Obrázok používateľa CEZ OKNO
NIEKTORÉ VECI SA DIALI INAK

Je tu november, oslavoval si pád komunizmu?
Neoslavujem výročia, dokonca ani narodeniny. Ale to neznamená že by si človek nevšimol túto udalosť, ani že by jej neprikladal význam, ani že by ju podceňoval. Je to jedna z našich dejinných chýb, že oslavujeme len 17. november, keď už, tak Slováci by mali oslavovať 16. november, keď sa začal prevrat veľkou študentskou demonštráciou v Bratislave, na ktorej študenti okrem iného žiadali slobodu slova. Je zaujímavé, že česká oblasť je najznámejšia v hnutí odporu, avšak protikomunistický odpor bol z istého hľadiska najmohutnejší na Slovensku.
Skutočne? To som nevedela, že to začalo v Bratislave. To je možno vec ktorú si dnes málokto pamätá a ešte menej sa o nej hovorí v oficiálnych zdrojoch.

Žiarislav k 20. výročiu pádu komunizmu v Česko-Slovensku, k SNP, gulagom, komunistickému experimentu, dejinným tieňom a možnostiam

Pamätám si, akoby to bolo včera. Vtedy som to dianie veľmi preciťoval. Vyše roka predtým som si na výročie sovietskej invázie namaľoval veľké 68-ky červenou a žltou farbou na tričká a takto sme traja chodili ešte s dvoma kamarátmi celý deň po meste a k večeru spievali na ulici Tichá noc, tmavá noc, krásna je, Šlagovič s Biľakom zradzuje, keď noc odíde, príde deň, nad zradou zaplače celá zem... Toto si spievali u nás niektorí potajomky na nápev známej slovenskej povstaleckej piesne.

Ktorej?

Tichá noc tmavá noc krásna je na horách partizán bojuje... Skrátka, zmenili sa invázne vojská a zmenil sa aj text piesne. U nás v rodine boli tieto veci citlivou záležitosťou. No a chvíľami to vo mne vrelo.

Prečo?

Po praslici som z rodiny Hatalovcov. Babkin brat, Bartolomej Hatala, padol na Dukle koncom 2. svetovej vojny. A mamkinho bratanca, Janka Hatalu, zastrelili dávkou z guľometu zo sovietskeho tanku v auguste v roku 1968 v Košiciach pri hoteli Slovan, ako osemnásťročného študenta vysokej školy. Keď niektorí študenti hádzali do tankov zo strechy Slovanu tehly, začali strieľať do tých, čo boli pred vchodom. A vždy, keď sa stretol rod v Hnileckej doline, odkiaľ pochádzam, na kosačky a hrabačky, čo bolo množstvo ľudí, lebo dedo mal 7 detí, a všetky mali rodiny, tak ženy a deti večer zaľahli, a muži sa rozprávali niekedy až do rána o politike. A riešili, či je horší komunizmus, alebo kapitalizmus. S takým zápalom, ako by to práve oni mali rozhodnúť, čo bude ďalej.

A na niečom sa aj uzhodli?

Bolo to skôr v neprospech komunizmu. Ako chlapec si pamätám bujaré hádky, aj to, ako dedo občas vyťahoval vojnové príbehy a pomerne triezvo kritizoval kapitalizmus, okrem iného poukázal na otázku amerických indiánov. Pritom nikdy necestoval, bol stolárom a včelárom, v poslednom dome za dedinou, pri lese, ale bol rozhľadený. Pamätám si, keď som bol s mamou obom páliť sviečky na Dušičky a zapálil som ich aj obom padlým Hatalovcom a krátko na to prišiel ten prevrat, ktorý som očakával, i keď nie tak náhle.

Spomenul si ten slovenský začiatok...

