Obrázok používateľa CEZ OKNO
TAJNÉ DEJINY SLOVENSKA časť X.: Sloveni - najgermánskejší Germáni 3. časť

"Diplomat Ibráhím ibn Jackúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia) uvádza 18: Slovania sú odvážni a bojovní. Keby neboli rozdrobení na veľa kmeňov a rodov, nijaký národ by ich nemohol poraziť."
Najvýznamnejším a zároveň i najväčším germánskym kmeňom boli Suebi. Tacitus o nich hovorí: "Teraz musím prehovoriť o Sueboch. Nie je to jediný národ ako Chatti alebo Tencteri, pretože zaberajú väčšiu časť Germánie a delia sa na menšie kmene s vlastným menom, avšak všetci dohromady si hovoria Suebi."

SLOVENI

Zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios vo svojej Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty, pričom medzi inými uvádza aj národ menom Suobeni 2.

Český preklad znie Suebové, Svébové latinský text pozná výraz Suebi 9, v anglickom preklade nájdeme slovo Suevi 10. Do slovenčiny je pomenovanie tohto veľkého národa prekladané ako Svébi. Rozdiel v názvoch Suebi a Suevi je v zámene písmen B a V. Táto zámena nie je ničím ojedinelá a vyskytuje sa v pomerne veľkom množstve slov, ako napríklad Dānuvius – Dānubius 11, Velehrad – Belehrad, Vulgarii (Bavorský geograf) – Bulgari (българин – Bulhar), Vratislaburgium 12 Bratislava, Frýgovia – Brigovia 13 (Trácky kmeň), al-Abar 14 – Avar, Venezia – Benátky (Benecia), S(a)klaba 14 – Sklavi, Wallachi – Blachi ale i farba – barva (čes.), kde F sa mení na B a naopak, B na V atď.

O zámene B za V je potrebné uvažovať i v prípade tajomného mesta Wogastisburg, ktoré je vedátormi márne hľadané po všetkých kútoch strednej Európy, pričom bolo vymyslených množstvo teórií o pôvode jeho názvu. Wogastizburg je v skutočnosti Bogastisburg, mesto boga, teda boha.

Tacitovi Suebi a Ptolemaiovi Suobeni sú zjavne jeden a ten istý národ nielen na základe zreteľnej podobnosti v názve (rozdiel v koncovke), ale i vzhľadom na to, že obývali tú istú lokalitu. Zdá sa, že Tacitus (prípadne neskorší prepisovatelia jeho diela) si zjednodušil prácu a skrátil pôvodné Suobeni na Suebi. Nie je však vylúčené, že sa používali výrazy obe. Suebi (Suevi) používali cudzinci, pretože zvyšok slova považovali za koncovku (bol pre nich zložitý). Suobeni (Suoveni) nazývali Suobeni sami seba, vediac, že o koncovke nemôže byť ani reči. Mocenským aj náboženským jadrom Suebov(Suevov) / Suobenov(Suovenov) bolo dnešné západné Slovensko, Morava, severovýchodné Rakúsko a severozápadné Maďarsko s pravdepodobným politicko-mocenským centrom v dnešnej Bratislave.

Nárečia na území Moravy a Slovenska (napr. Záhorie, Novohrad) si do dnešných čias uchovali špecifickú výrazovú črtu, ktorou je zámena spoluhlásky -l za -u (ų). Táto zámena však nie je uplatnená plošne, týka sa len určitej škály slov, takže napríklad Záhoráci poznajú nielen dųaň (dlaň), ųavica (lavica), škoųa (škola), ale i chvíla, košela, strela, ladvina, ležat, páleňica atď.

V nárečí na Záhorí je spoluhláska ų bilabiálna, úžinová, trená, znelá. Pri jej artikulácii je jazyk vzadu hore ako pri hláske u, ale trocha vyššie, bližšie k stredu. Pery sú zaokrúhlené a medzi nimi ostáva malý otvor. Pri artikulácii sa pery priblížia k sebe, ale sa nedotknú a vzdušný prúd sa otrie o pery a vychádza úžinou medzi nimi von 15.

