Obrázok používateľa CEZ OKNO
ŽIARIVÁ PODOBA DUŠE

Žijeme v rýchlej dobe a preto sa usilujem nájsť čo možno najrýchlejší a pritom aj účinný spôsob, ako odovzdať posolstvo pomerne rozsiahleho veršovaného textu, ktorý označujem názvom KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA. Nechcem sa hrať na skrývačku – ostatne ktovie, koľko času nám v týchto pohnutých dobách na spoločný kontakt a výmenu ostáva: nikto z nás to nemôže z určitosťou povedať. Ak mám dnes zadefinovať a pár slovami popísať to, čo čaká bádateľa na konci tohto dobrodružstva mysle, neprichádza mi nič trefnejšie ako spojenie dvoch slov BUĎTE ŠTASTNÍ... Možno sa vám to v tejto chvíli vidí ako už toľkokrát omieľaný odkaz a cítite vlnu sklamania... Nechápeme sa a musím vás poopraviť: neodkazujem vám svoje prianie, aby vás v živote p o s t r e t l o šťastie.../V takomto postoji sa ukrýva čosi ako blahosklonnosť, a takáto vlastnosť mi je nechutná.../ Myslím to natvrdo: chcem, aby ste sa s t a l i šťastnými: aby ste pochopili svoj nárok na seba samotných, ktorý máte zaručený Zmluvou medzi Bohom a Človekom...

Ak je tu KÓD, má nám byť jasný jeho účel. Mali by sme vedieť, za akým ú č e l o m máme podstúpiť námahu mysle, spojenú s jeho rozlúštením. Ak nechceme iba zamestnávať vo voľnom čase svoju myseľ podobne, ako keď čítame detektívku – ak patríme k tým, čo sa usilujú zároveň s pátraním v príbehu pátrať zároveň v sebe samých, potom vedzte, že na konci – ktorý je čímsi ako „záverovým kameňom“ v architektúre vás čaká TO, ČO JE ZA PRÍBEHOM... Za príbehom je SLOBODA. Slová, ktoré píšem vedú čitateľa príbehom – hlavne mojim vlastným príbehom. Používam svoj vlastný príbeh ako vysúvací rebrík a dávam vám ho pod nohy, aby ste mohli kráčať smerom nahor, kde sa spájajú, ako pri modlitbe, všetky bočné steny oblúku gotickej katedrály... Vo vrchole toho oblúka leží KÓD – nie je to nejaký imaginárny bod – ale váš vlastný a individuálny Kód... Nemal by byť „iba“ predmetom uspokojenia nenažratej mysle, ale – a to hlavne – kľúčom k vašej ceste na slobodu... Nech stúpame po rebríku mysle akokoľvek vysoko, strop katedrály dosiahneme vždy iba z jej vnútra, odtiaľ, kde sme vztýčili náš rebrík: príbeh začína i končí v útrobách chrámu mysle – nie je však a b s o l ú t n y m ú č e l o m tohto štverania sa nahor to, aby sme v chráme ostali – účelom je VYSLOBODENIE, to znamená p r e k r o č e n i e priestoru, ktorý považujeme za svoj vlastný chrám - domov a v ktorom sa azda aj cítime bezpečne, no ja viem, že je našim väzením... Zo svojej skúsenosti viem, že „opúšťanie chrámu“ nemusí byť príjemný pocit – je to ako skok do neznáma, môže nás ochromiť strach, podobný strachu z umierania: ten strach sa rodí z neskúsenosti a neistoty: nevieme, čo je „za“... Predosielam: „za“ je Žiarivé Nebo Vašej Slávy...

Ale poďme po poriadku: Kód je najmenšia časť hologramu vašej skúsenosti, vyjadrená prostriedkami mysle /môžu mať rozličnú formu/. Táto „najmenšia časť“

má charakter mikročipu, z ktorého sa vaša realita v 3D odvíja... Preto máme všetci strach z jeho „straty“: dostaneme sa po záverový kameň oblúku stropu katedrály - nezrúti sa celý chrám, ak ho odstránime, aby sme uvideli Nebo?

Kód – ako vidím jeho „účel“ ja predstavuje mocný prostriedok, ako vystavať vašu ríšu kdekoľvek, kde sa vám zachce... Prenášate ho ako starí hebrejci prenášali svoju ARCHU ZMLUVY – nesiete ho cez púšť a cez generácie kráľovstiev a ríší – je srdcom vášho chrámu, je nástrojom vašej vlastnej moci... Kód rozvíjate ako obrovský a nádherný vejár, kdekoľvek sa už na vašej ceste vyskytnete: rozložíte ho ako Beduín rozloží svoj stan – stávate sa večným kočovníkom Vesmíru...

V jednej z najznámejších „kódových“ kníh, v Biblii sa píše o boháčovi, ktorý neprejde uchom ihly... Ucho ihly chápem ako „miesto záverového kameňa“ - veľmi tesný priestor, ktorým sa váš príbeh neprevlečie na Druhú Stranu, pričom práve Druhá Strana je vašim pravým a skutočným domovom... Sem putujete ako utečenci cez púšť... Ucho ihly je síce veľmi tesný otvor, predsa však tu o t v o r je... Ak je tu otvor, potom ním čosi veľmi, veľmi malé môže prejsť. Čo ak vám bude povolené nechať si /ako pri kontrole na letisku/ vaše najmenšie možné zavazadlo, dosť veľké na to, aby ste v ňom preniesli svoj vlastný Kód?

