Obrázok používateľa CEZ OKNO
MÔJ TAJNÝ PRÍBEH

To, že čítate tieto riadky súvisí s poznaním súvislostí svojho vonkajšieho aj vnútorného a dovtedy tajného príbehu. Na počítači som začal písať po tom ako sme sa vrátili zo San Pedra http://putovaniedosanpedra.blogspot.com; dovtedy som používal pero, a niekedy aj písací stroj. Až v roku 2003 som začal pravidelne sedávať pred magicky žiariacou obrazovkou, fascinovaný technológiou, ktorej som veľmi nerozumel. Písanie desiatimi mi robilo problémy - mal som návyky z písacieho stroja a prsty priťažké na jemné klávesy počítača... Ale nielen to - bál som sa zverejnenia svojho vnútorného a tajného príbehu.

Ale práca s počítačom mi išla stále lepšie a lepšie, až som napokon došiel k rozhodnutiu, že všetko, čo som dovtedy zapisoval len rukou a v mojich takzvaných Tajných Kronikách, budem odteraz elektronizovať. Moje rozhodnutie súviselo s narastajúcou osobnou odvahou vyjsť z vlastnej nory von – vzdať sa postu Popolvára – Pecivála a odhaliť za cenu všetkých mysliteľných rizík nahý a to rovno pred svetom.
S tým mojim rozhodnutím to bolo odrazu čosi ako súvislý tok rozprávania, ktorý mohutnel zvlášť po tom, ako som zaznamenal a napísal Rosu Východu.

Bolo to za veľmi zvláštnej situácie v štvrti, ktorú nazývam Sihoty a už som svojho času o tom písal na blogoch, nebudem tomu teraz venovať priestor - chcem len pripomenúť, že ROSA VÝCHODU obsahuje čosi ako výpoveď umierajúceho kráľa Svätopluka, ktorý učí svojich synov tajomstvám Slávov. Táto výpoveď, osemdesiat osem strán veršovaného textu ku mne prišla nečakane a bez mojich predchádzajúcich vedomostí o Svätoplukovi a jeho ríši. Zapisoval som ju niekoľko dní, dopoludní, počas ktorých som sa nachádzal v stave zvláštneho vytŕženia, prameniaceho z návalu nečakaného poznania.

Svätopoluk podľa tohto textu práve umiera a synovia ešte nechápu veľa z toho, čo im umierajúci otec hovorí... Hovorí o ríšach dávnych Slávov, z nášho pohľadu existujúcich v dávnoveku.
Bol to naozaj dávny dávnovek, keď tieto Ríše dosahovali svojho najväčšieho rozsahu a rozkvetu. Ovládali dávne Tajomostvá. Boli to Tajomstvá o skutočnom fungovaní Vesmíru, Všehomíra, Vsemira... Veľkomoravská ríša bola vlastne ich posledným zvyškom, svojim spôsobom ich koncom a úpadkom – lepšie povedané bola pokusom o ich obnovu v nepriaznivom historickom čase.

Ako som naznačil v úvode, mal som dlho problém zverejniť intímne veci zo svojich Tajných Kroník a zvlášť Rosu Východu.
Moja situácia ma však vždy a znova dostávala k tomu, aby som tak robil.

Niečo ma neustále nútilo, aby som o týchto veciach písal tak, ako sa diali mne – diali sa mi ako môj životný príbeh, ktorý akoby potvrdzoval pravdivosť informácií z Rosy Východu...
Zápisky z mojej životnej cesty, ktorá je zároveň zdrojom môjho poznania tak začali byť „vecou verejnou“. A minulosť sa stretla s prítomnosťou ako sa postupne ukáže aj s budúcnosťou. Sme potomkovia prastarých a veľmi vyspelých ríší, ktoré síce zanikli, ich poznanie však nám však dolieha práve v dnešnej dobe; v čase Stretu Dimenzií.
A práve v tom istom čase nám toto isté poznanie prichádza z budúcnosti – zo špirál Časopriestoru, ktoré sa k nám práve teraz približujú.

Minulosť – prítomnosť – budúcnosť akoby práve v tomto historickom medzníku okolo roku 2012 sa vzájomne „pretli“ a prelnuli sa navzájom. Najlepšie túto situáciu vyjadruje obraz HADA, KTORÝ POŽIERA SVOJ VLASTNÝ CHVOST.

