Obrázok používateľa CEZ OKNO
STRUČNÁ HISTÓRIA ČASU A ČLOVEKA I.

Nasledujúce dva spolu súvisiace kapitolky predstavujú komprimáciu kozmológie starých Slávov tak, ako som ju „odčítal“ z textu nazývaného TAJNÝ KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA... Verím, že sa mi podarilo „nevkladať do toho hlas mysle“ a neskresliť tak obraz vzniku, vývoja a smeru kozmu a človeka v ňom... Nechcem čitateľov odrádzať – musím však na začiatku upozorniť, že nasleduje text, ktorý bude vyžadovať trochu viacej aktivity – nerobím tak so zámerom veci skomplikovať a azda aj zahmliť svoje vlastné autorské nedostatky... Robím tak preto, lebo postupujeme rýchlo – zdĺhavé a „polopatistické“ texty by vás nudili rovnako ako mňa a tak volím formu, ktorá vyžaduje okrem zapojenia racionálej polovičky mozgu aj jeho imaginatívnu /a trochu zanedbávanú/ časť...Takéto čítanie vyžaduje „aktivitu imaginácie“, pričom zároveň funguje aj kontrola logiky – toto je štýl akým píšem svoje príspevky a ku ktorému som sa roky prepracuvával... Sú to chvíle, keď váš Hlas Ticha spolupracuje s hlasom vašej mysle...

Začnem rozprávaním o Hlase Ticha, ktorý mi celý text počas niekoľkých jesenných dopoludí roku 2001 diktoval... Od tej chvíle som sa naučil rozoznávať Hlas Ticha od hlasu svojej mysle... Hlas Ticha k vám neprichádza ako len slová – ale prichádza ako... Ako vlastne prichádza a čomu sa podobá?

Tu nastáva pre mňa problém: len čo mám Hlas Ticha p o m e n o v a ť, musím na to použiť hlas mysle a ten si okamžite nárokuje na svoju NADVLÁDU... Prečo si nárokuje hlas mysle na n a d v l á d u a nad čím? Je tu aj čosi iné ako moja myseľ - niečo čo nadvládu nemá? Zisťujem, že nadvláda patrí tomu, komu sme uverili – a my sme kedysi dávno u v e r i l i práve našej mysli: tým sme jej prisúdili a potvrdili právo vlády – ZVOLILI SME JU! Sme presvedčení o neomylnosti a vodcovstve hlasu mysle vo svete, ktorý myseľ sama vytvára rovnako, ako sme presvedčení o „realite“ našej každodennosti... Nechápeme celkom dobre, že je to práve naša myseľ, ktorá nás do tých „svetov každodennosti“ prostredníctvom hlasu mysle p o n á r a... Naša naučená a vytrénovaná myseľ nás ponára do našej všednosti... Ako sa to deje? Ak je nám s Hlasom Ticha tak dobre a navyše odhaľuje nám také úžasné tajomstvá, prečo dávame vládu hlasu mysle?

Stáva sa to preto, lebo v okamihu, ako si na čokoľvek pomyslíme venujeme tomu pozornosť... Naša pozornosť je „vedená“ smerom, kam „smeruje“ naša viera... Naša viera je našim nástrojom – môžeme ním pohybovať a narábať ním podľa svojej v ô l e: našu vieru „umiesňuje“ naša VOĽA. Vôľa vychádza z nás a bez nej by sme tu defacto n e b o l i: ak by ste prestali v e r i ť v svoju „postupnosť“ /a teda pretrvávanie naprieč dvoma oddelenými kvantovými okamžikmi/ mohli by sme sa ihneď prepadnúť „mimo čas“- teda do spomínanej medzery medzi dvoma kvantami času a priestoru: tá medzera vypadá ako prázdne miesto medzi dvoma myšlienkami - a na ešte „hmotnejšej“ úrovni ako medzera dvoma písmenami. Je to medzera medzi dvoma zvukmi – tak ako pri bubnovaní medzi dvoma po sebe nasledujúcimi údermi: Vesmír Je Veľký Bubeník!

