Obrázok používateľa CEZ OKNO
Cesta

"Raz v noci, keď opäť po tme kľačím vo svojej posteli a duševne sa sústreďujem, aby som hovorila s Bohom, stane sa čosi zvláštne: v najväčšom úžase pozorujem, ako začína svitať. Je stále jasnejšie a jasnejšie, a v tom pribúdajúcom svetle vidím zvláštnu krajinu. Vysoký vrch, na ktorý vedie úzka, strmá a kostrbatá cesta. Viem, že táto cesta vedie k cieľu, k Bohu. Vkročím na ňu bez váhania."

"Cesta vedie nahor prívetivou krajinou. Neúnavne stúpam stále vyššie a vyššie, až kým nie je prívetivá krajina za mnou a postupne prichádzam do nehostinnej oblasti veľhôr.

Cesta je stále strmšia, užšia a kamenitejšia, ale stúpam nahor s udivujúcou ľahkosťou, takmer sa vznášam. Obývaná krajina zostáva za mnou, môj obzor sa rozširuje, všetko vidím hlboko pod sebou. Ale nie je čas na pozorovanie, pokračujem v ceste. Po mnohých zákrutách úzka cesta končí pred krátkym kamenným schodiskom so siedmymi schodmi, každý schod je dvakrát tak vysoký ako predchádzajúci. Stojím tu úplne sama pod krištáľovo jasnou nebeskou klenbou, pred tými siedmimi schodmi a viem, že musím ísť hore.

Idem ku schodom s hlbokým povzdychom a vierou v sily, ktorými Stvoriteľ zaopatril každé svoje dieťa a ktoré teraz na ceste, ktorá sa zdá nekonečne dlhá, sa zázračne nevyčerpali, ale zväčšili sa.

Prvý schod je nízky. Musím premôcť váhu svojho tela, aby som naň vystúpila. Darí sa to ľahko. Druhý schod je o niečo vyšší a vzbudí odpor môjho tela pred týmto schodom. Ale sily svojho tela som už dávno premohla a preto ani tento schod nie je pre mňa namáhavý. Tretí je citeľne vyšší. Musím teda premôcť svoje pocity, aby som naň vystúpila. Ako sa stávam pánom nad svojimi pocitmi, som na treťom schode.

Pred štvrtým schodom, ktorý je nápadne vysoký, ma prepadajú pochybovačné myšlienky: Ako ho budem schopná dosiahnuť? Mám na to dosť sily? Tu poznávam, že pochybnosť ma oslabuje a ochromuje. Pochybnosť je však myšlienka! Musím teda premôcť svoje myšlienky, aby som sa stala pánom nad pochybnosťou. Vďaka dlhému školeniu pri cvičeniach v chráme viem, čo mám robiť: vezmem všetky sily svojho ducha, spolieham úplne na Boha a nemyslím vôbec na nič. A hľa, s mojimi myšlienkami mizne i moja pochybnosť – a som na štvrtom schode.

Napodiv sa cítim byť stále väčšia, ako prekonávam jednotlivé schody jeden po druhom. S každým schodom rastiem, som už omnoho väčšia než na prvom schode. Teraz stojím pred piatym schodom, ktorý je napriek môjmu vzrastu tak vysoký, že naň dosiahnem len keď sa prichytím rukami a nohami. Keď sa naň s veľkým obtiažami vytiahnem, zažijem nevýslovné prekvapenie, že nemám žiadne telo. Všetko, čo bolo na mne a vo mne hmotné, zmizlo, som neviditeľný duch.

Pri vystupovaní na veľmi vysoký šiesty stupeň ma čaká nová obtiaž: nemám telo, ruky, ktorými by som sa zachytila, nemám nohy, ktorými by som sa mohla odraziť. Ako sa mám dostať hore?

