Cesta na druhý svet a späť

Už v okamihu počatia je nad človekom - tak ako nad každým iným životom - vyrieknutý ortieľ smrti. Všetky naše zúfalé pokusy uniknúť tomuto nevyhnutnému osudu spôsobili nanajvýš krátke odročenie jeho výkonu. Utiekanie sa k nesporným náboženským predstavám uľahčovalo umieranie predchádzajúcim generáciám. Vďaka raju ako odmene za väčšinou mimoriadne skromný pozemský život sa smrť často javila dokonca ako priateľ. Dnes veľmi rozšírený materializmus vzal mnohým ľuďom „nadpozemský oporný bod".

Koniec, ktorý je začiatkom

Bol som mŕtvy - ale nebol to koniec. Na druhej strane bolo svetlo - vítali ma zomretí rodinní príslušníci a priatelia..."

Je to správa z druhého sveta. Správa, akú znova a znova podávajú klinicky mŕtvi a potom do života prinavrátení ľudia. Ich výpovede vedú k vášnivým debatám o tom, či existuje život po smrti.

V Maďarsku narodený a dnes v Zurichu pôsobiaci architekt Štefan von Jankovich sa po „smrteľnom" úraze vrátil späť do života. Navštívil som ho a mal som s ním veľmi dlhý rozhovor, aby som sa dozvedel viac o „druhej strane".

V jedno septembrové ráno o 9 hod. ráno zastalo ohnivočervené Alfa Romeo pred architektovým domom v Zurichu. Prišiel poňho známy, aby sa vydali spolu na obchodnú cestu do Lugana. Architekt by bol síce radšej cestoval vlakom, ale potom na naliehanie svojho obchodného partnera ustúpil, pretože si museli ešte všeličo prediskutovať.

Keď sa obaja viezli cez St. Gotthard, bol nádherný deň. Pred obcou Claro pri Bellinzone pokračovali smerom na juh. Von Jankovich prerušil rozhovor a zo sedadla spolujazdca práve obdivoval majestátnu hornatú krajinu, keď šofér skríkol. Architekt obrátil hlavu a s hrôzou uvidel, ako sa na Alfa Romeo rúti veľké nákladné auto.

Vodič nákladného auta chcel krkolomným manévrom predbehnúť vojenskú kolónu plaziacu sa rýchlosťou 60 km za hodinu a blížil sa k nim po ich strane cesty. Šofér Alfa Romea zúfalo šliapol na brzdu - márne. So zablokovanými kolesami vytočenými doľava sa vozidlo kĺzalo ďalej. Po ľavej strane sa k nemu blížili vojenské nákladné autá a v jeho vlastnom jazdnom pruhu sa oproti nemu valil nákladniak. Hrôza trvala len zlomky sekundy.

„Videl som bezvýchodiskovosť situácie," povedal mi Štefan von Jankovich pri našom stretnutí v jednom bazilejskom hoteli. „Videl som pred očami smrť. Útržky obrazov tancovali predo mnou - z vojny, z môjho súkromného života, z Budapešti - zhrozená tvár mojej ženy. Zvláštne bolo, že sa zdalo, akoby sa všetko premietalo na veľký ľavý blatník nákladniaka. Kričiac som sa vzoprel proti palubnej doske. Potom nastal príšerný rachot. Hodilo ma dopredu a čelom som prerazil predné sklo. Potom ostalo ticho. Nič viac. Koniec."

Sila nárazu zdvihla Alfa Romeo do vzduchu, Štefana von Jankovicha vyhodilo ako gumenú loptu na cestu, kde zostal ležať s osemnástimi zlomeninami a množstvom ďalších ťažkých zranení.

Pohotovostný lekár skonštatoval zastavenie srdca - čiže klinickú smrť. Jeho oživovacie pokusy boli bezúspešne. Inému lekárovi sa po šiestich minútach podarilo pomocou injekcie oživiť tlkot srdca.

„Môj zážitok sa začal pravdepodobne so zastavením srdca," rozprával mi Štefan von Jankovich. „Čo ste cítili v momente smrti?" spýtal som sa. „Cítil som sa oslobodený."

