Obrázok používateľa CEZ OKNO
Tajný kód kráľa Svätopluka: Stretnutie

Toto je príbeh o REČI. Toto je príbeh o tom ako sa Králi učili napĺňať svoje slová Sebou. Tak znejú úvodné slová textu, ktorý som obdržal za zvláštnych okolností /budem o nich ešte písať/ v jeseni roku 2001, krátko po udalostiach v New Yorku. Prežíval som vtedy zvláštne obdobie: pracoval som na veľkom developerskom projekte, ktorý mal navždy vyriešiť moju ekonomickú situáciu. Mal som pocit, že som len krok pred uskutočnením ďalšej svojej veľkej vízie – tentokrát neišlo o film, ale o „reálie“. Stáli sme pred podpisom dôležitých zmlúv a od práce „autora vízie“ závisela ich realizácia: cítil som na sebe bremeno obrovskej zodpovednosti a tak som aj k práci pristupoval. V jeseni toho roku som svoju myseľ napínal na maximum – usiloval som o napísanie „story“, z ktorej sa mal celý mega-projekt odvíjať: spoliehal som síce na svoji intuíciu, svet investorov a bankárov však odo mňa vyžadoval absolútne racionálne formulácie.

Tvoril som „scenár“, ktorý mal slúžiť ako základný príbeh nielen pre architektov – mal byť základom prevádzky celej siete zariadení, zjednocovať ich chod a zároveň zachovávať ich jedinečnosť. Na okraj podotýkam, že išlo o projekt v oblasti turistického ruchu, do ktorého investor zapájal primátorov a starostov na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch – o projekte vedela vtedajšia vláda a mal byť podporovaný z fondov EU.

Toto všetko predosielam nie pre to, aby som zdôrazňoval svoju vlastnú dôležitosť – ale preto, aby som naznačil atmosféru v ktorej som sa koncom roka 2001, keď mi celkom nečakane prišlo do života posolstvo dávnych predkov, nachádzal.

Pohyboval som sa vo veľmi „racionálnom“ svete medzi investormi, podnikateľmi i politikmi a taká bola aj moja myseľ: nemohol som si dovoliť žiadne „ezoterické“ úlety – moje tušenia o tom, že tento svet funguje zároveň vo viacerých dimenziách som si zaznamenával prostredníctvom svojich tajných kroník už roky – neveril som, však, že by niekedy mohli uzrieť svetlo sveta: boli to „iba“ rozhovory so sebou samým...

Bol som rozdvojená bytosť – značnú časť dňa mi zaberala moja občianska práca, pri ktorej som sa /napriek jej vonkajškovej lukratívnosti/ necítil byť celkom naplnený... Pokúšal som sa o prepojenie mojich dobre utajovaných intuitívnych vízií a takzvaného reálneho sveta: táto metóda mi dobre fungovala už od čias, kedy som pred desaťročiami nastúpil na filmovú fakultu – nebol som tak dobre erudovaný, ako moji spolužiaci, nemal som „prehľad“, lebo štúdiá ma nikdy veľmi nebavili: o to viacej som bol nútený používať svoju intuícu a cit pre veci. A moji profesori to kvitovali – to bolo jedno z mojich prvých veľkých prekvapení: moji profesori uznávali to, čo vychádzalo z môjho dobre utajovaného vnútra! Neskôr som túto „metódu“ používal vo svojom zamestnaní dramaturga a secenáristu a neskôr v podnikaní... V čase osudnej jesene stáli na „sile mojej intuície“ naše zmluvy – našťastie majiteľ developerskej firmy, starý vzdelaný pán, moje myšlienky „bral“ a nútil ma pokračovať ďalej a rozvíjať ich...

Svoju „story“ som staval na princípe „genia loci“ - neskôr o tom azda napíšem, nateraz azda postačí, ak spomeniem, že dve hlavné lokality, na ktorých sa mali projekty budovať stáli na miestach s historickým duchom dávnych Slovanov a Keltov.

Musím priznať, že Slovanmi a Keltami som sa do tej doby málo zaoberal – zaujímali ma viacej „exotické“ a „vzdialenejšie“ tajomstvá: Majovia, Toltékovia, dávny Tibet, India, Japonsko, Čína... Musím priznať, že som dokonca pramálo vedel o historickom kráľovi Svätoplukovi – o to väčší „šok“ som prežíval, keď som sa - prostredníctvom Tichého Hlasu, ktorý sa mi jedno dopoludnie, priam prostred práce na projekte prihovoril - okamžite ocitol vo svete kráľa Svätopluka!

