrinte chodieb paneláku sa rozlieha vytrvalé zvonenie. Statočný Béla si prehodil špáradlo k tretiemu zubu vpravo, čo robí v pomykove.

Susedia vychádzajú na chodbu a ja s úžasom spoznávam svojich susedov, ktorých som nikdy nevidel. Úctivo ich zdravím a ospravedlňujúco sa usmievam. Béla rozhadzuje rukami a čosi si mumle. Dnes bol aj rum, pomyslím si, keď chodbu pomaly začal napĺňať Bélov prenikavý puch.
„Ožrani!“, zaznel alt v kvietkovanej zástere od naproti. Buchot dverí doznel v ozvene z výťahovej šachty. Béla medzitým z vrecka vylovil skrutkovač. Pošpáral v tlačidle vedľa mojich dverí a ticho sa s úľavou rozplynulo po chodbe.

„Ta, doňesol som ci, toto ni, tvuj teľevizor. Bula to ľem pojistka. Mam u tebe jedno orošene. Šak znaš co, ne? No idzem už, bo stará me čeká.“ Béla na mňa sprisahanecky žmurkol. Dvere výťahu sa zaklapli a mechanicky zvuk triumfálne dovŕšil Bélov večerný výstup.

Nestačil som ani poďakovať. Béla je spravodlivý človek. Rovný ako jedľa. Takých mám rád.

Televízor som uložil na stoličku. Kábel zo steny bol natiahnutý ako lanovka a hneď som si predstavil, že mi to príde celkom vhod. Ráno naň môžem zavesiť hocičo. Najskôr tak trenírky. Aspoň ich ľahšie nájdem.

V radostnom očakávaní som si sadol na linoleum. Zapozeral som sa do zatiaľ mĺkveho oka magickej skrinky. Čím ma dnes prekvapí? Natiahol som ruku, vypínač zľahka šťukol. V skrinke zapraskalo a v sklenenom oku sa zjavila biela bodka. Po chvíli sa roztiahla a mne sa zazdalo, že sneží. Pousmial som sa nad týmto slovom. V televízore sneží vždy, keď nemáte pripojenú anténu.

Kábel som nemusel dlho hľadať. Nehybný tenký biely had visel zo zásuvky v stene a poľahky som ho zastrčil do správnej dierky. Do iných totiž nepasoval.

V tej chvíli skrinka začala vydávať zvuky a ja som sa opäť v očakávaní posadil pred stoličku. Z obrazovky sa na mňa dívala prísna tvár akejsi osoby. Mala čierne vlasy a bledú tvár. Ústa mala sivé. A náušnice boli tiež bledé.

Zvuk, ešte treba pridať zvuk.

Čiernobiela teta sopránom hovorila čosi dôležité. Asi to bolo dôležité. Prečo by inak na mňa tak významne vyvaľovala oči? A prečo by tak špúlila pery? Až sa jej robila jamka na líci. Tá baba mi nebola sympatická. Ale... započúval som sa do jej podmanivého hlasu.
„...Milióny detí na celom svete dennodenne usadajú pred televízne obrazovky.

Milióny rodičov na celom svete to pokladajú za normálne. Podľa štatistiky 93% detí predškolského veku trávi väčšinu svojho voľného času pasívnou zábavou. Podľa tej istej štatistiky a hodnotenia komisie v otázke využívania voľného času, 93,5% detí v školskom veku využíva svoj voľný čas sledovaním programov, ktoré sprostredkúvajú im dostupné médiá. Pod pojmom dostupné médiá rozumieme médiá retranslačné ako televízia, rozhlas, printové a sieťové médium – internet. Štatistika je alarmujúca. V čom ale spočíva nebezpečenstvo alebo naopak, o čom tieto čísla hovoria?“

Z hrdla sa mi vydral hlasný povzdych. Vstal som a pridal zvuk. Cestou na záchod našpúlená tetka hlasnejšie pokračovala:

„Sociológovia a detskí psychológovia zvádzajú polemiky na tému využívania voľno-časového priestoru kategórií predškolského a školského veku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tvrdenie: „Je lepšie ak dieťa sleduje televízny program, počúva rozhlasové vysielanie, teda pasívne vníma „pasívny obsah“ akoby sa malo zapojiť do pouličného života, konzumovať, či priamo distribuovať drogy, resp. participovať na kriminálnej činnosti...“ nachádza isté riešenie v procese výchovy nastupujúcej generácie tej ktorej krajiny. Tieto slová sú z dielne latinsko-amerických sociológov, ktorí v zúfalej snahe naplniť život detí, mládeže a vytvoriť svetlú perspektívu života celej spoločnosti siahajú po médiách ako spôsobe čosi zachrániť. Z nášho pohľadu, resp. z pohľadu európskeho rodiča sa môže zdať pouličný život mladého človeka spojený s kriminálnou činnosťou ako prisilné tvrdenie, no prax poukazuje na to, že aj Európa je zasiahnutá letargiou, ktorá sa detí dotýka najviac.“

Sediac na záchode som si zapálil cigaretu. Z izby ku mne doliehal hlas.

„Médiá bezpochyby vyvíjajú veľkú snahu na zachytenie detí a mládeže vo svojej vysielacej štruktúre. Printové médiá tento boj vedú paralelne a často si navzájom drukujú. Bežne sa stáva, že mediálna kampaň prezentovaná televízne, ktorej hlavnou cieľovou skupinou sú deti, je podporená rozhlasovo a denníky, či týždenníky pripomínajú na svojich stránkach kampaň ešte vizuálne.

To, že táto snaha je dennodenne pripomínaná svedčí o jednom. O jasnom presvedčení, že sila média, resp. médií dokáže primäť dieťa, či mládež, dospelých nevynímajúc, k činnosti, ktorá je žiadúca. Zjednodušene by sme mohli povedať, že majiteľ média si je vedomý svojej strategickej pozície vzhľadom k producentovi tovaru, či služby voči akejkoľvek cieľovej skupine. V tomto prípade sú deti veľmi vďačnými vnímateľmi. Je na mieste otázka ako zasahujeme do sveta dieťaťa, ako budujeme hierarchiu jeho hodnôt a ako ho pripravujeme na život v spoločnosti, ktorej základ vlastne tvorí.“

Zo šachty za mojím chrbtom bolo zrazu počuť buchot, plač akéhosi decka a zahlienený barytón kričal: „Ty debil! Čo z teba bude? Furt sedíš pri tom počítači! A keď nie, ta pri televízore! Čo chceš pásť kravy, keď budeš veľký?“ Plesla facka.

Ženský hlas srdcervúco zakvílil: „Chceš, že by mal monokel? Čo mu povedia v škole? Nebuď šaleny!“

„Ty mi daj pokoj!“ dovŕšil rodinný rozhovor barytón.

Nado mnou ktosi spláchol. Do ticha sa predral vycvičený hlas.

„Predstavme si, že nastane situácia, keď „vypadne“ elektrický prúd. V tej chvíli všetky úkony spojené s používaním elektrospotrebičov každého druhu stratia význam. Siahame po sviečke, pretože tá nám poskytne minimum svetla v prípade, že k výpadku dôjde vo večerných hodinách. Cez deň pochopiteľne svetlo až tak nepotrebujeme. No pri predstave, že zrazu nemôžeme využívať internet, z očividných dôvodov nemôžeme zapnúť televízny prijímač a rádio nefunguje, začíname byť neistí a akoby sa nám zo života vytrácal zmysel. Pri nemohúcnosti participovať na mediálnom šírení, upadáme do neistoty. Deti však do tejto neistoty upadajú omnoho intenzívnejšie, pretože väčšina z nich nepozná náhradu. Dôvody sú rôzne a detskí psychológovia za ich príčinu označujú nezáujem o dieťa a jeho vývoj.

