Obrázok používateľa CEZ OKNO
DOM ČARODEJOV

Môj postup k horám Ortiz Mountins sa v Loven´s Coven urýchlil. Každý deň som z Harriettinho pozemku pozoroval nádherne symetrickú siluetu hôr, ktoré vyrastali z mierne zvlneného pásma vŕškov zvaných Cerillos. A predsa som sa k horám nedokázal priblížiť. Ako som už písal predtým, čakal som na pozvanie. Pozoroval som znamenia a snažil sa byť pripravený, podobne ako je pripravený vojak na bojový poplach – každý signál mohol znamenať „ostrú“.

Loven´s Coven je nádherným príbytkom a majetkom niekoľkých žien, ktoré sa netaja spoločnou magickou spriaznenosťou. To, že to nie je obyčajné miesto som pochopil hneď pri našej prvej návšteve, kde so mnou bola ešte Paja.

Dom nenájdete z cesty len tak ľahko. Ako nám odporučila Harriette, sledovali sme míľniky pri ceste a ten, ktorý označoval 33. míľu bol zároveň značkou pre odbočenie.

Odbočíte z kľukatej cesty, ktorá vedie smerom na Cerillos a Madrid, prejdete mostíkom a bránou a potom už len pomalou rýchlosťou po červenkastej prašnej ceste so stopami po kolesách áut, ale aj hlbokými výmoľmi od dažďovej vody stekajúcej z vŕškov nad Loven´s Coven. V Novom Mexiku je dážď mimoriadnou udalosťou – po väčšinu roka tu svieti slnko a jeho svit je v nadmorskej výške planiny nad dvetisíc metrov priam kozmický. Vzduch je mimoriadne suchý a núti vás neustále popíjať tekutiny, ktoré je treba mať najlepšie stále kdesi na dosah ruky. V čase, keď som býval u šamanky Harriette v Loven´s Coven, fúkali púšťou Nového Mexika silné a niekoľko dní trvajúce vetry – začínala jar a žltý peľ nízkych ihličnanov, ktoré rastú medzi skalami nekonečnej roviny sa víril vo vzduchu, takže to často vyzeralo ako požiar.

Ihličnany rastú pozdĺž celej červenkastej cesty, ktorá sa vinie ako had až k drevenému plotu, ktorý chráni pohľad na terasu pred domom.
Keď sme vystúpili, Paja si prvá všimla malé i väčšie vežičky z kameňov, naukladaných vo vratkej rovnováhe jeden na druhom. Všade boli stopy po „gazdovi“, ktorý sa o pozemok stará – orezané konáre kríkov, upravený chodníček, alebo parkovisko pre autá.

Vošli sme bráničkou do dvora a hneď nás prekvapilo príjemné prostredie s húpačkou, trampolínou, malým bazénikom a hamakou, našponovanou medzi dvoma tyčami špeciálnej železnej konštrukcie.
Všade sme to cítili – čosi nedefinovateľné, jemné, tajomné...
Dom sme našli celkom nečakane – medzi ostatnými inzerátmi s ponukou na ubytovanie. Niektoré sme boli pozrieť, ale z tej, alebo onej príčiny nám nevyhovovali. Niektoré miesta vás jednoducho neprijímajú – taká bola napríklad ponuka ubytovania v jednom penzióne v Santa Fe.
Harriettin inzerát bol na nete ozvláštnený pesničkou, ktorá je jednou z Pajiných najobľúbenejších a mne sa pri pohľade na fotografie domu rozbúchalo srdce.

Bola tam fotografia štyroch žien, vo veku zrejeme okolo päťdesiatky, ktoré sa veselo držali okraja bazéna a len v plavkách sa usmievali do kamery.

Náš americký známy nám povedal, že ide zrejme o komunitu pohaniek a zažartoval na moju adresu, že tieto ženy, podľa neho pohanky sa so mnou zaiste dobre pobavia...

Akosi ma to nevyľakalo, skôr naopak...

Harriette nás vítala medzi dverami – bola to na prvý pohľad majestátna žena a podľa prízvuku Texasanka. Mala hlboký a zvučný hlas. Viedla nás do domu v ktorom nič nebolo v pravom uhle – už vstupná hala, mala pôdorys poloblúka, ktorému dominoval úžasný naturálny krb; horeli v ňom polienka dreva. Po stenách viseli štylizované obrázky „jóni“, štylizovaného ženského prirodzenia, ale aj vyobrazenie muža a ženy, Boha a Bohyne.

