Obrázok používateľa CEZ OKNO
VÝCHOVA K IDIOTIZMU JE "IN"

"Takzvané mienkotvorné časopisy a noviny vedú svoju politickú vojnu, ktorú vedú, a vrámci tejto vojny sa im zdáme podozriví z národniarstva a sektárstva. Každý, kto sa snaží o duchovno a nie je to cirkev, našijú naňho sektárstvo. No a kultúrne rubriky o hudbe majú zväčša len tieto mienkotvorné tlačoviny, ktorých mienka je jemne povedané západná, spozdená, veľa názorov a málo poznania. A ešte sú tu bulvárne časopisy a denníky, ktorých je vlastne väčšina, tieto píšu o tom, kto s kým chodí, kto má aké poprsie, kto koľko zarába a podobné nepodstatnosti. Na bulvár sa premenili aj kedysi celkom dobré slovenské spoločenské časopisy, ktoré v deväťdesiatych rokov postupne poskupoval zahraničný kapitál. Náklad im klesol tak či tak a už to čítajú len načisto zblbnutí ľudia. Šéfredaktori hovoria, že duchaplnejšie témy ľudí nezaujímajú a že témy musia byť idiotské, aby prerazili. Idiot je v preklade z latinčiny nevedomec. Výchova k idiotizmu je "in"." Aktualizácia 19:48: VIDEOKLIP "Stúpaj stúpaj"

Žiarislav o medzinárodných oceneniach, domácej blokáde, o spotrebníckej sekte a slncovom koni

Tak ako to vnímaš tu nomináciu, že práve taká spoločnosť, Just Plain Folks, rozhodla, že si práve jeden z tých najlepších?

No, oni rozhodli, že to CD Z vrchárskeho raja je jedno z tých najlepších na svete v kategórii world music. Just Plain Folks je strešná celosvetová spoločnosť, ktorá zosobňuje množstvo menších spoločností, čo nominujú nezávislých hudobníkov nepodliehajúcim tým najhrubším komerčným cieľom. V našom prípade spoločnosť CD baby vybrala z niekoľko tisíc možností Vrchársky raj a Just Plain folks to ako strecha potom vybrala do ďalšieho výberu do konečnej nominácie ako jedno z 5 CD Európy a jedno z 10 CD sveta vo world music, čo je zahraničný názov novodrevnej hudby. Táto spoločnosť pri výbere prehliadla 42000 albumov a 560000 piesní. Tieto medzinárodné hudobné ceny sa konajú raz za dva roky a sú najväčšie svojho druhu v svetovej histórii. CD Z vrchárskeho raja je vlastne hudobnou reportážou novolazníckeho života, bola nahratá "na pás" v analógovom štúdiu, v ktorom nespravíš umelé doladenia a našťastie ani kastrácie horniackych štvrťtónov. V roku 2006 bola takto nominovaná naša koncovková pieseň "Keď pôjdem do sveta" z albumu Bytosti hore. Cítili tam toho prírodného ducha, vtedy sa to vyhlasovalo nie v USA, ako v tomto roku, ale v Londýne. Žiadne tlačenky, žiadny strýčkovia, žiadny nátlakoví producenti a diveloperi, jednoducho, vybrali nás cudzinci, Nesloveni, jedine na základe hudby, ktorej slovám možno nerozumeli, ale asi cítili. V zahraničí sa to cení viac, ako uhladená technická "čistota", ktorá je pretláčaná už od komunizmu na Slovensku a ničí ducha pôvodnej hudby.

No vidíš, na Slovensku práve vyšla kniha o world music a o tejto našej hudbe tam nie je ani zmienka. Prečo?