Vesmír „pulzuje“ ako Veľké Srdce – hrá svoj Bigbít... Dýcha: nádych a výdych – a medzi nimi medzera: krátke zastavenie ako Slnovrat – a o Vianociach Svätopluk rozpráva s veľkou láskou: opisuje smrť, ale aj zrodenie dieťaťa v jasličkách - v úkryte a bezpečí, zatiaľ čo vonku prebieha vojna – vojna medzi tými, čo sa trhajú o moc... Starý svet v čase zrodenia Dieťata umiera - padá jedna veľká ríša /Rímska/ a rodia sa ríše nové – vzniká nová paradigma a pri jej zrode – na križovatke Cyklov – sa rodí Dieťa Svetla... Rodí sa Jozefovi a Márii – rozprávač /Hlas Ticha/ rozpráva príbeh ako legendu o Svätoplukovi, ktorý si v pozdnom veku u v e d o m í celý význam symbolu kresťanských Vianoc – tajomných a temných, ale zároveň radostných a s prísľubom Návratu Svetla... Denný a nočný cyklus je tiež úderom Srdca v menšom „vydaní“ – princípy „rotu“ Planéty okolo svojej osi sú také isté, ako princípy väčšieho rotu – otáčania Planéty okolo Slnka: to sa zasa s celou Galaxiou o t á č a okolo Slnka Galaxie – ktoré je v jej Centre. Aj keď pre nás pôsobí toto Centrum Galaxie ako čierna diera, nie je len gravitačným a „nasávacím“ elementom – čierna diera aj „vysiela“ / a nedávno to vraj priznal nakoniec aj Stephen Hawking/... Centrum Galaxie je čiernou dierou „momentálne“ z pohľadu našej strany – na druhej strane – tam kam „vybuchuje“ je Slnkom Sĺnk. Po určitom Cykle sa tento „úder“ obráti a my – budeme vo svete, kde sa nám bude Stred Galaxie javiť ako Slnko /bude vyžarujúci a nie gravitačný/.

Nemýľme sa žiarivosťou a „ohnivosťou“ nášho Slnka – jeho svetlo je o p a č n ý m /zrkadlovým/ odrazom Temného Slnka – čiernej diery v našej galaxii: Slnečná sústava je totiž už v „zrkadlovej sfére“ oproti Centru Galaxie... Svety /Vesmíry/ „zospupujú“ z najjemnejších a najvyšších Sfér smerom dolu k nám tak, že sa stavajú k sebe zakaždým „zrkadlovo“...

Naša evolúcia smeruje k postupnému rastu toho, čomu hovoríme Vedomie – a čo predstavuje „tretí“ prvok duality, ktorou sme zvyknutí pomeriavať tento náš známy svet... Okrem rotácie vykonávame ešte iný pohyb – je to z nášho hľadiska „pohyb po vertikále“ - a tak defacto píšeme vo Vesmíre š p i r á l u – je to špirála našej cesty Vesmírom, ktorá „zanecháva stopu“ - tej stope hovoríme história, alebo minulosť. História teda nie je „písané a pamätané dejiny“, ale niečo s k u t o č n é, stále existujúce v „stope“ našej Planéty a v jej tele – jej vrstvy /aj geologické a nielen geologické/ sú „zvinutou stopou minulosti“, ktorej vrstvy „špirály“ sa ukladajú jedna na druhú zároveň s postupom Vekov...

Archeológovia lovia v prachu vekov dôkazy, ktoré by sa dali vidieť, chytiť a ohmatať... Sú však aj takí, ktorí dokážu čítať zo „stopy“ minulosti, ktorej zvykneme hovoriť Kronika Akáša...

Naša s k u t o č n á minulosť stále „leží vo hviezdach“- aj keď z nej už odišla Vôľa, ktorá ju oživovala. Vôľa účinkuje ako laser – jednobodovo a ak sa „venuje“ jednej oblasti, nezasahuje do druhej – od tej je oddelená Priepasťou... Vôľa „vytláča“ špirály časopriestoru a „vháňa“ ich do Oblastí Stvoriteľa, ktoré sú už veľmi, veľmi jemné a vstup do nich je „zásluhou“ - a nielen zásluhou v mysli – musí si to zaslúžiť aj náš dopravný prostriedok – naša duša, naša myseľ a naše telo...

