Obrázok používateľa CEZ OKNO
Barbara Marciniak: Poslovia úsvitu, ÚVOD

Duchovné posolstvo mimozemšťanov, dobývajúce srdcia čitateľov na celom svete. Proroctvá a rady na úspešný rozvoj jednotlivca i ľudstva.
Uväznená na Bali! Presne tak som si pripadala, keď som sa preberala úvahami, prečo sa mi nikto až do tejto chvíle nezmienil o byrokratickom nariadení vlastniť austrálske víza. S letenkou a pasom v ruke a s batožinou na váhe som sa dozvedela, že ten kus papieru potrebujem, aby som mohla nastúpiť do lietadla na Darwin. Moja myseľ horúčkovito hľadala logické vysvetlenie tejto udalosti a nejaké okamžité riešenie. Toto predsa zvládnem! Nie som predsa žiaden začiatočník a počas posledných štyroch rokov som prešla mnohými skúškami svojej schopnosti premeniť prekážky do zmysluplných oznámeniach a posunúť sa s žijúcimi symbolmi na novú úroveň skúsenosti.

ÚVOD

Ďalekopisy na konzulát v Sydney boli odoslané a celú prvú hodinu čakania som verila, že sa všetko vysvetlí, overí a že sa vydám na plejádske prednáškové turné v krajine tam dole. Pred týždňom som opustila Severnú Karolínu, krátko som sa zastavila na Havaji a teraz, po trojdňovom pobyte na Bali, som si pripadala oddýchnutá a pripravená pustiť sa do ďalšieho dielu dvojmesačnej odysey.

Pozrela som na letiskové hodiny, zaznamenala som, ako pomaly minúty plynú. Trpezlivo som čakala, až sa zámery a udalosti dajú do pohybu. S pomalým pohybom času mi začalo dochádzať, že sa možno predsa len do lietadla nedostanem. Možno, že je to jeden z tých prípadov, keď sa cez všetky svoje úmysly nedostanem nikam. Cítila som, ako sa moje telo bráni tejto predstave a zmenám, ktoré prípadne bude treba urobiť, pretože sa nedostanem do lietadla a nebudem môcť včas začať turné. Zmocnila sa ma neblahá predtucha. Dofrasa!

Jedenásta, hodina odletu, uplynula a ja, s letenkou, pasom a plánom prednášok v ruke, som dostala radu, aby som sa obrátila na austrálsky konzulát, ale až v utorok (bola sobota večer), pretože v nedeľu aj pondelok majú voľno. Budúci let do Darwinu bol plánovaný na nasledujúci deň, t.j. stredu.

Prijala som porážku, zapátrala po taxíku a so všetkou batožinou som zamierila späť do osamoteného útočiska čudného prímorského balinézskeho hotela, ktorý som opustila len pred niekoľkými hodinami. Čakal ma tam môj apartmán. Nemala som žiadne okamžité riešenie tejto potenciálne sa zhoršujúcej situácie, čo som dobre vedela, a tak som sa tým prestala zaoberať. Uchýlila som sa do svojho mentálneho útočiska pokoja a dôvery, že všetko sa nejako vyrieši, a že ak mám snáď byť niekde väznená, Bali je rozhodne ideálne miesto.

Nasledujúceho dňa som sedela pri okne svojej izby s výhľadom nad korunami stromov, keď vtom mi druhýkrát svitlo, a ja som si uvedomila, že som sa zaviazala napísať predslov k poslom úsvitu a že sa zrejme do Austrálie nedostanem, kým túto úlohu nesplním! Popíjala som balinézsku kávu a cítila som, ako mi moje okolie a bujná vegetácia rámujú výhľad a dodávajú silu. Začala som dumať o tom, kde začať a ako umiestniť do času a priestoru seba a onen fenomenálny proces nazývaný Plejáďania, ktorý mojím prostredníctvom vstúpil do akéhosi vlastného života.

Ako v nejakom sne, ktorý sa stále vracia, som si zas a znova kládla otázku, ako to vlastne všetko začalo. Spočiatku som si zodpovedala len tým, že som si načrtla impulzy a sled udalostí, ktoré viedli až k tomu, že som sa skutočne napojila na Plejáďanov, a u toho som zostala. Zdanlivo nekonečným opakovaním tejto otázky v mojej realite narastala nepokojná energia, a ako som si celú históriu znovu a znovu opakovala, začínala som zachytávať čriepky akéhosi omnoho veľkolepejšieho obrazu, v ktorom udalosti a počiatky prichádzali z mnohých smerov a z mnohých "časov", aby boli teraz spradené do gobelínu zámerov.

