Obrázok používateľa CEZ OKNO
Absurdita verzus revolta

Absurdita alebo absurdnosť (lat.) je to, čo odporuje logickým zákonom; vnútorne rozporné; nezmyselnosť. V širšom (ľudovejšom) zmysle aj protirečenie skutočnosti, nemysliteľnosť, nevhodnosť a podobne. Pojem absurdity je dôležitým pojmom v existencializme: podľa existencializmu sa absurdita stáva príznakom ľudského postavenia vo svete v okamihu, keď človek nečakane nahliadne zmysel sveta odlišný od doterajších výkladov. Podľa A. Camusa - ak východiskom z absurdnej situácie nemá byť samovražda, treba absurdnú situáciu zvládnuť, čo umožňuje revolta: nesúhlasiť s absurdnou situáciou, no neutekať pred ňou. Revolta odhalí čistý plameň života, ktorý už nekladie otázky a ktorý teraz, keď už na ničom nezáleží, človeku plne patrí. (Wikipedia)

Absurdita sa stala našou životnou súčasťou. Prichádzame do svojich príbytkov a v hlavách sa nám oživujú príbehy prežitého dňa. Vnímame svoje pocity a konštatujeme: „Je to absurdné.“

Navzdory všetkému, dokonca primárne tomu, že život ide ďalej aj so svojimi absurditami si uvedomujeme, že absurdita sa stala živou, fungujúcou zložkou nášho života. Absurditu sme prijali, akceptovali sme jej existenciu, ktorá v sebe skrýva nezmyselnosť, protirečivosť, teoretickú nemožnosť existovať.

Ale pozor! Prijali sme len hru!

Absurdita sa zhmotnila a my ľudia pociťujeme neblahé stavy, keď náš rozum, v snahe dostať korektné odpovede začne zlyhávať podobne, ako keď operačný systém dostáva nekorektný príkaz. Áno, nekorektný príkaz.

Absurdita, z tohto uhla pohľadu, získava atribút vedomého, nekorektného pokynu, ktorého základnou úlohou je destabilizovať systém. Opýtate sa, ako to je možné, prečo by niekto chcel vytvorením absurdnej situácie destabilizovať systém, ten už beztak nestabilný?

Odpoveď môže byť nasledovná:

Vzťahy v spoločnosti prebiehajú na viacerých úrovniach. Pripomeniem vzťahy, ktoré sú faktické a teda najpodstatnejšie: komunikačné väzby a kanály, ktoré sú realizované v rovine intraverbálnej, presnejšie v rovine frekvencií, ktoré prenášajú skutočné myšlienky, pocity a postoje komunikantov. Jednotliví ľudia dokážu v tejto rovine prijať rôznorodosť, akú éter ponúka.

V tejto komunikačnej sfére dokážeme akceptovať slobodu jednotlivca a jeho činy.

Problém môže nastať vtedy, a poväčšine aj nastáva, keď komparatistika prebieha sčasti alebo úplne racionálne. Vtedy sa nám postoje a činy ľudí javia dokonca „absurdné“. A nehovorím o Egu, ktoré sa priživuje a rozmáha pri každej možnosti sebapriživenia.

Hovorím tu o modeli, ktorý vždy a za každých okolností vytvára protisily. Rodí sa dráma, ktorá je vo svojej podstate bojom. Je deštruktívna a núti ľudí vydávať svoju tvorivú silu do konfliktu, ktorého výsledkom je neschopnosť komunikovať, neochota chápať, zlý pocit a neetika. V tejto schéme neexistuje iná voľba. Homo homini lupus est je naplnené a stovky mudrcov dávajú návody, ako sa dá zjednať náprava.

Uprednostním slovník, ktorý je zrozumiteľný a prejdem k jadru veci.

Človek ráči byť tvor omylný. Nie preto, aby mal licenciu na zlyhania. Je to len slepá ulička, ktorá ukazuje, že inej cesty niet a opäť nám zostáva len revolta, boj. Však, pán Camus?

Uvažovali ste niekedy nad tým, vážený pane, že túto absurditu niekto vedome vytvoril?

Dokážete pripustiť, že ktosi, kto pozná algoritmus nášho myslenia, vytvoril absurditu ako poistku pre prípad, že človek prekoná svoju patovú situáciu bez boja?

Viete, že prípadná samovražda pripraví projektantov o potravu a skomplikuje cestu jednotlivca?

Boj je totiž očakávaná reakcia. Boj poskytuje istej samonadradenej skupine možnosť zasahovať. Legálne naplní a využije svoju moc a redukuje počty bojujúcich.

Treba žiaľ priznať, že tu nemá šancu nikto z revoltujúcich, pretože bojové pole je sieť natiahnutá pre mušky a vytvorená absurdita svetielkom, ktoré láka Kichotov.

Pokiaľ si sa, milý čitateľ, dostal až sem, opýtaš sa, čo ďalej?

Predovšetkým treba brať vážne fakt, že úroveň, v ktorej sa momentálne ľudské bytosti nachádzajú je potrebná na to, aby sa „absurdita“, lebo o nej je teraz reč, naplno rozvinula a fungovala ako prostriedok, cez ktorý nadobudneme poznanie alebo zlyháme a márny život - školskú hodinu zopakujeme.

Je to tak. Akonáhle prijmeme hru „absurdita“, prijímame hru „ľutujte ma“, tešíme sa v hre „potrebujem zarábať peniaze“, sme zúfalí v hre, „keď nikto na oficiálnych miestach neprijíma jasné pozorovania chemtrails“. Bojujeme a revoltujeme v hre „proti očkovaniu“ a poskytujeme tisíc dôkazov o jeho škodlivosti. „Čudujeme sa nad hlúposťami“ prostredníctvom hry, ktorou v školách kŕmia žiakov a študentov, krútime hlavami nad vedcami, ktorí nás „ohurujú svojou metodikou a výsledkami svojho výskumu.“ Nechápeme hru „mierové misie“, ktorých dôsledkom je utrpenie, zúrime, keď sa „v tichosti“ Európa v hre mení na zjednotený tábor.

Všetko sú to hry.

Je ich toľko, aby zaneprázdnili čo možno najviac ľudí. A aby neostal čas na sebauvedomenie.

Vtedy sa môžeme k takýmto hrám otočiť chrbtom.

Inak revolúcia zničí vlastné deti, pretože revolúcia bola projektantmi vymyslená práve na toto.

Moji milí, cisár je nahý.

Cesta je v obnovení dieťaťa v nás. Cesta je v obnovení a rozvoji našej emocionálnej inteligencie. Cesta je v obnovení prirodzeného kontinua našej duchovnej cesty. Inak nás pavučina slovíčok o duchovne, anjeloch a podobná rétorika zviaže ako zámotok, ktorý je ktosi pripravený vysať!

Takže: Nedám sa upiecť a nedám sa zjesť!

A už vonkoncom neverím, že pán Jánošík sa dal tak lacno.

Inak by si na neho, na Jurka, nikto a nikdy nespomenul.

Vlado Bálint

Zdroj: Infoseminare.webnode.sk

jún 06, 2011 20:07 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top