Môžem písať len o svojej vlastnej skúsenosti, zo svojho uhla pohľadu, zo svojich vlastných súradníc v Časopriestore; v tomto zrodení som potomkom Slávov, jedným z tých, čo pochádzajú z línie zatiaľ ešte neznámeho a tajuplného kráľa Svantoslava, od ktorého viaže sa náš slovanský rod, ako od Adama. Vychádzam z poznania Rosy Východu. Podľa týchto veršov, sme sa pohybovali ako putujúce rody z východu za západ – naše rody pochádzajú zo smeru tohto pohybu, čiže z východu kontinentu.

Západné vetvy Praslávov, našich dávnych predkov v čase hlboko pred Veľkomoravskou ríšou došli do stretu so svetom Prakeltov.
Obidve etniká boli odlišné, aj keď jedni aj druhí boli belosi, nie teda z inej ako z bielej rasy.
Sláv znie aj ako salav, alebo selav, alebo selovän... Selo je komunita selovänov a selovania su čelovania, osobou je čelovek, človek...

Slovan znamená toľko ako „človek“.
Aj v mnohých kmeňoch súčasnosti znamená ich rodové označenie „človeka“.

Je to preto, lebo pôvodne, zo svojho vnútra predkovia poznali na Zemi len zástupcu svojej rasy, svojho kmeňa a tomu hovorili „človek“. Človeka stotožňovali s typom aký sami poznali.
Podľa Rosy Východu, má každá rasa na Zemi svojho vlastného, „kmeňového“ Adama, ktorý je akýmsi prvotným Kráľom. Kráľ si berie Kráľovnú a rodí sa Dieťa.
Potomkovia vytvárajú rody, kmene, ríše, alebo „rásy“; podľa spoločného koreňa, alebo „rasy“.

Tieto sa postupne rozvetvujú a postupujú ako si hľadajú nový a nový životný priestor - až potom stretajú na svojej púti Časopriestorom inú rasu – po prvý krát vidia kohosi odlišného od seba samého.
A začnú spolunažívanie. Ono spolunažívanie je také i onaké, pozitívne i negatívne.

Rodia sa nové zákony a príkazy, ktoré však udržujú ľudstvo v zajatí ich vlastných rás. Na základe toho ako si každá rasa vysvetľuje svoj vlastný pôvod, svojich pôvodných Kráľov a Kráľovné, na základe týchto predstáv a tradícií vedú spory a vojny, niekedy veľmi krvavé.
Dochádza k fatálnemu omylu – alebo zabudnutiu. Na počiatku mala totiž každá z rás spoločného Otca a Matku, len o tom nikto z nich netuší, pretože ich tradície vychádzajú z rozličných súradníc Časopriestoru.
Pred Kráľom a Kráľovnou tej ktorej rasy je tu spoločný Otec a Matka, spoločný Adam a Eva, prvotný ľudský pár.
A aj títo naši spoloční všeľudskí Rodičia majú svoj pôvod v Jedinom.
Jediný /Adin/ je podľa Rosy Východu náš Stvoriteľ a toho máme spoločného.

No a poďme podľa tohto textu ďalej – až sa rasy sveta takto raz spoznajú, splynú v jednu jedinú, ktorá v sebe obsiahne všetky a bude dokonalá – Príbeh členenia rás totiž beží od istého historického zlomu akoby pospiatky. Znova sa stavia zrúcaná Babylonská veža aby sme cez Jednotu prenikli k Tajomstvu – k tajomstvu Všetkých Predkov.
Pretože všetky tajomstvá dávnych predkov, a ich tajné náuky a skúsenosti hovoria o napokon o Jedinom, z ktorého ostatné božstvá vychádzajú.

Podľa Rosy Východu aj Svätopluk na sklonku svojho života pochopil Tajomstvo a uvedomil si spoločný bod, alebo spoločnú „platformu“ náboženstiev Západu aj Východu, lebo žil a bojoval na Hranici, v Hraničnom pásme svetov. Hraničiari boli tí najsilnejší, neustále žili v rovnováhe hľadajúc spoločnú reč oboch strán a nachádzajúc ju v objatí a v láske ako brat s bratom. Vedeli, že „ten druhý“ je odlišný - on je odlišný aj ja som odlišný, ale rešpektujeme jeden druhého navzájom.

Nemáme sa k sebe ako vlk ku vlku ale ako človek k človeku. Selovek k seloveku.

Dosiaľ píšem o minulosti a našom pôvode podľa Rosy Východu – no v jej posolstve sa objavuje budúcnosť; a smer, ktorým ako ľudstvo kráčame.
Naša budúcnosť je uložená v šiprálovitej štruktúre a forme Časopriestoru.

