Obrázok používateľa CEZ OKNO
Čas chleba a hier

Slovensko 11. januára 2009 stratilo jednu z najvýraznejších osobností svojej histórie. V ten deň umrel básnik svetového mena Milan Rúfus, ktorého poézia bola preložená do takmer dvadsiatich jazykov, autor vyše tridsiatich kníh a viacnásobný kandidát na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Už knižný debut Milana Rúfusa Až dozrieme (1956) vyvolal u čitateľov a literárnej kritiky obrovský ohlas. Podľa básnika Pavla Janíka „znamenal návrat slovenskej poézie zo slepej uličky oficiálnej rétoriky, patetickej dikcie a povinného optimizmu, návrat k spontánnej súkromnej výpovedi, originálnemu lyrickému hľadačstvu a k nezameniteľnej osobnostnej imaginatívnosti, ktoré zároveň reprezentujú oživenie prerušených predchádzajúcich vývojových tendencií symbolizmu, poetizmu, vitalizmu a surrealizmu“. Namiesto falošného revolučného nadšenia a budovateľských hesiel ponúkol prostú, esteticky pôsobivú poéziu plnú vnútornej krásy.

Jeden z prekladateľov Rúfusa do ruského jazyka M. Pismennyj otvorene priznal, že preložiť Rúfusa, pre ktorého bola metafora „stavebným princípom básne“, nebolo ľahké. Preložiť také otvorené a jasné verše je často takmer nemožné. Zrazu sa stávajú neprístupnými, on nedokáže nájsť vhodné slová a sila originálu sa v prekladoch stráca. Rúfusova tvorba sa duchovne opiera o kresťanské názorové konštanty. Prebásnil Knihy žalmov a písal modlitby, nie je však náboženský básnik. Nemožno ho priradiť ani k nijakému literárnemu smeru. Predmety a city vo veršoch iba nazýva. Nestavia vzdušné zámky, nepolitizuje a neženie čitateľov do výšin ťažko dostupných významov. Ako hovorí Pismennyj, človek je uňho len človek, nie predstaviteľ určitej spoločenskej triedy. Vrch, na ktorom stojí rodná dedina, je rodný kraj, nie hora rudy, ktorú možno predať a peniaze minúť. A aby si ľudia uvedomili túto jednoduchú večnú pravdu, siahajú po jeho poézii. Pýtajú sa ho: Kto som? Odkiaľ som prišiel a kam idem? On im priamo odpovedá: Toto je zem, toto je tvoje pole a toto si ty. Okrem toho existuje Boh, a to treba mať stále na pamäti, pretože nech by si šiel kamkoľvek, ideš k Bohu.

V jeho veršoch takmer niet geografie, opisov prírody, filozofických zovšeobecnení, nie sú v nej mená, farby ani vône. Nezobrazuje nám farebnosť tohto sveta, ale svet v Božom svetle, kde je všetko vo svojej prapodstate. Tak sa pri čítaní dostávame do sveta predmetov bez charakteristík. Do sveta práve stvoreného na existenciu ešte čistého, nedotknutého. Zdá sa byť statický a bezdejový, ale sú v ňom skryté zárodky dynamiky a dejovosti, ktoré čakajú na čitateľa.

Ďalším dôležitým aspektom jeho tvorby je silné sociálne cítenie. Mal autonómny pohľad na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka. Snažil sa preniknúť do podstaty ľudskej existencie.

Podľa Rúfusa je slovo duchovné a báseň je materiálna. Literárna tvorba je realizácia duchovnosti v jazyku. Na realizáciu tejto duchovnosti je nevyhnutná existencia národného jazyka. Pokladal za svoju úlohu vytvorenie jazyka, vďaka ktorému sa ľudia cítia byť národom.

M. Rúfusa v posledných rokoch trápilo podlomené zdravie, preto už takmer neposkytoval rozhovory. S ospravedlnením odmietol koncom minulého roku aj ponuku Extra plus. Silné humanistické, proslovenské a proslovanské cítenie tohto významného básnika a jeho filozofický odkaz vám však priblížime časťou jedného z jeho posledných interview, ktoré pred dvoma rokmi vyšlo v časopise Família.

 

 

V konfrontácii medzi vedome konaným zlom a nekonaným dobrom sa ocitáme nielen ako jednotlivci, ale aj ako rodiny, cirkev či spoločnosť. Nazvali sme si to pojmom kríza. Je to dôsledok nerozumného konania, odveta za našu neochotu niečo si odoprieť, obetovať sa? Prežívame krízu kríža. Zasiahla už všetky štruktúry a vrstvy, ktoré sme doteraz vytvorili. Je to azda začiatok nášho konca?

Vyzerá to tak, že sme sa jednofarebným rozumom vyfaulovali z viery. Navyše rozumom, ktorý nie je schopný odpovedať nám na základné otázky bytia a sám je odkázaný na vieru v rozum, ktorý raz na to príde, na všetko príde. A tak napĺňame galaxiu vesmírnym šrotom v nádeji, že raz zvíťazíme nad každým tajomstvom. Asi máte pravdu. Je to aj kríza kríža. Pozvoľné slabnutie kedysi silného mýtu. Takého silného, že si s ním nevedela dať rady superveľmoc z anno dazumal – svetovládna Rímska ríša. A proti tomuto slabnúcemu mýtu stojí dnes mýtus ako remeň – islam, proti ktorému sa v čase svojho zenitu židovsko-kresťanský mýtus mnohonásobne previnil, neuvedomujúc si, že každá z tých krívd ostane akoby vytesaná do mramoru. A dnes to dostáva svoj priechod.