„Oslobodený od čoho?" Architekt sa zamyslene zahľadel do parku. „Nuž, od strach naháňajúceho, tiesnivého stavu," povedal napokon. „Mal som pocit, že moje astrálne telo, moja duša a môj duch sa zrazu oddelili od môjho materiálneho ja. Cítil som sa priam ako zbavený bremena. Tento stav bol krásny a prirodzený. Počul som zvláštnu tichú hudbu sprevádzanú jasnými farbami, formami a pohybmi. Potom som mal pocit, že sa vznášam. A skutočne som sa vznášal nad miestom nešťastia a videl som tam moje zranené telo ležať bez života - presne v tej polohe, akú mi neskôr opísali lekári a ako stálo v policajnej správe."

„V stave klinickej smrti ste teda vnímali svoje telo na ulici takrečeno z inej úrovne vedomia?" spýtal som sa.

„Áno, videl som celý výjav súčasne z viacerých strán - zreteľne a zároveň priesvitne, aj naše auto a okolostojacich ľudí. Dokonca aj kolónu áut, ktorá sa na mieste nehody zastavila. Pozoroval som aj lekára, ktorý sa pokúšal prebrať ma k životu. Lekár povedal: .Nemôžem urobiť masáž srdca, nejde to. Už sa nedá nič robiť, je mŕtvy!'

Presne som počul, čo si ľudia medzi sebou hovorili. Vnímal som dokonca aj to, čo si mysleli - akýmsi prenosom myšlienok. Moje .nemateriálne' zmyslové orgány fungovali dobre a môj .nemateriálny' mozog registroval všetko. Vznášal som sa asi v trojmetrovej výške vo viacrozmernom priestore."

Pojem astrálne telo sa používa vo viacerých významoch. Označuje úkaz od tela oddelenej duše mŕtvych, okrem toho je nosičom života nachádzajúceho sa ešte v tele a v okultizme označuje nadpozemské „druhé telo" obsiahnuté v pozemskom tele.

„A vznášali ste sa nad miestom nehody, až kým vás znovu nepriviedli k životu?" spýtal som sa.
„Nie. Odvrátil som sa od miesta nešťastia, pretože ma už nezaujímalo. Chcel som odletieť a už som aj letel. Všetko bolo upokojujúce, harmonické a nádherné. Tóny a hry svetiel boli čoraz silnejšie, čoraz sýtejšie, zalievali ma i celé moje okolie."
„Podarilo sa vám niečo rozoznať, vidieť?" prerušil som architekta.
„Kdesi vpravo hore som videl Slnko. Neviem prečo, ale videl som ho pulzovať vpravo hore a nie priamo nado mnou. Pod sebou som zazrel prímorskú krajinu. Letel som k stále jasnejšiemu, žiarivejšiemu a pulzujúcemu Slnku."
„Videli ste tam niekoho známeho, alebo ste boli celkom sám?"
„Letel som síce ďalej sám, ale mal som pocit, že som obklopený dobrými bytosťami. Potom sa odohralo fantastické, štvorrozmerné divadlo, ktoré zobrazovalo nespočetné množstvo výjavov z môjho života. Každá scéna bola úplne dokonalá, ale hra sa odvíjala napodiv odzadu. Ako prvý výjav som teda videl svoju smrť na ceste, kým posledný akt sa končil mojím narodením pri svetle sviečky doma v Budapešti. V tejto divadelnej hre som nebol len hlavným predstaviteľom, ale zároveň aj divákom."
„A to všetko ste zažili za šesť minút, počas ktorých ste boli klinicky mŕtvy?" opýtal som sa.
„To neviem povedať, pretože čas nemal pre mňa už nijaký význam."
„Ale raz musel prísť moment návratu z druhého sveta, pán von Jankovich."
„Samozrejme. Bol som už v štádiu prechodu, teda vo svete vyšších dimenzií, kde sa už kmitanie nedá vnímať ako hmota. Inými slovami: bol som už v inom svete, kde duch a duša oslobodené od tela existujú ďalej podľa nových zákonov. Žiaľ, tento euforický zážitok sa náhle skončil. Uvidel som zrazu mladšieho štíhleho muža pribehnúť bosého a v čiernych plavkách k môjmu mŕtvemu telu. V ruke niesol malú tašku a rozprával jasnou zreteľnou spisovnou nemčinou. Po krátkej výmene slov s lekárom o mojom stave si ku mne kľakol a tiež skonštatoval smrť.
Potom položili moje telo na okraj cesty. Požiadali vojakov z vojenských nákladniakov o deku, ktorou chceli prikryť mŕtvolu.
Mladší muž sa potom ešte raz obrátil k lekárovi a spýtal sa ho, či by kolega nemal nič proti tomu, keby dal mŕtvemu injekciu adrenalínu priamo do srdca.
Po tejto injekcii, pravdepodobne v okamihu, keď moje srdce bolo podnietené k prvému úderu, sa stalo so mnou niečo strašné: padal som do hlbokej černe. S hrozným trhnutím a nárazom som bol vsotený späť do ťažko doráňaného tela. Znova som žil, zaplavili ma neopísateľné bolesti," dokončil.