Ak nám to bude d o v o l e n é, potom na Druhej Strane znova postavíme svoj chrám... Som presvedčený, že práve k tomu nás nabáda Ježiš, keď nám /svojim príbehom/ ukazuje, že chrám je možné rozložiť ako stan a „o tri dni“ - ho znova zložiť, tentokrát však už na celkom inom mieste časopriesotru. Mám za to, že na toto „iné miesto časopriestoru“ v dnešnej dobe smerujeme – na tom „inom mieste“ nás totiž čaká stretnutie s našimi dávnymi príbuznými - ktorí nás očakávajú v našej budúcnosti...

Poznanie svojho osobného kódu, kódu oblasti, kódu krajiny, národa, etnika, rasy aj človečenstva má svoj celkom jedinečný, ale aj praktický význam: je nástrojom budovania „katedrály mysle“ - teda takzvaného „materiálneho sveta“... Ak vieme, že „vieme“, prestávame sa báť časov Prechodu – prestávame sa báť dokonca vlastnej smrti: na malý Kód si „potom“ ľahšie s p o m e n i e m e...

Kód je čímsi ako kľúčom – nepredstavuje však náš cieľ: je p r o s t r i e d k o m na odomknutie Brány na jednej strane a p r o s t r i e d k o m na vybudovanie Chrámu na strane druhej... Dôležité je z mojej strany neustále zdôrazňovať, že text o ktorom hovorím nabáda každého z nás, aby hľadal svoj v l a s t n ý kód – preto je jeho poznávanie zakaždým novým a neopakovateľným dobrodružstvom – čo sa mňa týka, popisujem len vlastnú cestu: robím to preto, aby som naznačil princípy a keďže som svojim založením rozprávač, /a nie napríklad matematik, či hudobník/ robím to formou písania príbehu...

KÓD JE NAŠOU KLIATBOU – je našim Gordickým uzlom – rozlúštením tejto hádanky sa svojej kliatby postupne zbavujeme. Prečo hovorím o „kliatbe“?

Sme zakliati v chráme svojej vlastnej mysle: naša vlastná myseľ sa v priebehu tisícročí stala n á s t r o j o m nášho ovládnutia, oslabenia a zotročenia. Prečo?

Pre toto jednoduché poznanie: NIE SME PÁNMI SVOJEJ VLASTNEJ MYSLE!

Naša myseľ sa nám „vymkla z pod kontroly“ - začala nás sama kontrolovať.

Naša myseľ je našim najväčším Kontrolórom...

Strašiak globalizácie, spojený s povinným čipovaním obyvateľstva je už len technicky zdokonalený spôsob nášho dávneho otroctva: my už kontrolovaní sme – kontrolujeme sa dokonale sami. Už vo veľmi dávnych dobách použili isté entity geniálny a dobre ukrytý nástroj na to, ako ovládnuť ľudstvo a urobiť z neho svoju „farmu“: DALI NÁM ČASŤ SVOJEJ MYSLE...

Táto entita je DRAK – ako v rozprávkach má viacero hláv – má viacero nástrojov na to, aby nás ovládala, základným princípom však ostáva STRACH...

Táto „dračia myseľ“, ktorá je v každom z nás je nikdy nenasýteným žrútom – celý život sme jej otrokom a bez oddychu „kmitáme“ aby sme ju nakŕmili – no nikdy nie sme šťastní – zháňanie potravy pre myseľ nám zaberie všetok časť žitia a preto ako ľudské bytosti chátrame a trpíme všetkými druhmi „nevyliečiteľných“ chorôb...

Ako ľudstvo i jednotlivci sme chorí, akoby vysatí z energie – to nás postupne vyciciava Drak. Rozsah „pocitu zdravia“ ani nepoznáme – zabudli sme naň...

/Preto nás poznanie kódu postupne vedie k spomienke na naše vrodené zdravie.../

Rozpletením posledných prvkov Gordického Uzla, ktorý nazývam Kód, dokážeme princípy svojho uväznenia rozpoznať – poznávame Tvár Kritika, a rozpoznávame ju nielen v našom okolí – ale hlavne v sebe samotnom. Poznaním toho, že po väčšinu života sme sa vlastne snažili v y h o v i e ť požiadavkám tohto Kritika – zisťujeme príčinu našej životnej smoly a pocitu nie-šťastia... Táto časť kódu – ktorá má svoj pôvod v silách gravitácie /postupne vysvetlím/ a ktorá pramení z oblastí, ktorým veda zvykne hovoriť čierne diery: má pôvodne realitu-formujúci účel. Nie je „zlá“ - je však chladná, absolútne inteligentná, neosobná... Predstavuje noc, tmu, krištáľovú čistotu a v mojom veršovanom texte ju reprezentuje m o d r á farba /Modrý Princ/.

V konečnom dôsledku reprezentuje tú časť Stvorenia, ktorú vedci ponímajú ako „temnú hmotu“ - a tvorí väčšiu časť kozmického priestoru.