Jednoducho, nevmestíme sa ani do folklóru, pretože toto je tvorba a nie konzerva z roku 1950. Nevmestíme sa do komerčných médií, lebo naše piesne nie sú tak „nadupané“ elektronickými nástrojmi. Ale nevmestíme sa ani do relácií world music. Je zaujímavé, keď sa s cenzorskými sklonmi stretnete u "kolegu" z inej world music skupiny,čírou náhodou hudobného redaktora štátneho rozhlasu, podľa ktorého fujara nesmie byť spojená s "pohanstvom", hoci aj priemerne vzdelaný človek aj bez štúdia etnografie vie to, a svedčia o tom aj ľudové piesne, že bačovstvo s pôvodným duchovnom úzko súvisí. Druhá vec je, keď takýto "konzervatívci" jedným vrzom pretlačia elektronickú podobu worldu, v ktorej sa spieva, ako mu, bačovi v rifliach, pod reperskou čapicou, prebili remeň brokovnicou, a mieša pritom anglosaské vyhrávky s práve módnym Balkánom, len, preboha, aby nám tu nepustili tých "pohanov", ktorí sú oblečení ako Slováci a spievajú o tom, čo naozaj žijú. Pravda je jednoducho znovu nechcená. Keď etno-skupina hrá židovskú duchovnú pieseň, to sa znesie, môžeš sa nabaliť na koledách s ježiškovskými refrénmi, môžeš robiť Keltov, ale slovenské duchovno na Slovensku, to nie, no to je nejaké podozrivé. Voči tomu brojili kvázi religiózni tradicionalisti, podržme sa, v dobe, keď na kresťanskom rádiu Lumen frčali na popredných miestach hitparády niekoľko mesiacov dve naše piesne. Aký je tento svet zaujímavý. Niekto by mohol povedať, že asi sme nezaujímaví. Lenže Slováci nás chcú. O tom svedčí 10 000 hudobných nosičov, čo sa dostalo medzi ľudí napriek napaľovaniu a napriek tomu, že nie sme v predajniach, lebo vieme nahrať, ale nevieme robiť obchod. Náš klip "Stúpaj, stúpaj" je na sieti nejaké dva mesiace a má návštevnosť vyše dvetisíc vzhliadnutí, teda cez tisíc na mesiac, čo je návštevnosť porovnateľná s medializovanými hudobníkmi. Teda podľa tohoto exaktného prieskumu pre Slovákov naša hudba je zaujímavá, pre média a usporiadateľov festivalov ani nie. Iste to má svoje pochopiteľné dôvody. Väčšina našich podujatí je v zahraničí. No a po desiatich rokoch a po desiatich vydaných CD to vyzerá, že skupina Bytosti končí.

Prečo končí skupina?

Členovia skupiny sú okrem iného unavení. Podmienky našich jázd sú často tvrdé. Prespávame kade tade, jazdíme na doraz. Niektoré podošvy sú zodraté. Dvaja bývame na rôznych samotách stredného Slovenska a niekoľkí sú z Bratislavy a Trnavy. Keď koncertujeme riedko, nemáme sa kedy zohrávať. Navyše jestvuje tá kultúrna blokáda a keď skupine lietajú pričasto polená popod nohy, niektorých to po čase sa unaví.

Aj ty si unavený?

Čo to znamená?

A myslíš, že jestvuje naozaj tá blokáda? Kde si prišiel k tomu presvedčeniu?

Jestvuje. Takzvané mienkotvorné časopisy a noviny vedú svoju politickú vojnu, ktorú vedú, a vrámci tejto vojny sa im zdáme podozriví z národniarstva a sektárstva. Každý, kto sa snaží o duchovno a nie je to cirkev, našijú naňho sektárstvo. No a kultúrne rubriky o hudbe majú zväčša len tieto mienkotvorné tlačoviny, ktorých mienka je jemne povedané západná, spozdená, veľa názorov a málo poznania. A ešte sú tu bulvárne časopisy a denníky, ktorých je vlastne väčšina, tieto píšu o tom, kto s kým chodí, kto má aké poprsie, kto koľko zarába a podobné nepodstatnosti. Na bulvár sa premenili aj kedysi celkom dobré slovenské spoločenské časopisy, ktoré v deväťdesiatych rokov postupne poskupoval zahraničný kapitál. Náklad im klesol tak či tak a už to čítajú len načisto zblbnutí ľudia. Šéfredaktori hovoria, že duchaplnejšie témy ľudí nezaujímajú a že témy musia byť idiotské, aby prerazili. Idiot je v preklade z latinčiny nevedomec. Výchova k idiotizmu je "in".