Tušenie, že sme medzi vyznavačmi pohanstva začalo naberať na istote – Harriette však skôr pôsobila ako žena z westernu, typická farmárka.
Zaviedla nás do spoločenskej miestnosti, ktorá bola zároveň kuchyňou – okná boli v poloblúkovom výčnelku smerom do záhrady a okrem jej vybavenia, dreveného plota sme mohli vidieť Ortiz Mountins v modravom opare novomexického dňa.

Jedna zo žien na fotografii teraz varila – bola to nenápadná žena v okuliaroch a volala sa Patty. Naša Texasanka čistila zemiaky – v ruke držala obrovský nôž a pri debate ním šermovala ako dýkou. Vysvitlo, že má sedemdesiat dva rokov – vyzerala na päťdesiat a jej akoby nevyčerpateľná energia, sprevádzaná výbuchmi hlbokého a ničím nekontrolovaného smiechu by tromfla tínedžerku.

V dome vraj býva ešte jeden mladý pár a občas príde Donna Rea, ďalšia z Harriettiných spoločníčok.

Jednali sme o podrobnostiach zmluvy na môj pobyt – blížil sa čas, kedy sa budem musieť s Pajou rozlúčiť. Počas nášho pätnásťročného spolužitia sme nikdy neboli dlhšie od seba ako jeden deň. Boli sme vpodstate stále spolu – bola mojou skutočnou druhou polovicou tak ako som bol ja druhou polovicou jej.

O našom vzťahu napíšem niekedy nabudúce – teraz postačí, ak poviem, že sme boli nielen muž a žena – ale dve duše, ktoré sa na tejto Zemi po vekoch blúdenia a hľadania jedna druhej, naozaj aj stretli.
Nikdy, ani len vo sne som si nevedel predstaviť, že nás čaká cesta podobná tejto do Nového Mexika a že sa počas nej budeme musieť oddeliť – tak, ako sa rozdelí najmenšia časť hmoty, keď narazí na prekážku a stanú sa z nej dve identické častice; verili sme, že na druhej strane prekážky, rovnako ako táto častica sa znova stane jednou jedinou. Kedy sa tak stane a či sa tak stane ešte za nášho života – to sme nevedeli. Dali sme sa na túto cestu – rozhodli sme sa pre ňu dobrovoľne začiatkom jesene minulého roku nula desať. Strhol nás neuveriteľný prúd, uragán udalostí, ktorý nás napokon vymrštil za Oceán, krížom cez celý severoamerický kontinent až na jeho slávny stredozápad a do Loven´s Coven, odkiaľ som prvýkrát uvidel Ortiz Mountins v ich plnej nádhere.

Inzerát k nám prišiel ako znamenie – dom, záhrada, pozemok a všetko v ňom mi hovorilo jazykom zasvätencov; áno, toto je tvoje miesto, toto sú ľudia, ktorých si mal práve teraz stretnúť... Neboj sa, oddaj sa a pozoruj, čo sa bude ďalej diať.

Takto vám to poviem a priznám – odkedy sme sa s Pajou rozhodli učiniť tento skok a zasa raz vydať sa do neznáma, podobným štýlom ako sme to urobili pred rokmi s našou cestou do San Pedra, http://putovaniedosanpedra.blogspot.com/
ani tentokrát sme nevedeli čo nás čaká a aký je cieľ tejto cesty. Bola to jednoducho cesta do Neznáma – a všetko na nej malo byť odpoveďou na našu vlastnú úlohu na tomto svete. A tak isto ako pri našej ceste do San Pedra, aj teraz sme pri stíšení hlasu nášho starého „ja“, neustále sledovali znamenia.

Dá sa povedať, že našimi znameniami bolo všetko – každá, aj tá najmenšia časť našej každodennej skúsenosti. Náš život, naše dni sa premenili na Cestu. A cestovali sme aj keď sme sa práve nehýbali z miesta.

Naša prvá návšteva v Loven´s Coven bola v piatok popoludní – v pondelok som sa už sťahoval.

Ako som už spomínal, na začiatku cesty do New Mexico bolo naše hlboké vnútorné rozhodnutie, pričom sme sa odhodlali radikálne prerušiť kontakt s našou vlastnou minulosťou. Bolo to to isté rozhodnutie, ktoré v roku nula tri započalo našu cestu do San Pedra v Andalúzii. Dá sa povedať, že náš spoločný život s Pajou je jedna séria takýchto rozhodnutí, pričom niektoré vedú k viac exotickým cestám ako iné – ale aj tie zdanlivo všedné „pohyby“ sú vždy odštartované našimi hlbokými rozhodnutiami.