Tajomstvo neleží v poznaní toho, čo je „dobré“ a čo je „zlé“ - a tak ani táto sila nie je „dobrá ani zlá“ - práve kanonizáciu jej „zla“ sa dostala mimo kontroly jednotlivca i celých národov: neodvažujeme sa ju skúmať, lebo naša myseľ /!/ ju d é m o n i z o v a l a a robí to neustále... V našej mysli túto časť Boha odsúvame do Tieňa – straší nás potom po nociach, objavujeme ju v slovách a činoch našich blízkych, no nechceme pripustiť že je našou r o v n o c e n n o u súčasťou: a práve že to „nechceme“ nás oslabuje... Ak čosi nechceme, neprijímame to a zatvárame si pred tým oči – Svätoplukov kód však hovorí o otvorení očí...

Naša myseľ /náš chrám/ je dokonalým nástrojom so všetkými jej časťami – musíme ju však prestavať: urobiť slávnu „perestrojku“ mysle. Musíme ju podriadiť novej hierarchii, tej, ktorá je oproti otrockej hierarchii obrátená presne naopak...

Ale postupne: ak hovorím o š ť a s t í a o tom, ako BYŤ ŠŤASTNÝM mám na mysli náš pôvodný a neznečistený /neustráchaný stav/. Slovo „byť“ tu znamená „stávať sa“... „Byť“ tu nereprezentuje čosi orientované do budúcnosti: je to stavu „tu a teraz“... „Buďte šťastní“ tu nesie význam skôr príkazu, ako len odkazu pri priateľskom pozdrave...

Musíte pochopiť ten jemný rozdiel významov, zastúpených v slove „byť“...

„Buďte“ tu znamená aktivitu, nie pasivitu... „Buďte“ zahrňuje odkaz na vašu vlastnú vôľu - „byť“ reprezentuje vašu vlastnú vôľu jestvovať... „Byť šťastným“ znamená akt nášho r o z h o d n u t i a.

A čo reprezentuje slovo „šťastný“?

Šťastie je slnkom duše – je to jej žiarivá p o d s t a t a.

Aby som hovoril rečou kráľa Svätopluka: šťastie je Sláva. Vašou podstatou je Sláva. Ste bytosti Slávy /slovo Sláv tu nereprezentuje príslušníka jedného etnika – je to v reči Slávov vyjadrená podstata duše človeka, ako bytosti tejto Zeme/.

Sláva je žiarivá oblasť vášho vnútra – vaše šťastie. Šťastie je vašou „vnútornou vecou“ a nezáleží na vonkajších podmienkach. Vonkajšie podmienky môžu byť nepriaznivé, zlé a veľmi zlé – vy však viete BYŤ ŠŤASTNÍ!

Opakujem a zdôrazňujem „byť“ je vašim rozhodnutím „byť“.

K prežitku Slávy prispieva aj „metóda“ bytostí, ktoré možno označiť ako Slávov /alebo Slovanov, Praslovanov.../, lebo ich „metóda“ mala svoju dominantnú a špecifickú formu / ktorá ich odlišovala od iného „typu“ bytostí na Zemi/. Z textu o kráľovi Svätoplukovi vyplýva, že to bola metóda s l á v e n i a.

Slávenie – oslava však neznamená len bujaré požívanie dopingov typu alkohol, drogy a sex... Slávenie tu znamená „venovanie plnej pozornosti“. Ak kohosi, alebo čosi o s l a v u j e m, mal by som tomu/čomu venovať svoju plnú pozornosť.

Mal by som ju skrátka prestať venovať svojej rozbehnutej mysli a dať ju naplno predmetu svojej oslavy...

Slávenie výročných sviatkov znamená „venovanie pozornosti“ týmto dňom, ich zdôraznenie práve tým, že sa im „venujeme“... Svätopluk o d p o r ú č a slávenie každého dňa – každý deň máme prežívať tak, akoby bol posledným /a on posledným de facto aj je – nikdy viac sa nezopakuje.../.

Slávenie v zmysle chápania starých predkov možno označiť za v e d o m é p r e ž í v a n i e. Načo je nám však dobré ono „vedomé prežívanie“? Aký nám prinesie účinok?

Predovšetkým: ani vedomé prežívanie – slávenie nie je „konečným cieľom“ - konečným cieľom je dosiahnutie SLÁVY V NÁS – Slávy nášho vnútorného Slnka...

Slávenie – to je cesta po rebríku mysle smerom nahor: ak prežívame náš príbeh vedome, nezapletáme /a nepreberáme/ príbehy, ktoré nám nepatria – nezdržujeme sa tak preskakovaním z rebríka na rebrík a blúdením v slepých uličkách /z tých sa aj tak raz budeme musieť vrátiť/. V reálnom živote to znamená „ísť si svojou cestou“ - to však neznamená ľahostajnosť – znamená to POZNANIE SVOJHO ÚČELU vo svete, svojej vlastnej /ukrytej/ geniality a jej rozvoj...

Od poznania a rozvoja tejto geniality nás delí Hlas Kritika: snaží sa nám nahovoriť, že „nemáme nárok“ - tým, ako sa stávame sami sebou, ako poznávame svoju Slávu, začíname sa mu vymykať spod kontroly – a on dostáva strach... Dostáva strach z toho, že ho opustíme – on nás ku svojmu životu totiž potrebuje VIAC AKO MY JEHO! Celý život sýtime Draka – snaží sa nám nahovoriť bájky o svojej nenahraditeľnosti o tom, ako sa o nás stará a ako by sme bez neho boli stratení...

Vážení a milí!

