Obrázok používateľa CEZ OKNO
TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA časť V.: FARIARIX

"Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť."

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachmy s vyobrazením harpye, na averze je hlava ženy. Obdobne ako u mincí s nápismi COISA, MACCIUS, COVIOMARUS, súčasná uzákonená spisovná slovenčina nepoužíva –I, takže po drobnej pravopisnej úprave dostaneme výraz FARARIX.

V odbornej literatúre [53/133] je základ mena považovaný za germánsky, prípona –rix je keltská. Význam slova FARIARIX je interpretovaný ako „kráľ prievozníkov“. Meno sa nikde inde nezaznamenalo.

FARARIX je teda zložený z dvoch slov. Zo slova FARA a RIX. Fara je odvodzované z nemeckého fähre, čo znamená prievoz, prievozník je fährmann. Už na prvý pohľad však vidieť, že táto konštrukcia nemá logiku.

V slovenčine je FARA miesto, kde býva duchovný muž – farár. Slová farár i fara sú čisté slovenské výrazy bez akejkoľvek úpravy. Pôvod slova farár je však v súčasnosti nesprávne odvodzovaný od nemeckého ‘der Pfarer’. Podľa českých etymologov (1967), základné slovo fara pochádza zo staronemeckého pharre, a to zo strednelatinského parochia, a to zo strednegréckeho parokia a to od paroikos. A paroikos je vraj zložené z para, čo značí vedľa, a z oikos (dom). Podľa tohto teda katolícky farár je „bydlící vedle“, respektíve osoba nachádzajúca sa vedľa domu.

Avšak grécke slovo pre farára je papas a žiadny papas „nebydlí vedle“. Farári vo všetkých kultúrach obyčajne žijú na fare. Anglicky sa fare hovorí parish, nemecky pfare portugalsky paroquia, grécky paroikia, slovensky farský dom alebo fara, a nikto nevie odkiaľ sa to slovo vzalo. Určite však nie od bydlíciho vedle. Pritom fara je domovom alebo oddychovým miestom duchovného muža, ktorý vidí a vie viacej než kto iný. Takému svätcovi sa v dravidskej Indii hovorí pār (plural pārar) alebo pāramaņan čiže Brahman a jeho miestom oddychu je paroikai, odkiaľ potom grécke paroikia atď. Ten kto býva na paroikai je pār alebo pārar. [Dr. Cyril Hromník]

Farár teda odvodzujeme od pārar (tamilčina nepozná F), ktoré ak nám naozaj prišlo, tak len z východu, a od nás sa dostalo ďalej do nemčiny a nie naopak. FARA je teda originálny pôvodný názov, používaný našimi predkami niekoľko tisícročí. Otázkou zostáva ako sa dostal tento slovenský nápis na keltskú mincu. Jej keltskosť potvrdzuje výraz RIX, ktorý v keltčtine značí kráľ a slovo je vnímané ako obdoba latinského REX.

Z tejto chúlostivej situácie zdanlivo niet úniku, ibaže by Kelti prevzali od našich predkov slovo FARA v plnom význame a nápis na minci by bol potom čitateľný ako kráľ fary, či kráľ farárov. Tento variant je pomerne pochybný, preto si dovolím ponúknuť omnoho vierohodnejšiu aj keď kacírsku alternatívu. Tá je postavená na pochybnosti, či výraz RIX znamená v keltčine kráľ, inak povedané, či RIX na minci razenej na území Slovenska budeme čítať v keltčine ako kráľ, alebo v Slovenčine, s úplne iným významom.

Samotný výraz RIK v slovenčine neznamená nič. Avšak -ik je koncovka používaná pri zdrobneninách mužského mena, či povolania. A mužské povolania končili prevažne na –ar (kovár, bačár, murár, tesár, kolár, kuchár, tehliar, mäsiar, farár, bojar atď.).

Zdrobnenina sa v súčasnosti používa na zjemnenie slova, mena osoby, ku ktorej sa vytvoril bližší vzťah, náklonnosť, spriaznenosť. Ani v súčasnosti nie je zriedkavé, používanie zdrobneniny u človeka, ktorý požíva všeobecnú vážnosť, je medzi ľuďmi obľúbený a jeho slová a činy nie sú brané na ľahkú váhu. Vďaka tomu si ľudia k takémuto človeku vybudujú zvláštny vzťah, ktorý pri komunikácii prejavujú práve používaním zdrobneniny.

