Zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no - až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia... oči otváram pokračujúc v tvorbe dňa v mysli, čo všetko mi treba vykonať pre pokoj v duši a sýtosť v bruchu- nie je toho veľa, lebo v skromnosti si tu žijem, a všetko veci srdcu blízke, jednoduché, so zemou späté... Meditácia kratšia, len sa trochu svetlom napojiť, pripomenúť srdcu, že byť pumpou krvi len malá časť jeho bytia je, a tak ružové svetlo zo Zdroja nechávam vtekať doň až naplní sa ním celý trup a sladkosť až k jazyku vyjde. A potom na milú pomyslím a lúč k nej vyšlem, i na priateľa, čo v tento čas len tmu okolo seba vidí, i na učiteľa môjho meditácie, susedov, priateľov, a koho si ešte spomeniem, ten lúčik vyšlem, viem, nespasí ich, len trošku tepla hádam k ich teplu pridá... a pre mňa hlavné: mne pomôže inak svet vidieť, než dnes zvykom býva.
7. 12.
Potom si ešte zlatú slnečnú žiaru nechám vstúpiť do tela miestom v strede trupu, nech sa rozleje hore i dole, zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no - až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia...
Biela guľa ako traktor
Nestačia k šťastiu, ak múdrosť činu chýba... a tak ku Zdroju toho Svetla s úctou pozerám, príjmajúc čo priať môžem, až telo schladne a myseľ sa tichou a širokou opäť stane. Tu púšťam nestačia k šťastiu, ak múdrosť činu chýba... a tak ku Zdroju toho Svetla s úctou pozerám, príjmajúc čo priať môžem, až telo schladne a myseľ sa tichou a širokou opäť stane. Tu púšťam predstavy a k pravde pocitu sa znova navraciam - ešte chvíľu a celé telo je Živé a jemné. Ešte zub dychom vyčistiť i naplniť, aby mal na liečenie dosť síl. A na hodinkách 11, uj, hádam by som sa mal hanbiť tak dlho vylihovať, lebo je to proti prírode do druhej ponocovať a do obeda vyspávať... ale nič sa zlé nedeje, zvieratká ma vítajú bez kriku, pasú sa oni hádam už od svitu, i kým ja spím. Ale aj tak do budúca dávam zámer: so slnkom vstať.
Ale so zaspávaním to ja mám tak: niekto od starosti nespí, trápenia, ja som lačný života, nechce sa mi ho spánkom rušiť, najradšej by som nespal vôbec, lebo to zbytočná strata času… ale viem, to len moja nenažranosť. Spánok je tiež život. A tak viečka často rád by som zápalkami odkladal, aby sa ešte nezlepili... Obyčajne spávam 4-5 hodín, ale teraz v zime ako medveď - 8.
A tak som len pohladiť zverinec vyskočil, že raňajkovať ešte prídem, ale hlad nedošiel a tak zabudol som sa v práci-hre až do poobedia, súc na niekoľkých mišpuliach čo pomaly dozrievajú v mojom sade a reďkvičkách čo som sa o ne niekde v sade potkol, čo tam ani nemali byť. Myslím že ma ráno to svetlo nasýtilo-naplnilo, tak živa tiekla prúdom.
Veľa vecí, čo som si na dnes predsavzal, na zajtra zostalo, bo deň krátky, ale to nič. Všetko je to také, čo počká.