Nikdy som nič nečítal o kráľovej smrti – nevedel som kde zomrel, kedy a ako zomrel – teraz som však stál takpovediac pri jeho smrtnom lôžku! Cítil som a vnímal jeho pocity a to ako sa z posledných síl snaží odovzdať posolstvo svojim synom – zároveň s vedomím blížiaceho sa konca si však u v e d o m u j e, že je neskoro: synovia sú zabratí každý do svojho života a počúvajú ho azda len tak „jedným uchom“ - umierajúci kráľ si j a s n e uvedomuje tragiku toho, že ich už „nestačí poučiť“ - že pôjdu svojim vlastným smerom za osudom, ktorým je ich rozdelenie a rozpad ríše, ktorú sa pokúšal vybudovať...

Bol som svedkom historickej udalosti, alebo som „iba“ vstúpil do legendy?

Dnes na to pozerám rovnako ako na iné veľké príbehy, ktoré ovpyvnili dianie vo svete: nie je azda také dôležité ako, kedy a či sa vôbec odohrali: dôležité je to, čo prinášajú, čo reprezentujú... Počas tých štyroch, či piatich dní, keď mi Hlas Ticha prinášal posolstvo kráľa Svätopluka a ja som ho poslušne a poctivo zapisoval, som sa cítil byť súčasťou toho rozprávania: nemalo pre mňa iba formu slov – bol som účastníkom všetkého „o čom bola reč“ - slová mali pre mňa iný význam, ako len racionálny: ožívali pred mojim zrakom a tak som ani nachvíľu n e p o c h y b o v a l, že to, čo vnímam, vidím a počujem je AUTENTICKÉ!

Vošiel som do toho priam prostred rozpísaného textu pre investora – v jednej chvíli som uviazol v spleti mysle a nevedel som, ako z toho von – naozaj som si zobral na seba veľké bremeno! Zdalo sa mi, že sa nikdy nedopracujem k cieľu a všetkému je koniec – moja intuícia nestačila živiť hlas mojej mysle, alebo naopak – moja intuícia sa prelievala cez „hrádzu“ slov, trhala ich na kusy ako hrádzu vodnej nádrže pri zemetrasení – a slová strácali svoj sémantický význam, menili sa na nesúvislý bľabot...

Paniku vystriedalo pobavenie: môžem si predsa aj ja dovoliť pauzu a oddych, toto predsa nikto nebude po mne čítať, toto je len medzi nebom a mnou...

A tak som ten bľabot zapisoval. Slová nemali žiaden význam – napriek tomu však mali v sebe akýsi rytmus, pripomínajúci dávny a zabudnutý jazyk... Predstavte si, že sedíte a prostred „vážnej“ práce začnete písať nezmyselné a nikdy nepočuté slová a pokračujete v tom riadok za riadkom...

Azda som popísal pol strany, možno stranu, dve a bľabot sa postupne menil...

Dostával obrys mojej rodnej reči... Začal som písať prvé slová a bolo mi jasné, že ma čaká veľké, veľmi veľké dobrodružstvo: vedel som, že jeho „úspech“ závisí od toho, ako dokážem nepočúvať hlas racionálnej kontroly – uvedomil som si celkom jasne, že po celý život počúvam iba tento hlas – nazývam ho hlas Kontrolóra... Fascinovaný veršovačkou, ktorá sa mi vynárala pred očami, rozhodol som sa v tomto nezvyčajnom rozpoložení vytrvať, pokiaľ to dokážem... Ešte nikdy som svojho Kontrolóra neopustil na takú dlhú dobu: trvala niekoľko po sebe idúcich jesenných dopoludní a konečným výsledkom bol vyše osemdesiatstranový veršovaný text... Musím povedať, že nie som básnik – povolanie scenáristu vás núti písať prozaicky a ja som bol odchovanec veľmi realistickej filmovej školy – bola ovplyvnená dokumentaristikou a azda i talianskym neorealizmom...

Toto však boli veršíky /neskôr som si ich „umeleckou“ hodnotou nebol istý – ostýchal som sa však pred kýmkoľvek priznať, že som písal „automaticky“, že som počúval akýsi hlas, ktorý nebol hlasom v mojej hlave a podobne...Bál som sa výsmechu a možno aj straty autority v biznyse, aký som vtedy robil a ktorým som sa živil.../! Navyše nevychádzali odo mňa – neboli v pravom zmysle slova „moje“ - jedným z hlavných pocitov, ktoré ma počas písania sprevádzali bolo jasné vedomie, formulované do slov : TOTO NIE SOM JA! Bolo mi naprosto jasné, že „toto nie som ja“ - že ten, ktorý sedí za písacím stolom pod oknom nie je ten „ja“, ktorého som považoval dlhé roky za seba samého – namiesto pocitov zmätku som však prežíval pocity neuveriteľného pokoja a – nebojím sa to už povedať: blaženosti...