Spomínali sme voľno-časové aktivity. Množstvo organizácií u nás, či na svete sa snaží relevantne tento priestor vypĺňať. Je to precízna a mravčia práca stoviek nadšencov, ktorí v deťoch, v mladej generácii vidia šancu celkovej premeny spoločnosti do podoby, ako si to všetci tajne želáme. Sociológia chtiac-nechtiac musí priznať a aj to priznáva, že v aktívnom pôsobení na vlastný cieľový produkt zlyháva a podľa odborníkov je dinosaurom, ktorý robí radosť len niektorým zasvätencom.“

Spláchol som. Zbytočne, lebo ohorok plával na hladine. Pomaly som opäť zaujal svoje divácke miesto na podlahe.

„Tak či onak boli sme deťmi, mnohí sme deťmi zostali a vieme, že do života a do spoločnosti dávame to, čo sme sa kedysi naučili. Ak sa však nenaučíme nič, čo vlastne odovzdáme? Aká spoločnosť, kultúra vznikne v prípade, že majoritný donor je mediálneho charakteru a z výchovy i vzťahov sa vytráca etika? Možno to má O. nádych, ale bez vetra sa ani lístok nepohne.

Globalizácii sme sa nevyhli ani my. Vlastne si už ani neuvedomujeme, že nejaká globalizácia existuje, pretože nepoznáme protipól. Mnohí sa čudujú a odmietajú národnostné snahy, pretože sú anachronické. Moderná Európa sa predsa nemôže vracať 100 rokov dozadu. Určite nie. A vlastne to ani nie je možné. Ale práve v akceptácii národných prvkov, v ich vnášaní do každodenného života dokážeme eliminovať globalizačné tendencie aj do takej miery, že médiá vylúčime z majoritného podielu výchovy detí a mládeže.“

Pod oknami zarinčalo rozbité sklo. Niekoľko výkrikov sa odrazilo medzi tabuľami vežiakov a stratilo sa vo vetre.

Tá čiernobiela teta v mojom televízore sa mi zdala akási zvláštna. Akoby ani nebola z nášho sveta. Pokračovala.

„Hypotetický návrat môže spočívať v oživení hodnôt, ktoré bohužiaľ nepatria do každodenného života. Česť je dnes chápaná ako rozprávková vlastnosť. Pravdovravnosť je škodlivá. Krása človeka spočíva v jeho dokonalom zovňajšku. Zdravie, to sú predovšetkým farmaceutické produkty. Účasť na masových podujatiach je normálna. Ak chcete byť in, musíte si nechať voperovať čosi do tela. Mali by ste nosiť značkové oblečenie, zvierať v ruke najmodernejší telefón a vlastniť kreditnú kartu už od útleho veku. Toto všetko je dnes už vlastne normálne.

Pomaly a isto sme ako recipienti akceptovali základnú snahu celosvetového zjednotenia a stali sme sa stádom. Keď hovoríme my, s poľutovaním musíme konštatovať, že deti, terajšie deti a aj naše budúce deti, kráčajú s nami. Neexistuje funkčná „parental control“, ktorá by dokázala izolovať deti od procesu, ktorý hlavné aspekty výchovy ako sú láska, porozumenie, tolerancia, veľkodušnosť a trpezlivosť jednoznačne odsúva nabok a namiesto nich hovorí: „Staň sa konzumentom! Strať svoju tvár! Splyň s davom! Nos uniformu! Buď silný a päsťami vytvor svoj životný priestor! Hudbu nahraď hlukom a koktavým recitovaním! Zabudni na svoju materinskú reč! Nemaj súkromie a sex nespájaj s láskou! Buď predajný a bez názoru!“

Z vrecka som vybral hašlerku. Nosím ju tam už mesiac. Teraz mi prišla vhod. V ústach som mal chladivý vietor, na rozdiel od neskutočnej dámy na obrazovke, ktorá sa rozohnila.