Koncovka sa takýmto spôsobom dostala aj do bežného života a ostala postupne z generácie na generáciu v podobe dnešných priezvisk, ktorých na koncovku RIK nie je málo. Palárik, Šafárik, Kolárik, Carik, Masarik (od záhoráckeho Masár) atď. Medzi túto skupinu možno zaradiť aj povolanie farár z ktorého pochádza výraz Farárik (FARARIX).

FARARIX teda nie je slovo zložené z dvoch slov, ale jedná sa o jedno slovo FARAR plus koncovka –IX, ktorú čítame ako –IK. Nalez mince s týmto textom, nielenže potvrdzuje slovenskú prítomnosť, v období pred naším letopočtom, ale zároveň dokladuje Hromníkovu argumentáciu týkajúcu sa pôvodu slova fara – farár.

Doposiaľ sa eviduje 23 mincí s nápisom FARIARIX z nálezov v Bratislave a v Rakúsku.


Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť.

Ako prvá sa narušila súdržnosť komunity – kmeňa. Jedinec dokázal byť samostatnejší, ba dokonca nezávislý od ostatných. Spoločná koordinácia činnosti a následne delenie sa z výsledkom práce sa dostávalo do úzadia, taktovku preberali jedinci platiaci za prácu a za služby. Nastal rozklad, požičiavanie peňazí, prišli úroky. Bezohľadní a chamtiví sa dostali k väčšiemu množstvu peňazí, za ktoré si mohli dovoliť väčší luxus, či dokonca vydržiavať väčšiu či menšiu skupinu bojovníkov – žoldnierov (bojov, bojarov). V rámci jednotlivých kmeňov nastala pomerne rýchla spoločenská diferenciácia.

Hodnotový úpadok bol v princípe zapríčinený väčším prísunom peňazí zvonka, ktoré v podstate neboli kryté žiadnym reálnym tovarom potrebným k bežnému životu. Boli síce z drahých kovov, ale ich použitie bolo závislé na všeobecnej akceptácii, pretože inak boli pre vtedajšie tzv. barbarské komunity bezcenné. V okamihu, keď tá akceptácia príchodom Rimanov vznikla, nastal jav, ktorý poznáme aj v súčasnosti. Prílivom nekrytých peňazí, nastal odliv hodnôt – dobytok, úroda, kožušiny, remeselné výrobky, čo malo za následok ich zdraženie. Zvýšil sa nedostatok, znížila sa životná úroveň obyvateľstva.

Problém peňazí (je úplne jedno, či sa jedná o zlaté, strieborné a medené mince, či bankovky) je odklon od ich pôvodného poslania. Predchodcovia peňazí boli poukážky (hlinené tabuľky, pergameny), ktoré reprezentovali konkrétny objem obilia, oleja či inej životne dôležitej komodity, reálne existujúcej, umiestnenej v skladišti banky. Držiteľ takejto poukážky mohol v ktorejkoľvek pobočke banky v rôznych častiach krajiny, v presne vymedzenom časovom horizonte, zameniť poukážku naspäť za konkrétne komodity. Banky boli v podstate akési obrovské skladištia tovaru. Banka si za túto službu samozrejme inkasovala určité percento z komodity, ktorú si vlastníci u nej nechali odložiť. Tento spôsob zjednodušoval tovarovú výmenu, diaľkový obchod, umožňoval preberanie záruk, či poskytovanie pôžičiek. Čo je dôležité poznamenať, platidlom boli poukážky reálne kryté tovarom. Nevýhodou tohto systému bola obmedzená trvanlivosť drvivej väčšiny komodít.

Neskoršie zlaté a strieborné mince prebrali úlohu týchto poukážok, pričom je pravdepodobné, že v prvopočiatkoch ich zavedenia boli kryté reálnym tovarom. Neskôr, keď ľudia začali dôverovať drahým kovom, sa od toho upustilo. Zlato a striebro sa stali zárukou bohatstva. Bohatstva čo má lesk, čo sa v sklade nepokazí, nezhrdzavie a je večné.

Drahé kovy však majú jednu vážnu chybu. Musia byť rovnako ako papierové peniaze akceptované obyvateľstvom, pretože zo zlata sa človek nenaje, nepostaví si z neho dom, a aj ako kov použitý pri výrobe zbraní, či náčinia, nestojí za veľa. V reálnom živote sú pre existenciu človeka bezcenné.