V detstve som si pripadala iná a predurčená k odlišnosti, pretože som do vienka dostala staršieho brata, ktorý bol mentálne retardovaný. Jeho prítomnosť znamenala pre môj detský rozum veľa nezodpovedaných otázok a celá naša rodina sa musela veľa naučiť. Nedávno som dostala pokyn od Péčok (Plejáďanov), ako som im z náklonnosti začala hovoriť, aby som sa pozrela na staré fotografie z detstva a pokúsila sa prehodnotiť svoj názor na to, kto vlastne som. Poslúchla som sa a tentoraz som videla, ako z tváre môjho drahého staršieho brata Donalda vyžaruje priamo nebeská láska. Na všetkých fotografiách ako by sa svetlo ohýnalo a ožarovalo ho. Nikdy predtým ma nenapadlo, že jeho prítomnosť možno bola pre nás požehnaním.

Naša rodina sa o ne delila a skúmala jeho hranice pod vedením mojej poľskej babičky z matkinej strany, Babci, ktorá sa vyznačovala dôstojnosťou a hrdosťou, ktorá prekračovala jej pozemskú skúsenosť. Táto priekopníčka prišla do Ameriky s veľkou vlnou vysťahovalcov na začiatku 20. Storočia, prilákaných povesťami o krajine, kde sú vraj ulice dláždené zlatom. Pod jej stabilizujúcim vplyvom sme si s mojimi dvoma bratmi a mladšou sestrou ako deti hrali a preskúmavali čarovnú krajinu, ktorá bola jej kráľovstvom. Práve jej vďačím za to, že som si pripadala milovaná, od nej som sa naučila mať úctu k nášmu regiónu a k celej Zemi. Rozprávala nám, že jej dievčenské meno znamená v poľštine "hviezda". Toto učenie o láske k Zemi neskôr ako ozvenou znelo v hlase mojich vlastných hviezdnych známych, Plejáďanov.

V puberte ma má takzvaná "odlišnosť" viedla ku skúmaniu metafyzických myšlienok. Prvýkrát som s radostným vzrušením zisťovala, že je tu veľa interpretácií reality, z ktorých si môžem vybrať. Koncom 70. rokov som sa okrem iného zaoberala skúmaním materiálov o Sethovi a potom som strávila niekoľko rokov zaznamenávaním svojich snových dobrodružstiev, zatiaľ čo som stránku za stránkou hltala sethovské povesti.

V auguste 1987 - v lete Harmonickej konvergencie - a opäť o sedem mesiacov neskôr, v marci 1988, som prežila krátke zrútenia reality, počas ktorých sa na mňa s jakotom vyrútili útržky uložených udalostí zo zdanlivo nevýznamnej minulosti a naliehavo sa dožadovali uznania. Pri tejto príležitosti bolo moje telo katapultovane do stavu šoku, pričom ľudia okolo mňa neurčito vnímali a zdieľali informácie o únosoch ľudí Ufónmi. Keď sa to stalo prvýkrát, nejako som to "zasklila", ale druhýkrát bolo moje telo aktivované za hranice všetkého, čo som kedy zažila - alebo takmer tak. Zaplavili ma spomienky. Prezentácia údajov o UFO prenikala do mojich záznamov o snoch a odhaľovala tak pravdu, ktorú bolo ťažké stráviť.

Dlho predtým, začiatkom osemdesiatych rokov, keď som bývala v Taos v Novom Mexiku, sa neskoro v noci v mojej izbe objavili tri jasné modré bytosti. Zážitok vtedy vo mne vyvolal strašnú paniku, čo pre mňa rozhodne nebol bežný pocit. Nemohla som svoj zážitok premerať ničím, podľa čoho by som mohla zhodnotiť svoj vzťah k neznámu a k svojmu bezpečiu, a tak som teda svoj vnútorný konflikt vyriešila tak, že som udalosť/zážitok zaniesla do svojich snových denníkov inšpirovaných Sethom a tam som ho aj ponechala - nevysvetliteľný výsek reality, ktorý rozhodne nebol snom, hoci bol celé roky uložený v mojej psychike pod týmto názvom.