Naozaj sú títo ľudia idioti, alebo ich len spoločnosť núti byť idiotmi, lebo nemajú pomaly na výber čo čítať.

Spoločnosť je spravovaná prostredníctvom médií. V každom človeku je vedomecká duša, ale tá, keď sa nezušľachťuje, zakrpatieva a stáva sa nevedomou, presnejšie, málo vedomou. No a takýto človek navonok sa po dlhotrvajúcej výchove k idiotskému normálu prejavuje ako normálny idiot, čo je po preklade do slovenčiny "bežný nevedomec". Keď sa zaoberáte hlbšími, vyššími, či širšími pohľadmi, mediálni vodcovia to odsunú ako niečo nenormálne, čo je vlastne pravda. Z tohoto hľadiska je človek divný už tým, že žije sedem rokov v lese, čo je podľa šéfredaktora akéhosi meštiackeho časopisu podozrivá póza, ale aj tým, že obrodzuje pôvodné, a teda rodné duchovno, čo je podľa niektorých sekta. Pritom najväčšia sekta je tu sekta spotrebného, konzumného kultu, ktorá nás oddelila nielen od prírody, ale aj od našej prirodzenej duše. Lebo slovo sekta súvisí s oddelením. Lenže keďže táto sekta víťazí v bežnom živote, podobne, ako v deviatom storočí zvíťazila iná sekta, v roku 1948 iná sekta, tak táto spotrebná sekta diktuje podmienky života podrobenej väčšine, diktuje normu. Ale teraz naráža na múr samotného pozemského súcna, ktoré nie je možné pri zachovaní tohoto kultu spotreby. Narazili sme, a o tom je nielen kríza. Ak sa život v tejto podobe nepodarí spotrebnej sekte zničiť, tak buď preto, lebo to niekto v pude sebazáchovy zakáže, čo je cesta diktatúry, alebo preto, že si to ľudia zvolia, čo je cesta obrody a slobody. Novodrevná kultúra, a tú len málokto pochopil, buduje základy budúcej slobody a obrody. Ak neuspejeme, zhasla fajka. Preto sme chodili po krajine i v zahraničí v tvrdých podmienkach, vidiac príklad dávnych bohatierov.

Ako je to možné, že sa to im tak darí? Robiť z nevedomectva normál?

No, to nie je jednoduché. Na to je celá veda. Napríklad politici spotrebnej sekty chodili tak, ako vojaci, na stáže a školenia do zahraničia, kde im to nalejú, kde ich učia, ako hovoriť, čo hovoriť, ako sa tváriť, ako sa obliekať, ako sa usmievať, ako odpovedať, potom tu kandidujú a sú to akože tí slušní ľudia, ktorí dovolia prelety cudzích vojenských lietadiel, zapletú nás do cudzých vojen a zamorujú krajinu spotrebnou pakultúrou. Niekedy nás "školili" komunisti. Teraz nás školia tí druhí. Potom sú tu záhadné spoločnosti, oveľa nebezpečnejšie ako nejakí "vesmírni lidé", záhadne prepletené spoločnosti, ktoré skúpili slovenské média a vtlačili im sektárske kapitaliskicko-okultné spôsoby. No a potom je to napríklad nejaký peňazovod pre otvorenú spoločnosť, ktorý vôbec nie je čitateľný a otvorený, ako káže spoločnostiam, ale jeho toky sú tajné, čo nie je náhoda. A potom sú tu ešte nejaké akože národné trúby, ktoré sa oháňajú kresťanstvom, ale môžeme pochybovať o tom, či by si zobrali plátené rúcho a išli s Kristom na púť. Nie, oni by ho obvinili zo sektárstva. Náš slncový kôň jazdil naposledy v prvej polovici deviateho storočia, chvíľu v devätnástom a dnes sa pasie na takom pasienku, kde neprelietavajú vrtuľníky spotrebníckeho zväzu ani lietadlá spotrebníckej úderky. Náš slncový kôň je bezpečne skrytý aj pred zrakom družíc spotrebníckych tajných bezpečností. Náš slncový kôň je zamazaný popolom, aby tak nesvietil, a vonia dymom, ktorý spotrebníckej sekte smrdí. Keď zaprší, potom sa to začne.