Naša myseľ nás „predbieha“ na ceste – nemáme však skúsenosti a nerešpektujete „posolstvo predkov“ v podobe dávnych múdrostí, ktoré varuje pred zneužitím...

Svojou vôľou dávame svetom „vzniknúť“- stávajú sa pre nás s k u t o č n o s ť o u! Naši dávni predkovia, pohybujúci sa časopriestorom súbežne s nami, /ale v Inej Oktáve/ nám práve v tejto historickej chvíli – ktorá znamená priblíženie oblúkov špirály na veľmi malú vzdialenosť – budú veľmi blízko...

Z nášho pohľadu – z pohľadu nášho lineárneho času sú tieto bytosti v priestoroch našej vlastnej budúcnosti... Naša cesta k Stretnutiu preto nevedie do minulosti – nie je návratom v čase a priestore: našich predkov „nevykopeme“ zo zeme, ako vykopávame zvyšky ich zaniknutých ríší...

Časť našich dávnych predkov pri kataklyzme neopustila svoje telá a neprešla „smyčkou času“ ako duchovia, ale zobrali si zo sebou k ó d svojho tela, ak chcete svoju DNA. Čo sa týka DNA, ako ju chápu vedci: k „záznamu o tele“ bude treba ešte pridať jeden „záznam“ - ten, z ktorý DNA len zastupuje a vychádza z neho – je to KÓD ŽIVOTA. Naši predkovia ho zaiste poznali a preto sa dokázali „oživiť“ a na Druhej Strane /Novej Zemi/ – doslova vstať z mŕtvych... Dostali sa akoby „skokom“ cez dimenzie na „Novú Zem“: táto ich planéta ich „unáša“ Vesmírom v Cykloch, ako sú naše – sú však oproti tomu nášmu Cyklu posunuté o „oktávu“ vyššie – sú teda ďalej v budúcnosti... Cestovanie v čase z tohto pohľadu predstavuje skutočnú schopnosť vzkriesenia sa... Zatiaľ čo časť predkov „prestúpila“, časť ostala tu na Zemi... Po kataklyzme prežili bytosti viacej prírodné a menej „civilizované“ - oproti nim vyzerali potomkovia starých civilizácií ako Bohovia – kmene a národy ich považovali ich za Božích Synov, ktorý k nim prišli na veľmi zvláštnych dopravných prostriedkoch... Boží Synovia boli ešte spojení tajomstvami a s tými, ktorí uskutočnili „skok“ - učili tajomstvám svoje deti formou z a s v ä t e n i a /i v pyramídach/ a tak im predávali moc nad svetom – tvorili dynastie kráľov, cárov i faraónov... Tým, ako sa Cyklus vnáral viacej do temných oblastí kozmu /v dôsledku Zákonitostí Cyklov/, tajné učenie padalo do zabudnutia a zneužívalo ho stále viac ľudské ja, túžiace po moci... My na Planéte sme potomkami týchto predkov – sme dedičmi miešania sa a spájania prírodných ľudí s potomkami dávnych civilizácií, ktorí si hovorili Boží Synovia...

Starí predkovia poznali svoj nastávajúci osud - a vedeli, ako sa Vek blíži ku koncu – preto sa pripravovali na „prechod“ - aj vtedy, rovnako ako dnes, ľudia čosi tušili, ich pozornosť však bola /rovnako ako dnes/ odvádzaná na všetky strany a „plietla ich“ - doslova ich „zavádzala“ a „zvádzala obrazom i zvukom“... Opantávala rovnako ako dnes - zmysly davov... V tom tkvelo tajomstvo Veľkej Skúšky /spomínal som, že do jemných oblastí „tam hore“ nemožno vstupovať bez dokonalého sebaovládania/.