Hypnóza - cesta do podvedomia

Veľa ľudí má pocit, že už raz žili v inom čase na inom mieste. Znova a znova sa im vynárajú spomienky, ktoré nemôžu zaradiť. Ide tu o dojmy, ktoré nazhromaždili v priebehu svojho života? Alebo sa na povrch prediera to, čo zažili v dávnejšom vtelení?

Iba ťažko možno poprieť, že hypnotická regresia je jedna z najúčinnejších a najpoučnejších metód na objasnenie parapsychologických fenoménov, pretože umožňuje hypnotizovaného krok za krokom zaviesť cez detstvo späť k momentu narodenia a pravdepodobne ešte aj ďalej do minulosti. V prípade Američana Georga Fielda sa odohralo nasledovné:

„Si úplne uvoľnený a veľmi unavený. Cítiš sa príjemne ťažký a ponáraš sa do stále hlbšieho a hlbšieho spánku - do príjemného, hlbokého, hypnotického spánku..."

Až dosiaľ nie je jasné, aké pôsobenia zapríčiňujú hypnózu. V každom prípade ide o sugesciami hypnotizéra vyvolaný stav podobný spánku, v ktorom je hypnotizovaný vystavený zmene vedomia. Poznáme rozličné hĺbky hypnózy, pričom na najhlbšom stupni - ktorý musí zostať vyhradený len veľmi skúseným hypnotizérom - môže dôjsť k paranormálnym javom. Účinok a hĺbka hypnózy závisí však menej od hypnotizéra ako od ovplyvniteľnosti hypnotizovaného.

Hlas hypnotizéra Loringa Williamsa znie rozhodne a monotónne. Na gauči pred ním leží 15-ročný George Field v hlbokej hypnóze. Williams ho vedie po úsekoch späť až k narodeniu a potom vyše 100 rokov do minulosti. Mládenec začína pomaly hovoriť: „Bol som Jonathan Powell... prostý sedliak v Severnej Karolíne... Žil som celkom sám vonku... v blízkosti mestečka Jefferson... Narodil som sa v roku 1832... Zradcovskí vojaci z občianskej vojny ma roku 1863 zabili... chceli odo mňa kúpiť zemiaky... príliš lacno... Pohádali sme sa... nadávali sme si... Potom na mňa vystrelili... strelili mi do brucha."
Pokiaľ boli historické údaje k dispozícii, Williams preskúmal podrobnosti, ktoré uviedol George Field v hypnóze o Jonathanovi Powellovi. Ukázalo sa pritom, že hypnotizovaný porozprával o krajine a o mestečku zvláštnosti, ktoré neboli známe.