Teraz sa stará otázka znova vynorila. V akej priehradke mojej životnej kartotéky bolo stretnutie uložené? Bolo naozaj skutočné? Retrospektívne záber stretnutia sa premietol do mojej prítomnosti a každá bunka v mojom tele náhle vedela, že mimozemšťania boli skutočný. Moje telo na stretnutí s tromi modrými bytosťami nikdy nezabudne, ako sa nado mnou vznášali a tíšili vo mne akési zjavné, ale zamaskované traumy. Môj intelekt bol pripravený rozšíriť svoj názor na svet - a chápať. Musela som sa stretnúť s nutnosťou žiť s týmto zážitkom a integrovať danú skúsenosť, ktorá ma otvorila pre to, čo malo ešte len prísť.

Plejáďania a ja sme oficiálne preťali svoje svety v Aténach, 18. mája 1988. Asi tri týždne som cestovala so živou metafyzickou skupinkou po chrámoch v Egypte a v Grécku. Začali sme Veľkou pyramídou, prechádzali sme vírmi minulosti, nevinní a naivní ako deti, očarovaný záhadami uloženými v mlčanlivých kameňoch. Zájazd končil návštevou Akropole a Delf, a keď sme sa potom lúčili v hotelovom bare, niečo ma prinútilo, aby som nadviazala spojenie tým, že pôjdem do svojej izby, mlčky usadnem a budem si predstavovať, že som opäť v Kráľovskej sieni Veľkej pyramídy. Spomínam si, ako ma tá myšlienka inšpirovala - cítila som, že zodpovedá chvíli a duchu celého výletu.

Vydala som sa do svojej izby, a keď som sa cítila isto a bezpečne, usadila som sa so vzpriamenou chrbticou a dovolila svojej mysli, aby sa vrátila do Kráľovskej siene, kde znel chórus hlasov spievajúcich "óm". Povedala som si, že sa chcem stať nerušeným prijímačom práve teraz. Za pár minút som pocítila nutkanie prehovoriť, ktoré sa prejavilo šeptajúcim hlasom úplne nepodobným môjmu vlastnému - iná časť mojej mysle, ona racionálne, "riadiaca", začala prostredníctvom myslenia pochybovať o hlase, ktorý tu znel. Toto nadviazanie spojenia si vyžadovalo z mojej strany veľkú mentálnu a psychickú zdatnosť - musela som hovoriť za ono zatiaľ neznáme Súcno, formulovať v mysli otázky, ktoré som mu kládla, a potom načúvať odpovediam, aby som mohla ďalej usmerňovať komunikáciu.

Asi po pol hodine sa neznámej Súcno vyhlásilo za "Plejáďanov" a pri tom už ostalo. Celková dĺžka komunikácie nepresahovala jednu hodinu. "Energie" boli zreteľné a hojné a zrazu ma zalial blažený pocit kontaktu - vyrieknuté slová ma upokojoval odpoveďami -, ten pocit si dnes dokážem vybaviť len ako pocit múdrosti a mieru. Keď som otvorila oči, zmocnil sa ma nesmierny údiv. Je to možné? Skutočne som tu na niečo narazila, keď som poslúchla hlbokomorských impulzov, ktoré ma pôvodne prinútili pridať sa na poslednú chvíľu k zájazdu, alebo som sa príliš ponorila do sveta priania a ilúzie a všetko som si vysnívala? Aký je v tom rozdiel? A Plejáďania! Ťažilo ma to od samého začiatku. Ktorý normálny človek mi uverí, že som v kontakte s mimozemšťanmi a hovorím za nich? Takáto predstava bola skoro veľa aj pre moje dávno stabilizované a ticho radikálne ja.