Na Slovensku bolo hnutie protikomunistického odporu skryté, tu vlastne komunisti voľby v 46-om nevyhrali. Ale kvôli znovuzavedeniu pražského centralizmu v roku 1945 bol komunizmus pár rokov na to nastolený cez Prahu, keď nie na Slovensku, ale v Čechách vyhrali voľby komunisti. Po vojne boli v Bratislave veľké demonštrácie, o čom vie málokto, píše o tom vo svojej knihe František Mikloško. V 68. roku došlo náznakovo k obrodnému hnutiu, ktoré sa prejavilo nielen zmiernením komunistického režimu, ale aj náznakmi národnej obrodou, napríklad začali sa aj štefánikovské púte na Bradlo, kde niektorí Slováci začali prijímať slovanské mená.

Potom spomeňme, že najväčšia demonštrácia medzi 68. rokom a prevratom bola tiež v Bratislave, bola to známa sviečková demonštrácia.

Po maturite som sa nedostal na vysokú školu, ale potajomky som študoval dejiny v tajnej knižnici profesora Goleňu, ktorého po roku 1970 vyhodili zo školy kvôli politike. Čítal som zakázané „indexové“ knihy, takže som poznal v čase komunizmu veci, ktoré poznal málokto, vrátane Štefánikovho a Hlinkovho životopisu, nahliadol do Masarykových spisov, tajných povstaleckých dejín a ďalších zaujímavostí, z ktorých niektoré ani dnes nie sú známe. Profesor Goleňa bol dedom Stana, ktorý so mnou na v to 20. výročie okupácie chodil po meste s tou 68-čkou s otáznikom na tričku, tak isto, ako David, z ktorého sa medzičasom, po prevrate, stal mestský policajt. Dosť sme sa divili, že nás vtedy „žandári“ vlastne nezadržali, lebo sme boli dosť hlasní a na výročie invázie zvykli mať zvýšenú pohotovosť. Tie 68-ky sme nastriekali aj na autobusové zastávky v Spišskej Novej Vsi a na zastávke pri Tatrasvite potom bola vyše
roka, nikto ju nepremaľoval, a to vtedy, za komunizmu, vtedy čo sa dalo, sledovali.

Pravdepodobne aj tamojší policajti považovali túto otázku za neuzavretú. Isteže to nebol žiaden veľký čin, ale ako mladých chlapcov nás v tej chvíli nič duchaplnejšie nenapadlo. V tej dobe už bola v náznakoch tzv. glasnosť a perestrojka, teda uvoľnenie tvrdého komunizmu, ale to bolo do istej miery len teoretické, lebo zahraničné vysielačky boli stále rušené. Počúval som všetky, ktoré sa dali chytiť, Slobodnú Európu, Hlas Ameriky, pomerne triezvejšie BBC (vysielali v slovenčine a češtine) a albánske komunistické rádio Tyrana. Keď sa ozvalo „Vysílá stanice Svobodná Evropa“, alebo „Volá Londýn“, to bolo sprevádzané zvukmi pripomínajúcimi vysávač, traktor, fén na vlasy a to sa tak obmieňalo, zoslabovalo a zosilňovalo, nepriamo úmerne k sile hlásateľa. S obľubou sme to „na priváte“ zvukovo napodobňovali. Počúval som to aj na vojne na hranici, kde som mal tajné rádio v psovodskej kuchyni v priečinku za skráteným šuflíkom.

Český vývoj bol oveľa známejší, avšak bol to vývoj vo veľkej miere lobistický. Západné vysielačky každú chvíľu hlásili demonštráciu malej disidentskej skupinky, bežne to bolo napríklad šesť, deväť, alebo sedemnásť ľudí na Václaváku. Boli to dnes nie až tak známi chartisti, ktorých mená sa často opakovali, ako trebárs Deváty, ale aj čoraz známejší Havel, ktorý sa takto dostal do povedomia.

No a čo potom tá veľká demonštrácia v Prahe?

To bolo deň po Bratislave. A keďže bola Praha hlavné mocenské stredisko, tak je prirodzené, že to hlavné potom muselo prebiehať v Prahe. Jeden bývalý spolužiak mal mamu poslankyňu vo federálnom parlamente, takže sme sa niekoľko mesiacov pred prevratom dozvedeli, že podľa tajného prieskumu je drvivá väčšina bratislavských vysokoškolských študentov proti komunizmu a že hospodárske vyhliadky komunistického bloku sú pesimistické. Tieto dve smerovania robili komunistom vrásky na čele. V podstate som trávili dosť veľa času aj na internáte na Mlynoch u priateľov, kde som však nemohol bývať vzhľadom na to, že ma ako jediného nie neprijali, ale vyhodili z prijímačiek na žurnalistiku.