A s mrkom zas do chyžky, ohníka založiť, niečo pod zub prihotoviť: moje obľúbené - pohánka s bryndzou, k tomu kopec šalátu zo záhradky, reďkev bielu, do toho olej a pár olív. Bryndza ozajstná, nie to čo bryndzou v lidli nazývajú... to mi trochu smutno, že či moje vnúčatá ešte znať budú čo je ozajstná bryndza. I žinčicu som už videl na Slovensku v obchodoch, i radosť prišla - predsa... ale aj odišla, po napití, lebo žinčica je iné. Ak niečo ako kyslé mlieko alebo smotana chutí, tak to isto žinčica nie je, čo by i naozaj kravské mlieko nevidela. A dočítal som sa na obale: ovčie mlieko a smotanová kultúra. No - skultúrnili žinčicu! Nie je to zlé, ale inak by sa to volať malo. A tak je to i s našim životom. Skultúrňujú nás, skultúrňujú - len by sa to už život volať nemalo...:-)
Aj ja som bol kultúrny. Slušný. Žil ako každý, v paneláku, živý z peňazí čo mi vo fabrike dali. Ale niečo sa stalo v mojom živote a teraz som vari nekultúrny. Ako tá bryndza čo môj dedo robieval, trochu divoký, trochu štipľavý, no i sladký i sýtiaci zároveň. A tá ozajstná žinčica života vari z našich dávnych koreňov pochodí, od pradedov dozadu, kam len myseľ dohliadne. Tisícročia tu bola, pravá, tisíc praotcov v čase vyživila. A teraz nám povedali, že to nedobre, že smotanu treba dať... a tak máme tú smotánku - teplo ústredného kúrenia - veď to lepšie ako pec! Kúriť nemusíš, len zaplatíš. A tak dukáty zbíjame každý deň, aby teplo bolo... Ale tepla čoraz menej, vidí sa mi.
U mňa v chyži inak. Teplo odmenou za hru je, čerešničkou na torte - alebo čučoriedkou a makom na svargovníku – ak niekto čo je svargovník vie - lebo všetko drevo čo v peci horí, Biela Guľa dotiahla, rada totiž ťahá, hore lesom mňa, dole drevo. Kobyla, aj keď vie, ani triesku nedotiahla, veď ak drevo ako detská ruka priveľké už je - do piecky sa nezmestí, lebo je tá menšia akú ste kedy videli, a aj tak ešte trochu veľká, chyžku sem-tam na 60 stupňov vyhreje, to keď si potnú chyžu robievam... a nie je mi celkom jasné, kde sa tu teplo berie, lebo včera som o 17tej začal, o20tej kúriť prestal, na pec 30 litrový hrniec vody položil, ten ešte takmer zovrel, ráno 18 stupňov, cez deň tiež, a keď som o 16tej prišiel dnu, bolo 17stupňov... Banánová krabica dreva - keď už mrzne - na 3 dni. To tak pretože steny môjho stavania zo slamy sú, ohodené z oboch strán slamohlinou a dohladka bez trhlín ovakované sú hlinou so slamenou drťou. A ešte: slamené základy má dom meter hlboké a dlážku z fliaš, čo už do obchodu nevezmú, na tom hlina riadne udupaná, na tom na dlaň slamy a na tom ja! I teraz sedím na zemi, v slame, toto píšuc, bo na posteli by som sa možno i uvaril.
Býval som na každej dlážke - hlina, kachličky, lino, drevo, koberec, no na slame mi najlepšie. Len tancovať sa na tom nedá... A keď bol som týždeň preč a vonku -12, stále snežilo, slnko nevykuklo, myslel som naisto že do mrazu v chyžke vstúpim o 4tej ráno, voda vo fľašiach určite ľadom bude... ale nie. +7 bolo, mne k divu i úcte. A za 30 minút už v krátkom rukáve, lebo do piecky moc som tenkého naložil... - ešte treba spomenúť, že obytný priestor môj 6m štvorcových má, tak preto i najmenšia piecka veľkou je. A keď vonka k mrazu je a ja lenivý kúriť, pod 16 st. neklesne, telom vyhrejem. Ale to je málokedy, lebo rád si teplo doprajem, rád zakúrim, rád drevo chystám, i rád s Bielou do blízkeho lesa naň chodím. No, ako som dožil dnešný deň, zajtra dopíšem, bo hádam už i tebe veľa čítať, lepšie žiť vlastný príbeh než počuť cudzí...
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
