Obrázok používateľa CEZ OKNO
Oslava banálnosti

Váš život môže byť obyčajný – to však nevylučuje, aby ste ho prežívali ako ojedinelé, neopakovateľné a veľmi vzrušujúce Tajomstvo. Váš život sa môže blížiť „nule“ - môžete byť „na dne“ a predsa: práve v tej chvíli, ako si m y s l í t e, že ste definitívne padli, deje sa pre vás čosi nesmierne dôležité... Robte v takých chvíľach všetko pre to, aby ste vašu skutočnosť „nevytesnávali“ zo svojho vlastného zorného poľa – to znamená nebojujte proti „nespravodlivým“ okolnostiam života a hlavne: nenechajte sa deptať sebaľútosťou. Neporovnávajte sa v tej chvíli s inými, ktorí sú na tom – iba z vášho obmedzeného uhla pohľadu /azda i zúženého bolesťou/ lepšie. Ba – v takej ťažkej chvíli k vám budú prichádzať živé obrazy úspešnosti: aby vás ešte viacej skúšali: odhaľte ich ako preludy toho, čo sa deje vo vašom vnútri... Lebo vo vašom vnútri sa práve odohráva p r e s t a v b a... Niečo umiera a niečo sa rodí: starobylé učenie o Cykloch hovorí o tej chvíli ako o Slávnosti Slnovratu...

Keď som sa pred rokmi dostal prvýkrát do kontaktu s východnými náukami a podľa ich vzoru som sa pokúšal žiť /meditácie, joga, vegetariánstvo/ bol som netrpezlivý a vinil som sa z vlastnej nedôslednosti a nedostatku vytrvalosti. Plánoval som cestu do Indie, alebo hocikde, len aby som „prelomil“ chod svojho dovtedajšieho života a zažil na vlastnej koži rozlúštenie tajomstiev, ktoré mi doslova a do písmena – nedali spávať... Pred rokom dvetisíc som striedal učenia rovnako ako milenky -moje miesta pobytu boli zapratané knihami každého druhu: videlo sa mi, že sa k Čomusi blížim, priam som cítil, že je To na dosah ruky – ako som však urobil ďalší krok, všetko sa rozplynulo a ja som videl pred sebou nekonečne dlhú cestu... Čas na hodinách i v kalendári hovoril jasnou rečou: mechanicky vymeriaval ubiehajúci a nenávratný čas žitia a ja som prestával dúfať, že sa mi počas života podarí čo i len nazrieť do Sveta Zázrakov, ktorý som podvedome hľadal... Môj život – môj v š e d n ý a banálny svet mi pripadal čoraz ťažší, dusivejší a napriek vonkajškovým úspechom – takmer neznesiteľný... Vo svojich dobrých chvíľkach som si uvedomoval, že stále žijem DVA

ŽIVOTY: ten jeden patril svetu okolo mňa a mojej profesii, ten druhý bol intímny, tajný, osamelý, ale veľmi môj... Meditoval som – bol som vtedy sám so sebou. Meditácia pominula – jej účinok ma síce sprevádzal do dňa a ja som si niesol so sebou peknú porciu radostnej energie, ale: v priebehu dňa som si svoju zásobu vyčerpal... Nechápal som vtedy ešte celkom dobre s ú v i s l o s ť medzi mojim prežívaním dňa a unikajúcou energiou, ale začínal som ju tušiť... Nevedel som, ako dosiahnuť stav, v ktorom si „samého seba“ podržím, najmä preto, lebo vo všednom dni a v práci ma čakal presný opak toho, na čo som p r i c h á d z a l počas štúdií, cvičení a meditácií... Nedokázal som sa s týmto rozporom zmieriť – prežíval som pocity nechutenstva, zmaru a bezvýznamnosti a predsa: zážitky spojenia s čímsi veľmi pokojným a hlbokým v sebe počas meditácie boli pre mňa dostatočným motívom na to, aby som so sebou znova čosi robil...

Celé desaťročie pred rokom dvetisíc som žil viac-menej mimo mesta, v peknom prostredí v bungalove na brehu jazera - pohrával som sa s predstavou seba samého ako prírodného človeka: behával som po hrádzi rieky, jazdil na horskom bicykli do neďalekých lesov, jazdil som na koni a robil dlhé horské túry v sedle... A fotografoval som. Žil som životom, aký som si v časoch, keď som prebýval v najľudnatejšom sídlisku republiky – vysníval. Mal som zaujímavú prácu a predsa: stále som viedol d v a ž i v o t y...