Spoluhláska ų [zjednodušene možno čítať aj ako -u] sa používa napríklad v slovách ako: chųap (chlap), mųácit (mlácit), kųát (klát), kųást (klást), dųátko (dlátko), sųábnút (slabnúť), mųádnút (mladnúť), ųaň (laň), piųa (píla), žiųa (žila), voųat (volať), posųat (poslať), dųabat (dlabať), ųakomí (lakomí), sųabí (slabí), poųedňe (poledne, poludnie), maųé (malé), vesųo (veslo), šidųo (šidlo), skųo (sklo), strašidųo (strašidlo), veseųo (veselo), ųítko (lítko), zųí (zlí), zmrzųí (zmrzlí), koteų (kotel), mųáka (mláka) atď.

Ale i v slovách suníčko (slniečko), sunko (slnko), sųabina (slabina), sųaďučkí (sladučkí), sųáma (slama), sųamjení (slamení), sųaní (slaní), sųatkí (sladkí), sųobodňák (slobodňák), sųopat (slopať-piť), sųovenskí (slovenskí), SueviSuebi (SleviSlebi), SuobeniSuoveni (SlobeniSloveni).

Zámena –u za–l však nie je špecifikom iba západoslovenských nárečí. V roku 1842 Janko Kalinčiak napísal do Prostonárodného zborníka povesť „Zlý brat“ v podnárečí liptovskom 16. V povesti nachádzame slová ako mau (mal), dau (dal), dorástou (dorástol), volau (volal), odpoviedau (odpovedal), pokrútiu (pokrútil), povedau (povedal), šiou (šiel), išou (išiel), zakričau (zakričal), utreu (utrel), nevideu (nevidel), zaraduvau (zaradoval), vyšiou (vyšiel), zavolau (zavolal), nechceu (nechcel), prosiu (prosil), umieniu (umienil), plakau (plakal), spau (spal), prebudiu (prebudil), atď.

Obdobne Ján Botto zaznamenal žartovnú poviestku v nárečí „ako na Rimavskej doline hovoria“ (stredné Slovensko) 16. Aj tu nachádzame obdobné koncovky ako  bou (bol), vybrau (vybral), smieu (smial), prešou (prešiel), preplovau (preplával), vedeu (vedel), začau (začal), proseu (prosil), zatopeu (zatopil).


Sloveni sami seba teda nazývali Suoveni resp. Suobeni, cudzí prebrali skrátenú podobu Suevi resp. Suebi. Je zjavné, že pomenovanie Suebi sa do slovenčiny prekladá nesprávne ako Svébi. Správny preklad slov SuebiSuobeni znie SLEVI – SLOVENI!

V súvislosti so vzťahom Suebi – Sloveni je dôležité vysvetliť výraz Slovan/Slovania. Označenie Slovan je novotvar vyfabrikovaný neslovenskými dejepiscami v 19. storočí 17. Pôvodný výraz Sloven zjavne nepasoval do emancipačného rozvoja najmladšieho zo Slovenských národov (Čechov), bol prekrútený a upravený na Slovan, ktorý sa v duchu Herderovej filozofie začal používať plošne pre všetky jazykovo príbuzné národy strednej a východnej Európy, ktoré sú dnes známe pod pomenovaním Slovania.

