Obrázok používateľa CEZ OKNO
SVÄTOPLUKOV KÓD: CESTA K OSOBNEJ A KOLEKTÍVNEJ MOCI

Nájsť Kód znamená poznať kľúč ku svojej skutočnej Vôli/Moci.Jedná sa o moc jednotlivca i spoločnosti.V konečnom dôsledku sa jedná o znovanájdenie zabudnutej Sily Človeka. V každom prípade ide o veľmi vysokú hru - nie každá bytosť je p r i p r a v e n á s touto mocou zachádzať: jej zneužitie v kolektívnom zmysle sme zažili len pár desaťročiami v krvavom svetovom konflikte a zdá sa, že súčasné experimenty vo vede i v politike vedú znova k tomu istému - k poznaniu onej Sily a jej mocenskému zneužitiu... Aj preto som s výsledkami svojich bádaní veľmi opatrný a snažím sa najprv "pripraviť pôdu" - bez nášho vnútorného boja a p r e m e n y /transformácie/ je vstup do týchto oblastí veľmi rizikový... NIE SME SVOJIMI PRÍBEHMI – sme tí, ktorí príbehy tvoria a ktorí im svojou pozornosťou dávajú možnosť, aby vznikli...Všetci sme Tvorcami svojich vlastných príbehov i príbehu spoločnosti – máme za ne z o d p o v e d n o s ť: a vedomie tejto zodpovednosti nás činí mocnými...
Lebo rozprávanie o tom, ako som objavil KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA je rozprávaním o moci – o Moci, ktorá bola zabudnutá a stratená...

Poznáš Príbeh svojho národa a Príbeh
Človeka
Poznáš, že máš moc ten Príbeh tvoriť, meniť ho
ako máš moc meniť seba.

Spomínam si teraz na historku, ktorú som čítal v jednej múdrej knižke – dvoch rabínov vedú na popravu... Mladší z nich nevie prísť na príčinu ich potupného konca: podľa neho prežívali bezúhonný a svätý život... Vtedy ten starší uvedie takmer smiešnu banalitu /musela to byť naozaj hlúposť, lebo sám si na ňu teraz nespomeniem/ - tá predstavovala ich zlyhanie... Muži vôle vedia jedno: aj maličké pochybenie Vládcu spôsobí reťazovú reakciu a nakoniec katastrofu...

Pre mňa sú tí dvaja príkladom mužov veľkej moci a sily a vedomých si svojej vlastnej zodpovednosti – lebo v zodpovednosti je ukryté tajomstvo moci. Ak uznáte svoju vlastnú zodpovednosť v tej chvíli uznáte aj svoju moc... Vo chvíli pred popravou, si týpci uvedomili zdanlivú maličkosť vo svojich životoch, kedy danú chvíľku neustrážili: len na ten malý okamih stratili schopnosť „udržať svety“, čo využila Ríša Draka na to, aby „zasiahla“- a roztočila kolo udalostí, ktoré ich v poslednej dostihli tak, že ich teraz vedú na popravu... Páni pochopili, kde urobili osudovú /aj keď zanedbateľnú/ chybu - zhrešili svojou nepozornosťou, nedostatkom bdelosti: a ja by som sa nečudoval, keby celý príbeh končil náhlym a celkom nečakaným oslobodením – práve z dôvodu pochopenia, ktoré účinkuje ako menič osudu...

Ak máme znova získať svoju s t r a t e n ú m o c /moc našich dávnych predkov/, musíme najskôr s p o z n a ť korene našich vlastných tieňov – naše vlastné slabosti, ktoré by mohli obrátiť moc proti nám a v konečnom dôsledku proti okolitému svetu...

Vládcom Kráľovstva je ten, ktorý ovláda svoju vnútornú Ríšu – nie teda, že vnútorná Ríša ovláda jeho... Pohrávaním sa s dávnymi tajomstvami môže dôjsť /a v histórii neustále dochádza/ k veľkým tragédiám /viď druhá svetová vojna.../ Ak neovládame seba, v celej svojej integrite, nemá nám byť prístup k Moci umožnení...