Vyhodili?

Áno, čo nebol normálny postup.

A čo bol normálny postup?

Normálny postup bol oznámiť, ktorí sú prijatí. Lenže mňa vyhodili z miestnosti z politických pohovorov, takže som ako jediný hneď vedel výsledok. Politické pohovory boli na žurnalistike na filozofickej fakulte tretí predmet, z ktorého sa po písomnom dejepise a slovenčine robili skúšky. Z tohto pohovoru ma vykázal jeden profesor po tom, čo si vypočul nie dokonca moju odpoveď na otázku dôvodov SNP.

To by ma celkom zaujímalo, čo si im tam povedal.

Z dnešného hľadiska nič zvláštne. Zaradil som medzi dôvody aj snahu slovenských povstalcov odpútať nemecké sily od východného frontu a viazať ich v slovenských horách. Toto je už dnes bežné vysvetlenie jedného z dôvodov povstania, ale vtedy, za komunizmu, to bolo neprípustné. Ten profesor sa opýtal, odkiaľ mám takéto informácie a s krikom ma vykázal ma z miestnosti. Niektorí skúšky nespravili, lebo hovorili k veci primálo, ja som zo skúšok vyletel, lebo som povedal priveľa. Potom som uvažoval, či to nemohlo súvisieť s jednou udalosťou, že keď raz prišiel domov otec, ja som bol ešte na strednej škole, a otec bol nahnevaný, že ma eštebáci registrovali vraj za protištátne texty počas koncertu na spišskonovoveskej Malej scéne, kde na „Zimušnej“ strane občas vystupovali študentské skupiny. Mama sa ma zastala a vyhlásila, že policajti tomu nerozumejú a označila ich nelichotivým výrazom a bola z toho rodinná hádka. Do nemilosti padla aj dlhá biela košeľa, v ktorej som koncertoval a na ktorej boli nejaké nápisy.

Neskôr som sa otázkou povstania zaoberal ako novinár hneď po prevrate.

A čo boli teda oficiálne dôvody SNP v časoch komunizmu?

No dôvody boli, že Slováci nechcú fašizmus, čo bolo v podstate popravde, a tiež, že nechcú Slovenský štát ale že chcú dokonca komunizmus. Čo tak jednoznačne popravde nebolo.

Po kapitalistickom prevrate som napísal ohlas do Spišských hlasov, aby hlavnú ulicu nepomenovali ako Masarykovú, ako to navrhovalo VPN, keďže na Spiši (zhodou okolností práve v našej Hnileckej doline) do ľudí za Masaryka strieľali žandári (Krompachy). Navrhol som v tom článku, že keď už sa má po niekom volať, tak nech sa volá Štefánikova, keďže cez tú ulicu chodil Štefánik na návštevy za rodinou do Levoče a jeho skutky neboli v rozpore s duchom miesta.

Nakoniec síce zvíťazil pekný ľudový názov týchto ulíc, ktoré ľudia volali Zimušná a Letušná a dodnes sa volajú Zimná a Letná. Noviny mi však okamžite ponúkli miesto. No a potom človek otvoril otázku gulagov a cez ňu trochu aj povstanie.

Ako tieto dve veci spolu súvisia?

Pobehal som po prevrate spišské dediny a vyhľadal ľudí, ktorí prežili sovietske gulagy, podarilo sa im vrátiť a vtedy ešte žili. Dnes už nežijú. Do gulagov zavliekali sovieti tisíce našich ľudí, hlavne z východného Slovenska, potom sa z nejakého dôvodu deportácie zastavili. O Gulagoch sa písalo len teoreticky, takmer nik sa za tými, čo prežili, neobťažoval a nikto nerobil reportáže, ja som chodil za tými ľuďmi niekoľko mesiacov a hľadal ich cez Konfederáciu politických väzňov Slovenska. Napríklad do Gulagov NKVD vyvážala aj povstaleckých dôstojníkov slovenskej armády, matičiarov a podobne. Od týchto povstaleckých dôstojníkov som sa napríklad dozvedel prekvapivú vec, že mnohí išli do povstania, pretože sa rozšírila fáma, že Nemci zajali Tisa.