Príroda a fotografovanie ma dostávali do stavov podobných meditácii – nemusel som však sedieť so skríženými nohami – mohol som sa p o h y b o v a ť a tak sa mi videlo, že som zasa krôčik k p r e p o j e n i u oboch životov do jedného...

V druhej polovici deväťdesiatych rokov som bol presvedčený, že Tajomstvo definitívneho stretnutia so sebou samotným ma čaká v ktorejsi exotickej krajine medzi prírodným etnikom a tak som cestoval s úmyslom na dlhšie, či navždy sa usadiť mimo civilizácie, ktorú som v i n i l za svoju vlastnú rozdvojenosť...

Zakúsil som na vlastnom tele i duši účinky prírodného šamanizmu – všetko, čo som skúšal však malo d o č a s n ý charakter a ja som sa napokon musel v r á t i ť do sveta, ktorý som už toľkokrát a rôznymi spôsobmi opustil... Na jednom opustenom Karibskom ostrove som si náhle uvedomil, že stav, ktorý som sám pre seba nazýval s y n c h r o n i z á c i a sa ničím nelíši od jedného, ktorý som pred rokmi, keď som ešte nevedel nič o duchovných náukách zažil priam v centre hlavného mesta mojej krajiny: v jednej chvíli, priam na vrchole dopravnej špičky a valiaceho sa šialenstva, zažil som čosi ako „vystúpenie zo seba“- v tej krátkej chvíli mi všetko naraz dávalo zmysel: bol som v naprostom súlade s tým kde som, čo sa tam odohráva a čo som ja sám vo svojom vnútri... Nevedel som tento zvláštny pocit zachytiť, popísať ho – ba ani si ho znova privodiť... Spomenul som si naň na Karibiku, desaťtisíc kilometrov ďalej na juhozápad, kde som odišiel na stretnutie so sebou samým... A vtedy som pochopil azda po prvýkrát z hĺbky seba: je naozaj potrebné kdekoľvek odchádzať? /túto myšlienku som dostával čas od času ako „dobrú radu“ nielen z literatúry, nabádal ma na ňu aj jeden z mojich vtedajších učiteľov, ktorý sa venoval takzvanej dynamickej meditácii... ak mám sledovať stopu tejto myšlienky do minulosti, prvýkrát mi ju cez čas a priestor poslal Rebmrandt ako svoju radu žiakovi a znela asi takto: „neodchádzaj: celý tvoj život nestačí na spoznanie tajomstiev, ktoré sa tu skrývajú“ - mal som vtedy dvadsať jeden a pomýšľal som s kamarátom na emigráciu.../

Som taký ten typ, ktorému môžete hovoriť čokoľvek: ak si neprejdem vlastnou skúsenosťou, nemá to pre mňa veľkú cenu – a tak si všetko musím pracne „odžiť“...

Táto moja vlastnosť mi nikdy nedovolila, aby som sa stal verným stúpencom čohokoľvek: bol som permanentný odpadlík od všetkého a nikdy som nikam nepatril...

Nie žeby som patriť nechcel! A ako veľmi som chcel! Cítil som sa osamelý, neistý, čudácky a večne nespokojný so všetkým: ako veľmi som chcel byť súčasťou komunity, ktorá by ma prijala ako brata a kde by som obdržal „definitívnu odpoveď“!

Hľadal som komunity doma i v zahraničí – no akosi mi to nešlo... Z dnešného svojho pohľadu na to pozerám tak, že ani ísť nemohlo: mal som nájsť čosi „ušité na mieru“ - mal som nájsť čosi, čo by vyjadrovalo moje celoživotné rebelstvo, individualizmus a kacírstvo... Mal som nájsť čosi, čo by mi dávalo zároveň slobodu, po ktorej celý život tak dychtím a ktorá ma udržuje pri živote a zároveň presvedčenie o „celosvetovej komunite“ - teda spojení sŕdc a duší naprieč časom a priestorom...

Chcel som nájsť niečo, čomu by som sa nemusel venovať „iba“ po pracovnom čase v nejakú vytýčenú dobu, kedy sa odtiahnem do svojho ústrania – chcel som nájsť čosi, čo tu bude so mnou s t á l e, dvadsať štyri hodín denne, bez akejkoľvek pomôcky a námahy udržať to... /čo sa tej námahy týka, zažil som niekoľko typov, ktoré žili po celý deň ako v kŕči svojho vlastného duchovného presvedčenia – tie typy ma veľmi nelákali/...