Tak ako my používame pojem „človek“, a myslíme tým našu súčasnú skúsenosť s podobu a formou človeka takej či onej rasy, budú si naši potomkovia musieť zvyknúť na novú skutočnosť a síce to, že v Univerze existuje aj iná podoba človeka v takom či onakom štádiu jeho vlastného vývoja v jeho vlastnom toku Časopriestoru, na planéte Zem nezávislom a odlišnom.

Aké muselo byť prekvapenie našich dávnych predkov, keď prvýkrát vo svojej histórii došli do stretu s odlišným výzorom „čeloveka“ a museli tak prehodnotiť samotný význam tohto výrazu a rozšíriť jeho sémantiku! Rovnaké, ak nie väčšie bude naše prekvapenie, keď prvýkrát uvidíme bytosti z iného Časopriestoru, ako je ten náš a budeme ich musieť „zaradiť“ do kategórie „človek“. Sémantika tohto výrazu sa bude musieť opäť raz rozšíriť.

Z lineárneho vnímania sveta je vzdialenosť, ktorá nás delí od týchto foriem človečenstva dlhá celé svetelné roky, no vzhľadom na špirálovitý charakter Časopriestoru s jeho „galaktickými“ ramenami sa jednotlivé pásma Časopriestoru k sebe približujú a aj sa veľmi tesne dotýkajú v hraničných líniách jeden z druhým - prelínajú sa v Bodoch Kontaktu. Vzájomne veľmi vzdialené Svety /vzhľadom na lineárny pojem času/ sa dotýkajú cez dimenzie – tieto dimenzie prenikajú jedna do druhej a naši súputníci na ceste Kozmom z veľmi vzdialených civilizácií sa k nám približujú celkom inou formou cestovania. Je to multidimenzionálne cestovanie, cestovanie naskrz paralelnými svetmi a my sa mu učíme práve v tomto prelomovom období okolo roku 2012.
Iný význam slova Sláv je „slávenie“ - teda špecifický spôsob ako naši predkovia realizovali svoju vlastnú realitu. Je to ich „špecifický rys“, ich prínos k „špecifickým rysom“ iných etník. Slávenie tu neznamená bezuzdnú oslavu – ale vedomé prežívanie skutočnosti, inými slovami OCENENIE SKUTOČNOSTI.

Znamená to každodennú vďaku za všetko – ocenenie každého okamžiku v jeho vlastnom prejave v jeho plynutí a nezadržateľnosti jeho prúdu... Prúd Tao tu znamená To...

Sme potomkovia tých, čo vedome prežívali a oceňovali Skutočnosť v jej premenách – a to nás spája s bytosťami v paralelných dimenziách – aspoň tých, s ktorými je nám /ako s našimi potomkami/ súdené stretnúť sa na základe zákona príťažlivosti a atrakcie.

V mojom vlastnom prístupe k Slovanom mi nešlo ani tak o tradície Veľkej Moravy, ale iba o pochopenie Rosy Východu, teda toho, čo chcel Svätopluk zdeliť a vysvetliť svojim synom. A v tej súvislosti som zažil čosi ako priamy súvis s mojim osobným príbehom zaznamenaným v mojich Tajných Kronikách /neskôr blogoch/ s legendou, ktorú podával umierajúci kráľ.

Svätopluk sa v texte často zmieňuje o „treťom synovi“, najmladšom synovi z rozprávok, ale aj o Popolvárovi, či Hlúpom Janovi, dedinskom šašovi a bláznovi, ktorý počas rozprávkového putovania prichádza k seba-uvedomeniu.

Našiel som viac ako dosť paralel so svojim osudom a osudom „najmladšieho syna“, či Popolvára. A pochopil som, že práve táto rozprávka, či legenda vyjadruje nielen môj príbeh, ale aj príbeh malého národa, do ktorého som sa narodil.
Slovák – dedinčan, drotárik... Tak nás vnímalo naše okolie až donedávna. A tak som sa vnímal aj samého seba... Žil som v nesebavedomí.

Ako inak žil slovenský drotárik... Po tisícročie väčšinou iba sluha, pracant...

Taký bol môj vnútorný postoj k sebe samému. Veril som, že to, čo sám vlastním nemá žiadnu cenu, že to aj tak ľudia nevidia, alebo je im to smiešne, že ma len vysmejú...
Cítil som sa bezmocný.

V systéme hierarchickej moci, tak ako nám bola implantovaná z tradícií Západnej Rímskej Ríše som videl len svoje nímandovstvo, nič viac a nič menej.