Len ten, kto nechce vidieť, nevidí, že výrazy Slovan, Slovien, Slovän sú iba variantmi jedného a toho istého pomenovania SLOVEN. Nekompromisne to potvrdzuje samotná jazyková variácia nárečí na Slovensku. Pre porovnanie: kléšče(zah.) – kliešte – klišče(šar.), žesc(šar.) – zjesť, ac(šar.) – vziať, viľac(šar.)  – vyliať, šerdečko(šar.) – srdiečko, svaty(šar.) – svätý, nesc(šar.) –niesť, hreda(šar.) – hrada, češky(šar.) – ťažký,  ec(šar.) – mlieť, drapac(šar.) – driapať, vrieskať – vrešťať – vriskac(šar.), svátek (čes.) – sviatok – šveto(šar.), černí(zah.) – čierny – čarny(šar.), čepica(zah.) – čiapka – čapka(šar.), ceųí(zah.) – celý – caly(šar.), visat(zah.) – visieť – višec(šar.), atď. a samozrejme i Sloveni -Slovieni – Slovani. Potvrdzuje to aj existencia dvoch krajín s rovnakým názvom – Slovensko a Slovenija (od Sloven), ktorých obyvateľstvo si ponechalo pôvodné pomenovanie také, ako sami seba Sloveni (Suebi) pôvodne nazývali. Je paradoxné, že –e sa mení na –a iba v slove Slovák, či Slovácko (Slovensko sa mení na Slovák, Slovácko). Tu je dobré znať, že obe boli vyfabrikované v 14. storočí ako hanlivý výraz pre Slovenov na východ od Prahy. Výrazy sa vžili do takej miery, že sme sa s týmto pomenovaním stotožnili, napriek tomu, že naše ženy ostali Slovenky (nie Slováčky) a všetci žijeme na Slovensku (nie na Slováčsku). 


Sloveni (kedysi aj Suebmi nazývaní) tvorili silný, a dá sa povedať, dominantný národný celok v Európe, jazykovo pomerne kompaktný. Slabosťou Slovenov však bola decentralizovaná moc, rozdrobená na veľký počet kmeňov, ktoré medzi sebou súperili. Poukazuje na to i španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb at-Turtúší (zhruba polovica 10. storočia), ktorý uvádza 18:

Slovania sú odvážni a bojovní. Keby neboli rozdrobení na veľa kmeňov a rodov, nijaký národ by ich nemohol poraziť.

A tak vďaka vzájomným nešvárom, cielenej intrigánskej politike Frankov a stredovekej rímskej cirkvi sa podarilo postupom času jednotlivé kmeňové celky rad radom pokoriť. Počnúc cca. 18. storočím sa rozklad zavŕšil vymazaním dôležitých častí histórie a Sloveni sa postupne stali zatracovanými Slovanmi, ktorých pravlasťou sa stali Pripjaťské močiare.

Označenie SuebovSuebenov za Slovenov a zároveň Slovenov za najsilnejší a najpočetnejší kmeň Germánov (dnes Slovanov), znie tak fantasticky, že hneď pri prvom počutí nastane rázne odmietnutie. Tu však treba mať na zreteli dva dôležité fakty. Po prvé, táto fantastičnosť nesiaha ani po päty fikciám o Pripiaťských močiaroch, a po druhé, neexistuje nič, čo by toto tvrdenie popieralo, naopak, jestvuje obrovské množstvo dôkazov, ktoré toto tvrdenie priamo i nepriamo podporujú.

Literatúra:

1. Július Handžárik, Maďarské podvody, Eko-konzult 2009, str.30

2. Marián Tkáč, Kedy sa začínajú slovenské dejiny, Literárny týždenník 24. júl 2009

3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 117-119

4. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 367

5. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976

6. Vladimír Ferák, Čo hovorí DNA o genetických koreňoch slovenskej populácie, Katedra molekulárnej biológie, Prírodovedecká fakulta UK. https://www.vedatechnika.sk/SK/VedaASpolocnost/NCPVaT/Stranky/CoHovoriDN...