„Na druhej strane práve médiá,“ pokračovala, „sprostredkúvajú aj literárnu osvetu. Zabávajú nás. Zabávajú predovšetkým deti. Vďaka filmu deti poznajú literárne skvosty, v podobe sfilmovaných mutácií. Ale žiaľ tí z nás, ktorí poznajú knižný originál s poľutovaním môžu potvrdiť, že napríklad Harry P. film je málo podobný knižnej pôvodine a teda i literárny zámer a odkaz je stratený v prezentácii povrchnej mágie. Dieťa pochopiteľne nadobudne pocit, že žiadnu knihu nepotrebuje a riešenie životných situácií sa dá nahradiť mávaním paličky. Skutočná mágia a tajomstvo sa vytratila. Nahradila ju atrapa a maškara.

Deti, ktoré hltali Pána p. a davy, ktoré netrpezlivo očakávali príchod každej časti sfilmovanej podoby diela do kín, nedokážu charakterizovať Tolkiena. Nejde o teoretizovanie, ale o skutočné pochopenie odkazu tohto velikána. Nádej, ktorú neúnavne prezentoval vo svojich spisoch, skúsenosť a poznanie, že jestvuje aj iný svet, mediálne monštrum prevalcovalo a výsledok spočíva v sérii súbojov a oklieštení na jednoduchý ba až banálny dej. Nechcem byť filmovou kritičkou, ale ako dieťa som sa stala recipientom médií a práve tie mi sprostredkovali aj túto podobu diel. Odôvodnene teda môžem tvrdiť, že účelom médií nie je odovzdanie skutočného odkazu, ale nepochopiteľná transformácia ušľachtilých odkazov do hranatej komerčnej podoby.

Možno sa opakujú dejiny.“

Z diaľky doliehalo zvonenie. Predstavil som si aké úžasné srdce môže mať zvon, ktorý práve počujem.

Ženský hlas bol zrazu plný bázne.

„Aj Biblia, ako prvotná mediálna bomba, podliehala zmenám a trpela neustálym prepisovaním. Mimochodom, ak máme hľadať paralelu medzi zmieneným veľdielom a súčasnými dôsledkami mediálnej recepcie, Zlaté teľa predznačuje, ako sa môže vyvíjať život v spoločnosti, v ktorej sú hodnoty pertraktované médiami natoľko vžité, že málokto vie, čo je pravda a čo nie. A pokiaľ sa takáto snaha dotýka už tých najmenších, neveští to nič dobré.

Pre juhoamerického rodiča je určite lepšie, aby jeho dospievajúce potomstvo sedelo doma pri televízore a internete, akoby sa malo potulovať po ulici. Na druhej strane médiá poskytujú návod ako na ulici prežiť. Potvrdzujú, že je normálne vlastniť zbraň v 17tich rokoch, že je normálne sexuálne striedať partnerov, že je normálne brániť svoju „česť“ násilím... Mladí mediálni recipienti teda vychádzajú do ulíc s dostatočných základom, ktorý ulica ďalej rozvíja.“

Pani, ktorá bola v mojich očiach zrazu dôstojná, sa odmlčala. Z pohára, ktorý stál povedľa nej si decentne upila sivého nápoja. Preglgol som. Svižne som vstal a bežal do kuchyne. Voda mi rovnako urobila dobre. Nechcel som moju spoločníčku nechať osamotenú. A tak som sa rýchlo ponáhľal k nej.

Medzitým sa už isto napila a rezko spustila.

„Mediálna recepcia je vysoko percentuálne zastúpená hraním počítačových hier. Väčšina z nich vyžaduje dobrú mušku a rýchle reflexy. Inak zomriete. No našťastie každý deň stokrát ožívate. Každý „reštart“ vás vracia do života a oberá vás o základný inštinkt v skutočnom živote. Podľa výskumov amerických psychológov tá časť hráčov, nehovoríme o priamej závislosti, ktorá venuje počítačovým hrám dve až štyri hodiny denne, stráca základnú predstavu o realite a títo ľudia sú náchylní žiť paralelne. Znamená to, že sú ochotní akceptovať aj akýsi reštart „hernej udalosti“ v živote. Bohužiaľ často sa stáva, že nový „level“ už nie je možný.“