Netušil som, ako som svojmu hľadaniu blízko: už počas tých rokov, keď som žil na brehu jazera a podnikal vychádzky do okolia sa mi vo chvíľach meditácii /a krátko po nich/ prihováral hlas, ktorému som vtedy hovoril /prepytujem za výraz/ „svätý šepot“: tento Tichý Hlas ma z času na čas ubezpečoval, že nájdem to, čo hľadám...

Stávalo sa mi to na rôznych miestach: utekal som napríklad lesom, úzkou lesnou cestičkou a v jednej chvíli som si uvedomil, že vnímam svet očami človeka z dávnej minulosti – to utekal lesom ten človek... Alebo: sedím ako spolujazdec v aute a pozerám na večernú krajinu – jazdíme po diaľnici a po ľavej strane vidím svetlá vzdialeného mesta a... Prichytím sa, ako v duchu vysvetľujem „tomu človeku“, čo tie svetlá znamenajú – vnímam ich očami človeka z pred tisícročia a zároveň očami človeka dnešnej doby, pričom človek dnešnej doby vysvetľuje tomu z minulosti, čo sa vlastne deje... Pohľad človeka minulosti na dnešok bol fascinujúci! Nútil ma neustále hľadať podstatu skutočnosti a uvedomovať si jej chvíľkovosť a dočasnosť...

Kto však bola táto bytosť, ktorej hlas a pohľad na svet sa stávali čoraz viacej mojim vlastným hlasom a pohľadom?

Sled udalostí nasledujúcich rokov ma veľmi n e o m y l n e viedol k pochopeniu, že mám s tou bytosťou veľmi zviazaný životný príbeh... Pochopil som, že ten mladý muž /vnímal som ho ako mladého/ čosi neustále hľadá, rovnako ako to hľadám ja...Hľadal som ho a čakal som na neho ja, alebo to on čakal a hľadal mňa?

Pohyboval sa ľahko a svižne po lese – zakrádal sa na okraj skalnatého zrázu, aby odtiaľ, ako z úkrytu pozoroval mesto, v ktorom som sa narodil... Spájali nás rovnaké miesta – čakal ma na zrúcaninách hradu vysoko v horách, alebo na zrúcaninách iného hradu v okolí môjho rodiska, ktorý je vo svete známy historkou o grófke, ktorá sa kúpala v krvi mladých dievčat: chodil som na tie zrúcaniny v noci a sám, najradšej za splnu mesiaca, keď magické ultrafialové svetlo dávalo krajine veľmi snový, úchvatný výraz... Nechodil som sem pre „ducharinu“ - ale pre nevýslovnú nádheru toho miesta za svitu mesiaca... Dolu v hĺbke svietila spiaca dedinka – pripomínala maketu „vláčikovej“ krajiny a ten dojem umocňovala lokomotíva s jediným vozňom, ktorá prechádzala opusteným, priecestím, kde blikali svetlá a vzdialené výstražné vyzváňanie, spolu s brechotom psov boli azda jediným zvukom nad nočnou krajinou... Vnímal som tieto miesta ako vyzerali predtým, ako tu ktokoľvek postavil hrad... A mojim sprievodcom bol onen muž – čakal som ho a mal som k nemu celkom jasné citové puto...

Jazero, na ktorého brehu som žil leží v centre trojuholníka, v rohoch ktorého sú zrúcaniny dávnych hradov – len dva, tri kilometre ďalej je kopec so staroslovanským hradiskom – na všetkých týchto miestach som sa prechádzal s mužom, ktorého som vnímal ako b o j o v n í k a z veľmi dávnych čias... Bol to bojovník a v jeho žilách zrejme kolovala kráľovská krv – pohyboval sa po tomto svete ako vydedenec, ako zbojník v hlbokých lesoch a neskôr ako dedinský blázon a šašo – Popolvár...

Tomu bojovníkovi sa na jeho ceste čosi nemilé prihodilo – videl som, ako ho opustila družina i to, ako dostal zásah ostrým predmetom priamo do krku...

Sledoval som jeho „nové zrody“ v rozličných historických podobách...