Ťažbou drahých kovov a následnou emisiou mincí z nich vyrobených, sa do obehu dostali peniaze, ktoré nereprezentovali plný sklad obilia, plné vínne pivnice, pasienky posiate dobytkom. Boli to len chladné ekvivalenty týchto hodnôt, ktoré vznikli ťažbou, tavením, razením a samozrejme stanovením ich nominálnej hodnoty.

So vznikom peňazí šlo ruka v ruke falšovanie peňazí. Do roztaveného striebra, či zlata sa prilievala meď, vďaka čomu bola hmotnosť dodržaná, no rýdzosť a tým aj hodnota a kvalita peňazí založených na drahých kovoch, bola výrazne nižšia, alebo sa jednoducho bronzové falzifikáty postriebrovali. Je veľmi pravdepodobné, že barbarom ponúkali falošné nekvalitné mince, ktoré na iných miestach, alebo o nejaký čas neboli akceptované.

Peniaze svojou povahou a použitím reprezentovali a reprezentujú moc. Každý kráľ, každý významnejší panovník chcel raziť vlastné mince, chcel mať kontrolu nad ich kvalitou a množstvom. Obeh peňazí a oceňovanie tovarov týmito peniazmi umožňuje efektívnu kontrolu majetku obyvateľstva a následne platenie a vyberanie daní. Zavedením peňazí, sa zo slobodných nezávislých území stávali vazalské kniežactvá fungujúce na princípe súdobého výpalníctva.

Kvalitu a množstvo obeživa samozrejme stanovuje a udržiava vždy ten, kto menu zavedie a kontroluje. Akékoľvek platidlo, v minulosti, ale aj v súčasnosti, vedie k rýchlemu až extrémnemu zbohatnutiu toho, kto menu emituje. Toto už vedeli aj starí Rimania, či pred nimi Gréci. Prostému ľudu sa peniaze ponúkali ako ľahko prenositeľný ekvivalent tovaru, ktorý sa dal dlhodobo skladovať bez znehodnotenia, bol odolný voči živlom a kedykoľvek použiteľný. Avšak tieto peniaze, ich množstvo, neboli kryté reálnym tovarom, boli vyrobené akoby navyše a ich zavedením do obehu, sa reálne tovary dostali na stranu emitenta (kedysi panovník, dnes bankári) a do rúk bývalých vlastníkov reálnych hodnôt sa dostali kovové pliešky, ktoré sa nedali jesť, nedali sa podojiť, nedali sa zasiať a ani sa z nich nevyliahli vajíčka. Tento bohapustý podvod a zderstvo sa žiaľ deje aj v súčasnosti, pri plnom vedomí všetkých zainteresovaných strán - tvorcov reálnych hodnôt i podvodníkov (bankári).


To že peniaze bežných ľudí v princípe zbedačujú, si aj dnes uvedomuje len málokto. Je to proces, ktorý je dlhodobý, takže nebije až tak do očí, avšak ľudstvo sa o tomto v podobe ťažkých hospodárskych kríz, či vojen presvedčuje cyklicky minimálne každých 50 až 60 rokov.

Riešenie takejto nepriaznivej situácie mohlo byť dvojaké. Prestať akceptovať nezmyselné peniaze, alebo začať raziť vlastné mince. Územie Slovenska v tom čase oplývalo hojnosťou zlata a striebra, a možno to bol jeden z hlavných dôvodov razby vlastných mincí. Druhou príčinou mohla byť čerstvo vznikajúca majetnejšia vrstva, ktorej systém kolobehu peňazí vyhovoval, pretože im prinášal zisky a umožňoval lepšiu mocenskú pozíciu v rámci kmeňa. Zavedením vlastnej meny mohli takýmto spôsobom jednak odolávať mocensko-finančnému tlaku Ríma, na druhej strane mohli si budovať vlastné mocenské štruktúry. Kto kontroloval menu (platí to aj v súčasnosti) ten mal pravidelné zisky z ničoho, no a samozrejme disponoval politickým vplyvom. Nákladovou položkou bolo iba vyťaženie drahého kovu, spracovanie a následná razba mincí. Výrobná hodnota vyrobenej mince (v súčasnosti bankovky) bola a je vždy menšia ako hodnota, ktorú reprezentuje.

Kvalita bratislavských mincí bola mimoriadne vysoká. Razili sa z takmer čistého striebra. Hmotnosť tetradrachmy sa pohybovala okolo 17 g. Statéry boli zhotovované z menej kvalitného zlata a vážili okolo 6 gramov. Predpokladá sa, že jeden statér mal hodnotu 5 veľkých a 35 drobných strieborných mincí. Vďaka svojej vysokej kvalite boli pravdepodobne cenené omnoho vyššie ako súdobé rímske platidlá. Tieto boli väčšinou zo striebra a z bronzu, iba zriedkavo zo zlata.