A tak sa máme naučiť vo svojom vlastnom príbehu objaviť a rozpoznať Koreň Tieňa – miesto kde pramení naša vrodená temná stránka – tá ktorá neustále číha a útočí... Vo chvíli, ako s p o z n á m e Koreň Tieňa, to miesto hlboko v našom nevedomí /hlbšie ako v podvedomí/, môžeme ho jednoducho v y k o r e n i ť, to znamená, že ho oddelíme od Života: vieme, že sme to my, ktorých prostrednícvom Tieň ožíva... Bez našej pozornosti zakrátko hynie ako „vykorenený“ a „vytrhnutý“... Je to tak: Koreň je v nás – v sebe ho hľadáme a v sebe ho odstraňujeme... Spomíname si na udalosti – motívy nášho života, ktoré nás vedú na popravu... A odrazu – ako tí rabíni – objavíme chvíľku kdesi v našom rannom detstve, keď sa nám prihovárali a dospelí nás učili porozumieť okolitému svetu...V ich popise sveta však stále čosi chýbalo a vy ste nevedeli čo: dospelí jednou svojou časťou „boli naozaj“ /ako ste boli aj vy/ a druhou časťou sa len „usilovali byť“ – ale oni viacej verili skutočnosti v ktorej sa všetci len „usilovali byť“... Systematicky nás viedli k tomu, o čom boli presvedčení sami: boli presvedčení o svojej nedostatočnosti, nehodnosti, a aj malosti...Verili v hierarchiu tu na Zemi – boli k tomu vedení odmala a tak boli vedení ich rodičia, i rodičia ich rodičov...

Celé generácie našich predkov verili, že NEMÁME NÁROK NA SEBA...

/domnelé „právo na seba samého“ patrilo azda len tým čo mali bohatstvo, moc a peniaze.../. Náhle „prebudenie“ a s tým spojený pocit dávnych krívd, ktoré na nás vraj spáchali „tí druhí“, spojené so sebaľútosťou a urazenou hrdosťou je typickým príkladom začiatku katastrofy, ktorá narastá volaním po „spravodlivej odplate“ a „vyrovnaní“... Mali by sme na začiatku pochopiť, že najväčšími nepriateľmi sme boli celé tie generácie sami sebe: nebolo krutejšieho vonkajšieho nepriateľa, ako sme dokázali byť krutí medzi sebou navzájom...

Vieš kto tvorí temné cnosti?
Poznáš Knieža Zabudnutia?
Nechci nič, čo druhého jest...
Je to jeho vlastný kríž
Možno je tu, by ťa skúšal.
Prejsť na stranu Kniežaťa, sľubuje ti
hory-doly, vládu nad svetom.
Neustále tu ťa skúša, tvoju silu
Skutočnú
Lákadlami vôkol teba, všetkých čo už
spochybnili, zlákal pred tebou.
Vždy ich viedol za tým, čo
Sami vytvorili.
Tejto vlastnosti sa chráň!

Rozpoviem vám príbeh o Cykloch, ktorým hovoríme história: je v ňom aj môj vlastný príbeh... A môj príbeh je príbehom o tom, ako som h r e š i l: hrešil som na základe vlastného presvedčenia o tom, že „nemám nárok na seba“ - že moja vlastná a nezameniteľná cesta je len úbohým „chcením“, ktoré sa mi n i k d y nemôže vyplniť, alebo: ak sa aj vyplní, daň, ktorú zaplatím bude moje vyhnanstvo a bieda...

Je to už tak: mojim najväčším hriechom je viera v cudzie príbehy – a zabudnutie na ten môj... /Na moje ospravedlnenie hádam len toľko, že som žil v čase a v priestore, ktorý sa formoval na princípoch paradigmy, ktorá vychádza z tej istej premisy.../

Poďme teda spolu do veľmi dávnych čias – v tej dobe bola Ríša Svetla už porazená a ostali na ňu len spomienky v podobe legiend a rozprávok, ktoré si rozprávali naši predkovia počas dlhých zimných večerov...

Vesmírne Cykly pôsobia tak, že Kráľovstvá sa najprv rodia a rastú, no potom sa rozpadajú, umierajú, aby sa znova zrodili v novom „cykle kráľovstiev“...