Loring Williams potom odcestoval s mladíkom do Jeffersonu. Keď ho zhypnotizoval v prítomnosti historika, ktorému bola okolitá oblasť známa, vyšlo najavo čosi ohromujúce:

Ako sedliak Jonathan Powell vymenoval zhypnotizovaný George Field vtedajšie „miestne veličiny" po mene. Podrobne rozprával o ich finančnej situácii, o polohe a vzhľade ich domov.

Úradne sa však existenciu Jonathana Powella nepodarilo dokázať, pretože v tejto oblasti sa začali narodenia a úmrtia registrovať až od roku 1912, teda až 50 rokov po Powellovej smrti. Okrem toho obchodovanie s pozemkami sa vtedy ešte úradne nezaznamenávalo. Existoval však jeden údaj: starou matkou Jonathana Powella mala byť Mary Powellová. Podľa dokladu z roku 1803 Mary Powellová skutočne kúpila v tom roku parcelu zeme, ale okrem toho nebolo v miestnych archívoch nič. Keďže tento údaj nebol dostatočný na dokázanie existencie Jonathana Powella, muselo sa ďalšie pátranie prerušiť.

Williams túto pôsobivú, hoci nie celkom dokázateľnú hypnotickú regresiu uverejnil. Krátko potom dostal mladý George Field list. Žena rodným menom Powellová mu napísala, že je praneterou Jonathana Powella.

Oznámila mu podrobnosti z Jonathanovho života, ktoré jej boli známe vďaka ústnemu podaniu v rámci rodiny. Medzi iným napísala: „Jonathan Powell bol môj prastrýko. Zabili ho Yankeeovia."

Pre mnohých ľudí je hypnóza ešte stále „pochybná záležitosť'. Vo vedeckých kruhoch sa tak ako predtým vynakladá všetko úsilie na jej zdiskreditovanie alebo ututlanie.

Dodnes sú predstavy v súvislosti s týmto javom nejasné, a to napriek tomu, že hypnóza si medzičasom vydobyla dôležité miesto ako liečebná metóda, pretože umožňuje pomerne rýchly a bezpečný prístup k podvedomiu. Hypnóza v podstate nie je ničím iným než určitým druhom spánku - je to stav podobný snívaniu, v ktorom môže skúsený hypnotizér riadiť dianie.

Pri takzvanej hypnotickej regresii sú spomienky na zabudnuté alebo potlačené udalosti prežívané znovu v ohromujúcich detailoch. Zhypnotizovaný je pri náležitom vedení schopný napríklad opäť prežívať svoje detstvo, alebo dokonca okamih svojho narodenia.

Ľudia, ktorí sú pomocou hypnózy uvedení do minulosti pred narodením, napríklad tvrdia, že v niektorom inom storočí boli raz pánom X alebo pani Y. Niekedy odpovedajú dokonca v cudzom jazyku, z ktorého v bdelom stave nepoznajú ani slovo. A „samozrejme" tento cudzí jazyk sa presne hodí do krajiny alebo do oblasti, kde osoba hovoriaca zo zhypnotizovaného tvrdí, že žila. To však nie je všetko, odborníci mohli v niektorých prípadoch dokázať nárečové jazykové osobitosti alebo jazykové formy, ktoré sa používali pred stáročiami - teda v čase, keď zhypnotizovaní tvrdia, že už raz žili. Napodiv je zhypnotizovaný schopný všetky otázky rozumieť a odpovedať na ne aj vo svojej dnešnej reči, hoci spravidla dáva prednosť používaniu jazyka svojej niekdajšej existencie.

Jan Currie v tejto súvislosti opisuje zaujímavý prípad v Nikto neumiera na večnosť: praktický lekár K. E. z Filadelfie občas používal hypnózu ako liečebnú metódu. V roku 1955 začal hypnotické pokusy so svojou 37-ročnou manželkou. Keď si všimol, že okamžite upadá do hlbokej hypnózy, urobil s ňou niekoľko regresných pokusov. V priebehu týchto pokusov zrazu začala odpovedať hlbokým mužským hlasom lámanou angličtinou podľa všetkého so škandinávskym prízvukom. Muž hovoriaci z lekárovej manželky tvrdil, že je Jensen Jacoby a zavše odpovedal na otázky v zjavne škandinávskom jazyku.