To on – Drak a náš Kontrolór by bol s t r a t e n ý bez nás! Predstavuje síce dokonalú a brilantnú inteligenciu Kozmu – bez našej schopnosti v í z i e však „nevie ako ďalej“ - motá sa okolo svojho vlastného chvosta a požiera nakoniec samého seba... Chúďa Drak – musíme mu dopredu povedať, že ho nechceme zničiť – nechceme mu však už slúžiť: oslobodení od závislosti jeden od druhého vytvoríme Nové Kráľovstvo...

Tak veru: Drak je dobrý služobník, ale zlý pán...

Kód – jeho neznalosť a tajomstvo /obsahuje jednotu protikladov/ - je vrcholovým bodom stavby príbehov, ktoré sme počas života ako jednotlivci i ako spoločnosť vytvárali: v základe týchto príbehov je CESTA DO KRÁĽOVSTVA – hovoria o nej rozprávky – je to CESTA ZA VYSLOBODENÍM PRINCEZNEJ – našej vlastnej duše...

Kód je „zakliaty“ v našich ľudových rozprávkách, porekadlách, pranostikách...

Ja osobne ho vnímam v každom svojom príspevku... /moje príspevky sú rozvinutím Kódu do detailov všedného dňa/. Všetko, čo zbežne spomínam, predstavuje mozaiku dávnej kozmológie našich predkov, ktorá sa rozpadla na kusy a roztratila sa po svete: KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA dáva túto mozaiku dohromady – tvorí akýsi „tmel“ medzi roztrúsenými črepinami poznania a nie je preto čímsi „novým“. Je čímsi „medzi“ - môže byť preto tmelivom medzi kresťanstvom i tým, čo viac menej nazývame pohanstvom /pre mňa je to skôr šamanizmus/, tak ako sa o to pokúšal kráľ Svätopluk. Môže byť tmelivom medzi rímskym kresťanstvom, protestantizmom všetkého druhu a pravoslávím, rovnako ako medzi judaizmom, islamom, či budhizmom, hinduizmus a učenia amerických predkov, nevynímajúc... Nespomínal som všetky druhy náboženského poznania – nemám čas ani priestor na ich výpočet. Spomeniem však tmelivo medzi najmodernejšou vedou a náboženstvami, ktoré anblok nesú v sebe k o z m o l ó g i u a sú vo svojej podstate „vedou“... Na základe Kódu viem, že v š e t k y náboženstvá /v zmysle kozmológie/ vychádzajú z veľmi dávneho a hlavne s p o l o č n é h o koreňa: cestou do minulosti príbehov nachádzame JEDEN PRÍBEH – príbeh našich spoločných prarodičov, ktorý ten príbeh kedysi dávno začali... Je to Príbeh Vyhnania z Raja a Návratu do Raja...

/A je to veľmi vedecký príbeh/...

KÓD KRÁĽA SVATOPLUKA hovorí o „návrate do Raja“ - formou tohto návratu je „cesta cez príbeh“ smerom k Prameňu Príbehov /cesta za živou vodou/.

KÓD JE POSLEDNOU HÁDANKOU /Klingáčik Martinko tu dáva svoje nechutné otázky.../pred vstupom do Kráľovstva: máme si uvedomiť, že ono Kráľovstvo je našou vlastnou súčasťou, je našou Slávou a tá žiari v nás. Na vonkajškovej rovine sa javí prežívanie Slávy ako šťastie: moja dnešná definícia šťastia teda je:

ŠŤASTIE JE VONKAJŠÍM PREJAVOM NAŠEJ VNÚTORNEJ SLÁVY...

Ešte jedna otázka na záver: ako si predstavujete dušu?

Ja som si ju dlho predstavoval ako balónik – ako dieťa som si ju predstavoval ako mliečne priesvitný orgán ryby, ktorý dedko vytiahol z tela mŕtveho kapra večer pred dňom Vianoc: taký krehký balónik...

Viete, ako vidím dušu dnes? Ako nesmierne nádhernú žiaru – Slávu – ktorá, počas našich stretnutí, svitá vo vašich očiach, hneď na to, ako sa prestaneme jeden druhého báť...
- pokračovanie -
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

september 16, 2009 23:59 popoludní
  • krát komentár

6 krát komentár

  1. Obrázok používateľa sudarshana
    sudarshanajún 02, 2011 16:15 popoludní

    Komentár: 

    O duši toho bolo už popísané :) ale pravdou je, že 99% boli len mentálne špekulácie nedokonalých ľudí... milión ľudí - milión názorov.. kde je potom pravda? :P Treba prijať ako autoritu Najvyšší a pôvodný Zdroj - transcendentálne, prvotné, večné a neomylné Závery Ved. Odtiaľ vlastne pochádza aj to, čo nazývame dušou a jej definícia - z historicky prvotného a najkomplexnejšieho informačného jadra.