Rozhliadnem sa okolo po nejakej ceste a ako sa otáčam, vidím náhle, že ďaleko podo mnou sa rozprestiera celý svet! Mnoho zemí, mestá ako hračky, domy s ich nespočetnými živými bytosťami... zmocňuje sa ma nekonečná láska k nim, myslím s bolesťou na všetkých, ktorí musia ísť ťažkou cestou poznania, na tých premnohých, ktorí ešte tápajú v tme, zamurovaní do svojho sebectva, ako kedysi ja...

A och, zázrak – v okamihu, kedy zaleje moje srdce nekonečná láska, dvíham sa – a som na šiestom stupni.

Teraz stojím pred posledným, zo všetkých najvyšším schodom. Je presne taký vysoký ako ja sama. Tak veľmi túžim dostať sa hore, že toto prianie napĺňa celú moju osobnosť. Márne. Neviem vôbec, čo si mám počať, pretože mi chýbajú ruky a nohy, svalová sila môjho tela, ktorou by som sa mohla dostať nahor. Ale musím nahor za každú cenu. Hore nájdem Boha, chcem bezpodmienečne uzrieť jeho tvár. Stojím, čakám, ale nič sa nedeje. Ako sa tak dívam okolo a hľadám, zbadám s prekvapením, že nie som sama; v tom okamihu nejaká bytosť dosahuje šiesty stupeň ako ja a úpenlivo ma prosí, aby som jej pomohla na siedmi. Rozumiem jej nekonečnej túžbe, moja vlastná túžba po siedmom stupni je zabudnutá, pokúšam sa jej pomôcť, aby dosiahla cieľ.

Ale v okamihu, keď na svoju vlastnú túžbu zabúdam, neviem ako, som ja hore a môj spoločník už tu nie je. Zmizol bez stopy. Bol to prelud, aby som zabudla na svoje posledné osobné prianie. Lebo dokiaľ chcem povýšiť svoju vlastnú osobu, nemôžem nikdy premôcť schod, ktorý je rovnako vysoký ako ja.

Došla som! Na okamih kratší než blesk uzriem postavu nebeskej bytosti, vytvorenú z oslňujúceho svetla, svoju doplňujúcu polovicu! Jej neodolateľná príťažlivá sila ma strhne k sebe, plná slasti a naplnenia splývam s jej srdcom do úplnej jednoty.

Uvedomujem si, že On bol vždy Ja a Ja som bola vždy On, dualisticky premietnutý obraz môjho božského, pravého Ja. V tomto dualistickom stave som stála ešte oproti Bohu a nachádzala som ho ešte ako Ty. Teraz v rajskej jednote cítim, že touto neviditeľnou mocou, ktorú som dosiaľ nazývala Boh, budem v najbližšom okamihu sama. Okolo mňa sa začína točiť ohnivý kotúč, v ktorého nehybnej ose, v mojej chrbtici – sídli moje pravé Ja.

Cítim, že moja chrbtica horí ako do biela rozžeravený oblúk, ako most životného prúdu, ktorý vyžaruje zo siedmych silových centier oslňujúce svetlo a oživuje moje telo.