Lekár uviedol svoju ženu v hypnóze celkove osemkrát do úrovne vedomia Jensena Jacobyho. Pri niektorých z týchto pokusov sa zúčastnili Škandinávci, medzi nimi Švéd Dr. Nils Sahlin, bývalý riaditeľ Americko-švédskeho historického múzea vo Filadelfii.

Ako sa ukázalo, lekárova žena ako Jensen Jacoby rozprávala archaickou rečou, ale bez problémov rozumela aj modernej švédčine. Hypnotizovaná - čiže Jensen Jacoby - opisovala svoj život jednoduchého sedliaka pred niekoľkými storočiami vo Švédsku.

Či takéto hypnózou vyvolané spomienky a schopnosti pochádzajú skutočne z niektorého predchádzajúceho života, sa dodnes nepodarilo jednoznačne dokázať.

U niektorých ľudí sa v stave hlbokého hypnotického tranzu objavia mimoriadne schopnosti, napríklad určitá precitlivenosť zmyslov. V hypnóze môže človek napríklad zrazu začať tak „dobre počuť", že je schopný bez problému počúvať rozhovory odohrávajúce sa vo vzdialenosti niekoľkých poschodí. Ale aj zrak zhypnotizovaného je taký ostrý, že v úplne temnej miestnosti vidí všetko ako za jasného denného svetla.

Ďalšiu hypnózou dosiahnutú mimoriadnu schopnosť človeka vedci nazývajú hyperamnézia. Ide o priam abnormálne zvýšenie schopnosti zapamätania.

Napríklad pokusné osoby zaviedli do miestnosti naplnenej predmetmi, ku ktorým nemali nijaký vzťah, a navyše sa v nej odohrávali filmové projekcie a zaznievali zvukové signály.

Keď bola každá testovaná osoba minútu vystavená chaosu dojmov, musela sa po piatich minútach ústne a písomne k tomu vyjadriť. Vo všetkých prípadoch boli odpovede nedostatočné a protirečivé. Potom tie isté pokusné osoby pod hypnózou ešte raz požiadali, aby opísali testovaciu miestnosť. Presnosť opisov bola pre kontrolujúcich vedcov priam zarážajúca, pretože zrazu sa nevyskytovali žiadne rozpory. Okrem jednej pokusnej osoby si všetky ostatné spomenuli na takmer každý detail v pokusnom laboratóriu.

Takmer fenomenálnu pamäť mal istý študent: všimol si noviny pripevnené na stene testovacej miestnosti vo vzdialenosti 4 m od neho. Zapamätal si nielen titulok úvodníka, ale bez problémov opakoval celé pasáže článku.

V bdelom stave neboli vedci ani pokusné osoby schopné z tejto vzdialenosti rozlúštiť text článku natlačený malými písmenami. Zdalo sa, že podvedomie študenta v hypnóze takpovediac teleskopický presne zaregistrovalo obsah článku.

Mimoriadne veľkú pozornosť vyvolal prípad, o ktorom písal Samuel Taylor Coleridge už v roku 1817 vo svojom diele Biographia Literaria. Pri pokuse za účasti svedkov začala zhypnotizovaná servírka zrazu hovoriť po latinsky, grécky a hebrejsky - pre svedkov to bola nepochopiteľná udalosť, keďže dievča bolo analfabet bez akéhokoľvek školského vzdelania. Po dlhých výskumoch napokon vysvitlo, že čašníčka pred rokmi pracovala v domácnosti istého klasického filológa. Ten mal vo zvyku chodiť hore-dolu po svojej pracovni a pritom nahlas prednášal dôležité pasáže v latinčine a hebrejčine. V kuchyni ležiacej hneď vedľa bolo počuť každé slovo. Dievča, ktoré tam pracovalo, nevedomky zaregistrovalo citovaný text a uložilo si ho do podvedomia.

V oblasti telepatie - prenosu myšlienok - sa dosiahli v súvislosti s hypnózou takisto pozoruhodné výsledky.