Ak existuje čosi ako „blaženosť“, potom má takúto podobu a ja musím priznať, že odvtedy som ju v takej intenzívnej podobe už nezažil. Moje písanie bolo teda sprevádzané pocitmi „nie-ja“ a napriek tomu som v e d e l, že práve to „nie-ja“ je mojou pravou podstatou. Bolo to, akoby som sa s t r e t o l s kýmsi dávno známym – bolo až zarážajúce, kde som doteraz bol, kde som mal oči a uši, že som ho nevnímal. Bol som v prítomnosti seba samého – tak ako som bol v svojej vlastnej prítomnosti v rannom detstve. Ten „ja“, ktorým som bol počas všedných dní načas ustúpil a nechal priestor môjmu pôvodnému „nie-ja“...

Tichý Hlas nebol ten, ktorý bežne počúvam ako hlas vo svojej hlave – prichádzal kdesi zvnútra, doslova z oblasti brucha a srdca a diktoval mi slová a verše...

Každé slovo však pre mňa znamenalo osobitný zážitok – bolo to, ako keď sa slová rozplývajú v priestore a zároveň sú týmto priestorom – bol som vtiahnutý do slov -

a stával som sa Slovom...

Na tomto mieste sa zastavím.

Poviem len toľko, že text som na niekoľko rokov odložil na dno šuflíka a neodvážil som sa doň nazrieť – azda som sa aj bál, že si už nedokážem evokovať stav, ktorý ma pri písaní doprevádzal – azda som pochyboval o kvalitách a umeleckej úrovni textu...

Môj život sa vyvinul inak, ako som si v roku 2001 predstavoval – investor začal odrazu zvláštnym spôsobom zahýbať a nakoniec sme sa dozvedeli o jeho páde... Museli sme hľadať iné riešenia – nakoniec som z podnikateľskej sféry celkom dobrovoľne odstúpil a vydal sa na cesty... Absolútne som premenil svoj život – bez toho, aby som znova čítal ukrytý a utajený text, išiel som za čímsi veľmi neurčitým, hmlistým a možno až bláznivým... Odišiel som do odľahlých a zabudnutých končín Andalúzie – urobil som takmer šialený kotrmelec, či skok do neznáma... Rozhodol som sa raz a navždy skoncovať so sebou, akým som dovtedy bol a nájsť toho, ktorého som poznal pri písaní textu o kráľovi Svätoplukovi... Bolo to rozhodnutie, ktoré mi privolalo vlnu nevraživosti, nepochopenia a aj nenávisti – naštastie mal som pri sebe svoju lásku, ktorá zažívala to isté: vyvliekali sme sa z minulosti a minulosť nám to nevedela odpustiť...O všetkých týchto dobrodružstvách postupne píšem a zverejňujem ich na internete... V ich základe však stojí posolstvo dávnych predkov, ktoré mi „rozprával“ Tichý Hlas...

Musel som sám seba premeniť, aby som mohol prečítať text po druhý krát, ba ho i prepísať do elektronickej podoby – prvýkrát som tak urobil po našom návrate z Andalúzie v roku 2005. Ešte stále však neprišla chvíľa jeho zverejnenia.

Ja ti len dávam, čo som videl.

Chcem to zveriť ostatným cestou teba.

Ak ti dajú šancu.

A počutý budem vtedy, keď príde moja doba.

V tomto úryvku je naznačené, že sa mám podriadiť čomusi inému ako svojej vôli, ale aj varovanie pred nástrahami môjho ega...

Ale nikdy nerob zo seba proroka.

Lebo ty len plníš Jeho Dielo.

Preto buď ostražitý, z osídiel vyvleč sa ako úhor!

Nedaj sa chytiť do pascí!

Tak čakaj až do chvíle ktorá nadíde

A bude krátka.

Tak konaj svoje dielo.

Čakal som na znamenia – čakal som na chvíľu, „ktorá nadíde a bude krátka“...

A tie znamenia dnes prichádzajú. To, čo odhaľujem, robím postupne... Nemôžem postúpiť ani o krok ďalej, pokiaľ si sám v sebe nevyjasním veci, ktoré si vyjasniť mám... Cesta k Tajomstvu nie je bez prekážok – každý level je „zabezpečený“ ochranou a tak bez práce na sebe samom chápem text len veľmi „obyčajne“ - jeho hlboké vrstvy pre mňa ostávajú ukryté...

Učím sa „vojsť do Slova“ - a ten proces je ako cesta tunelom, plným démonov...

Po rokoch svojich skúseností znova otváram text a pokúšam sa doň vstúpiť tak, ako som bol v ňom, keď som ho písal... Moje staré ja „nemá šancu“ pochopiť ho a vojsť...