V povstaní bolo viacero prúdov, mnohí, a to je dodnes utajené, šli do povstania, lebo chceli demokratický slovenský štát. Touto možnosťou sa v tej dobe zaoberalo viacero významnejších dejateľov slovenského štátu. Na tomto pláne na sklonku vojny začali pracovať aj študenti Bielej légie, ktorí vysielali v tomto duchu z rozhlasovej stanice Biela légia z Rakúska. Tých dal Beneš zatknúť a za Gottwalda ich popravili.

Konfederácia politických väzňov vydala o tom knihu Svedectvo troch krížov. Po uverejnení článkov a rozhovorov s tými, čo sa vrátili z Gulagov, ale aj iných príspevkov, mi ponúkol miesto redaktora časopis Zmena. To bol prvý protikomunistický časopis, ktorý začal vychádzať počas prevratu v podobe letákov, vydávaných študentmi bratislavskej žurnalistiky. Keď som sa presťahoval do Bratislavy kvôli tejto práci, prvé tri týždne som spával potajomky na stole v redakcii, keďže som nemal kde bývať. Bola to pre mňa česť. Zmena vtedy plnila dôležitú úlohu. Škoda, že sa neskôr tak zopsula.

Prečo vlastne tí študenti Bielej légie vysielali z Rakúska?

Ku sklonku vojny, keď začalo NKVD (predchodca KGB) nakladať na východnom Slovensku spoločenských dejateľov i bežných ľudí do dobytčích vagónov a vyvážať ich na Sibír, kde mimochodom z nich veľká väčšina v hrozných podmienkach zahynula, časť slovenskej inteligencie utekala do zahraničia.

Stačili byť matičiarom, riaditeľom školy, alebo nejakým vedúcim úradníkom a už ho brali do vagóna. Niekedy brali len tak, do počtu. Napríklad v Medzeve naložili do vagónov svadobný sprievod. Dalo sa očakávať, že oddávna protislovensky naladený Beneš, síce pred vojnou utiekol a poslušne odovzdal Česko-Slovensko Hitlerovi, aby cez vojnu v závetrí špekuloval a posielal za seba bojovať iných, sa vráti a začne robiť „poriadky“.

Konfederácia politických väzňov bola presvedčená o tajnej dohode medzi Benešom a Stalinom. Takže s nami, môžeme povedať, že vzhľadom na gulagy a hospodársku kolonizáciu, jednali ako s porazeným štátom, pričom opak mal byť argumentom k začleneniu do Československa. Boli to neľahké časy. Takže časť slovenskej inteligencie emigrovala a Biela Légia v tomto počasí radšej vysielala z Rakúska.

Možno aj mali dôvod nás vnímať ako porazený štát, keďže počas vojny sme boli vnímaní ako nacistický štát, nie?

V podstate nás mohli považovať za porazený štát, ktorého občania uskutočnili najväčšie protifašistické povstanie v strednej Európe, ale skutočnosť bola taká, že sme boli na tom horšie, ako porazené štáty.

Pretože sme boli nielen hospodársky obsadení, ale aj zbavení štátnej suverenity.

Nenašiel človek ešte vo svete iný národ ktorý by zničil vlastný štát kvôli tomu, že sa mu nezdal
spravodlivý. Napríklad Francúz, či bol napoleónovec, alebo proti, nepochyboval o opodstatnenosti francúzskeho štátu. Takisto Španiel, či bol za Franka, alebo proti. Lenže my sme boli v zvláštnych okolnostiach. Samostatnosť vtedy prišla znenazdajky, neplánovite, potom, ako sa slovensko-český sen o spravodlivom dvojštáte dlho nedarilo uskutočniť. Hlinku zatvorili za Masaryka do politického väzenia v Mírove, pretože žiadal vo Versailles s Masarykom zmluvne dohodnutú slovenskú samosprávu. Kvôli tej istej otázke Masaryk s Benešom odpísali z vlády Štefánika a kým Štefánik zachraňoval československé légie v boľševickom obkľúčení na Sibíri, dali miesto ministra zahraničných vecí Klofáčovi, ktorý sa potom stal vodcom českých fašistov. Štefánik, ktorý bol vo spore hlavne s Benešom a v podstate aj s Masarykom, ktorému ako diplomat vydláždil „tatíčkovskú“ cestu, krátko na to zahynul za záhadných okolností.