Priekopníkom v tejto oblasti bol slávny francúzsky neurológ Pierre Janet. Podaril sa mu priam príšerne pôsobiaci experiment, keď pokusnú osobu len pomyslenými príkazmi uviedol do hypnózy a podľa želania zase vrátil do normálneho stavu vedomia! Pritom hypnotizovanej osobe zadal aj úlohy, ktoré mala vykonať až po ukončení tranzu. Pätnásťročnej sedliacke vsugeroval, aby si po „prebudení" sňala zásteru. Príkaz pohotovo vykonala.

Janet už roku 1885 dokázal, že jeho pokusy fungujú až do vzdialenosti dvoch kilometrov. Správy, ktoré boli o tom uverejnené v istom parížskom bulletine, vyvolali na verejnosti veľký rozruch. V nasledujúcom roku potom došlo k takému jedinečnému experimentu, že ho zapísali do análov medzinárodného parapsychologického výskumu.

Stalo sa toto: V Janetovom dome v Le Havre sa stretlo niekoľko medzinárodne známych vedcov, medzi nimi Dr. M. Gilbert, Janetov spolupracovník, Frederick W. H. Myers, známy člen anglickej Spoločnosti pre psychický výskum, Dr. Július Ochorowicz z Varšavy a traja ďalší učenci. Chceli sa osobne presvedčiť o tom, či je skutočne možné prostredníctvom telepatie na veľkú vzdialenosť dať človeku hypnotické príkazy, ktoré sa potom aj splnia. Experiment predviedli Janetovi spolupracovníci. Dohodnutý bol určitý čas a porovnali sa všetky hodiny. Potom sa Dr. Gilbert odobral do svojej pracovne. Vedci naproti tomu sprevádzali Janeta na prechádzke a asi po kilometri sa skryli v húštine neďaleko záhradného domčeka. Pokusná osoba, sedliacka menom Leonie, bývala v tom čase v letohrádku, ktorý patril k usadlosti jednej z Janetových sestier. V napätom očakávaní vyčkávali vedci, čo sa stane (alebo nestane). Ale pozrime sa, krátko po čase dohodnutom pre experiment sa otvorili dvere na letohrádku a Leonie prekročila jeho prah. Poľský učenec ukrytý v kroví v jej tesnej blízkosti zreteľne videl, že mala zatvorené oči. Žena sa v chôdzi zrazu zastavila. Zdalo sa, že je nerozhodná. Po chvíli sa obrátila a vrátila sa do domu.

Ako neskôr vysvitlo, Dr. Gilbert sa vzhľadom na slávnych hostí tak namáhal, že na krátky čas stratil vedomie. Chvíľu potom sa Leonie zase objavila a išla so zatvorenými očami, ale bez toho, aby sa zrazila s divákmi alebo s pouličnou lampou, k domu, z ktorého prichádzali príkazy. Vzrušene chodila z izby do izby, až kým ju Dr. Gilbert nechytil za ruku. Zdalo sa, že ešte stále pod hypnózou ho spoznala a veľmi ju to potešilo.

V posledných rokoch robili fyzici Russell Targ a Harold Puthoff z kalifornského Stanfordovho výskumného ústavu nesčíselné nové pokusy s hypnózou a telepatiou. Dokonca aj pre parapsychológov boli kladné výsledky prekvapujúce. Vedcom sa podarilo dokázať, že v nás všetkých driemu takéto schopnosti.

Medzitým sa hypnóza, predovšetkým skupinová, stala veľmi populárna. V mnohých pracovných skupinách a na sympóziách sa ľudia pokúšajú pomocou hypnózy dosiahnuť rozšírenie vedomia a obohatiť si život vsugerovaným „cestovaním vo fantázii".

Johannes von Buttlar, z knihy "Buttlarova správa"

AUTOROVE KNIHY môžete zakúpiť na tejto adrese.

Zdroj: http://tajomstva.org/

Súvisiace:

Posmrtný život
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/posmrtny-zivot