Zahanbil som sa. Dnes som v automatoch na stanici minul 5 eur. Aj ja by som chcel byť reštartovaný. Prestával som rozumieť obsahu slov.
„Ďalším mediálnym háčikom je reklama. Kto je náchylnejší sledovať reklamu ako deti? Reklama vo vysielacích štruktúrach tvorí zhruba jednu tretinu vysielacieho času. Cena za predaj vysielacieho času inzerentovi je stanovená od času, pričom sekunda v „prime time“ je zaujímavá predovšetkým pre médium. Printové médiá umožňujú veľmi vysoký prienik reklamy a teda ani dieťa sa nemôže úplne vyhnúť všetkým formám reklamného pôsobenia, tým skôr, že aj tie najnevinnejšie časopisy sú plné reklamy a reklamných odkazov.

Sieťové médiá vysoko prekračujú únosnú mieru reklamného priestoru a v súčasnosti sa najväčším reklamným trhom stáva virtuálny priestor v počítačových hrách. Dieťa sa pri pohybe vo virtuálnom svete svojej obľúbenej hry priamo kontaktuje s reklamnými odkazmi implantovanými do prostredia hry.“

Pod oknami zahučal autobus. Dvere sa so sykotom zavreli a ja som si spomenul, že do zajtra musím zaplatiť pokutu. Pred týždňom ma načapal revízor. Smola. Zalapal som po dychu. Presne tak, ako rečníčka predo mnou.

„Môžeme teda povedať, že dieťa ako recipient médií každého druhu je v najnevýhodnejšej pozícii voči sebe ako k slobodnej, tvorivej a harmonicky rozvinutej bytosti. Dieťa ako recipient je naopak v žiadanej pozícii pre výrobcov a producentov spotrebného tovaru. To znamená, účelom mediálnej recepcie je vytvoriť hlad a následne dopyt. Je neetické v reklame predstavovať budúcnosť mladých ľudí, ktorí môžu mať vlastne všetko, čo chcú, stačí sa „len“ zadĺžiť. Sme svedkami toho, ako v najsledovanejších reláciách, či filmoch dostávame pravidelnú reklamnú dávku a deti vôkol nás obdivujú spievajúce peňaženky a farebné postavičky, zázračné vláčiky, svetielkujúce kamióny a podobne. Za touto nenápadnou hravosťou sa skrýva chamtivosť a snaha po čo najväčších ziskoch.“

Peniaze. Zase peniaze. Im sa dobre hovorí. Teta zaúpela.

„Všetci si želáme, aby sme žili spokojne a šťastne. Je však zaujímavé, že aj tento pojem, zvlášť u detí, má rôzny význam. Anonymná anketa, ktorá prebehla v Moskve potvrdila, že 80% opýtaných detí si pod pojmom spokojný a šťastný život predstavuje nasledovné: mať momentálne reklamou preferovaný produkt pre deti, mať vždy dostatok peňazí, dobre vyzerať, mať veľa známych, zabávať sa. Len 12% opýtaných detí na prvé miesto uviedlo vlastné osobné šťastie, život rodiny, zdravie. Zvyšok sa nevedel vyjadriť. Bojovali o holé prežitie. Detstvo pre nich prestalo existovať.“

Chúďatá. Skoro ako ja. Zafučal som a zašmátral po cigarete vo vrecku na košeli. Bola už vytrasená. Ešte aj toto!

„Nemám k dispozícii štatistiku,“ mlela neúnavne hovorkyňa za neviem koho, „týkajúcu sa našej krajiny, niečo by však možno mohla napovedať aj návšteva detského karnevalu v škôlke. Určite by sme videli hrdinov momentálne idúcich televíznych seriálov, či filmov, neochvejných hrdinov supermanov, „superstaristov“, Harry Potterov, Frodov a podobne. Z repertoáru sa navždy vytratili lienky, kominári, Zlatovlásky, čerti, anjeli...“

Čo som asi? V škôlke by som bol asi kozmonaut. Alebo... ufón. Pousmial som sa. Ďalej som celkom prestával rozumieť. Bolo tam príliš veľa mne neznámych slov.