Až do začiatku 1. storočia n.l. [7/29] sa vďaka domácemu mincovníctvu a vlastnej mene na našom území, rímske platidlá objavovali len nepravidelne. Od 1. storočia n.l. až do 5. storočia n.l. však rímske peniaze domácu menu úplne vytlačili. V tomto období sa u nás vyskytovali nepretržite a stali sa hlavným platidlom na našom území. Boli objavené mince takmer všetkých rímskych panovníkov, a to najmä na západnom a juhozápadnom Slovensku. V 330 náleziskách sa podľa oficiálnych údajov našlo vyše 3360 kusov rímskych mincí [7/31].


Falzifikát denára rímskeho cisára Septima Severa (193-211). Averz: L SEPTIMIVS SEVERVS PERTINAX AVGI, reverz: VRBS ROMA, Ø 23 mm. Minca je vyhotovená z bronzu s viditeľnými stopami po postriebrení.

Takzvané „keltské“ mincovníctvo teda nebolo kultúrnym pokrokom, ale obyčajnou ekonomickou obranou voči agresívnemu (navonok nenásilnému) útoku zvonka – zo strany Rímskeho impéria. Aj preto sa po páde rímskej ríše domáce slovenské obyvateľstvo odvrátilo od systému zlatých a strieborných platidiel a prinavrátilo sa späť k výmennému obchodu. Formu peňazí prevzali sekerovité hrivny, ktoré mali svoju reálnu hodnotu v podobe odliateho železa, použiteľného pri výrobe poľnohospodárskeho náčinia, zbraní a bežných vecí dennej potreby.

Mince bratislavského typu boli objavené vo viacerých lokalitách na Slovensku, severovýchodnom Rakúsku, severozápadnom Maďarsku, v priľahlej časti Moravy a v Rumunsku. Sporadicky sa našli aj na českom území, v Juhoslávii, Taliansku, na zakarpatskej Ukrajine. Ich rozptyl zodpovedá presne územiu, ktoré v tom čase obývali Markomani, a zároveň i územiu neskoršej Maravy.

Územie Svébov podľa Strabóna

Markomani žili na území západného Slovenska, južnej Moravy, severovýchodného Rakúska, severozápadného Maďarska od nepamäti, čo priamo potvrdzuje aj Tacitus [32/II]:

O Germánoch samotných by som veril, že sú pôvodní obyvatelia a že sú prakticky bez prímesí cudzej krvi, ktorá by sa tam dostala od príslušníkov iných národov.

Tacitus nespomína žiadne sťahovanie národov, naopak, Germánov, a teda aj Markomanov, považuje za pôvodné obyvateľstvo Európy. Markomani spolu s Kvádmi, Naristami a ďalšími patrili do silnej skupiny germánskych Svébov. Tých Strabón vo svojom Zemepise VII, 3, 1 [53/141] umiestňuje jednoznačne [obr.]:

Južnú časť Germánie, tú, ktorá je v priamom dotyku s brehom Labe, teda obývajú Svébi. Ich bezprostrednými susedmi sú Geti, ktorých územie predstavuje pásmo na začiatku úzke, natiahnuté popri Istre (Dunaji) v južnom smere a v opačnom smere k predhoriu Hercýnskeho lesa, zahŕňajúc v sebe aj územie hôr, potom sa však rozširuje smerom na sever až po krajinu Tyrgetov...

Južnú časť Germánie – tvorili územia na strednom toku Dunaja, ktorá je v priamom dotyku s brehom Labe na severozápade a na opačnej strane z juhovýchodu boli ich bezprostrednými susedmi Geti. Lokalizácia je jednoznačná. Územie Svébov podľa Strabónovho opisu môžeme vidieť na obrázku.


Všetko nasvedčuje tomu, že mince bratislavského typu razili Markomani vo svojom centrálnom sídle menom Marobudon. Žiaden kmeň Bójov sa sem nikdy nepresťahoval, či už z Talianska, alebo z Čiech. Neexistujú na to žiadne písomné ani archeologické doklady. Naopak slovenské nápisy na minciach jednoznačne svedčia o prítomnosti slovenského živlu, ktorý bol vo vtedajšom svete známy pod pomenovaním Svéb či Germán.