A teda Slováci boli tiež sklamaní Benešovým útekom do Británie keď po mníchovskej zrade západných demokratov, ktorí sa dohodli s nemeckými nacistami a talianskymi fašistami, odovzdali najlepšie opevnené - československé hranice do rúk Nemcom, s ich ťažko zdolateľnými železobetónovými bunkrami. Slováci dostali na výber - Slovenský štát, alebo záhuba.

Záhuba aká? Národná?

Národná, teda začlenenie pod horthyovské Maďarsko, ktoré po dohode s Musolinym už malo južné Slovensko a pod vtedy ešte jestvujúci poľský štát. Takže my sme na Slovensku nemali celkom ujasnenú zjednocujúcu myšlienku. Povstanie viedla slovenská armáda a prechod pripravujúcich sa ďalších armádnych jednotiek znemožnili tie jednotky partizánov, ktoré predčasným útokom prekazili plán na postavenie sa širšej armády Slovenskej republiky proti Nemcom.

Aké mali na to dôvody?

Keby Slováci vypovedali vojnu Nemcom a celá armáda by stihla prejsť do povstania, nedostali by sme sa poľahky pod taký sovietsky vplyv a ani by sme sa nestali bábkami v rukách Beneša. Museli by s nami jednať ako so zvrchovaným útvarom. Čo sa, ako vieme, nestalo.

To všetko vyznieva ako pekne naplánovaná reťaz udalostí.

Mnohí plánujú, ale podarí sa to len niektorým. U nás nastal bratovražedný boj a proti sebe sa postavili dve cudzie ideológie. Rodné hodnoty Slovákov ostali skryté akoby v úzadí. Niečo podobné sa zopakovalo o pár desiatok rokov neskôr. Nám nevlastný komunizmus a kapitalizmus rozdelil národ na dve cudzie polovice a prirodzené hodnoty ostali opäť v ústraní.

Tým myslíš aké obdobie?

Napríklad aj obdobie ktoré tu máme teraz. Takmer polovica ľudí dvadsať rokov po páde komunizmu hovorí, že za socializmu sa mali lepšie. Proti teórii socialistických výdobytkov, ktoré boli nutne spojené s oklieštenou slobodou jednotlivcov, stojí navonok len teória kapitalizmu, ktorým podľa súčasných prieskumov nie sú ľudia tiež nijako nadšení.

Počula som o teóriách, že komunizmus bol sociálnym experimentom západných mocností, ktorý sa však neosvedčil. Ľudia sú lepšie motivovateľní k výkonom v kapitalistickom zriadení.

Komunizmus v Rusku bol do veľkej miery následok západných zásahov a siločiar. Cár Peter Veľký zakázal v Rusku, kde bolo rodné duchovno štátnym cisársko-cirkevným aparátom (východo) rímskeho vzoru krvavo potlačené a dlhodobo ubíjané, zakázal ruským šľachticom nosiť brady a ruské odevy, teda odznaky tradície a nastolil francúzsku módu. Z Francúzska sa dostali do Ruska myšlienky komúny a prejavené v socialistickom, anarchistickom a komunistickom hnutí. Historikom je dnes známe, že to boli nemecké politické páky, ktoré podporovali Lenina a proticársky komunistický odboj, ktorý vtedy Nemci odlíšiť od anarchistov a príliš neverili, že by komunisti mohli vyhrať a vládnuť. Potrebovali len oslabiť ruského protivníka, s ktorým bojovali podľa starej dráhy rádu nemeckých križiackych rytierov.