7. The Y Chromosome Consortium, The university of Arizona, http://ycc.biosci.arizona.edu/

8. Origins, age, spread and ethnic association of European haplogroups and subclades, http://www.eupedia.com/europe/origines_haplogroupes_europe.shtml

9. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XXXVIII, E Wikisource

10. Publius Cornelius Tacitus, Germania, translation based on A.J.Church and W.J.Brodribb (1876), from Wikisource

11. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 156

12. MAGNAE MORAVIAE FONTES HISTORICI I, Státni pedagogické nakladatelství PRAGAE-BRUNAE, 1964, str. 342

13. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 142

14. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 232

15. Konštantín Palkovič, Záhorácky slovník, Vydavateľstvo HEVI, s.r.o. 1997, str. 177

16. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok II, Tatran, Bratislava 1974, str. 223, 297, 157

17. Cyril A. Hromník, Vsup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, KULTÚRA 15/09; Tajne dejiny – http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=68

18. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245

19. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 52

20. Tacitus, Z dejín císařského Říma, Svoboda 1976, str. 43

21. Dejiny slovenčiny, Wikipédia

22. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 182

23. Rudo Irša, osobná korešpondencia autora

24. W. R. S. Ralston, Songs of the Russian People, 1872, str. 87, http://www.sacred-texts.com/neu/srp/srp00.htm

25. Juraj Šípoš, osobná korešpondencia autora

26. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, str. 158

27. AMMIANI MARCELLINI HISTORIAE LIBER XXXI, http://www.thelatinlibrary.com/ammianus/31.shtml

28. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str. 145

29. Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, zväzok I, Tatran, Bratislava 1974, str. 379

30. NATURAL HISTORY OF PLINY, TRANSLATED BY THE LATE JOHN BOSTOCK, M.D., F.R.S. AKD H. T. RILEY, Esq, B.A., LATE SCHOLAR OF CLAEE HALL, CAMBRIDGE, LONDON; HENRY G. BOIIN, YORK STREET, COVENT V MDCCCLI.str 348

31. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 757

32. Ľubomír Ď u r o v i č, ZPRÁWA PJSMA SLOWENSKÉHO TOBIÁŠA MASNICIA* A PROBLÉM SLOVENSKEJ IDENTITY

33. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Ganeš a Kumara – úvod do hinduizmu, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/ganesh.htm

34. Rudolf Irša, Slovo a Oslovanoch ich démonoch a bohoch, str.128

35. George Nandana Sipos (Juraj Šipoš), Boh Skanda, http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/skanda.htm

36. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

37. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 154

38. Recenzia : Slovenské dejiny I., Anton Semeš, recenzia bola uverejnená v dvojtýždenníku Kultúra 16/2009

39. A.F. Zvrškovec, Vandalizmus a Vandali časopis Tempo – 5.jún 2006

40. Carta Marina-lightened.jpg, http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Carta_Marina-lightened.jpg

41. Publius Cornelius Tacitus, De origine et situ Germanorum, anno domini XCVIII, kap. XL, E Wikisource

42. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 245, 242

43. Ján Steinhübel – Nitrianske kniežatstvo, vydavateľstvo RAK, Bratislava 2004, str. 17

44. Плачевная речь по Карлу XI, или На каком языке говорили в Швеции?, http://gorod.tomsk.ru/index-1228868796.php

45. NORDISK TIDSKRIFT för BOK OCH BIBLIOTEKSVÄSEN, UPSALA & STOCKHOLM, ALMQVIST &WIKSELLS BOKTRYCKERI-A.-B., ÅRG. I. 1914, str. 368, http://runeberg.org/bokobibl/1914/0003.html

46. Július Špaňár/Jozef Hrabovský, Latinsko/slovenský a Slovensko/latinský slovník, SPN 1962, str. 267, 266, 270, 271

47. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 133

48. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 241

49. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárno informačné centrum, Bratislava 1999, str. 238

50. Vojtech Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Vydavateľstvo PERFEKT 1998, Bratislava, 236

Z pripravovanej knihy "Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek"

- pokračovanie -

21. júl 2010

Oskár Cvengrosch

oc@sgo.sk


Celý seriál postupne nájdete na tejto adrese.


Text zo stránok www.tajnedejiny.sgo.sk je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely

Úprava obsahu je možná len so súhlasom autora

Copyright © Oskár Cvengrosch

Zdroj: tajnedejiny.sgo.sk

august 22, 2010 15:59 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top