Takým bol napríklad náš pre mnohých nečakaný odchod do hlavného mesta.

Cesta do New Mexica bola našim rozhodnutím, ktoré sme učinili práve v hlavnom meste a ktoré nás vymrštili z Bratislavy priamo do Santa Fe.
A keďže typ tohto r o z h o d n u t i a je dôležitý aj pre moju nasledujúcu cestu, musím o ňom napísať čosi viac.

V Loven´s Coven som mal takmer dva mesiace možnosť skúmať svoje vnútorné rozhodnutia a ich skutočnú váhu. Ako som povedal, žil som tu oddelene od Paji a začal som si uvedomovať svoju vlastnú existenciu, hlbokú a osudovú osamelosť ľudskej bytosti pri zrodení na túto Zem, osamelosť na jej ceste životom, osamelosť pri prechode bránou smrti...

Áno, počujem vaše hlasy a námietky, máme predsa priateľov, máme tu rodinu, blízkych a máme naše lásky...

Hm... Aj ja som si myslel, že to všetko m á m.

Dnes viem, že n e m á m nič.

Nie, neberte to tak, že som opustený, izolovaný a podobne – v mojom živote je to práve naopak, mám okolo seba veľa ľudí, mám ich rád a dúfam že aj oni mňa...

Ja zdôrazňujem slovo „mať“. Ak si myslíme, že čosi máme, že to vlastníme, to je náš klam, naša ilúzia. Nevlastníme celkom nič – ak si myslíme že to máme, smrť nás z tohto omylu bezpečne vyvedie. Ak si myslíme, že smrť je vecou zajtrajška, aj to je náš omyl a naša ilúzia. Smrť je tu neustále – je pri nás od nášho zrodenia a to až do chvíle, kedy nám poklepká na rameno a povie, že je čas ísť...

Zakiaľ nám na plece nepoklepká, môžeme si tu spokojne žiť – neznamená to však, že tu nie je a neexistuje. Smrť je ako hlboká roklina, ako priepasť na jednej strane útesu – toho útesu, po ktorom po celý život kráčame. Kráčame na veľmi ostrej hrane noža, sme ako povrazolezci vo výške nad zemou – jeden neopatrný pohyb, aj je po všetkom.

Nemáme a nevlastníme nič – iba si to nahovárame. A tak ani nemáme a nevlastníme ani jedného jediného človeka, ani jednu bytosť. Presne tak, ako ani oni nevlastnia nás.

Všetky tieto bytosti „nemáme“ - ony len kráčajú povedĺa nás. Sú v takmer v tom istom bode časopriestoru, aj keď nie v identickom s tým našim, ale veľmi blízkom.

Naše lásky, naši blízki, naši priatelia, rodina, sú našimi súputníkmi na Ceste – ale nie sú nami samotnými. Každý z nás je originálom a je jedinečný, neopakovateľný.

Daňou za túto originalitu a jedinečnosť je naša existenčná samota.
Slobodná vôľa funguje tak, že sme „nezávisle zavesení“ v hlbinách kozmu.

Sme akoby „odpojení“ od Zdroja a máme možnosť túto „odpojenosť“ využívať a to tak, že sa otáčame ktorýmkoľvek smerom. Máme možnosť otočiť sa na základe slobodnej vôle Zdroju chrbtom – to je dar najvyššej Lásky. Darom Najvyššej Lásky je slobodná vôľa, teda možnosť obrátiť sa chrbtom tomu, ktorý nás najviac miluje.

Láska toho, ktorý nás najviac miluje sa našim otočením chrbtom nezmenší – práve naopak. Ak chceme pocítiť Lásku Univerza, musíme sa aj my správať podobne – musíme byť ochotní a schopní dať dar slobody toho, koho najviac milujeme.

Ja som bol práve v New Mexico vystavený takejto skúške – skúške bezpodmienečnej lásky. Lásky, ktorá si nekladie žiadne podmienky. Lásky, ktorá je Slobodou.

Dal som Sľub Slobody a Lásky – učinil som tak pred mnohými rokmi a teraz prišla chvíľa, naplniť tento Sĺub činmi.

Nuž a tak som sa dostal k Harriette do Loven´s Coven a do blízkosti Ortiz Mounins, kde ku mne prišla v ý z v a.