Komu osoží postupná degradácia ľudstva z Božieho tvorstva na živočíšne ne-tvorstvo? Okrem trojice mučeníkov - filozofa, básnika a svätca – zaujíma to dnes vôbec niekoho?

Osoží to bohu peňazí, ktorého prvé prikázanie takisto znie: Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Inak ťa budú pasovať za spiatočníka, zatiaľ čo si jeho služobníci hrdo budú hovoriť: liberáli. A budú bohom peňazí natoľko odmenení, že si za tie peniaze budú môcť kúpiť alebo podrobiť celý svet. Ono totiž možnosť po zuby sa ozbrojiť závisí práve od boha peňazí – od ekonomiky. Pri takejto klasifikácii hodnôt rozhodujúcou z nich sú napríklad zásoby ropy a vláda nad nimi. O tom je Irak, nie o zlom Saddámovi, ako chcú presvedčiť svet bombardujúci anjeli demokracie. Filozof, básnik, svätec sú v tomto prostredí, videní jeho očami, len smiešni pustovníci.

Existuje ešte reálna možnosť návratu ľahkovážneho ľudského spoločenstva z divočiny, ktorú sa v takej veľkej miere rozhodlo prežívať?

Moc, panenko, moc se ptáš. Nie som prorok a nechcem sa do jeho hávu ani štylizovať. Viem iba to, že odchod civilizácie či svetovládneho panstva z dejín by sa neudial po prvý raz. Bolo ich už viac. Vystúpili prudko na piedestál moci, zasiahnutí náhlym blahobytom začali sa pozvoľna rozkladať a potom už stačilo stádo Hanibalových slonov, aby ich z toho piedestálu poslalo medzi vykopávky. Gréci, Egypt, Babylon, Rimania... Ale nič sa neopakuje do detailu, takže nezabuchnem dvere do nádeje. Hoci nie iba z ľudských dejín, ale aj zo zákonov matky prírody vieme, že neznesiteľné dusno oblohy môže prečistiť iba búrka. Rozpútať dnes celosvetovú búrku by však znamenalo zničiť všetkých a všetko. Víťaza by sme potom márne hľadali. A možno práve v tomto hrozivom paradoxe je iskierka nádeje: že ani víťaz nemá šancu.

Ako vám vstup vlastného dieťaťa do života pomohol rozumieť zázraku života a jeho jemným vzťahovým štruktúram? Ako ste sa našli vo vlastnom prežívaní otcovstva? Čo si dnes z pozície zrelého človeka myslíte o vyhasínaní otcovskej identity u mnohých mužov dneška?

Všetko prebehlo ako samozrejmosť, ako keby sa veci nemohli udiať inak, než sa udiali. Spomeniem si občas na tú chvíľu, keď nám psychologička, sama matka, oznámila, že naše postihnuté dieťa nebude schopné samostatnej existencie. Potom sa mojej manželky a mňa opýtala, ako to chceme riešiť. Či dieťa dáme do ústavu, alebo si ho necháme u seba. Takmer jednohlasne sme odpovedali: Necháme si ju! Nezabudnem na pohľad úľavy, obdivu a radosti, ktorým nás tá pani, tiež už matka, obdarovala. Tým je azda povedané všetko. Teraz k druhej časti otázky. Čo si Boh myslel, keď v starorímskom koloseu luza kričala: Pane et circenses – my chceme chlieb a hry? Čo si myslel, nevieme. Ale čo dopustil, vieme. A toto, čo sa deje teraz, je tiež čas chleba a hier.

Milan Rúfus

Bez názvu

V jaskynke pamäti svieti večné svetlo.
A z povaly tam padá hviezdny prach.

I smrť má zlaté vlasy, jak z nej vychádza,
odrazu omladnutá ako dievčatko.
A takmer pekná.

Krajina ako organ večerný
tam ticho hrmí.
Tenké klávesy
roličiek svietia.
A chorál, starý chorál
padá na lesy.

Dobrú noc, moji mŕtvi.

 

Zuzana Makovská, Alžbeta Mráková

Foto: Gabriel Gotthardt

Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk

február 21, 2009 21:20 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymnovember 07, 2010 13:19 popoludní

    Komentár: 

    Milana Rúfusa som považovala za toho, komu sa hovorí veriaci človek. Takto si predstavujem pravú nefalšovanú obyčajnú ľudskú vieru v Boha. Nie každonedeľné chodenie do kóstola a potom fundované poučovanie, posudzovanie, odmietanie, odsudzovanie, hodnotenie toho, ako majú žiť iní.
    Mojej dcére som ako malej čítala jeho Modlitbičky a Pamatníček. Zakaždým mi po lícach stekali slzy. Tie básne sú plné všeobjímajúcej lásky k Božiemu Stvoreniu a to bez výhrad a vyčleňovania sa človeka na piedestál. Modlitbičky za mamu, otca, za dieťa, ale aj za zvieratká, lastovičky, hríby, či žltohlavy...pretože toto všetko je Božie dielo a toto všetko tu má miesto na tejto Zemi. Presne tak, ako my.
    Jeho filozofiu by som prirovnala k myšlienkam, ktoré hlásal František z Assisi. Všeobjímajúca láska, bez výhrad a bez rozdielov.

 

 

Top