Ako to myslel Tichý Hlas v úvodnom verši: Toto je príbeh o tom ako sa Králi učili napĺňať svoje slová Sebou? Ako je možné „naplniť svoje slová Sebou?“

Dnes viem, že rozprávač príbehu nemal na mysli len „hovoriť pravdu“ - mal na mysli stať sa súčasťou Reči Boha – stať sa jej malou časťou, Slovom... Na rozdiel od reči v hlave, Reč Boha predstavuje náš deň, náš život, náš osud. Každý z nás je časťou Veľkého Rozprávania – sme vetami tohto gigantického príbehu, ktorý siaha cez čas a priestor a zahŕňa do seba dejiny Vesmíru... V tom Príbehu znamená náš osud „jednu vetu“, či „jedno slovo“ - jedno špecifické slovo – KÓD!

Prečo však Hlas Ticha hovorí o tom, že „králi sa učili“? Je treba učiť sa čosi, čo je nám vopred dané? Ak sme Rečou Boha, čo sa máme ešte učiť?

Ako ľudské bytosti sa pohybujeme vo sfére svojich vlastných predstáv – vedie nás hlas našej mysle a my ho počúvame dvadsaťštyri hodín denne... Nevnímame priestor, ani čas našej skutočnosti... Na to, aby sme vnímali naše „tu a teraz“ musíme sa rozhodnúť vystúpiť z tohto iluzórneho sveta – vystúpiť cestou meditácií, alebo cestou poznania. Kráľ Svätopluk hovorí o ceste poznania príbehu – o učení našich dávnych predkov. Poznaním príbehu a jeho KÓDU – SLOVA na vrchole z príbehu v y s t u p u j e m e: poznávame svoje „nie-ja“. Svojim „nie-ja“ - teda Sebou /s veľkým „es“/ n a p ĺ ň a m e spätne svoj vlastný príbeh – až potom je náš príbeh dokonalý a vyjadruje Reč Boha – vyjadruje ju v e d o m e!

Učenie kráľa Svätopluka som „študoval“ bez toho, aby som ho znova čítal – bolo dokonca lepšie, že som ho odložil „ad acta“- pretože bez mojich nasledujúcich skúseností, by som neprenikol do jeho vrstiev... Moje „nasledujúce skúsenosti“ zahŕňajú môj životný osud – okrem toho však aj štúdiá I-tingu, kabalistického stromu života, toltéckeho nagualizmu a mnohých iných – tieto „modely existencie“ mi mali len potvrdiť moje prvotné presvedčenie že mám v rukách esenciu dávneho učenia Slovanov, ktoré je omnoho staršie ako historicky doložená Svätoplukova ríša.

Z tohto pohľadu je obdobie z pred tisíc rokov už len časom pokusu o znovuobnovenie dávnej kozmológie, ktorej pôvod presahuje tisícročia...

Jednou z príčin, prečo som dlho odkladal zverejnenie týchto tajomstiev je, že očakávam búrku z radov tých, ktorí uznávajú históriu, len pokiaľ je doložená písomnými svedectvami historikov... Veľmi dávna história Slovanov nie je zatiaľ doložená písomne /nenašli sa písomné dokumenty/ - to však neznamená, že neexistovala. Ak nie ste na zozname VIP a médiá o vás nevedia, neznamená to, že nie ste na svete. Dávna smotánka písala písomnú históriu – ak na jej zozname nie sú dávne ríše Slávov, neznamená to, že neexistovali... Ich „neviditeľnosť“ v histórii vyplýva zo spôsobu, akým svoju realitu formulovali a vytvárali – nepotrebovali totiž stavať „nesmrteľné“ stavby a kamenné mestá – boli to magické bytosti, ktorých svet bol veľmi subtílny – svoje konštrukcie v hmotnom svete tvorili len na čas, počas ktorého ich potrebovali – potom sa všetko rozplynulo v súlade s Cyklami Stvorenia a prírody...

Žili v harmónii so svojim okolím a sebou samými... Boli to skutoční a veľmi mocní bojovníci pokory...

Bez toho, aby som sa usiloval toto učenie pochopiť racionálne a potvrdiť si ho porovnaníms ostatnými ukrytými učeniami sveta, ale aj so súčasnou vedou a najodvážnejšímimodelmi vesmíru /napríklad teória superstrún/, udalosti môjho života ma viedli k tomu, že som ho mal predsalen možnosť p o r o v n a ť... Moja istota o tom, že mi Tichý Hlas prostredníctvom príbehu o kráľovi Svätoplukovi „nadiktoval“ esenciu kozmológie dávnych predkov sa vo mne upevnila natoľko, že dnes zverejňujem zdroj, z ktorého čerpám poznanie pre svoje články: je ním TAJNÝ KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA...

- pokračovanie -
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

september 10, 2009 19:32 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top