A tak malo svoj zlatý vek aj Kráľovstvo Slávov /mám na mysli vek spred tisícročí/: bol to zlatý vek aj iných takých kráľovstiev, ktoré nazývame rôznymi menami... Aj my sme žili vo svojej „šambale“, v našom zlatom veku a našom raji – náš osud sledoval tok Cyklov a ich striedanie – ako sa posúvali Dve Žiarenia Kozmu a ich pohyb nasledovali galaxie a hviezdy, tak aj Kráľovstvá upadali do tmy a zabudnutia a rozpadali sa a delili sa na drobné kniežatá, ktoré medzi sebou jednostaj bojovali o kus územia a moci... Rozpad pokračoval – na rody zaútočili nájazdníci a ešte viac ich rozprášili a zahnali do neprístupných hôr na severe... Zvyšky rodov prebývali v horských kotlinách – usadili sa tu, žili chránení vysokými horstvami a ich život pripomínal svet dávnych Tibeťanov /aj tí prebývali vysoko v horách a na horských plošinách, uchovávajúcich si s p o m i e n k u na svoj Zlatý vek... /. V neprístupnom teréne pokračovali naši predkovia vo svojich tradíciách, dokiaľ aj na tieto končiny nezaútočili dobre vyzbrojení vojvodcovia nového sveta - tí rúcali drevenné stavby a hradiská a stavali na tých posvätných miestach svoje kamenné hrady... Boli nositeľmi inej kultúry a presadzovali ju vojenskou mocou, podobne ako Španieli, Portugalčania, Angličania i Francúzi na pôde dávnej Ameriky... V podrobenej krajine sa neskôr budovali cesty, rástli kamenné mestá s kamennými chrámami a do divadiel a koncertných siení prenikala stále mocnejším prúdom, európska kultúra a vzdelanosť...

Potomkovia podrobeného národa sa na tejto oslave civilizácie len málo zúčastnili: ich otcovia treli biedu a len u tých šťastnejších a celkom nezbedačených bolo zvykom, že najstaršieho syna dali na školy a skončil buď ako notár, alebo dokonca pán farár, či učiteľ...

Partia týchto vzdelancov vycítila svoju chvíľu v časoch pohybu sveta, ktorý zrodil Francúzku revolúciu s jej ideálmi a vystúpila s obnovou pôvodnej kultúry i samostatnej politiky – napĺňali sa tak dôsledky Pohybu Cyklov: od neskorého stredoveku sa v Európe prebúdzalo vedomie človeka ako slobodnej bytosti tu na zemi – človeka z mäsa a krvi, nie tej beztvárnej románskej mátohe s kapucou a kostnatými rukami, zopätými k trúchlivej pobožnosti... Vedomie zostupovalo do tela a menilo históriu... A tak sa menila história aj v krajine, ktorej sa týka tento príbeh – vzniklo čosi, čomu sa dnes hovorí národné obrodenie...

Obdobia zvratov a revolúcií s ich energiou a nadšením, striedajú roky nových porážok – častokrát ešte horších ako tie pred tým... Potomkovia dávneho kráľovstva zažívajú svoje najtemnejšie obdobie... To je však zároveň aj CHVÍĽA SLNOVRATU – a z temnej noci sa začína svitanie – končí veľká vojna sveta a začína sa nová epocha s novými objavmi vo vede, filozofii, umeniach...

Z každého Popolvára sa raz stane Kráľ: to sú zákonitosti Cyklov – riadia sa logikou zrodenia-rastu – a zániku, pričom kolobeh sa znova začína, len v inej oktáve... Toto sa týka všetkých národov – deje sa to „celoplošne“- každý národ však reaguje na Vlnu inak: reaguje na základe svojho vlastného „génia“ - a ten je vždy odlišný: tak je zaručená Veľká Variabilita Vesmíru... Vesmír sa prejavuje v mnohorakosti – najväčšia mnohorakosť je práve v 3D svete, teda v tom, ktorý je ten náš...

Takže pre v š e t k ý c h je tu dobrá správa: CESTA SVETLA NARASTÁ už dobrých päťsto rokov a kedyže len bolo svitanie bližšie, ako v hodine vlkov, keď je temnota najtemnejšia?

