Obrázok používateľa CEZ OKNO
TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA časť III.: Biatec

Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. Jeden z piatich variantov motívu má na averze zobrazenú dvojicu hláv, ktoré takmer do detailov napodobujú strieborné denáre Rímskej republiky, aké razili monetári Calenus a Cordus v rokoch 70/69 pred naším letopočtom. Sú na ňom dve hlavy symbolizujúce rímske cnosti Honos a Virtus – česť a statočnosť (udatnosť). Na dvoch variantoch je samostatná hlava s črtami portrétu.

Na reverze hexadrachiem s nápisom BIATEC je jazdec na koni zobrazený dvoma spôsobmi – v slávnostnej póze s ratolesťou alebo v bojovom postavení, v pancieri so zdvihnutým mečom a štítom. Rok vydania rímskej republikánskej predlohy sa považuje za dátum, po ktorom vzniklo bratislavské mincovníctvo. Jeho skončenie naznačuje didrachma s nápisom BIATEC. Na averze napodobuje rímsky republikánsky denár T. Carisia s hlavou Sibily z rokov 46/45 p.n.l. Na reverze zobrazuje oštepom prebodnutého kanca, aký je na rímskom denári C. Hosidia Getu z rokov 68/60 p.n.l. Minca bola pravdepodobne razená po roku 45 p.n.l. [53/131]

Názov BIATEC je pripisovaný keltskému panovníkovi menom Biatec, čo je v očiach historikov jedným z dôkazov prítomnosti Bójov. Ibaže Bój či Boii je až na počiatočné písmeno B úplne odlišné od slova BIATEC. Tu je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že slová BIATEC a Boii nespája vôbec nič!

Meno Biatec sa nielenže nespomína v žiadnych rímskych spisoch v súvislosti s Bójmi, ono sa tam totiž nenachádza vôbec. Meno Biatek je absolútne neznáme a ani neznie ako meno keltského veľmoža, pretože ak by naozaj išlo o keltské meno písané latinkou, znelo by asi ako Biatrix či Biaterix obdobne ako Vercingetorix, Dumnorix či Ambiorix. Ak tieto mince naozaj razili príslušníci kmeňa Bójov, prečo ani na jednej nenájdeme meno Boiorix? Meno Boiorix však napodiv vlastnil kimberský, teda germánsky kráľ, ktorý s územím Slovenska nemal nič spoločné a dokonca je historikmi považovaný za Germána.

Naopak, podľa historických záznamov Bójom vládol kráľ Kritasir a pod jeho vládu patrili aj ďalšie keltské kmene, napríklad Tauriskovia usídlení v Noriku. Kritasirovo meno sa však nevyskytuje ani na jednej minci bratislavského typu [51/136]. Písomné pramene sa tu dostávajú do zjavného rozporu s archeologickými nálezmi, ktoré si doposiaľ žiadny vedátor nevie vysvetliť.

Biatec (čítame ako Biatek) sa napodiv svojou skladbou a koncovkou podobá nemalému množstvu slovenských slov, ktoré sú v nárečiach podnes v hojnej miere používané. V šarištine ich nájdeme celú radu. Biatek znie obdobne ako piatek (piatok), opetek (opätok), platek (plátok), poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (uplatok), sviatek (sviatok), zmetek (zmätok), odpustek (odpustok), jarek (potôčik), kvitek (kvietok), majetek (majetok), betek (choroba), dobitek (dobytok), statek (statok), dopitek (dopitok), pomitek (žinka, vecheť), požitek (pôžitok), pribitek (príbytok), poradek (poriadok), ščitek (štítok), predek (predok), dodatek (dodatok), ubitek (úbytok), určitek (určitok), zvitek (zvitok), butek (čižmička), hutek (druh vtáka), prutek (prútik), smutek (smútok), zamutek (zámotok), domek (domček, domec), pribitek (príbytok), stromek (stromček), stolek (stolček, stolička), mostek (malý mostík), listek (lístok), sirotek (sirota), parobek (mladý muž, junák), poradek (poriadok), atď.

V záhoráčtine - topánek (poltopánka), štranek (tenký povraz), spodek, posek (pupok), kvásek, štráfek (ozdobná pruh, ktorý sa prišíva na sukňu) atď., v slovenčine napríklad slovo peniažtek.


Panovník raziaci mince na svojom území, musel byť Rimanom známy. To, že sa jeho meno nevyskytuje v žiadnych záznamoch môže síce svedčiť o tom, že sa jednoducho dotyčné dokumenty nezachovali, no omnoho pravdepodobnejšie je, že Biatec nebolo meno.