    Definícia duše v Speve Vznešeného

    Najvyššia Božská Osobnosť - Šrí Krišna vyhlasuje o duši v Bhagavad-Gíte - v časti 2. kapitoly, verše 12 – 30 toto:

    na tv evāhaḿ jātu nāsaḿ na tvaḿ neme janādhipāḥ
    na caiva na bhaviṣyāmaḥ sarve vayam ataḥ param

    Nikdy sa veru nestalo, že by nebolo Mňa, teba či týchto kráľov; a nikdy sa ani nestane, že by sme raz prestali existovať. (2.12)

    dehino 'smin yathā dehe kaumāraḿ yauvanaḿ jarā
    tathā dehāntara-prāptir dhīras tatra na muhyati

    Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. (2.13)

    mātrā-sparśās tu kaunteya śītoṣṇa-sukha-duḥkha-dāḥ
    āgamāpāyino 'nityās tāḿs titikṣasva bhārata

    Ó, syn Kuntí, krátkodobé radosti a bolesti prichádzajú a odchádzajú ako leto a zima. Pochádzajú zo zmyslových vnemov, ó, potomok Bharatov, a človek sa musí naučiť znášať ich a nenechať sa nimi rozrušovať. (2.14)

    yaḿ hi na vyathayanty ete puruṣaḿ puruṣarṣabha
    sama-duḥkha-sukhaḿ dhīraḿ so 'mṛtatvāya kalpate

    Ó, najlepší z mužov, Arjuna, ten, koho nerozruší ani radosť, ani bolesť a kto za každých okolností zostáva pokojný, je nepochybne hodný oslobodenia. (2.15)

    nāsato vidyate bhāvo nābhāvo vidyate sataḥ
    ubhayor api dṛṣṭo 'ntas tv anayos tattva-darśibhiḥ

    Tí, ktorí vidia pravdu, dospeli k záveru, že to, čo je iluzórne (hmotné telo), je pominuteľné, a to, čo je večné (duša), sa nemení. K tomuto záveru dospeli, keď študovali povahu jedného i druhého. (2.16)

    avināśi tu tad viddhi yena sarvam idaḿ tatam
    vināśam avyayasyāsya na kaścit kartum arhati

    Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu. (2.17)

    antavanta ime dehā nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ
    anāśino 'prameyasya tasmād yudhyasva bhārata

    Hmotné telo tejto nezničiteľnej, nezmerateľnej a večnej živej bytosti istotne pominie, preto bojuj, ó, potomok Bharatov. (2.18)

    ya enaḿ vetti hantāraḿ yaś cainaḿ manyate hatam
    ubhau tau na vijānīto nāyaḿ hanti na hanyate

    Nevedomý je ten, kto si myslí, že živá bytosť môže zabiť alebo byť zabitá. Kto dosiahol poznanie, vie, že duša ani nezabíja, ani nemôže byť zabitá. (2.19)

    na jāyate mriyate vā kadācin nāyaḿ bhūtvā bhavitā vā na bhūyaḥ
    ajo nityaḥ śāśvato 'yaḿ purāṇo na hanyate hanyamāne śarīre

    Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité. (2.20)

    vedāvināśinaḿ nityaḿ ya enam ajam avyayam
    kathaḿ sa puruṣaḥ pārtha kaḿ ghātayati hanti kam

    Ó, Pártha, ako môže človek, ktorý vie, že duša je nezničiteľná, nezrodená, večná a nemenná, niekoho zabiť alebo dať niekoho zabiť? (2.21)

    vāsāḿsi jīrṇāni yathā vihāya navāni gṛhṇāti naro 'parāṇi
    tathā śarīrāṇi vihāya jīrṇāny anyāni saḿyāti navāni dehī

    Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné. (2.22)

    nainaḿ chindanti śastrāṇi nainaḿ dahati pāvakaḥ
    na cainaḿ kledayanty āpo na śoṣayati mārutaḥ

    Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom. (2.23)

    acchedyo 'yam adāhyo 'yam akledyo 'śoṣya eva ca
    nityaḥ sarva-gataḥ sthāṇur acalo 'yaḿ sanātanaḥ

    Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká. (2.24)

    avyakto 'yam acintyo 'yam avikāryo 'yam ucyate
    tasmād evaḿ viditvainaḿ nānuśocitum arhasi

    Vraví sa, že duša je neviditeľná, nepredstaviteľná a nemenná. Keď to všetko vieš, nemal by si bedákať nad telom. (2.25)

    atha cainaḿ nitya-jātaḿ nityaḿ vā manyase mṛtam
    tathāpi tvaḿ mahā-bāho nainaḿ śocitum arhasi

    Ak si však myslíš, že duša (alebo príznaky života) sa zakaždým rodí a potom navždy umiera, ani tak nemáš žiadny dôvod žialiť, ó, bojovník mocných paží. (2.26)

    jātasya hi dhruvo mṛtyur dhruvaḿ janma mṛtasya ca
    tasmād aparihārye 'rthe na tvaḿ śocitum arhasi

    Pre toho, kto sa narodil, je smrť celkom istá a ten, kto zomrel, sa celkom iste narodí. Preto by si nemal bedákať pri plnení svojej nevyhnutnej povinnosti. (2.27)

    avyaktādīni bhūtāni vyakta-madhyāni bhārata
    avyakta-nidhanāny eva tatra kā paridevanā

    Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov? (2.28)

    āścarya-vat paśyati kaścid enam āścarya-vad vadati tathaiva cānyaḥ
    āścarya-vac cainam anyaḥ śṛṇoti śrutvāpy enaḿ veda na caiva kaścit

    Niektorí sa na dušu pozerajú ako na zázračnú, iní o nej hovoria ako o zázračnej a ďalší o nej počujú ako o zázračnej. Pritom niektorí, hoci o nej počuli, nedokážu ju pochopiť vôbec. (2.29)

    dehī nityam avadhyo 'yaḿ dehe sarvasya bhārata
    tasmāt sarvāṇi bhūtāni na tvaḿ śocitum arhasi

    Ó, potomok Bharatov, duša, ktorá pretrváva v tele, je večná a nikdy nemôže byť zabitá. Preto za žiadnym tvorom nemusíš smútiť. (2.30)

    Ochutnávka jednej šlóky - 2.17 - aj s výkladom:

    avināśi tu tad viddhi yena sarvam idaḿ tatam
    vināśam avyayasyāsya na kaścit kartum arhati

    avináśi - nezničiteľné; tu - ale; tat - to; viddhi - vedz; yena - kým; sarvam - celé telo; idam - toto; tatam - prenikajúce; vináśam - zničenie; avyayasya - nehynúca; asya - toto; na kaścit - nikto; kartum - urobiť; arhati - schopný.