„Médiá teda silne ovplyvňujú nás všetkých a deti predovšetkým. Vďaka médiám a ich detským percipientom sa z nič neznamenajúcich značiek čokolády stávajú hity. Vďaka médiám si deti myslia, že mlieko sa vyrába vo fabrike s vysokým komínom, že kravy sú fialové a všetko závisí od množstva peňazí. Už dieťa môže nadobudnúť nebezpečný pocit frustrácie, keď nevlastní niečo mediálne preferované. Dieťa médiám priamo podlieha a je len otázkou času, kedy sa tento proces vymkne spod kontroly a spôsobí celosvetový kolaps.

Už Lenin povedal, že film je najmocnejšie umenie zo všetkých a to boli iné časy. Médiá nahrádzajú vlastnú predstavivosť a čo sa týka detí a ich predstavivosti, je to najmocnejší nástroj na ich osobnostný rozvoj. Ak predstavivosť dieťaťa nahradíme umelými obrazmi a fikciou, pripravíme ho o nástroj, ktorým si vytvára svoju vlastnú budúcnosť a perspektívu.

Už v dobách antiky boli známe výroky o mládeži ako neperspektívnej, skazenej pospolitosti. Paradoxne práve tá mládež sa stávala generáciou s vlastnými deťmi a o nich sa hovorilo čosi podobné. Život vo svojich premenách vytvoril siahodlhý generačný rodokmeň a v každej fáze sa deti a mládež stretávali s výrazným vplyvom.“

O Leninovi som počul. Má aj mauzóleum. Antika mi voňala starinou.
Došúľal som vytrasenú cigaretu a plný radostného očakávania som si zapálil. Modrý dym zahalil tetu, ktorá sa mi zadala čím ďalej, tým viac múdrejšia. Ale mala výdrž. A to sa mi páčilo. Chvíľu to s ňou ešte vydržím. Ale... pre istotu to zapijem. Fľaša slivovice stála obďaleč. Snažil som sa ju brať ako dekoráciu a už týždeň som sa jej nedotkol. Teraz sa mi zdalo, že prišla tá pravá chvíľa. Bez pocitov viny som Čiernobielej naznačil prípitok a poriadne som si glgol.
„Súčasná medializácia nemá v histórii obdobu. Jej nástroje dokážu kontaktne, priamo pôsobiť predovšetkým na detského recipienta a pripravovať tak budúceho nekonfliktného percipienta v produktívnom veku. Mediálny tlak s obrovskou perspektívou a drvivou účinnosťou predstavuje podprahové pôsobenie, ktoré je vlastné každému médiu, ktoré dokáže vytvárať priamu alebo skrytú vibráciu. Vibrácia je fenomén, ktorý bol objavený v 20. Storočí ako hlavný aspekt nosnej vlny verejnej mienky a jej zvládnutie je kľúčom k ovládnutiu ľudí na svete. Podprahovo implantované informácie priamo ovládajú a formujú potreby recipienta a u detí sú obzvlášť účinné vo svojom pôsobení. Ostáva len dúfať, že kompetentné orgány zachytia tento negatívny komponent mediálneho pôsobenia, rovnako ako v súčasnosti účinne prebieha tzv. internetová cenzúra, v zmysle odfiltrovania škodlivého obsahu ako je detská pornografia.“

No jasné. Všade sa o nej hovorí a ja som nič nevidel. Ale keď to hovorí ona, asi to bude pravda. Len aby sa na ňu nekukala ona. To by jej nesedelo.

Madam zvážnela a vášnivo zablýskala sivými očami. Zdala sa mi akosi krajšia. Keby tak bola živá!

