Obrázok používateľa CEZ OKNO
Čína prežila vďaka sebadisciplíne

Fenomén menom Čína vstúpil na celom svete do povedomia ľudí počas Olympiády, a počas návštevy jej prezidenta Chu Ťin-tchaa aj do povedomia Slovákov. Verejnosť naň nebola dostatočne pripravená. Čína však už dnes nie je zaujímavá len pre svoju kultúr-nu minulosť, a teda ju nemožno viac prehliadať. Ako napovedá názov knihy talianskeho novinára Federica Rampiniho Čínske storočie, táto krajina dnes razantne vstupuje do hry.

Svet je dialektika protikladov

 

V mnohom sa dnes ukazuje, že naše poznatky o Číne sú nedostatočné. Zatiaľ čo moderní čínski intelektuáli majú Západ kvalitne naštudovaný, naša inteligencia, česť výnimkám, vie o Číne málo. Je to asi aj preto, že tamojší životný štýl a spôsob vnímania sveta je protikladný nášmu západnému svetonázoru. Sám tento fakt dokazuje, že svet je založený na dialektike protikladov. Euroázijský kontinent sa dnes, keď sa mocná Čína dostala do hry, stáva praktickou ukážkou, ako to funguje: na jednej strane svetadielu leží Západ, na druhej strane Ďaleký východ. Oba polarizujú jediný kontinent medzi dva úplne odlišné póly vnímania sveta a spoločnosti. Zdá sa, že to začína vyvolávať dosť vážne nedorozumenia, dokonca konflikty v otázke, ako by mal vyzerať život jednotlivca a ako by sa mali správať štát a spoločnosť. My pritom stále vychádzame zo svojich nemenných základných paradigiem, ktoré sú v našej Západnej civilizácii rovnaké – nezáleží na tom, či vychádzajú z kresťanského alebo z ateistického postoja. Lebo ani jedni, ani druhí vôbec nemajú zmysel pre dialektické vnímanie sveta ako procesu, ktorý sa neustále mení a súčasne existuje v mnohých rozdielnych modalitách a nikdy nie je trvalý, ani v žiadnom okamihu nehybný. My by sme ho však za každú cenu chceli zaškatuľkovať a vtesnať do akýchsi presných predstáv o pravde a správnosti (v podstate falošných). Nevieme porozumieť svetu v jeho pohybe, my si ho vždy chceme ako film zastaviť a znehybniť na jednotlivé políčka. Chceme statické obrázky sveta, nie jeho nezaznamenateľný pohyb, a tak sa radšej utiekame k falošnému mentorstvu.

Namiesto bicyklov rýchlovlaky

V roku 1997 som bola po prvý raz na študijnom pobyte v Číne, tento rok tam pôjdem už po jedenásty raz. Za ten čas som mala možnosť vidieť, akou veľkou premenou táto krajina od deväťdesiatych rokov prešla. Vtedy som prišla do krajiny, kde všetci jazdili na bicykloch, neexistovali moderné cestné komunikácie a prvá diaľnica z Pekingu na juh merala ešte len sotva sto kilometrov. Za 12 rokov sa však Čína zmenila na úžasne modernú krajinu, ktorá nás technickým pokrokom i službami ďaleko prevyšuje. Samozrejme, vidiek je aj dnes tradičný. Determinuje ho poľnohospodárstvo, pretože na terasovité políčka sa nedajú priviezť stroje, ako kedysi u nás, a vytvoriť lány, ktoré by sa dali obrábať mechanizmami. Na vidieku sa technický pokrok istým spôsobom musí brzdiť, aby ľudia od svojej ťažkej práce na políčkach neutiekli. Práve vďaka poľnohospodárskemu vidieku je Čína tým, čím je a má dostatok potravín. Vidiek je tou základňou, na ktorej tisícročia stojí celá jej pyramída.

Jednotlivec – súčasť celku

Odkedy význam Číny vo svete vzrastá, rastie tam aj patriotizmus vo všetkých vrstvách spoločnosti. Aby sme pochopili tento pocit, dušu Číňana, musíme sa vrátiť do starej filozofie, k svetonázoru, ktorý determinuje nielen čínsku inteligenciu, ale aj jednoduchých ľudí. Každý vám v Číne povie: „Mnoho vecí je dôležitých, ale Cesta Tao, tá je najdôležitejšia!“ Nemusia to byť nijakí vzdelanci či filozofi, a vytasia sa s takýmto termínom. Číňania svet vnímajú ako neustále sa meniaci celok, zložený z jednotlivcov, ktorí musia vzájomne spolupracovať, inak by v ňom každému jednotlivcovi hrozila záhuba. Prosperita celku, to je základný čínsky svetonázor. Ten – teda prácu pre dobro celku – kladú pred predstavu o vlastných výhodách a pohodlí. Odjakživa mal čínsky človek zmysel pre povinnosť vo vedomí, že je súčasťou čohosi, z čoho nemôže utiecť a mimo čoho nemôže existovať. Preto si najprv musel splniť svoje povinnosti voči celku, až potom naň klásť svoje nároky. Nájdeme to ako základnú pravdu nielen v Lao c´ovom Tao Te ťingu či v Konfuciových výrokoch, napísaných už v 5. storočí pred n.l., ale aj v celom komplexe čínskej kultúry, ba i v dedinskej ľudovej múdrosti.

 

 

Čína prežila Egypt aj Babylon

Čínska civilizácia je jediná, ktorá sa na tom istom mieste kontinuálne rozvíja už tisícky rokov. V tom istom čase ako čínska civilizácia vznikla aj babylonská ríša, ríša Chetitov, Egypt aj staroveké kultúry v Južnej Amerike. (Tie by sa bez vpádu Európanov možno tiež rozvíjali dodnes, pretože boli založené na podobnom svetonázore prírodnej dialektiky ako Čína. Tá filozofia ich držala v harmónii s prírodou, na rozdiel od našich predno-východných civilizácii, po ktorých zostali len púšte.) Naša kultúra – teda kultúra antického Grécka – sa naštartovala síce už v druhom tisícročí p.n.l. a ako štafetu ju prevzali Rimania, od nich zasa európske národy, románske, germánske, slovanské, no vždy to bola ďalšia etnická skupina. Čínska kultúra sa po celý ten čas vyvíjala bez prerušenia a vydržala len preto, že sa jednotlivec podriaďoval sebadisciplíne a povinnosti byť základnou jednotkou v štruktúre celku.

Autor: Marina Čarnogurská

Odznelo na diskusii Klubu Nového slova, zo záznamu spracovala Eva Blažeková

http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=17898&cislo=25/2009

Čerpané z: protiprudu.info

 

 


Rubriky: 
august 25, 2009 21:32 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top