    "Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu."

    VÝZNAM: V tomto verši je ešte podrobnejšie vysvetlená skutočná povaha duše, sídliacej v tele každej živej bytosti. Každý môže pochopiť, že vedomie prestupuje celé telo. Každý si je vedomý bolestí a pôžitkov celého tela alebo niektorej jeho časti. Naše vedomie je však rozšírené iba v našom tele, a tak radosti a bolesti nášho tela nie sú iným známe. Každé telo je schránkou individuálnej duše a príznaky jej prítomnosti vnímame ako individuálne vedomie. Vo Śvetāśvatara Upaniṣade (5.9) sú rozmery duše prirovnané k desaťtisícine končeka vlasu:

    bālāgra-śata-bhāgasya śatadhā kalpitasya ca
    bhāgo jīvaḥ vijñeyaḥ sa cānantyāya kalpate

    "Keď sa konček vlasu rozdelí na sto dielikov a každý z nich na ďalších sto, potom každý tento dielik predstavuje veľkosť duše." Podobný opis sa nachádza aj v Caitanya Caritamrite (Madya 19.140):

    keśāgra-śata-bhāgasya śatāḿśaḥ sādṛśātmakaḥ
    jīvaḥ sūkṣma-svarūpo 'yaḿ sańkhyātīto hi cit-kaṇaḥ

    "Je nespočetne veľa duchovných atómov, ktoré svojou veľkosťou predstavujú desaťtisícinu končeka vlasu."

    Individuálna duša je teda duchovný atóm menší než hmotné atómy a ich počet je nesmierny. Táto veľmi malá duchovná iskra je základnou podstatou hmotného tela a jej vplyv preniká celým telom, tak, ako sa po celom tele šíria účinky lieku. Existenciu duše pociťujeme vo forme vedomia a to je dôkaz toho, že duša je v tele. Každý laik vie, že hmotné telo je bez vedomia mŕtve a že toto vedomie sa nedá oživiť alebo obnoviť žiadnym hmotným zásahom. Preto vedomie nevzniká vzájomným pôsobením akýchsi hmotných zlúčenín, ale prítomnosťou duše. V Muṇḍaka Upaniṣade (3.1.9) sa tiež opisuje veľkosť nepatrnej duše:

    eso nur atma cetasa veditavyo yasmin pranah pancadha samvivesa

    pranais cittam sarvam otam prajanam yasmin visuddhe vibhavaty esa atma

    "Duša má rozmer atómu, ale môže byť postrehnutá dokonalou inteligenciou. Pohybuje sa v piatich druhoch vzduchu (prāṇa, apāna, vyāna, samāna and udāna). Duša je umiestnená v srdci a šíri svoju energiu po celom tele. Keď je od týchto piatich druhov hmotného vzduchu očistená, odhalí svoju duchovnú silu."

    Účelom hatha-yogy je pomocou rôznych pozícií tela ovládnuť päť druhov vzduchu, ktoré dušu obklopujú. Zmyslom týchto cvičení nie je hmotný zisk, ale vyslobodenie nepatrnej duše zo spleti hmotnej atmosféry. Povaha nepatrnej duše je opísaná vo všetkých vedskych písmach a jej prítomnosť môže na základe praktickej skúsenosti pocítiť každý rozumný človek. Iba hlúpy človek si môže myslieť, že táto nepatrná duša je všeprenikajúca viṣṇu-tattva.

    Podľa Muṇḍaka Upaniṣady je nepatrná duša umiestnená v srdci každej živej bytosti a jej vplyv sa šíri po celom tele. No vzhľadom k tomu, že veľkosť nepatrnej duše sa vymyká vnímaniu materialistických vedcov, niektorí z nich naivne tvrdia, že duša nejestvuje. Nepatrná individuálna duša nesporne sídli v srdci každej živej bytosti spolu s Naddušou a vydáva odtiaľ všetku energiu, ktorú telo potrebuje. Krvinky, ktoré z pľúc rozvádzajú kyslík do celého tela, získavajú svoju energiu od duše. Keď duša opustí telo, krv prestane plniť svoju funkciu a jej kolobeh v tele sa zastaví. Moderná medicína síce pripisuje červeným krvinkám dôležitosť, ale nie je schopná dospieť k záveru, že zdrojom všetkej energie v tele je duša. Uznáva však, že srdce je sídlom všetkých energií v tele.

    Tieto nepatrné častice duchovného celku sa prirovnávajú k molekulám slnečnej žiary. Slnečná žiara obsahuje nespočetne veľa molekúl. Podobne sú nepatrnými časticami Najvyššieho Pána duchovné iskry, ktoré tvoria Jeho žiaru. Volajú sa prabhā, lebo patria do vyššej Pánovej energie. Z hľadiska vedskeho poznania a ani z hľadiska modernej vedy teda nemožno vylúčiť existenciu duše v tele. Dokonalý opis vedy o duši však podáva samotný Boh v Bhagavad-gíte.