A k akým vnútorným víchriciam tieto impulzy viedli! Od tej doby som sa už naučila dôverovať energiám, ktoré ma vedú, a vážiť si ich, a dnes dokážem čítať príbeh týchto pôvodných impulzov vo svojom ako aj Plejádskom horoskope. Počas prvých mesiacov nášho vzťahu Plejáďania navrhli, aby som začala študovať astrológiu. Vedela som veľmi málo o ich komplexnosti a vášnivom zaujatí pre vyššie poznanie, ktoré táto dávna veda vyžaduje, ak chcete získať prístup k univerzálnemu jazyku a kódexu jej zmyslu. Plejáďania majú v horoskope - pričom deň narodenia je dňom, keď do mňa vstúpili - slnka v býkovi na 27. stupni a 57. minúte. Hviezdokopa Plejády sa nachádza na 28. stupni Býka. To sa teda podarilo.

V čase, keď sme sa ešte len zoznamovali, som ich triky a subtílne metódy, ktorými značkovali moju realitu, ešte nevnímala - mala som čo robiť, aby som sa adaptovala na myšlienku, že som mala kontakt s mimozemšťanmi. Bolo potrebné istého cviku, aby do našich stretnutí a splývania vstúpilo isté uvoľnenie, dôvera a pochopenie. Moja sestra Karen, ktorá mi od začiatku pri seansách asistovala, vždy nadšene očakávala stanovenú dobu, kedy som mala zasadnúť a naladiť sa na príjem. Nemala vôbec žiadne pochybnosti, ale ja sama som sa neustále musela pýtať, či je to naozaj skutočnosť.

Pod vplyvom svojho želania spolupracovať s tým, čo som stvorila, som podmienečne ponúkla svoje telo a svoj hlas v stanovených časoch, a ďalej som vyhlásila, že ak sú Plejáďania skutočne skutočný určite pre nich nebude problém zariadiť všetko tak, ako potrebujú, a urobiť väčšinu práce - a šikovne som si to zdôvodnila tvrdením, že predsa nebudem plytvať časom na niečo, čo nie je životaschopný duch. Takéto správanie sa niekomu môže zdať veľmi absurdné, ale tí, ktorí majú v týchto oblastiach nejaké skúsenosti, iste pochopia, že je absolútne nevyhnutné stanoviť si nejaké hranice. Trvalo mi dobré dva roky, než som si s nimi vytvorila silné puto. Stalo sa to počas jedného sedenia telesnej terapie, keď ma zaplavila vlna plejádskej lásky, ktorej sa nič nevyrovná, a zaradila sa v mojom emočnom tele ako neoceniteľná hodnota, ktorú pre mňa predstavujú. Kapitulovala som.

Nakoniec som pochopila, že Plejáďania dávali svoju nenápadnú prítomnosť v mojom svete najavo už od prvého dňa. Stali sa mojimi učiteľmi a priateľmi, po akých som túžila. Zdalo sa, že sú priamo napojení na linku synchronicity a impulzov, ktoré uvádzajú ľudí a udalosti v existenciu. Nikdy som nebola veľký investor do starostí, a tak pre mňa bolo celkom jednoduché vžiť sa do plejádskej pozície - nechať veciam voľný priebeh. A oni si cez mňa vytvorili akýsi vlastný život. Ľudia aj príležitosti sa hrnuli zo všetkých strán. Mojou úlohou bolo riadiť a byť akousi materiálnou stevardkou ich energie. Mala som stelesniť všetko, čo učili, stretávať sa s tým a žiť to.

Dnes žijeme v dojemnej zhode a ja si naozaj pripadám viac ako mimozemšťan než ako človek. Cez mňa vdýchli svojmu učeniu život a môj život sa stal plejádskou pašiovou hrou, ktorá ma doviedla k tepu mojej viacrozmernej duše. Netvrdím, že týmto stretnutiam úplne rozumiem, a niekedy žasnem, koľko ľudí sa do mojej verzie onej ilúzie dalo vtiahnuť! Som hlboko vďačná za príležitosť žiť v dnešnej prudko sa meniacom čase životom plnej sebarealizácie aj za to, že toto vyjadrenie dalo zmysel života toľkým iným, čo je pre mňa nesmierne cenný dar - splátka daru milosti.

P.S. Do Darwinu som sa dostala včas!

Zdroj: Barbara Marciniak, Bringers of the Dawn: Teachings from the Pleiadians
Preklad: patrik žigrai
exkluzívne.cez.okno

Úryvky z knihy vo VIDEO spracovaní s CZ titulkami nájdete na tejto adrese.

Knihu v češtine je možné zakúpiť na tejto adrese

december 02, 2009 15:39 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top