Toto je naša dnešná skúška na Planéte – máme prejsť Veľkou Zrkadlovou Sálou a azda si aj zvykať na budúci „zrkadlový efekt“ - ktorému sa zvykne hovoriť aj „prepólovanie“ . Kontrolná otázka: nemáte pocit, že v posledných dňoch, týždňoch a azda aj rokoch je všetko akoby tak trochu hore nohami? Všetko je popletené – prinajmenšom... Prestávate veciam a svetu „rozumieť“ - máme zmätok a azda aj hľadáme riešenia na internetových stránkach i prostredníctvom alternatívnych serverov... Aj keď toto čítate, hľadáte vlastne odpoveď – skladáte si vlastnú mozaiku poznania toho, čo sa s vami /a so zbytkom ľudstva/ vlastne deje... Zmätok je prvotná fáza – nasleduje p r e v r á t e n i e – koniec jedného Cyklu - začína nový, medzitým sme preleteli čímsi ako Čiernou Dierou – a ledva sme si to všimli... Okej, prešli sme a prežili – chvalabohu sme tu a je tu aj svet - ale teraz je všetko akosi p r e v r á t e n é: čo bolo hore je dolu a čo bolo dolu je hore...

Predtým, ako ste „preleteli“ ste už čítali o tom, že Mayovia mali akýsi nezrozumiteľný kalendár, v ktorom sa hovorí o presnom dátume - označili vraj akýsi bod, za ktorým už kalendár nepokračuje... Kalendár hovorí o 26 tisíc rokoch, spomínate si, no presne neviete... Spomínate si, že v ktorýchsi iných múdrych knihách na východe sa hovorilo o časových obdobiach - kalpách a veľmi dlhých vekoch... Pátrali ste vtedy a zistili ste, že mnohé dávne civilizácie o týchto Cykloch vedeli, ba vedeli aj o „návštevníkoch z kozmu“- celkovo ste už pred Okamihom Prechodu získali dojem, že kedysi dávno sa na Zemi čosi veľmi vzrušujúce udialo – oficiálna veda o tom však mlčala - nevysvetlili vám ako je možné, že počas vášho života tu boli pyramídy, ktoré postavili pred tisícmi rokov – také, aké ani vo vašej dobe nikto nedokázal postaviť... Nedalo vám to pokoj: akáže to bola civilizácia, čo ich vybudovala a s akými vedomosťami a s akou technológiou? To si nemusel predstavovať vo vašej dobe ani vedec, ani svätý muž – to si p r e d s t a v o v a l jeden murár, ktorý tam bol s vami na dovolenke s cestovnou kanceláriou / Egypt bol vo vašej dobe aj pre našinca z „ostbloku“ prístupný/...

Nevedeli ste dať murárovi odpoveď: ako to robili? Ako sem tie kvádre doviezli, ako ich rezali – čím? Ako ich dávali jeden na druhý a čím to vymeriavali – nivelákom?

Aké barge museli mať? A keby to robili aj otroci – kto to celé vymyslel a naplánoval tak, že to stojí doteraz? A načo im to bolo?

Kto to vymyslel? V čej hlave vzkrsol taký o b r a z? Ak to na čosi bolo – aké o tom museli mať vedomosti, čomu to vlastne v e r i l i, že kvôli tomu urobili také stavby?

Niečomu museli sakramentsky tuho v e r i ť: verili v to tak, že kvôli t o m u to robili... Tie pyramídy postavili ako dôsledok ich „viery“ tej, ktorá im to umožnila urobiť - v tom bola ich moc a vláda nad svetom: oni poznali t a j o m s t v á ako to urobiť a ako to využívať! Ako to, že ste okolo toho spolu s vašimi vedcami dokázali chodiť celý život len tak, akoby nič?!

Teraz ste na Druhej Strane Čiernej Diery – rozhliadate sa tu ako poplašené decko, možno plačete za mamičkou – vašimi stratenými istotami... Lebo na Novej Zemi je všetko naopak a pritom: všetko tak dôverne známe...

Ale vráťme sa z budúcnosti /azda nie tak vzdialenej, ale uskutočňujúcej sa teraz.../ do minulosti...

Svätopluk, sám pohan, rozmýšľa takto: ako dokázali kresťania vybudovať také opevnenia, že ich nedokáže on so svojim vojskom prekonať? Stavali z kameňa – aký systém používali? Ako vybudovali také katedrály a komu ich budovali? Museli „tomu“ sakramentsky veriť... Aká je tá ich viera?