Potom mimo všetko poňatie času, vidím súčasne nekonečne dlhú reťaz najrôznejších foriem života, ktoré som zažila a prežila behom vekov na nedohľadnej ceste vývojom, od prvého pádu z rajskej jednoty až do tohoto okamihu. Vidím, že moje nesčíselné životy sú a budú nerozlučne späté so životom tých istých duchov. Z udalostí vznikajú v minulých životoch nové súvislosti, nové väzby ako pokračovanie, ktoré sa skladajú a dopĺňajú do dokonalého obrazu ako kamienky mozaiky. Poznávam nite, ktoré ma veky spájajú s mojou doplňujúcou polovicou, s Ptahotepom, Atothisom, Imom, Bo-Gharom a ešte s mnohými inými ľuďmi, poznávam, ako vyššie stojaci pomáhajú nám, my sebe navzájom a nižšie stojacim pri zduchovnení Zeme, pri uvedomení seba v hmote, v tele. Skúsenosti, ktoré dávame dokopy z mnohých životov, slúžia iba tomu, aby sme rozšírili a prehĺbili svoje vedomie v tele. Telá, ktoré oživujeme, sú stále oduševnenejšie, krajšie. Hmota našich javových foriem sa stáva pružnejšia, poslúcha stále viac vôľu a vyžarovanie ducha, až kým sa nakoniec telo nestane poslušným služobníkom Ja a už neizoluje a nezadržuje ani jediný lúč ducha. Chápem tajomstvo pyramídy, lebo teraz som sa stala pyramídou, ktorá hmotu – telo – potrebuje len ako pevný základ, ale neustále zjavuje božské. Potom je okolo mňa všetko jediným plamenným morom – Zem, nebo, celý vesmír, vidím gigantické plamene, ktoré ma obklopujú, na okamih cítim, že budem celým vesmírom zničená; praskajúce, šľahajúce blesky hučia mojimi žilami, celou mojou bytosťou, oheň ma spaľuje, potom naraz sa všetko obráti: teraz to nie som ja, kto horí v ohni, ale sama som tento nebeský oheň, ktorý všetko preniká, všetko oživuje a spaľuje! Zahaľuje ma svetelná záplava, ale táto záplava pramení zo mňa. Som prameňom tohto svetla, ako všetkého čo je. Zem na mňa nepôsobí žiadnym účinkom, zaniká príťažlivosť, ktorá ma pútala. Plávam v ničote, moje bytie už nemá hranice, teraz som ten, ktorý všetko priťahuje k sebe, ale mňa neviaže nič – mňa nič nepriťahuje.

Hľadám tých, ktorých som milovala, pretože viem, že nemôžu byť zničení, ale hľadám ich márne v Ničom okolo seba. V prázdnote nie je nič iné než ja – zameriava sa teda moja pozornosť do vnútra. A hľa! Cítim a poznávam, že všetko a všetci žijú vo mne! Vesmír je vo mne, pretože milujem seba a poznávam, že len o tom som sa domnievala, že nemilujem, čo som ešte nepoznala v sebe! Teraz, keď sa dokonale poznávam, milujem všetko a všetkých rovnako, pretože som s nimi jednotná, ja som Ja vo Všetkom – som Vše-jedna!

Som naplnenie, život, žiariace, večné nesmrteľné bytie... Nie je už žiadny boj, žiadna ľútosť, žiadna bolesť, nie je žiadna pominuteľnosť, žiadna konečnosť a žiadna smrť! Vo všetkom rodiacom sa začínam Ja – nesmrteľná – novú formu života a vo všetkom umierajúcom Ja – nesmrteľná – sa vraciam k sebe, Ja, tvoriaca, udržujúca, všetko obnovujúca, večné božské Ja.

Spoznávam, že priestor a čas panujú len na okraji kotúča stvoreného sveta, otáčajúceho sa šialenou rýchlosťou. Som však v sebe večnosť bez času a priestoru. A zatiaľ čo v sebe spočívam, naplňujem svojim večným Bytím priestor a v ňom všetko, čo žije:

SOM JEDINÁ SKUTOČNOSŤ, SOM ŽIVOT, SOM TEN, KTORÝ SOM!"

Elisabeth Haich podáva významné svedectvo a vskutku udáva smer v našom chaotickom veku.
Sféry, ktoré autorka popisuje, sú rôzne: vývoj citlivého dievčaťa, rany osudu, ktoré určujú proces zrenia, vrchol krízy, ktorý vedie do prielomu novej existencie a záhadným spôsobom sa prelína s hrôzami poslednej vojny. Kniha, v ktorej sa prelína biografia, román a mystické učenie, podáva napínavý obraz záhad zasvätenia, ktorého hlboká pravda vždy dráždila fantáziu čitateľa...
Elisabeth Haich · Zasvätenie, Eugenika, 2002 a Elisabeth Haich · Zasvěcení, Aquamarin, 1996

Z češtiny preložil: Ptah
exkluzívne.cez.okno

Sekcie: 
apríl 18, 2008 02:09 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top