Česko- slovenské légie síce strážili ruský cársky poklad (za účelom vydobytia si zásluh pre založenie československého štátu v očiach mocností – verboval ich hlavne Štefánik). Nakoniec na pokyn z Prahy odovzdali poklad komunistom, ktorí zastrelili cárskeho generála Kolčaka a poklad použili v prospech svojej vojny. Tým komunisti získali silu na konečný ťah proti cárovi. Vývoz marxistického komunizmu do Ruska bol do nemalej miery experimentom nemeckých politikov, ale podľa niektorých i takzvaných nemeckých čiernych lóží a ďalších západných kruhov. Nemecké „čierne lóže“ už v tej dobe mali iné smerovanie, ako do Prahy výrazne zasahujúci slobodomurársky „francúzsky veľký orient“ a pomohli onedlho duchovne vyživiť nemecký nacizmus. Rusi ako takí neboli často veľmi „vhodní“ k presadzovaniu komunizmu.

V prvej ruskej dume bolo zanedbateľné množstvo etnických Rusov. Lenin ani Stalin neboli Rusi. Napríklad Stalin – Džugašvili bol gruzínsky Osetínec.

Ale takto by sme mohli dlho putovať po tienistých stránkach dejín. A zatiaľ nám tu môže ujsť 20. Výročie posledného prevratu.

Ako teda vnímaš vývoj od roku 1989 za celých tých 20 rokov?

Pád komunizmu isteže priniesol niektoré priaznivé aj uvoľnil aj nepriaznivé javy. Priaznivé napríklad v tom, že je viac slobody slova. Na druhej strane - sme podrobení rafinovanejším spôsobom manipulácie, oveľa prefíkanejšej, než aká bola slaboduchá komunistická. Možnosť na ďalší vývoj tu však je. Vydávame knihy bez cenzúry, máme väčšiu slobodu slova, napríklad aj v zatiaľ pomerne neobmedzene na internete, i keď v novinách a časopisoch je sloboda podstatne viac obmedzená, ako v prvej polovici deväťdesiatych rokov, kedy kvitla. Dnes už slobodu tlače neobmedzuje ani tak vláda, lebo veď väčšina tlače je skôr protivládna, ale to „skryté“ narábanie spočíva v okruhu vlastníkov médií, ktorý je zúžený na pár „prvkov“. Napriek tomu môžeme obnovovať naše rodné hodnoty, otvorenejšie ako v komunizme, kde by sme nemohli ani koncertovať ani písať tak, ako dnes. Nastali však aj nezdravé kapitalistické javy. Ku slovu sa dostal obludný kult kapitálu, ktorý sa prejavuje napríklad tým, že nemôžeš spáliť eurobankovku, lebo je to trestné, ale môžeš spaľovať v peciach úrodu zrna, ako sa to stalo pred rokmi v Čechách. Ale ničiť potraviny tak aby sa nedostali do rúk hladným, len preto, aby nemuseli znižovať ich cenu. Toto je z hľadiska kapitalizmu v poriadku, i keď každý, kto má zdravý rozum, vie, že to v poriadku nie je. Podľa súčasného prieskumu na Slovensku prekvapivých 40 percent vyhodeného odpadu tvorí strava.

Potraviny vyhadzujú aj veľkoobchodníci.