Tá ich viera bola zachytená v znakoch na papieri – a všetkým papierom vládla jedna jediná Kniha. Hovorili jej Kniha Kníh...

Kráľ študoval písmo i Knihu – a začínalo mu svitať: ich bohom bol ukrižovaný a veľmi slabý boh... Takýto slabý boh im dáva takú moc? V tom musí byť háčik... A tak skúmal ďalej – zdá sa mi, že najprv pochopil Vianoce – pochopil ich tak, ako ich chápe Slovan – cez svoje emócie a cez svoje srdce... /Slávi boli veľkými umelcami – vedeli sa vcítiť a precítiť do materiálu, ktorým tvorili a robili to veľmi koncentrovane a zručne... V ich kultúre prevládala f a r e b n o s ť - boli deťmi Boha Slnka, boli deťmi Slnka a Slnko uctievali ako najvyššieho Boha... V tom si boli zajedno s kresťanmi, lebo tí hovorili o Kristovi ako o Svetle.../ Začal nachádzať v „ich“ bohovi súvislosti so Slovanskými sviatkami a kresťanskými – aj oni „slávili“ tie isté dni – rozdiel bol v pomenovaniach – Slovania to nazývali inak... A preto si nerozumeli – Svätopluk však hľadal porozumenie, na základe ktorého si je možné aj pri začlenení do spolku európskych krajín, podriadených Rímu, ponechať svoji individualitu... Na sklonku života pochopil celé kresťanské učenie do hĺbky a dokázal ho spojiť s učením dávnych Slávov... Aj tí uctievali Slnko, ale pri Slnku sa nemá uctievanie zastaviť a fixovať sa na ňom – naše Slnko je tiež len o d r a z o m

Čierneho Slnka, ktorú kresťania uctievajú ako Čiernu Madonu a Slovania ako

Bohyňu s jej dvoma polaritami... Aj Bohyňa Slovanov – rovnako ako čierna diera Stewena Hawkinga má dva smery: jeden temný a jeden svetelný...

Teraz – rovnako ako za čias kráľa Svätopluka - pozeráme na Temnú Stranu Stredu Galaxie – ale neustále sa svojim vývojom blížime k p r e c h o d u – potom budeme pozeranť na Svetlú Stranu Stredu Galaxie, ktorá bude žiariť na oblohe ako Slnko Sĺnk...

Svätopluk nevedel celkom dobre, prečo kresťania hovoria len o Kristovi, a nie o jeho družke Márii Magdaléne – kresťania túto skutočnosť okolo ich Boha akosi zahmlievali... V Márii Magdaléne objavil „ženu dvoch polovíc“ - prototyp pozemskej ženy: teda divošku aj sväticu /temnú a svetlú polovicu v jednote/.

Kristus umožnil Márii Magdaléne, aby obe svoje polovice prijala – aby nepočúvala len jednu, ktorá sa jej prihovárala a viedla do hriechu... Aby počúvala aj tú druhú – aby počúvala o b e: lebo v tom tkvie tajomstvo uskutočnenej ženy.

Tajomstvo uskutočnenej ženy tkvie v umení milovať rovnako obe stránky – najvyšší prejav toho, čo vyžadoval Kristus: n e s ú d i ť...

Starí Slávovia veľmi uctievali svoju Bohyňu – smerovali za ňou svoj historický „pochod“ - presun národov - na súmračnú stranu Zeme – teda na západ, lebo tam putovali. Putovali z východu na západ – podľa Svätopluka, pochádzajú z ríše RA /v opačne pólovanom svete AR/...

Ich Sávne Kráľovstvo spočívalo na východe – jeho koreň je totožný s pisateľmi Véd – ale o tom azda neskoršie. Dejiny indoeurópskej skupiny národov hovoria za všetko - takmer všetky súčasné európske jazyky sú indoeuruópske – pochádzajú z jedného koreňa – korene slov o tom dodnes nasvedčujú. Z tejto skupiny národov sa nemôžeme, ako Slovania nijako vymaniť, aj keby sme azda chceli... /Môžeme sa vymaniť z Celého Príbehu, ale o tom azda nabudúce.../
- pokračovanie -
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

september 24, 2009 10:55 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top