  2. Obrázok používateľa sudarshana
    sudarshanajún 04, 2011 10:40 dopoludnia

    Komentár: 

    K DUŠI - len stručný doplnok (aj pre átmu:)

    Skutočná štruktúra podľa záverov Ved je taká že:

    1) Boh je Osoba - nie je neosobný. Neosobný je len jeden z jeho 3 aspektov. Je to Najvyššia Božská Osoba - Najvyššia Duša - Duša všetkých duší - Bhagaván - je to Najvyššia a Zvrchovaná pôvodná Bytosť.
    ABSOLÚTNA PRAVDA (Boh) je prejavená v troch aspektoch, aj keď je jedna jediná, komplexná a všetko-zahrnujúca. Ale dá sa vnímať podľa úrovne vedomia duší ako:

    a) BRAHMAN = 1. aspekt Absolútnej Pravdy - neosobná žiara z transcendentálneho tela Pána - Bhagavána

    b) PARAMÁTMÁ = 2. aspekt Absolútnej Pravdy = Višnu = expanzia Krišnu = lokalizovaná Nadduša

    c) BHAGAVÁN = 3. aspekt Absolútnej Pravdy - Šrí Krišna = Najvyššia Božská Osoba

    Pri realizácií Brahmanu - je manifestovaný len aspekt večnosti (sac) - možnej večnosti. Nie je v ňom manifestované ani plné poznanie (cit) a ani plná blaženosť (ánanda).

    Pri realizácií Paramátmy – je manifestovaný aspekt večnosti a poznania (sat-cit).

    Pri realizácií Bhagavána - sú už plne manifestované všetky 3 aspekty – večnosť – poznanie – blaženosť (sac-cit-ánanda)

    2) Duše sú večné Individuality - tiež osoby, nie neosobná zliata prázdnota, a ani nič neindividuálne - Duša je nedielna fragmentálna čiastočka Boha - ktorá nikdy nevznikla a ani nezanikne a nedá sa zabiť, ani zničiť - je to časť Božích energií - konktrétne časť nazývaná Jíva-tattva - jedna z troch hlavných kategórií deliacich sa na:

    Jíva-tattva = nedielne časti - večné individuálne duše - tzv. okrajová energia Boha. Teda jíva (džíva = večná individuálna živá bytosť = duša) je sanskritský výraz pre dušu, ale používajú viaceré výrazy: jíva, átmá, jívátmá, brahman

    Šakti-tattva = všetky energie Boha (hmotná energia, máyá – iluzórna energia, čas, energie blaženosti, ........) šakti = energia

    Višnu-tattva = Jediná Najvyššia Absolútna Pravda = sú to všetky priame, úplné aj čiastočné emanácie (expanzie & inkarnácie) Boha

    Tých prerozdelení a vysvetlení je v Záveroch Ved viacero - aby to bolo jasne celé zrozumiteľné - je to vysvetlené na viacerých úrovniach - z viacerých uhlov pre komplexné pochopenie.

    Ďalším takým prerozdelením je rozdelenie na Vyššiu a Nižšiu Prakriti (prakrti = príroda). Do Vyššej Prakriti patria aktívne živé a večné princípy: duše-átmá & nadduša-paramátma. Do Nižšej Prakriti patrí Jeho hmotná energia, materiálna – kompletný hmotný prejav: mahat-tattva.

    Ďalšie prerozdelenie je: Vonkajšia energia, Vnútorná energia a Okrajová energia.

    Vonkajšia = hmotná energia – máyá, čiže matéria - mŕtva hmota, ktorú oživuje živý aspekt - ktorým je Vnútorná energia (kam patrí paramátmá) a tretím je ďalší oživujúci prvok Okrajová energia - čo sú Duše = jívátmá.

    3) Duše sú večne činné - ako v hmotnom svete (v podmienenom stave) - v hmotnom znečistení (podmienení časom, troma gunami, máyou a karmou), tak aj v stave oslobodenom.

    4) Duše a aj Boh majú svoje pôvodné duchovné telá, ktoré sú povahou sac-cit-ánanda.

    Boh ako taký je v skutočnosti Najvyššou Osobou – a tiež ako v prípade duše – je to večná individualita majúca transcendentálne večné a neomylné zmysly a myseľ a transcendentálne telo, ktoré je povahy sac-cid-ánanda-vigraha - teda v preklade zo sanskritu: Dokonalá večná podoba (telo) plná poznania a blaženosti, ktorú Védy a celá védska posvätná literatúra všetky krásne dokladajú a prezentujú.

    Oproti tomu naše ľudské telo (hrubohmotné aj s jemnohmotným dokopy) - je presný opak: Je nedokonalé, netrvalé (ktoré zanikne), plné nevedomosti a utrpenie.

    5) Nikdy duše nesplynú s Bohom! Môžu tak splynúť len s brahmajyóti (s transcendentálnou žiarou vychádzajúcou z tela Bhagavána), ale nie s Bhagavánom ako Osobou. Duše sú večnými služobníkmi Boha - to je ich činnosť – večná láskyplná oddaná služba Bohu = sanátana-dharma, Čiže sanátana znamená: To čo nemá ani počiatok, ani koniec - teda večné. Slovo dharma znamená: Neoddeliteľná charakteristická vlastnosť – a v prípade duše je to služba. Sanátana-dharma je večné náboženstvo duše - znamená preukazovať službu a tiež to, že sme živé bytosti, ktoré sú večnými služobníkmi Boha.