Čo sa začne?

No, začne svitať. Vedomec s pomocníkom privedú strateného slncového koňa, ktorého nemôže nájsť ani kráľ so svojim aparátom. Prečítaj si rozprávku z Dobšinského zbierky. Sú to rodným duchom kódované veci. Dobšinského state o rodnom duchovne nikdy nevyšli a sú utajené v matičnej knižnici. Ani jedna z troch siekt, ktoré odvtedy boli pri moci, ich nechcela vypustiť. Vyznieva to ako konšpiračná teória, ale je to tak. Môžete si to overiť. Tie state sú na sieti. Je to médium, ktoré dáva priestor nielen blbostiam, ale aj inému slobodnému prejavu, vďaka svojej rozptýlenej nervovej sústave. Pred pár dňami však zverejnili návrh na zakročenie proti slobode sieťových médií, od mediálneho mocnára. Nevyšlo to teraz z Číny, ale z Británie. Začne svitať a temnota idiotizmu začne ustupovať pred svetlom vedomstiev. Netreba robiť prevrat, lebo bude to postupovať ako slnko. Zasvieti na novolazníka tak isto ako na úradníka, len úplní zadebnenci to nebudú chcieť vidieť. Bude to po veľkom daždi. Na to, aby sme to pochopili takéto slová, musíme čítať aj iné veci, ako nám podstrkáva slaboduchá nevedomecká norma. Naučiť sa čítať aj zo vzduchu, z ducha. Musíme sa stať voči tlaku spotrebných médií imúnnymi, ako voči chrípke. Nepomôžu nám v tom antibiotiká, pomôže skôr materina dúška. Treba pracovať na svojej duchovnej očiste a zušľachťovaní.

To, že Bytosti končia, nie je možno ani tak problém médií, nie je to skôr v tých samotných ľuďoch a ich vnútornej motivácií.? Veď keď niekto je o niečom presvedčený, tak ho nemôže odradiť skutočnosť, že sa jeho hudba nehrá v médiách?

Presne tak. Dobre vravíš. Ale v našich podmienkach to tiež znamená, že novodrevná kultúra zostáva navonok utajenou záležitosťou, asi tak, ako v štúrovských časoch bola v podstate odsunutá požiadavka vzdelávania v slovenskom jazyku, oslobodenia sa z poddanstva, alebo vyhlásenie samosprávy slovenského okolia. Dnes sme neprebojovali slobodu kultúry, prirodzenosti, ducha a duše, ktorá na našich predchodcov nadväzuje. Hrozí dokonca strata predchádzajúcich výsledkov. Ak to tak ostane, tak robíme kódovanie pre ďalšie pokolenia, ktoré to rozbalia. Je tu však taká otázka, či to zem vydrží a či tu ešte budú biologické podmienky, keď to teraz nerozbalíme. Je to otázka pre nových popolvárov, bohatierov, ktorí sa nevzdávajú. Nejako ich nevidno. Na čo sa spoliehajú? Že to za nich niekto vyrieši? Že príde spasiteľ a oni sa budú bahniť pri peci? V suchučkom teplučkom paneláku? Že to vyrieši mamka, alebo ujo čo rozdáva grantové cukríky?