Ako som spomínal, bol to práve pobyt u Harriette, ktorý ma naučil pozerať na samého seba ako na originál. Samota, alebo lepšie povedané precítenie vlastnej existenčnej samoty v hmotnom zrodení mi umožnila lepšie pochopiť tajomstvo toho, kto v skutočnosti som.

Poviem to takto – ak som s Pajou prežíval tie najúžasnejšie chvíle, dni, mesiace a roky dokonalého súžitia a hlbokej lásky, mal som tendenciu považovať za zdroj tejto lásky práve ju. Domnieval som si, že ona je zdroj a ja sa pri ňom len ohrievam.

Našim oddelením, spočiatku enormne bolestným som si začal uvedomovať, že som rovnakým zdrojom, ako je aj ona – a že to je jedna z vecí, ktoré sa tu mám naučiť. Že to je jedným zo zmyslov tohto „nezmyselného“ rozhodnutia, ktoré znamenalo náš fyzický rozchod. A začal som si uvedomovať aj to, že tým, ako som považoval za zdroj lásky iba ju, stával som sa na nej závislý. Nebol som dostatočne sebestačný – je to ako keď musíte byť stále v blízkosti kohosi, aby ste sa cítili šťastní.

Neuvedomujete si vtedy, že vlastne obmedzujete svoj vlastný podiel na spoločnom šťastí a tým pádom vytvárate nerovnováhu. Aj keď bol náš vzťah takmer dokonalý, nemohli sme jeden bez druhého žiť. Modlili sme sa o jedno – aby sme raz zomreli spoločne, aby tu jeden neostal bez druhého...

A teraz bol každý z nás celkom inde, dokonca akoby v inej dimenzii...
Ako sa ukázalo Harriette a jej družina, najmä Patty, Chad a Brent /ten mladý párik/ sa dlho zaoberali čímsi, čo nazývali „posvätné ja“. Harriette dokonca o tom napísala dve populárne knižky. Jednu z nich som si počas pobytu v Loven´s Coven prečítal a raz vám o nej budem referovať. Všetko to totiž napokon súvisí s Ortiz Mountins i s bytosťami Červenej planéty.

„Na svoje šťastie mysli, Charles!“ skoro na mňa až kričal Chad. „My sme zodpovední za seba a svoje šťastie, vprvomrade! Boh chce naše šťastie, nie nešťastie a smútok!“

Na prvý pohľad by sa mohol zdať takýto postoj azda egocentrický – učili nás predsa, že máme žiť pre druhých, obetovať sa a tak ďalej. Tento prístup však znamená, že sme vprvomrade ZODPOVEDNÍ ZA SEBA. Sme zodpovední vprvomrade za svoj život, za to ako s ním nakladáme... Sme zodpovední vprvomrade za svoje šťastie – až potom môžeme rozdávať šťastie ostatným. Nešťastný človek nemôže dať šťastie nikomu...
Začínal som si naplno uvedomovať svoj vlastný príbeh. Nie teda spoločný príbeh, nech by to bol aj spoločný príbeh so sestrou vašej duše a srdca.

A s úžasom som si uvedomil aj to, že som defakto samého seba nikdy nevidel!

Akosi som vždy prehliadal seba, svoje konkrétne potreby – videl som vždy kohosi druhého, nie však seba. A tento pohľad podporuje našu veľkú ilúziu...

Počas našich životov akosi zabúdame na svoje vlastné bytie – nevnímame svoje telo, svoje vnútorné pocity... Áno, sme neustále pod hlučnou strojovňou našej vlastnej mysle, ale to je asi to jediné, čo za seba považujeme.

Okrem našej mysle je tu však celý komplex toho, kto sme – a my to nevidíme!

Ak som teda očakával návaly hlbokého smútku, či depresií z nášho nečakaného odlúčenia, nestalo sa tak. Áno, aj naďalej som si prial jej šťastie na prvom mieste – pochopil som však aj to, že ona si praje to isté pre mňa a ak teda nebudem sám šťastný, nebude ani ona, nech by sme boli akokoľvek od seba vzdialení.

Musel som sa starať o svoje šťastie a udržovať ho vo svojom centre.
Áno, prežíval som šťastné dni v Loven´s Coven a jeho okolí!
Prežíval som šťastné dni v New Mexico – jedny z najšťastnejších v mojom živote.

A moja láska so mnou nebola.

Áno, chýbala mi a chýba mi dodnes ale – ale cítil som ako ma postupne zapĺňa zvláštne svetlo, pocit zvláštneho naplnenia sebou samým.
Pochopil som, že za zdroj tohto naplnenia som celé roky považoval moju lásku – a že zároveň s tým som na jej ženskej energii svojim spôsobom parazitoval.