    6) Je to tak, že: Boh a duše - sú v niečom totožné a v niečom odlišné - to sa v sanskrite nazýva: acintya-bhedábheda-tattva, teda: Nepochopiteľná súčasná jednotnosť a odlišnosť. Boh aj duše sú kvalitatívne totožné (sac-cid-ánanda-vigraha), ale zároveň sú odlišné kvantitatívne. Boh je najvyšší, neobmedzený a nekonečne veľký - a duše sú nekonečne malé a obmedzené, keďže majú schopnosť poklesnúť do hmoty. Jedno z neobmedzených mien Krišnu je: acyuta = ten, ktorý nikdy nepoklesáva.

    Veľkosť duše je v záveroch Ved popisovaná ako 1 /10 000 končeku vlasu = je to vlastne duchovný atóm, veľkosťou menší ako atóm hmotný. Duša je teda skutočná antihmotná častica. Paramátmá - Nadduša je popisovaná veľkosťou veľkosť 8 palcov = cca 20 cm - v ľudskom tele. Obe – Duša aj Nadduša sídlia v srdci.

  3. Obrázok používateľa atma
    atmajún 04, 2011 11:34 dopoludnia

    Komentár: 

    Atma-Brahma... Sat-chit-ananda je nas vecny stav... ale je zahaleny v tomto tele sa to len malokomu podari realizovat..

  4. Obrázok používateľa sudarshana
    sudarshanajún 04, 2011 12:25 popoludní

    Komentár: 

    Ved samozrejme, že ked sme v hmotnom svete, tak sme prekrytí hmotou a stotožnujeme sa s telom - to je choroba podmienenej duše. Duša v podmienení máyou si myslí, že jej telo a jeho činnosti sú činmi duše...ale nie je to tak :) Všetky činy vykonávajú 3 guny a duša sa len rozhoduje - vyvíja túžby, ktoré jej potom automaticky plní Nadduša a tá dáva pokyn práve trom kvalitám hmotnej prírody, ktoré spolu s časom vytvárajú karmu - činy -a tie majú svoje reakcie. Je jasné, že za hmotné činy si budeme musieť odniesť ich reakcie. Teraz je tu reč o čine = karme, bo existuje tiež akarma = nečin a aj vikarma = prečin. Karma a vikarma sú hmotné činnosti, a akarma je transcendentálna činnosť.

    Skutočná realizácia je však pochopenie a praktikovanie akarmy . ľudské telo je vzácny dar, určený nie na užívanie si svojho zmyslového pôžitku - ale práve na Sebarealizáciu !! :) v tomto tele sme schopní si uvedomiť svoju pravú totžnosť- že sme nepatrné večné duše, ktorých prirodzené zamestnanie/činnosť je láskyplná oddaná služba Bohu. Tiež si môžeme v ludskom tele uvedomiť, že existuje Boh a hlavne - náš večný vzťah medzi nami.

  5. Obrázok používateľa atma
    atmajún 04, 2011 13:58 popoludní

    Komentár: 

    absolutne s tebou suhlasim :-)

  6. Obrázok používateľa sudarshana
    sudarshanajún 04, 2011 16:46 popoludní

    Komentár: 

    Teší ma, že rešpektuješ Vedy - kedže sú to pôvodné, transcendentálne večné texty - literárna inkarnácia Krišnu a sú bezchybné a neomylné. Krišna je sanskrtský výraz a znamená "všepríťažlivý" a je to mantra = transcendentálna zvuková vibrácia, ktorá očisťuje vedomie, mysel a zmysly od materiálneho znečistenia. Krišna je jedno z nekonečne veľa mien Boha a je vlastne hlavné meno Boha. Slovo Boh je len istý titul, či oslovenie pre Najvyššiu Božskú Osobu. Táto Najvyššia Božská Osoba sama seba v autorizovaných védksych písmach (šástrach) nazýva práve Krišna. Je to teda tiež pôvodné meno Boha, a takto ho volajú aj najväčšie autority tohoto sveta - polobohovia, rišiovia a veľkí muniovia a yogíni, ktorí sú sebarealizované duše.

    Ďalšia vec pre uzrozumenie je, že sa všeobecne hovorí, že každý človek má dušu. Pravdou ale je, že my sme duše, ktoré majú telo. Telo sa delí na jemnohmotné a hrubohmotné - a je to obal každej duše, ktorá je v hmotnom svete. Duša v hmotnom svete môže prijať 8 400 000 druhov hmotných tiel (s veľa poddruhmi) podľa úrovne svojho vedomia - ktoré zasa vychádza z túžov, ktoré duša vyvinula, a následne karmy a hlavne odovzdanosti Bohu.

    Chcem ešte dodať, že to, čo tu vlastne o Vedach a ich esenciálnych Záveroch píšem je - že to nie je môj výmysel, nie je to len môj názor, či to čo si myslím, že tak asi bude - nie sú to moje sentimenty a ani úvahy. Inými slovami - nepíšem sem moje osobné mentálne špekulácie, lebo som neprijal za autoritu len moje telesnú myseľ a jej ventily - zmysly, ale prijal som šástru - ktorá je neomylná - čiže sa tu snažím prezentovať to, čo vyhlasujú védske písma v ich finálnom zhrnutí.

 

 

Top