A začínal som tušiť, že sa stávam svedkom opakujúcich sa udalostí, ktoré sa ako gorálky na náhrdelníku ťahajú históriou až po môj „konkrétny“ osud...

Pátral som vo svojej osobnej histórii i histórii regiónu v ktorom som žil – legendy hradov a miest dostávali pre mňa odrazu celkom zvláštny a nový zmysel...

Ak som vnímal prírodu a okolitý svet očami bojovníka dávnych čias, vnímal som zároveň aj rozpor medzi mojim „súčasným“ pohľadom na okolitú realitu. Nič viac pre mňa nebolo samozrejmosťou...

Na každom mieste, kde som sa ocitol, pokúšal som sa obnoviť v sebe ten zvláštny pocit intimity a dôvery: prenášal ma nielen do čias, keď táto krajina vyzerala inak – ale aj do čias môjho vlastného detstva. Pochopil som, že kdesi vo vnútri seba samého existuje bytosť, „neznečistená“ myšlienkovým smogom moderného sveta – tá bytosť volala po sebaprejavaní a živote v „synchronizácii“ s okolitým svetom. Začal som vo vnútri seba samého objavovať toho na, ktorého som takmer zabudol...

Cesta naspäť pre mňa už nebola možná – život sa mi pomaly ale iste začal obracať naruby: stále viacej som sa cítil byť bytosťou z môjho vnútra – svoj „bežný“ život a svoju rolu v ňom som naopak vnímal ako hru, pózu a umelú identitu...

Tlak medzi tým, ktorým som bol vo vnútri a tým, ktorým som sa navonok prejavoval bol čoraz neznesiteľnejší a začalo si to už všímať aj moje okolie...

Moje najbližšie okolie to pripisovalo vplyvu „čudných filozofií“, ktorým nerozumelo a preto sa ich stránilo... Napriek tomu, že som nebol stúpencom žiadneho duchovného smeru ani náboženstva, mnohí ma podozrievali z utajovaného sektárstva... Cítili a vnímali na mne zmeny – a ja som ich viacej nedokázal zakrývať...

Dnes, po vyše desiatich rokoch to vnímam ako permanentné „vyvliekanie hada zo starej kože“ - vyvliekal som sa z tesných šiat svojej starej a umelej identity. Na onej identite však stálo moje živobytie... Konflikt sa blížil a muselo k nemu dôjsť a ja som vedel, že nemám na výber: život v zovretí očakávaní toho, akým by som „mal byť“ bol neznesiteľný...

KÓD KRÁĽA SVATPOLUKA mi poskytol myšlienkový základ – oporu pre túto cestu... Bol pre mňa vnútornou mapou – stal sa orientačným bodom v teréne, vyvýšeným pahorkom, na ktorý vystúpite v pralese, aby ste uvideli smer, ktorým sa chcete uberať – potom však musíte zísť a presekávať sa mačetou, meter po metri...

Bez ohľadu na text, všetko som si musel prežiť na vlastnej koži...

Zacítil som, ako sa „ozónová diera“ nad mojou vlastnou dušou postupne rozširuje – stále viacej som sa cítil „obnažený“ - bez vonkajšej ochrany som sa čoraz na väčšej ,ploche svojej bytosti dotýkal Skutočnosti... Dotyk so Skutočnosťou je to najkrajšie, čo som dovtedy prežíval – vyžaduje však vašu „nechránenosť“, vašu otvorenosť a nebojácnosť: pretože svet, v ktorom ste žili až doposiaľ na vás celkom iste zaútočí...

Starý svet sa bude usilovať klásť vám na ceste prekážky: ak sa totiž sám oslobodíte, dokážete ostatným, že to ide... Stanete sa utečencom z lágra, na ktorého poštvú vycvičené psy – budú vás prenasledovať, stopovať a vyhľadávať vás na každom kroku, aby vás dostali znova do lágra a pre výstrahu všetkým - popravili...

Všetky vaše tiene vás budú prenasledovať: dňom i nocou, aby vás dostali...

To sa stalo mne: to sa mi deje a ešte ma to kde-tu prekvapí...

Ešte stretám agentov lágra, prezlečených do všetkých možných podôb: ba aj do podôb tých, ktorí si kedysi hovorili vaši priatelia...

A predsa: jediným vašim záväzkom, sľubom, ktorý ste si kedysi dali je NEVRÁTIŤ SA! Volíte neistotu Neznáma radšej, ako istoty pod plášťom iluzórnej reality...