„Mediálny priestor je liberálny. V súčasnosti poskytuje obrovské množstvo informácií každého druhu. Skúsme si tento fakt predstaviť a zhrnúť, čo všetko môžeme urobiť preto, aby sme deti ochránili pred negatívnym vplyvom pôsobenia médií. Určite je to osveta, ktorá deťom priamo vysvetlí nevhodný vplyv škodlivého obsahu pertraktovaného napríklad na internete. Ako však dieťa ochránime pred sledovaním „nenápadnej“ reklamy na nejakú sladkosť, či nápoj so sexuálnym podtónom? Ako obmedzíme pohyb detskej ruky s myšou pri surfovaní na internete? Ako zistíme, že na chatovacích fórach sa za nicky neskrývajú deti? Je možné zabrániť deťom voľne surfovať? Je tu dilema. Na jednej strane preferujeme slobodu pre nás a pre naše deti a na druhej strane zákaz môže viesť k vytváraniu tabu pre deti.“
Ešte dobre, že nemám deti. Aspoň ich nenačapem na fóre. A keby išli na chatu, tak im to zarazím. Nechápem, prečo to ostatní neurobia.

Oči mi začali poklipkávať. Z diaľky sa ku mne plazil skoro monotónny hlas, ktorý som prestával vnímať. Z fľašky poriadne ubudlo.

„Liberálnosť je dvojsečná zbraň. Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať s rozpormi, ktoré tento pojem v sebe nesie. Dokonca pojem demokracie ako sestry liberalizmu nie je popri 20 ročnom odstupe od Nežnej revolúcie jasný...

Žijeme v dobe, kedy za seba musíme tvrdo bojovať. Sladkosť života je vykúpená všetkým, čo v sebe nesie zadovažovanie peňazí. V očiach väčšiny sú možno dôvodom prečo musia konať každodenné činnosti. S nechuťou chodia do práce. Ich deti to vidia. Večer čo večer si sadajú pred televízor. Opäť so svojimi deťmi. Kritizujú spoločnosť a všetkých vôkol seba. V spoločnosti svojich detí. Je toho veľa, čo ľudia robia pred svojimi deťmi.

Keď k tomu pridáme médiá, ich pôsobenie a to, čo dokážu urobiť s krehkou dušou dieťaťa, ostáva nám už len dúfať, že sa stane čosi, čo zastaví túto padajúcu gilotínu. Čosi, čo navždy do knižnice uzavrie slová Ernesta Hemingwaya: „Komu zvonia do hrobu? Tebe.“

Zdalo sa mi, že televízor pláva. Boleli ma nohy. Turecký sed sa mi prestával páčiť. Tebe zvonia, tebe. Tebe je dobre, nemusíš platiť pokutu. Keby si tu bola, tak by som ti ukázal Hemingwaya...

Pod nohami mi dymil ohorok z cigarety, ktorý mi vypadol z rúk. Nevládal som vstať. Zaznieval šum nezrozumiteľných slov.

„Myslím si, že proti médiám sa mediálne bojovať nedá. Nemôžeme ochrániť deti, pretože oni sú recipienti. Všetci sme v kolotoči. Tento kolotoč sa volá Svet Kabaret. Bakchanti, stredovekí bardi a trubadúri, dávno spievali o začiatku a konci, o tom, čo malo byť a nebolo, o tom, čo bolo a nemalo byť.

Viem, že proti médiám nie je sila.

Tuším však, že naša láska môže deti ochrániť. Dá im silu, aby im nikto a nič nemohlo ublížiť a to, čo ich nezabije, ich posilní.“
Zazdalo sa mi, že som Boh a vo svojom náručí objímam všetky deti sveta. Mám veľa rúk. Vytrhávam nimi káble od internetu, vypínam televízory, odhadzujem mobily a pálim pornografiu. Všetci rodičia mi tlieskajú a v Rio de Janeiro mi stavajú sochu hneď povedľa Ježiša. Láska je tu s nami... Fľaša, teraz už prázdna zacingotala po podlahe.
„Láska je tá sila, ktorú žiadne médium nezdolá.“ Zaznieval hlas zo skrinky. To som už temer nepočul a opretý o stenu som zastonal opojený spánkom. Do konca som už nič nevnímal.