Z tvojich slov cítiť tak trochu znechutenie alebo rozhorčenie.

No, keď sa veci javia ako nezdravé, tak ich môžeme aj takto označiť. Hudba nie slaboduchá, ale duchaplná, má liečivé účinky. Skutočná hudba vychádza zo srdca, nie z potlesku. Vôbec nie je podstatné, či nás niekto ocení, alebo či nás púšťajú médiá. Hudba je ako slnko. Niekedy svieti, inokedy sa stratí za horami. Ale či je slnko hore na poludňajšej, alebo skryté nocou na polnočnej strane, stále je. Je v duši. Človek splní, čo sľúbil, v podobe tých pár vystúpení, väčšinou mimo zakliatej krajiny. Potom sa vnorí do lesov, lebo pre tento čas jazdami spravil, čo sa dalo. V tomto roku nepripravuje obvyklý Divozel, sviatok prírodnej hudby. Veľa ľudí sa spolieha, že veci urobí niekto iný a oni len tak prídu a užijú si. Takto obroda nevyzerá. Poctivý prístup k veci a obeta, to sú cnosti, ktoré keď sa nestanú súčasťou bežného života, nebude skutočnej obrody. Semienka sú na poli, na suchom. Keď ich nebudete polievať, tak nevyrastú. Človekove jazdy v tejto podobe sa skončili. Žiarislav tak vidí, že niektoré veci končia. A niektoré sa prebúdzajú.
Zhovárala sa Miroslava Hardošová
Zdroj: Rodná Cesta - Časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

Žiarislav, hudobník multiinštrumentalista a pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, bývalý novinár, pôvodným povolaním geológ, žije, pracuje a rozjíma na samote v Stoličných Vrchoch. Na samotu odišiel po rokoch pôsobenia v mestách, po tom, ako založil spoločnosť pre obrodu pôvodného - prírodného duchovna - Rodný Kruh. V horách vytvoril zvláštny salaš, kde žije v spoločnosti koní, kôz, oviec a psov vo voľnom chove. Tu za ním prichádzajú ľudia so záujmom o rodné duchovno a prírodný život a niektorí z nich sa chystajú usadiť sa v neďalekých priestoroch. Z času na čas Žiarislav cestuje do miest a novolazníckych usadlostí, kde ho pozývajú na besedy a hudobné vystúpenia. Tiež vedie obrady pôvodných výročných sviatkov, tvorivé dielne a výuku rôznych vedomeckých smerov, ktoré vyvinul na podklade rodného duchovna pre prírodný život v novej dobe.

Žiarislavova práca sa v poslednej dobe stáva známou nielen v duchovných, hudobných, literárnych a iných umeleckých smeroch (tance, výtvarníctvo, divadlo...), ale i v oblasti národopisu, národovedy (etnografie a etnológie), etnomuzikológie, histórie a ďalších odborov súvisiacich s novodrevným vedomectvom.

Žiarislav vidí lieky na súčasné spoločenské a prírodné ťažkosti v oživení pôvodnej slovenskej a slovanskej kultúry, cez ktorú poukazuje na kultúru indoeurópsku, všeľudskú až všebytostnú. O Žiarislavove učenie sa zaujímajú nielen Slováci doma i v zahraničí, ale i Česi, Moraváci a iní Slovania a spoznávajú ho hlavne vďaka jeho hudbe aj Neslovania.

K jeho záľubám popri hudobnej tvorbe a všetkému, čo súvisí s prírodou, patrí tiež lukostreľba s domácky vyrobenými lukmi a šípmi, výroba kozieho a ovčieho syra, starostlivosť o zvieratá a liečiteľstvo.

Žiarislavova tvorba TU

Hudobné ukážky TU

Otázky na Žiarislava pošlite na divozel@ved.sk

september 11, 2009 16:21 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top