Až poznaním Rosy Východu som si uvedomil, že kráľovstvo, alebo Ríša Východu bolo inou hierarchiou – pyramída moci mala mala toľko vodcov a autorít, koľko bolo ľudských bytostí. Z dnešného pohľadu to bola abosolútna demokracia, o ktorú sa pokúsili neskôr, po zániku slávnych ríši i v Aténach – bolo to samozrejme na východe, kdežto na západ od Atén, v Ríme išlo o inú autoritu – cézarskú.

Tento dávny a východný typ demokracie vyžaduje pojmy ako je rytierska česť a slovo rytiera.
Jednoducho – spôsobom vlády bol okrúhly stôl, kde vladyka sedel so svojimi bratmi rytiermi, nech by tým rytierom mal byť stolár, tesár, rybár. Títo sedeli za roveň s bojovníkom, rytierom, či ich kňazom.
Nebolo tu teda pojmu poddaný. V spoločenských vzťahoch panovala rovnocennosť. Najpokornejší bol Kráľom – ale bola to iná pokora, ako si už tisícročia predstavujeme, nebola to slabosť, ako nám je pokora prezentovaná.

Bola to pokora, ktorá znamená obsiahnutie všetkého v sebe samom, obrovské objatie a prijatie, ale aj smrteľné zovretie... / Všimnite si, do akého smrteľného zovretia dostávali Rusi svojich protivníkov./
Slabinou Kráľov Pokory /ako ju pochopili západné ríše/ bola „dôverčivosť“.
Západným kráľom sa javili ich východní bratia príliš dôverčiví a ľahko zneužiteľní.

Otvorenosť, spojená s pokorou a priamosťou mala svoj účinok v rámci sveta slávenia, teda oceňovania – ale nie už v rámci sveta opačnej, autoritatívnej hierarchie, kde sa moc získala podriaďovaním celej skupiny, alebo národa jednému jedinému vodcovi a pánovi.

Králi Slávov preto vždy znova prichádzali o svoje západné spojenectvá – potom zažívali smrtiace rany, a to také silné, že by ich nikto iný okrem Sláva neprežil. Až potom Sláv v smrteľnom objatí nepriateľa udusí.

Udusí ho ako v chladnej vode jazera, kde sa útočník prepadne aj s tisícom koní s ich jazdcami...
Voda... Bohyňa...
Dáva vám to súvislosti?
Áno – povaha Sláva je „vodného“, nie ohnivého charakteru.
/Hovorím stále v rovine princípov – vo sfére živlov./
Svätopluk sa v Rose Východu vyjadruje o týchto „sférach“ vo farbách.
Vode - Žene pripisuje modrú farbu, Ohňu – Mužovi červenú a Éteru – Dieťaťu bielu.

Modrá predstavuje ženský element Bohyne. Červená mužský element Boha. A biele je ich dieťa v Trojici. Biela predstavuje Nevinnosť o akej hovoril Kristus /Svätopluk hovorí o Kristovi, používa obrazy z jeho života, zvlášť jeho zrodenia v jasličkách/. Je tu teda základná TROJICA TROCH ŽIVLOV, Troch Bohov Základu.
Všetky tri vychádzajú z jedného Fialového. Ten vychádza z Krištáľu a ten z Rosy Jeho Oka, ktorá pramení z Východu, preto je názov preslovu Svätopluka ROSA VÝCHODU.

Rodíme sa v Žiarení, alebo „kuželoch žiarenia“, ktorých vrchol siaha hlboko do Kozmu a základňa, alebo „osvetlená plocha“ je práve tu na Zemi, v našej každodennej prítomnosti.
Jedni sa rodia viac v jednom, inokedy druhom, či treťom Žiarení - kuželi žiarenia.
/Tieto Žiarenia sa členia na ďalšie, ale o tom inokedy.../

To, kde sa narodíme určuje typ našej rasy, alebo našej ríše.
Svätopluk hovorí o tom, ako blúdia svetom Traja Synovia a hľadajú sa.
Ich Spoločná Ríša sa rozpadla, otec-kráľ zomrel. Blúdia v cudzine.
Dvaja z nich – Červený a Modrý princ zakladajú nové mocné ríše, tie však navzájom medzi sebou vedú boje.
Najmladší ostal pri peci – Pecivál, Popolvár.
Je ako dieťa – smúti za otcom a svojim detským pohľadom je otcov najvernejší dedič – aj keď si to vzhľadom na svoje nízke seba-vedomie neuvedomuje.