Dnes je Kolo našlapnuté na maximum – zrýchlený je čas, to sú točky! Cítime to všetci! Otáčka Kola prichádza v ž d y do Bodu, kedy sa rovina otáčania náhle mení a otáča sa ako tobogán, presne naopak vzhľadom ku smeru našej predchádzajúcej jazdy... Tento pohyb zaručuje špirálovitý tok časopriestoru /a nie kruhový, opakujúci sa do nekonečna/...

A hup – sme v Inej Oktáve!

Bude to Oktáva, ku ktorej s m e r u j e celosvetový nárast individuálneho, ale aj kolektívneho sebauvedomenia...

Samozrejme že sily, odmietajúce tento vývoj stavajú svoje vlastné bariéry - na každý nárast a posun, tieto sily reagujú protiútokom: a tak sa protiútoku nikto nevyhne...

Individuálne sebauvedomenie nemožno oddeliť od s ú č a s n e prebiehajúceho sebauvedomenia skupín, národov, etník, rás i človečenstva: lebo tie reprezentujú /odrážajú/ Zákonitosti Cyklov... A sebauvedomenie je prísľubom moci...

Budem pokračovať v mojom príbehu, v ktorom sa spája individuálne so spoločenským a naopak... Môj otec bol najstarším synom nie veľmi majetného, o to však viacej hrdého zemana na severe Slovenska – otec bol prvým z ôsmych detí a tak mohol ísť študovať – chceli z neho mať pána farára. Rýchlo sa naučil čítať i písať a rád čítaval ľuďom „písma“, lebo len máloktorí z jeho dediny toto umenie ovládali... Vidím tam svojho otca – gymnazistu zo Žiliny - ako sedí na lavičke pred domom, čo stál v rade dreveníc blízko potoka /domy z dreva tam boli ešte v rokoch, keď sme ako deti chodili starým rodičom na návštevu/ a číta ľuďom v krojoch ich dopisy. Moji starí rodičia takmer do svojej smrti chovali kravu i koňa a gazdovali na dlhej roli pod horou Želehosť, ktorá sa majestátne vypína nad dedinou... Neďaleko je vrch Straník a otec bol jedným z prvých slovenských letcov – plachtárov... Dnes na svahoch tejto hory štartujú paraglideri a rogalisti – sú tam vraj jedny z najlepších podmienok na Slovensku...

Tu kdesi začínam písať svoj príbeh – so vznikom prvej ČSR, vo svete medzi vojnami, keď dospievala moja mama a jej sestry a chodili do kina na české a americké romantické filmy v malom okresnom meste, čosi vyše sto kilometrov od spomínanej dediny, kde vyrastal otec... Mama a jej sestry boli vraj mestské krásavice... Pochádzali z rodiny železničiara a všetky tri dostali stredoškolské vzdelanie...

Moji rodičia k sebe smerovali v období predmníchovského Československa: otec tým, že započal cestu svojho vzdelania, matka predstavou svojho budúceho vzdelaného muža a hlavne /aby sa neprotivila svojej matke/ dobrého katolíka...

Česi boli v meste, kde matka žila úradníkmi, profesormi a dôstojníkmi - mamina najstaršia dcéra si zobrala za muža českého úradníka, s ktorým počas protektorátu odišla do mesta Dečína...

Práve v tom čase môj otec nastúpil do slovenskej armády, ktorá sa zúčastnila povstania proti Nemcom... Aj po vojne lietal – presťahoval sa však, zo severu ho „prevelili“ ako mladého úradníka na juh a potom do mesta, o ktorom vám hovorím...

Toto je príbeh, ktorý z dejín národa prechádza do dejín niekoľkých rodín, ktoré sa osudovo stretnú, spoja sa a splodia deti novej generácie – generácie, ktorú ovplyvní v čase ich „teen“ Beatles a neskôr revolúcia „detí kvetov“ a Woodstock...

Ideály o celosvetovej slobode a láske rozdrvia tanky – prichádza „reakcia“ na predchádzajúcu „akciu“- vlny úspechov a neúspechov, ktoré tvoria tento príbeh...

Napriek všetkým pádom a porážkam, Sebauvedomenie si hľadá svoju cestu v príbehu rodiny, mesta, národa a národov, žijúcich v jednom štáte... Neskôr pripomína tento príbeh rozprávanie o Jákobovi a Ezauovi: vzťahuje sa na dvoch bratov, ktorí sa narodili ako svoje vlastné protipóly...

