Obrázok používateľa CEZ OKNO
Tak si žijem 12.

Nedeľa. Ráno o 10tej otváram oči, uvedomujem si svet okolo a kladiem otázku: čo třeba dnes urobiť? Odpoveď: Nič. Čokoľvek urobíš, je bonus. Všetko si potichu rastie, kvitne, po nočnom daždi mocnie. Rastliny i zvery. Tak sa vyberám do sveta, samozrejme pol dňa makám, pobehujem tu s kosou, tu s hrabľami či vidlami, riadim, skrášľujem, zdokonaľujem. Kosím prasličku a kamilku, reku nasuším a popredám... z rodového statku bude hádam liekom s veľkým L. Teraz to tu vyzerá ako z permakultúrnej knižky (až na ten anglický trávnik pred domom:-)). Už teraz hej, keď som vytrhal takmer všetky bodliaky a každý večer vyvraždím kolo stovky slimákov. Mám ale pri tom silný pocit, že zabíjať kvôli jedlu nie je to pravé...

19. 6. 11

Cítim, ako mi to degeneruje myseľ - na tú chvíľu sa musí stať trochu tupou a bezcitnou. A to je niečo, ako keď stratíte čuch. Dá sa to prežiť, ale nie ste kompletní. To isté sa mi v poslednom čase deje pri trhaní buriny (sprievodných rastlín). Myslím že znečistenie mysle zabíjaním je dôvod, prečo Anastázia hovorila, že burinu nemožno trhať, ale možno ju v prípade potreby strihať... Trhanie buriny je tiež zabíjanie, deštrukcia, niečo proti Životu. A s tým súvisí aj odpoveď čo mi došla ma moju otázku: čo je príčinou toho, že sa mi na pozemku „deje“ toľko bodliakov? Nečakaná odpoveď: Monokultúra! Hm. U mňa? Veď ešte aj tie paradajky sotva vidieť spod buriny... No, u mňa nie, ale okolo mám 60 ha jačmeňa. A príroda robí čo vie, snaží sa ozdraviť chorú zem, povolá do deja mocných bojovníkov - samurajov. Pcháč a pýr. A tí sa snažia čo im sily stačia... Ale ani najlepší samurajský meč nestačí na dávku zo samopalu... a tak hynú Bojovníci pod samopalom jedov človeka... a slúžia, nevítaní, bez úcty toho, pre koho prišli... konajú svoje veľké Dielo záchrany zeme. Padne malé semienko na holú zem. A vie: tu ma treba. Musím sa snažiť, inak tu bude púšť... A rastie v nehostinnom, tam, kde nik nechce, abo nemôže. Pustí teda samuraj - Pcháč do zeme korienok, nehľadí na ťažkosť, len hlbšie, kde sú ukryté živiny, vysať ich na povrch z hĺbok, kde ich voda splavila nemajúc zábrany v poraste, na svetlo vyniesť, aby iní mohli z jeho tela neskôr žiť. A po ňom brat-samuraj pýr, čo už nie do hĺbky, ale do šírky sa má rozchodiť, aby zem konečne prikryl a skypril, aby sa prevzdušnila a iní tam mohli žiť, (preto má korene ako šípy čo i cez zem tvrdú ako skala preniknú,) - od pastierskej kapsičky, cez malinčie a liesky, až po prales so stáročnou dubinou... to nemôže Pcháč, lebo na iné je tu. Viem - v pýre mrkva nenarastie. Už som skúsil. A tak beriem motyku a kopem het. Nevie zem že ja nechcem púšť, že tam hodlám mrkvu a šalát, tak, aby bola celá zakrytá. Zabudol som jej to oznámiť. A tak sa snaží pýr byť rýchlejší ako púšť, čo som spravil motykou. A darmo si to zastieram tým, že ja vlastne životu (mojej mrkve) slúžim. Ale bodliaky zabíjam. Nenechám ich čerpať Silu z hĺbky zeme a nosiť ju na povrch. Inak by som nemal čo jesť, bo mrkva v bodliaku nevzíde. A potom musím robiť kompost. Ale to chce čas. A tak je moje hokkaido bledé a slabé, lebo nemá živín, ... sú dole, kde dočiahne len Bojovník-Pcháč. Viem, nejde mi to všetko hneď, bez zabíjania ešte neviem, ale hľadám... a nájdem, viem.

Inak to mám na lúke. Bodliaky kosím a nechávam ležať na zemi, z jedného koreňa ich rastie potom niekoľko, a je viac živy z hĺbky na povrchu, a miesto púšte kvitnúca lúka... - ale nie hneď. A zaťažko mi je čakať, na bodľačie sa nečinne prizerať. Musím si vždy znovu siahnuť do tej Pravdy o Bodliakoch, aby som ich ani myšlienkou za ich službu Zemi nezranil...

Tak sme to dostali od našich nedávnych predkov. Pokazené. A sami opravujeme väčším kazením. Lebo myseľ je tupá a ťažká, (ako naše telá). Pokračujeme v chybách a pridávame ďalšie. Zvyšujeme tlak na Zem i seba samých. Tak to asi Boh nechcel. Všetko stvoril k dostatku. A myslím si, že buď sa to opraví samo – po vymretí ľudstva ako škodlivého elementu v prírode, alebo to opravíme my, keď prestaneme byť škodlivým elementom zeme.

Napriek tomu som si dnes ráno vyšiel s košíkom nazbierať raňajky do mojej záhradky, a veru s plným som prišiel, hody boli, ako každý deň (Jahody, 3 druhy šalátu, skvostná vodnica, hrášok sladký ako med, už trochu (riadne) štipľavá biela i červená reďkev, prvá mrkva, list mangoldu, trochu medovky, k tomu hrudka dobrého kozieho syra a kus chleba...) A bez chémie. Hoci nadumal som sa riadne, a aj narobil, aby som robiť nemusel. A teším sa, keď to už tak bude, ako v tom obraze z minulých životov, čo som o tom písal v článku „Obrad siatia zeleniny“ (... nabudúce, pozn. red.).

No, a ešte jedna novinka, od stredy som osirel, odišla svojou cestou milá bytosť, čo sme si vedľa seba pekných chvíľ zažili, a ja jej držím palce, nech aj ďalej krásno vo svete zažíva.

Zdroj: vladoblas.estranky.cz


Z Denníka postupne čítať môžte na tejto adrese.

júl 20, 2011 18:06 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top