Stávate sa dobrodruhom, permanentným cestovateľom a výskumníkom, ktorý robí experimenty na sebe samom... Nikdy neviete ako a kde skončíte a či sa vám váš útek podarí a predsa: NIČ BY SOM NEVYMENIL ZA TÚTO CESTU!

V KÓDE KRÁĽA SVATOPLUKA som objavil to, čo som hľadal – veľmi slobodné a v podstate ničím nezväzujúce učenie o tom, ako to v tomto vesmíre vlastne chodí a aké je moje miesto v ňom... Prihovára sa mi veľmi osobne: sám pátram po vlastnom a neopakovateľnom Kóde – tak ako to má učiniť každá bytosť na zemi... Vpodstate je to učenie o tom, ako nájsť samého seba – dôsledkom tohto poznania je vaša premena: stávate sa tým, kým v skutočnosti ste a nie tým, ktorým by vás chcelo mať vaše okolie. Nepripisujete už význam očakávaniam, ktoré na vás kladú iní, alebo vy sami: nehovorím, že vám to /tak ako aj mne/ nespôsobí problémy. Celkom určite vám to spôsobí problémy, lebo starý svet sa vás dobrovoľne nevzdá... Ak píšem a zverejňujem KÓD, je to preto, aby som čitateľom dal nádej: na svojom príklade, na svojom príbehu /ktorý je čoraz viac pre mňa i b a príbehom, filmom, ktorý pozorujem ako príbeh kohosi iného/- demonštrujem princípy, ktoré sú pre mňa potvrdením písomného posolstva Hlasu Ticha... Tento Hlas som v čase, keď som ho začul v podobe veršov v roku 01 bol povedomý – poznal som ho, ako predtým ešte vzdialený hlas dávneho bojovníka...

Všetko, čo som robil po roku 01 sa dá nazvať úsilím o rozšírenie priestoru „meditácie“ na celý rozsah môjho života... Postupne som sa zbavoval zabehaného nazerania na svet... Hľadal som v každej chvíli onoho „Seba“... A nie je to tak dávno, stalo sa to koncom minulého roku, prostred ruchu hlavného mesta, v kaviarničke neďaleko centra, že som si uvedomil, že nemám na koho čakať – SOM TU STÁLE!

Sme tu stále – stále sme sami sebou, iba sa sami so sebou n e s t o t o ž j ň u j e m e!

Čakáme na výnimočnú udalosť, chvíľu osvietenia, na stretnutie so šamanom či svätcom – cestujme za exotikou a pritom „niet kam odchádzať“. Dokonca niet na koho čakať, pretože kto je ten, ktorý čaká?

Ten, ktorý čaká na to, až ho nájdete ste vy sami... Čaká na vás na námestí, na rušnej križovatke, v kaviarni, či vo vašej práci... Čaká, čaká a čaká – a vy si pritom myslíte, že ste od Neho kdesi ďaleko...

Kedysi som sa nazdával, že „nie som na správnom mieste“- na správnom mieste sme neustále, iba podliehame klamu našich očakávaní... Stretnutie prostred ruchu mesta si však cením ešte viacej ako stretnutie na opustenom ostrove v Karibiku.

A od tej chvíle už pre mňa nič neznamená, že nespĺňam očakávania o tom, aký život by som mal viesť, aby som sa dotkol Nekonečna – vediem presne taký život, aký vediem a ku ktorému ma vedie Tichá Sila... Tým, že necestujem po svete ako kedysi, nie som dokonca zástancom špecifického životného štýlu, neznamená, že som „to vzdal“ a zabudol, práve naopak: ja som si rozpomenul a nezabúdam, obklopený „banálnymi“ starosťami o život... Rozdiel medzi mnou vtedy a mnou teraz je len ten, že teraz som tu v každej situácii /a nielen vo výnimočnej/ a viem to...

Sám sebe som svedkom a nepotrebujem už pritakanie vonkajšieho sveta...

Sláv slávi – v tom slávení je vedomé prežívanie dní roka... Slávenie /oslava/ v Praslovanskom zmysle je skutočným uctievaním bežnej reality ako neopakovateľnej a výnimočnej chvíle... Ale o tom zasa nabudúce...

- pokračovanie -
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

september 15, 2009 03:45 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top