Pátranie po autentickom príbehu smeruje k sebe – sebe samému, kde sa odohráva všetko na minimálnom priestore – s minimálnym počtom hráčov, ktorí sú ešte stále v hre...

Stopujem vývoj udalostí v sebe samom... Usilujem sa ich pomenovať – keď dám veciam meno, dostanem ich „von“... Píšem o tom, dávam správu svetu – a zároveň si uvedomujem nedozerné súvislosti – dych vyrážajúci rozsah Inteligencie, ktorá je za tým všetkým... Poznávam ako Božský Chlad Inteligencie sám od seba nič nevytvára: je potenciálom všetkého, potrebuje však Silu Ohňa. Inteligencia púta Oheň silami atrakcie /priťahovania/... Vaša i moja ohnivá časť dáva život tieňom, ktoré sú zakódované v Matrici Dokonalej Inteligencie! POZORNOSŤ TVORÍ, iba my o tom nevieme – konáme nevedome a preto aj lacno predávame svoju pozornosť svetu konzumu. A pritom platí: TVOJA POZORNOSŤ je laserovým lúčom, ktorým píšeš svoj osud!

NAŠA SPOLOČNÁ POZORNOSŤ píše osud našich národov i človečenstva ako takého...

Na svojej vlastnej koži /svojom príbehu/ som sa sám presvedčil, že individuálne sebauvedomenie nemožno oddeliť od sebauvedomenia svojho okolia: iba ak by ste sa dokázali izolovať a odišli do dokonalého ústrania – aj tak nie som si istý výsledkom...

Dnes zisťujem dokonalú platnosť onoho povestného SUBHAM ASTU SARVAGADŽATAM /nech všetky bytosti sú šťastné/: v tomto „prianí“ je zakliate tajomstvo nášho vlastného šťastia...

Svojim vlastným sebauvedomovaním pôsobíme na svoje okolie a meníme ho – deje sa tak na úrovni kolektívneho „poľa“, či morfogenézy... Náš príbeh – príbeh našej špecifickej cesty k sebauvedomeniu je spojený so širšími príbehmi – príbehom rodiny, rodu, národa, najbližšej skupiny národov, etnika a nakoniec človečenstva...

Existuje vzájomné p r e p o j e n i e – všetci cestujeme na Vlne, ktorá nás prevádza Cyklami – ako ľudské bytosti sme len špecifickými prejavmi Vývoja, ktorý smeruje k uvedomeniu si seba samého: Cykly „pracujú“ smerom od Veľkého Zabudnutia /porážka Kráľovstva a pád do otroctva/, cez Veky Rozpomínania sa po Veľké Precitnutie: to je však až za Koncom Príbehu – ak chcete, teda za Koncom Času...

Sme pánmi svojich príbehov - svojich vlastných ríší: riziko nášho omylu je nespočetne krát horšie a účinok nepočetnekrát devastujúcejší, ak jednáme z pozície "poznania príbehu" - teda ak sme si ho v e d o m í - lebo toto "vedomie" nám dáva moc... Z pozície Zabudnutia nemajú naše rozhodnutia taký mocný účinok /kreatívny, rovnako aj deštruktívny/... Skutočným nebezpečím nie je "nevedomé zlo" - skutočným nebezpečím je "zlo vedomé..."
Skutočným nebezpečím nie sú naše nevedomé zídenia z cesty, naše nevedomé prehrešky - skutočným nebezpečím sú naše v e d o m é odbočenia - lebo tých sme sa s k u t o č n e dopustili...

Ale o tom všetkom nabudúce, na záver malý citát z TAJNÉHO KÓDU KRÁĽA SVATOPLUKA:

Neospravedlňuj sa za svoje hriechy, ak si
k nim prišiel
nevedome, či v mene
iných, alebo tie, na ktoré nás uviedli
do hriechu
iní
Lebo ich vina padá na nich
samých
Ospravedlňujeme sa za vyznávanie svojich hriechov,
ktoré sme spáchali
vedome, lebo tým sme sa ich
s k u t o č n e
dopustili.

 

- pokračovanie -

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: antiluzia.blogspot.com

 

september 19, 2009 21:45 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top