Toto je ten kult kapitálu, ktorý odobruje ničenie potravín, čo sú v podstate telesné schránky iných bytostí. Toto naši nasledovníci odsúdia ako kapitalistický extrémizmus. V slovenských sadoch hnijú zdravé, čisté jablká, ktoré nemožno predávať, lebo normy sú stanovené tak, aby bežní ľudia kupovali hlavne chemické, ožiarené a napastované plody z dovozu. Že komunizmus používal násilie, tak to je nespochybniteľné. Ale keď komunizmus padol a do našej krajiny vtrhol zahraničný kapitál, keď lesoochranárski Vlci z východného Slovenska išli do Španielska pred budovu Svetovej banky protestovať proti plánu výrubu slovenských lesov, tak sa im podarilo tento ohavný plán zastaviť. Ako? Vďaka rozruchu, ktorý spôsobil zásah španielskych policajtov, ktorí tam našich chlapcov sediacich na chodníku zbili pelendrekmi. Pozeráme sa, ako kult kapitálu ničí prírodné i kultúrne hodnoty, to nie je v poriadku, to nás ohrozuje. Ale je to naša chyba, že si to necháme, lebo máme dnes slobodu voľby. Zato si môžeme sami, keď sme duchovne lenivý a prijmeme všetko, čo nám dajú na stôl, a poslušne za to zaplatíme. Pád komunizmu i osamostatnenie Slovenska prebehli bez krviprelievania, čo obdivuje celý svet, lebo tieto dve veci sa inde takto nediali. 14. novembra k týmto dvom veciam Čechom a Slovákom obdivne blahoželal Obama, zaujímavé je, že naše médiá o tom vôbec nenapísali. Isteže toto ale nie je koniec dejín.

Aké sú možnosti?

Ak nechceme rozklad, máme ešte možnosť obrody našich rodných hodnôt. Obroda našej prírodnej – prirodzenej kultúry. V nových podmienkach. A teda aj obroda umenia, vedomstva, kultúry, školstva, obnovenie vzťahu k sebe, aj k iným bytostiam, teda k prírode. Ešte máme možnosť zachovať si prístup k čistej vode, zachovať si prístup k lesom, zachovať samosprávu v zelenej krajine. Ak zotrváme pridlho v polohe vazalov západných kapitálových silodráh, stratíme dušu, slobodu i krajinu. Ak sa ale obrodíme, nielenže prežijeme, ale rozvinieme nášho ducha. To, čo je dnes, je dlhodobo neudržateľné. Nastáva ďalšia doba zmien.
Zhovárala sa Miroslava Hardošová
Zdroj: Rodná Cesta - Časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

Žiarislav, hudobník multiinštrumentalista a pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, bývalý novinár, pôvodným povolaním geológ, žije, pracuje a rozjíma na samote v Stoličných Vrchoch. Na samotu odišiel po rokoch pôsobenia v mestách, po tom, ako založil spoločnosť pre obrodu pôvodného - prírodného duchovna - Rodný Kruh. V horách vytvoril zvláštny salaš, kde žije v spoločnosti koní, kôz, oviec a psov vo voľnom chove. Tu za ním prichádzajú ľudia so záujmom o rodné duchovno a prírodný život a niektorí z nich sa chystajú usadiť sa v neďalekých priestoroch. Z času na čas Žiarislav cestuje do miest a novolazníckych usadlostí, kde ho pozývajú na besedy a hudobné vystúpenia. Tiež vedie obrady pôvodných výročných sviatkov, tvorivé dielne a výuku rôznych vedomeckých smerov, ktoré vyvinul na podklade rodného duchovna pre prírodný život v novej dobe.

Žiarislavova práca sa v poslednej dobe stáva známou nielen v duchovných, hudobných, literárnych a iných umeleckých smeroch (tance, výtvarníctvo, divadlo...), ale i v oblasti národopisu, národovedy (etnografie a etnológie), etnomuzikológie, histórie a ďalších odborov súvisiacich s novodrevným vedomectvom.

Žiarislav vidí lieky na súčasné spoločenské a prírodné ťažkosti v oživení pôvodnej slovenskej a slovanskej kultúry, cez ktorú poukazuje na kultúru indoeurópsku, všeľudskú až všebytostnú. O Žiarislavove učenie sa zaujímajú nielen Slováci doma i v zahraničí, ale i Česi, Moraváci a iní Slovania a spoznávajú ho hlavne vďaka jeho hudbe aj Neslovania.

K jeho záľubám popri hudobnej tvorbe a všetkému, čo súvisí s prírodou, patrí tiež lukostreľba s domácky vyrobenými lukmi a šípmi, výroba kozieho a ovčieho syra, starostlivosť o zvieratá a liečiteľstvo.

Žiarislavova tvorba TU

Hudobné ukážky TU

Otázky na Žiarislava pošlite na divozel@ved.sk

november 27, 2009 17:43 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top