„Ale to sme už vlastne na začiatku. Už pred 2000 rokmi Ježiš nabúral a zrušil mediálny systém Starého sveta, aby priniesol Nový zákon. Zákon lásky a odpustenia.

Aj nás čaká čosi podobné?“

**
Zobudil som sa ako mechom udretý. Zdalo sa mi, že som priveľa pil. Nevedel som sa rozpamätať ako a kedy sa ku mne dostal môj starý televízor. Spomenul som si na čudný pach, ktorý mi pripomenul môjho kamaráta Bélu. Najskôr sme sa dohodli, že mu ho dám, aby sa naň pozrel. Prestal fungovať a búchať sa mi po ňom odnechcelo.

Ešte teplú debničku som vyniesol pred dvere môjho bytu. Nebude tam zavadzať.

Podľa zvukov prenikajúcich cez panely mi bolo jasné, že je biely deň. Čosi vo mne sa zaradovalo. Ako dobre, že každý deň môžem začať odznova.

Dnes začnem nový život. Pôjdem do parku a budem sa pozerať na stromy. Možno stretnem deti a nájdem im stratenú loptičku. Pomôžem starenke na schodoch. A ďalšie... ďalšie príde samé.

Radosť ma naplnila až po okraj hlavy. Bolesti ustali a ja som pocítil príliv sily a odhodlania.

Dnes v noci sa niečo stalo. Neviem čo, ale bolo to dôležité. Opatrne som sa pozrel na ruky, či sa mi na dlaniach nezjavili stigmy. Nezjavili. Pousmial som sa nad skutočnosťou, že človek hľadá zmenu najskôr na povrchu tela. Kdesi som to čítal. A teraz som to pochopil.
Zatiaľ to pre mňa nemalo nijaký význam, no začal som tušiť, že čosi sa pohlo. Čosi, čo zvykne zmeniť život človeka. Takto to píšu v knižkách. Čosi na tom bude.

V mysli mi bežali obrázky akejsi pani a zdalo sa mi, že počujem jej hlas. Nikdy som ju nevidel a neviem, kto je a odkiaľ prichádza. Ak vôbec prichádza... Možno je to tá nová susedka. A možno tá revízorka, čo ma načapala. Najskôr tá. A keď už hej, mohla ma nechať...

Pri nástupe do autobusu som poctivo štikol lístok. Pozoroval som tváre ľudí naokolo a zdalo sa mi, že všetci sú akísi iní. Zdali sa mi krásni a chcel som sa na všetkých usmievať.

Cesta ubiehala pomalšie, ako inokedy a mne sa zdalo, že cestujem do Nového sveta. Môj autobus je koráb nesúci odvážnych moreplavcov do vysnenej zeme. Ja som ich kapitán a všetci mi veria. More je modré a v diaľke sa rysujú končiare vzdialenej pevniny. Hliadka v koši na sťažni nadšene volá: „Zem!“ Všetci sa tešia a strieľajú z muškiet...

„Vystupovať, konečná“, vodič autobusu mnou zatriasol a ja som si pomyslel, že je to domorodec, ktorý ma prišiel privítať v Novom svete. Usmieval som sa na neho a vrelo ďakoval za upozornenie. Pomaly som vystúpil z autobusu.

Predo mnou sa týčil les. Hustý porast továrenských komínov čmudiacich ako na privítanie.

Som v práci.

Dnes je môj šťastný deň.

A poviem to všetkým.

Aj Bélovi.

Ten sa teda bude čudovať!

Vlado Bálint

Z pripravovanej knihy CIRCUMSPECTATE

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti seriálu postupne nájdete na tejto adrese.

apríl 24, 2011 22:58 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Ďuro G.
    Ďuro G.apríl 25, 2011 08:02 dopoludnia

    Komentár: 

    ...smutné,véééľmi smutné,ale pravdivé a o to smutnejšie...

 

 

Top