Áno – bol som presvedčený o nezištnosti svojho vzťahu s Pajou ale...
Ale dnes viem, že len vyrovananím vlastnej ženskej a mužskej časti sa stávame SEBESTAČNÍ a že až vtedy, keď nastolíme harmóniu a milostný tanec vovnútri náš samotných, prežívame trvalý orgazmus a lásku o akej sa nám ani nesnívalo.

A my sami sa stávame zdrojom tejto Lásky.

Čo sa týka môjho doterajšieho života, vnímal som to ako obrovský zlom.

Bol život pred Loven´s Coven a bol život teraz...

Odrazu som uvidel svoju vlastnú, jedinečnú a neopakovateľnú cestu životom, svoje vlastné určenie na tomto svete. Áno Paja bola, je aj bude súčasťou tohto určenia, ale čosi sa zmenilo. Cítim to tak, že nadobudla samostatnosť podobnú tej mojej – že je viacej ženou ako bola kedykoľvek predtým. Že prechádza školami, ktoré sú určené len jej – rovnako ako ja prechádzam školami, určenými len pre mňa...
Tento pobyt s výhľadom na Ortiz Mountins ma naučil /bez toho, aby ma k tomu ktosi viedol, ani len samotná Harriette nie/ nelipnúť naozaj na ničom – všetko, čo som mohol považovať za svoje vlastníctvo a môj majetok bolo aj tak dávno preč, preč bola dokonca aj minulosť môjho spoločného života s Pajou, preč boli aj naši psíci...

Ostal len otvorený priestor budúcnosti – a akékoľvek rozhodnutie ma mohlo vyniesť tým, alebo iným smerom. Ja som však chcel nájsť smer a účel, ktorý odteraz patrí len mne...

Keď som bol teda postavený pred výzvu postúpiť ďalej, nájsť svojho magického sprievodcu do hlbín hory Ortiz a stratiť sa v jej temných priestoroch, spočiatku som si zaprial aby mohla ísť aj Paja a psíci – tak ako na ceste do San Pedra a ostatne všade inde, kde sme chodili spoločne. http://putovaniedosanpedra.blogspot.com/
Už som aj videl sprievodcu na úzkom chodníčku hory, mňa, Paju a našich psíkov.

Bolo by to ideálne.

Až neskôr som však pochopil, že toto má byť moje individuálne rozhodnutie.

Rozhodnutie, ktoré vychádza len zo mňa a ktoré reprezentuje len a len moje vlastné odhodlanie.

Takéto odhodlanie prichádza zvyčajne tým, ktorí v existenčne vypätých okamžikoch rozhodujú o svojom bytí a nebytí.

Celé hodiny som trávil v Loven´s Coven sám – sedával som na vŕšku, na skalách, alebo sa prechádzal po okolí. Neustále som skúmal svoje vnútro; moja životná cesta ma priviedla až sem. Nie, nebol som na výlete. Ak ste na výlete, môžete sa vrátiť na miesto, z ktorého ste vyšli. Môžete sa vrátiť domov. My sme však s Pajou pred odchodom všetko predali. Zrušili sme všetko, čo sa dalo. Nebolo sa kam vrátiť.
Minulosť, ako som ju dovtedy prežíval už neexistovala.

Bol som tu sám a mohol som sa vydať kdekoľvek.

Neustále vedomie prítomnosti smrti ma nútilo pozerať na veci a udalosti tak, akoby každá z nich mala byť poslednou. Aký má byť môj posledný čin na tejto zemi?

Ako dať zmysel celému svojmu životu?

Ako som analyzoval naše životné úsilie, naše životné skúšky, postoje, celú našu skúsenosť, našiel som tam zakaždým jedného menovateľa – hľadali sme svoj skutočný domov, svojich bratov a sestry, svojich spolubojovníkov, ktorých sme si pamätali odkiaľsi z priestorov ponad zrodenie a smrť. Akoby pod našimi každodennými životmi driemala ako sopka neutíchajúca túžba Návratu Domov.

Aký to bol domov? Aký návrat?

Poviem to takto – už na našej ceste, na našom PUTOVANÍ DO SAN PEDRA sme cítili, že nájdeme miesto Prechodu. Že nájdeme Bránu. Hľadal som ju predtým na mnohých miestach zemegule, prvýkrát veľmi vážne vo Venezuele a v Amazonii.