Vodca kmeňa bol volený jedinec, ktorý vynikal určitými vlastnosťami. V tom čase v kmeňových zväzoch panoval vysoký stupeň demokracie, a pravdepodobne nejestvovalo dedičné právo na vladára, takže je len veľmi ťažko predstaviteľné, že by na minciach bolo pri zrode mincovníctva v Bratislave použité meno voleného panovníka. Pri známej vlastnosti Slovenov, ktorou je nesvornosť, podozrievavosť a svojvôľa, sa to javí dokonca ako nemožné. Túto filozofiu jednoznačne podporuje aj prevažná väčšina obrazových motívov vyskytujúcich sa na biatekoch. Môžeme tu vidieť dve hlavy, zvieratá reálne i mystické, jazdca na koni a pod. Je omnoho pravdepodobnejšie, že názov BIATEC prezentoval územie, ku ktorému sa vzťahovala razba i samotné použitie, alebo ide o originálny názov meny, či punc kvality.

Jedno z možných vysvetlení, ktoré sa natíska, je výraz PIATEK. Keďže koncové C sa čítame ako K, a písmená B a P spodobujú, je možné, že text na minci, ktorý sa píše ako BIATEC, by sme mali čítať ako PIATEK. Výraz PIATEK vyjadruje v slovenčine aj v iných slovanských jazykoch päť čohosi, resp. pätinu celku. Piatek je v súčasnosti v šarišskom nárečí piaty deň v týždni – piatok. Piatek by sme teda v súvislosti s menou mohli chápať ako päták, čo by najrozšírenejšej minci prislúchalo omnoho pravdepodobnejšie ako meno panovníka.

Avšak vzhľadom k tomu, že sa nápis vyskytuje na strieborných didradrachmách, tetradrachmách, hexadrachmách i na zlatých statéroch, výraz piatek od slova päť vyskytujúci sa na rôznych typoch mincí je nepravdepodobný, pokiaľ nemá ešte iný význam ako číselný.

Tento iný význam nájdeme v rumunčine. Slovo piaţã (čítame piacə) v preklade znamená trhovisko, námestie, trh (odbytište). V maďarčine významu trh zodpovedá slovo piac a pre trhovisko piactér. Trhy sa vždy konali pravidelne v určité dni v týždni. Platilo to v stredoveku a určite aj dávno predtým. Ľudia sa v tento určitý deň stretli na mieste na to vhodnom, kde si vzájomne vymieňali tovar. Je pravdepodobné, že takýmto dňom bol piatok, piatek (šar.), pjatnica (rus.), petak (chor.), пéтък (bul.), péntek (maď.) a skrz tradične sa opakujúce trhy v ten istý deň sa postupne piatek – pjatnica – piaţã – piactér stal pojmom označujúcim nielen deň v týždni, ale aj výrazom označujúcim trhovisko, námestie, trh (odbytište). Neskôr tento pôvodne slovenský výraz bol z generácie na generáciu prenesený Slovenmi až do súčasnej rumunčiny a maďarčiny. Je zaujímavé, že pre slovo trh existuje v rumunčine ešte jeden výraz – tirg, ktorý je zjavne taktiež slovanského pôvodu - targ (pol.), tarh (šar.). V chorváčtine trg značí námestie.

Vráťme sa však k výrazu piaţã [piacə]. Svojou výslovnosťou je takmer identický so slovom pľac, ktorým sa v šarištine vyjadruje trh, ale i miesto. Obe výrazy (rumunský aj šarišský) sú významovo identické. Pľac je miesto, kde dochádza k obchodu, buď výmennému alebo za peniaze, pri ktorom je potrebné placic (šar.) - platiť a od toho sú odvodené slová ako pláca (odmena), platba, platiť, zaplatiť, preplatiť atď.

Rumunský jazyk je priraďovaný k románskym jazykom, ktorých základ tvorí latinčina. V latinčine však pre trh existujú úplne iné výrazy – mercātus, nundinae či forum (trhovisko). Všetko nasvedčuje tomu, že staroveká história Rumunska je očividne spätá so Slovenmi omnoho viac ako sú historici v súčasnosti ochotní pripustiť.


V tomto chápaní mohol byť Biatek názov meny (v našich časoch napríklad koruna či Euro) odvodený od miesta prípadne dňa, kde (kedy) sa najviac používal – na trhu, alebo vo význame slov piaţã (trh) a pľac-placic vyjadroval prostriedok, ktorý svojím názvom vypovedal, prípadne zaručoval vyplatenie (výmenu) za iný tovar dennej spotreby či potravín v inom časovom horizonte (neskôr) než v čase realizovaného obchodu. Dával záruku majiteľovi Biateka(ov), že o nejaký čas, o rok prípadne dva, tento peniaz vymení za iný tovar reálnej úžitkovej hodnoty. Biatec teda svojím názvom symbolizoval tovarovú výmenu, obchodné transakcie a samotný akt výmeny.