Bratislavské opidum (obudon) – Marobudon skončilo tragicky. Archeológovia objavili doklady o katastrofe, ktorá ho zničila. Pri Vodnej veži sa našli rozvláčené kosti prinajmenšom desiatich mŕtvych ľudí a medzi nimi stopy po požiari, kovové predmety, spony, a to všetko zavalené kamením. Výrečné svedectvo ponúka železná strelka zapichnutá v spálenej drevenej konštrukcii, možno zvyšku opevnenia. Stopy po požiari sa našli aj na sedlárskej ulici a traja mŕtvi ľudia na Michalskej ulici.

Možno s istotou povedať, že mesto zaniklo násilím, následkom katastrofy, ale niektorí prežili a žili i na tomto území ďalej. Mesto sa už do svojej pôvodnej podoby nikdy neobnovilo.

V pamäti ľudí sa však sláva mesta Marobudon zachovala ako spomienka starodávny slávny hrad. Kto alebo čo zapríčinilo zánik mesta dnes nevieme jednoznačne určiť. Archeologické nálezy však dosvedčujú, že život úplne nezanikol, avšak meno Marobudon sa prestalo používať. Je pravdepodobné, že dlhé obdobie po katastrofe nemalo znovu obnovené mesto, či azda len osada, žiaden obranný systém, takže samotný výraz obudon či opidum, nevystihovali reálny stav a pomenovanie Marobudon zákonite zaniklo.


Osada a neskôr mesto, ktoré v stredoveku ani zďaleka nedosiahlo rozlohu starovekého mesta sa z nostalgie na jeho starú slávu a dôležitosť začalo nazývať preslávny, staroslávny hrad – t.j. Preslav Grad, možno i Preslav Hrad, ktorého nové pomenovanie bolo nemeckými kronikármi skomolené a zle preložené na Brezalauspurc.

Brezelauspurch, znamená Pre-slavs-burg, je mylne vysvetľované ako „Predslavov hrad“ alebo „Braslavov Hrad“. To isté vyjadruje aj iný názov z 11. storočia – Preslawaspurch. Hrad nebol pomenovaný podľa Svätoplukovho syna Predslava, ani podľa iného Braslava. Mená Preslav, Braslav, Breclav, Wroclav znamenajú „staroslávny“ a vyskytujú sa po celom slovanskom území. [1/142]

Meno Preslav nieslo aj hlavné mesto Bulharska, a aj Kyjev bol v stredoveku nazývaný „staroslávnym“. Preslav Grad – Preslauburg – Pressburg alebo Pre-slawas-purch je Staro-slávny-hrad (burg), z čoho bolo neskôr skomolené a skrátené na Pressburg [1/142].

Bratislavský Hrad bol teda v 9. storočí staroslávnym, prastarým hradom. V čom mohla tkvieť jeho starobylosť a sláva? Hrad musel byť jednoznačne sídlom a centrom moci slovenských panovníkov od dávnych čias. Tieto slávne a dávne časy zachycujú aj najnovšie archeologické vykopávky.

28. augusta 2009 tlačová agentúra SITA zverejnila senzačnú správu [62]. Na bratislavskom hrade počas rekonštrukčných prác našli archeológovia zlatý poklad z rímskeho obdobia. Na mieste historickej jazdiarne na Severnej terase bolo objavené murivo rímskych stavieb s kvalitnou liatou dlažbou vykladanou drobnými kamienkami. V interiéroch dávnej stavby našli črepy z nádob amfor, porovnateľných z nálezov v Taliansku, medzi nálezmi boli aj úlomky skla, železné a bronzové predmety.

11. augusta o 11:27 brigádnik objavil prvú zlatú mincu, zlatý statér s nápisom Biatec. Vzápätí na to našli archeológovia poklad, ktorý tvorili zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s nápismi Biatec a Nonnos. Tento unikátny nález je radený ako najreprezentatívnejšia stavba talianskeho charakteru (rímskeho) z obdobia prvého storočia pred naším letopočtom nachádzajúcim sa severne od Álp. Je zjavným pozostatkom kráľovského sídla - významného vojensko-hospodárskeho centra, zo slávnych čias pred naším letopočtom.

- pokračovanie -

3. septembra 2009

Oskár Cvengrosch

oc@sgo.sk


Celý seriál postupne nájdete na tejto adrese.


Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely

Úprava obsahu je možná len so súhlasom autora

Copyright © Oskár Cvengrosch

Zdroj: Marava.sgo.sk

máj 01, 2010 15:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top