Bol som presvedčený, že nájdem „miesto prechodu“ a odhodlám sa doň vstúpiť a uskutočniť prechod nielen na astrálnej úrovni, ale aj fyzicky.

Bola to neutíchajúca túžba, ktorá ma sprevádza od detstva, po celý môj život – túžba, ktorá ma ženie na cesty, na neobyčajné cesty, ktoré tvoria neobyčajné príbehy.

Nie sú to výlety, ani expedície nie – sú to posuny na nové a nové levely, pričom zakaždým dúfam, že už prichádza ten, ktorý je posledný...

Viete si však predstaviť, keď by ste sa aj skutočne vyskytli na leveli, ktorý sa javí ako posledný?

Myslím – a viem, že práve tu by vás čakalo to najťažšie rozhodnutie vo vašom živote; to rozhodnutie by malo predstavovať vaše odhodlanie ísť vpred, alebo neísť.

Predstavte si, že ste objavili tajný otvor, vstup do banskej štôlne, ktorá vás má viesť do priestorov, v ktorých ľahko stratíte orientáciu a už nikdy nemusíte východ nájsť.

Stratíte sa v podzemí a už nikto sa nikdy o vás nič nedozvie.

A vy neviete, čo vás tam čaká. Ste pripravení aj tak vstúpiť dnu?
Musel som si odpovedať na túto otázku. Nie, nikto ju odo mňa nechcel počuť, iba ja sám: iba ja sám som chcel vedieť, či som dostatočne o d h o d l a n ý prekročiť dimenzionálny prah a uskutočniť najdobrodružnejšiu cestu vo svojom živote, lepšie povedané – tú najdobrodružnejšiu cestu do New Mexico zavŕšiť svojim zostupom do hlbín hory Ortiz Mountins.

Ako som povedal, NM je krajina vo vysokej nadmorskej výške. Cítite sa tu veľmi blízko hviezd. Legendy o bytostiach z iných planét sú tu brané ako realita.

New Mexico má skutočne kozmickú príťažlivosť.

Dostával som časté vízie – uvedomil som si /začal som to na sebe pozorovať dávno pred tým/ že mám schopnosti a talent uvidieť príbeh a históriu miesta, kde sa práve nachádzam, niekde viac, niekde menej... Ortiz Mountins mi rozprávali svoj príbeh veľmi plasticky a každý deň nový a nový diel.

Bola to skôr „prehistória“ ako história. A jej súčasťou bola veľmi vyspelá civilizácia, započatá návštevníkmi z kozmu.

Dobrodruhovia, hľadajúci v hore poklady, archeológovia, umelci, duchovní hľadači všetkých smerov boli presvedčení, že v hĺbke hory sú zbytky tejto technologicky veľmi vyspelej civilizácie. Ja osobne som mal vhľady, pri ktorých som „videl“ technológie, umožňujúce tvorbu dokonalých „tri dé“ bytostí, ale len ako hologramy. Skrátka a dobre – do tejto našej dimenzie nemusia prichádzať „reálne“ - ale „iba“ ako projekcie, ktoré však väčšina ľudstva nerozozná od skutočnosti.
Vedel som teda, že ak raz prekročím prah a prejdem Bránou nemusím sa už nikdy vrátiť. Azda sa raz vrátim ako virtuálna projekcia, moje skutočné ja ostane navždy na inej strane. Som ochotný takejto obete? Som ochotný a schopný zostúpiť do banských šachiet a prejsť nimi /alebo neprejsť a zahynúť/ - a nikdy sa nevrátiť ako ľudská bytosť?
Poviem vám toto – strašne, neuveriteľne ma to lákalo. Vedel som dokonca, že je to to, po čom som túžil po celý život. Po celý život som unikal z tejto reality, z reality našich všedných dní, len aby som objavil onú „stratenú realitu“. Táto realita našich všedných dní mi totiž oproti „tej ich“ pripadala doslova ako hore nohami, alebo aj NARUBY.

To, že som bol teraz sám a zodpovedný len sám za seba mi dávalo neuveriteľný priestor na to, aby som to uskutočnil.

Ak sa totiž čosi so mnou stane, nebude tak veľmi ľuďom chýbať.

Zaiste budem chýbať Paji – ale ako ju poznám ona pochopí, že som práve na Ceste, na ktorú som sa chystal po celý svoj život. A bude vedieť, že na ňu tam čakám a pripravujem pôdu pre naše stretnutie...

Karol Hlávka
Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

november 01, 2011 22:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top