Potvrdzujú to aj súčasné slová používané na území Šariša (týka sa to aj iných východoslovenských nárečí), ktoré vo svojom slovnom základe majú slovo PLAT - PLATEK a ktoré zároveň priamo súvisia s peniazmi a s platením – poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (úplatok). Slovný základ PLAT-EK, vyjadrujúci platbu za niečo, je až na neuverenie podobný nápisu na minciach typu BIATEK [PIATEK].

COISA – KOISA (KOSA). Meno naháňajúce strach a hrôzu, symbolizujúce skosenie - zničenie - smrť. Kosa ako symbol smrti pretrvala v ľudových poverách i rozprávkach do dnešných čias.

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachiem, pod obrazom, ktorý je interpretovaný ako boj človeka s medveďom. Zobrazený tvor však skôr pripomína draka – netvora, prehnutého do tvaru kosáka, s dlhými drápami siahajúcimi po človeku. Chudý, na kosť vyziabnutý človek – takmer kostra, očividne nie je v bojovom postavení, naopak pôsobí akoby stál na stráži (kopija je vo vertikálnej polohe). Na averze je hlava v profile.

Kosa v slovenčine znamená nástroj na sekanie (stínanie?) trávy na lúke. V srbochorvačtine a v bulharčine pod slovom kosa rozumieme vlasy, avšak kosa v ruštine znamená vrkoč. Všetky štyri významy – nástroj pretiahnutého (mierne zaobleného) tvaru, vlasy, vrkoč ale i smrť, majú spoločného menovateľa. Priamo súvisia s vlasatým bohom, ktorého naši predkovia Sloveni (velebníci vlasatého boha), uctievali. Viera vo vlasatého boha bola taká silná, že sa jeho symbol – dlhé vlasy dostal nielen na mincu typu COISA [KOISA] ale i do názvov celých území, ktoré pod týmto názvom pretrvali dodnes – Valašsko (VOLOSI - vlasy), Kosovo (KOSA – vlasy) – krajina vlasatých.

Zaujímavým prvkom je písmeno -I v tvare CO-I-SA. Tento prvok sa vyskytuje aj na ostatných minciach bratislavského typu – COVIO (bez –i, čítame ako kovo), COVIOMARVS (bez –i, čítame ako kovomarus – kovová marava), FARIARIX (bez –i, čítame ako fararik), MACCIVS (bez –i, čítame ako makus – makuš - mokoš).

Používané -I bolo zjavne súčasťou vtedajšej „spisovnej“ slovenčiny, no zaujímavé je, že tento prvok, napriek rozdielu dvoch tisíc rokov, sa zachoval až dodnes. Na východnom Slovensku, vo Vranovskom okrese, ak niekto spadne a doláme si hnáty, tak povie, že si zlamal koisci (kosti), keď má čohosi dosť, povie doisc a ľudia bežne chodia koisiť trávu, pričom na kosenie používajú koisu (kosu).

Samohláska –i je vkladaná pred písmeno -s nielen v slovách pôvodných: mladoisc (maldosť), staroisc (starosť), radoisc (radosť) atď.; ale aj v novotvaroch ako blboisc (blbosť), sprostoisc (sprostosť) atď.

Nápisy na minciach bratislavského typu zjavne nesú spoločné znaky so súčasnými Východoslovenskými nárečiami, na základe čoho je možné uvažovať, že na území Bratislavy, za čias slávy mesta Marobudon, kde sa razili mince zvané Biateky sa hovorilo jazykom podobným dnešným východoslovenským nárečiam. Tento fakt podporuje aj veľká príbuznosť východoslovenských a západoslovenských nárečí. Dnešná spisovná slovenčina sa k nám dostala z juhu (pravdepodobne od Kotínov - Gotínov) a je v podstate akýmsi prechodovým jazykom medzi dnešnou srbochorvátčinou a jazykom za čias razby Biatekov, používaným nielen na Slovensku, ale na území celej Maravy, pozostatky, ktorého dnes nachádzame vo východoslovenských a západoslovenských nárečiach.

Dosiaľ sa zachovalo 10 mincí s nápisom COISA z nálezov v Bratislave, Zohore, Trnave a z územia Rakúska.

- pokračovanie -

3. septembra 2009

Oskár Cvengrosch

oc@sgo.sk


Celý seriál postupne nájdete na tejto adrese.


Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely

Úprava obsahu je možná len so súhlasom autora

Copyright © Oskár Cvengrosch

Zdroj: Marava.sgo.sk

apríl 20, 2010 00:18 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top