Neuvedomuje si svoje dedičstvo, neoceňuje svoj poklad nevinného pohľadu na svet. Nevinnosť je vysmievaná a bezcenná...
V našich rozprávkach však najmladší, Dieťa, napokon vyhráva... A ten žobrák a pastier svíň sa stáva kráľom...
Naše rozprávky nám hovoria o raste seba-vedomia, nemyslíte?
Sláviť znamená uznať, že Popolvár sa stáva Kráľom – a to v každom z nás.

Že každý je Kráľom; ale iným typom vladára, ako ten z hierarchie opačnej, nazvime ju Rímskou... Rímska hierarchia uznáva vladára vonkajšieho sveta, teda vonkajšiu autoritu – hierarchia Slávov hovorí o vladárovi svojho vlastného sveta, seba samého.
Až keď je Kráľom každý jednotlivec, môže fungovať skutočná demokracia – Demokracia Kráľov.
Ríša našich predkov Praslávov bola Demokraciou Kráľov.
Kruh bol ich magickým útvarom. Špirála Časopriestoru. Cykly.
A Slnko.

Vy, ako muž sa máte stať Kráľom. Zo žobráka sa stať Kráľom. A vy, ako žena sa máte stať z Popoulušky – Kráľovnou.

Cykly tvoria vždy znova a znova tento príbeh – príbeh cesty Popolvára, ktorý sa stane Kráľom. Tak ako Slnko, keď vyjde na východe a jeho žiara je ešte slabá, stúpa do stredu oblohy a potom klesá k západu... Tak ako sa mení zima na jar, potom na leto a jeseň... Toto sú Cykly Všehomíra, ktoré smerujú k stále plnšiemu seba-vedomiu.
Zatiaľ sa však Červený Princ bije s Modrým Princom, stále sa prú a vedú vojny.

A NEVIDIA TRETIEHO – ICH BRATA.

Bez Tretieho je legenda o prútoch neúplná.
Je to ten, ktorý drží Rovnováhu – preto je tak potrebný.
Z hľadiska fyziky pôjde zrejme o éter.
Niečo „za“ realitou duálneho sveta jin-jang.
Nájdenie Tretieho Princa bude znamenať premenu nášho sveta z boja na tanec s disharmónie na harmóniu. Rovnováhu sveta rozumu a sveta srdca. Rovnováhu Západu a Východu. A stretnutie Minulosti s Budúcnosťou v Prítomnosti.

Tentokrát sme totiž na Hranici Dimenzií, ktoré sa priblížili veľmi blízko k sebe a prelínajú sa, hlavne v ich hraničných pásmách.
Tí, ktorí sú tam, bytosti Človeka v inom Časopriestore sú tam preto, lebo vo svojom vývoji už prešli dnešnými našimi kozmickými súradnicami Zeme - našej vlastnej prítomnosti. Zem je v istých súradniciach kozmu – prichádza do nich z minulosti, zotrvá len chvíľu a ide svojou vlastnou púťou v kozme ďalej.

Aj oni tu už boli – ale to sme my ešte neboli na svete. Boli sme vtedy pravdepodobnosťou našich prarodičov. Táto pravdepodobnosť v ich vlastnom svete ostáva spolu s nimi. V kozme existuje stopa minulosti a teda stopa našich minulých dejov spolu s pravdepodobnosťou, že raz tu budeme existovať my sami.

Otázka: Je naša dnešná realita ich priamou minulosťou?
Odpoveď: V prítomnosti je vždy obsiahnutý iba nejaký druh pravdepodobnosti.

Musí nastať nespočetné množstvo udalostí vo vesmíre, aby sa z pravdepodobnosti stala chvíľa reality, ktorá sa vzápätí rozplynie ako bublina do svojej vlastnej minulosti. Ledva tu ste, už tu zasa nie ste...

Ak si teda myslíte, že môžete mať čosi ako priamych potomkov, zabudnite...

To iba naša myseľ vytvára priamych potomkov.
Genetika je len povraz, o ktorý sa pridržiavame v hmote. Genetika nám necháva priestor pre vlastné rozhodnutia a výsledný súčet všetkých vplyvov a pôsobení v kozme vytvára to, čomu hovoríme stopa v realite, pardon „pevná realita“.... Pevná realita je na smiech – stráca sa skôr, ako sa tu usadí... Je to len záblesk.
Otázka: Zapamätajú si oni raz našu terajšiu prítomnosť – alebo – zapamätali si už našu terajšiu prítomnosť?
Odpoveď: Veď len preto sa k nám mohli priblížiť! Priblížili sa tak, že si spomenuli na našu terajšiu prítomnosť, na obdobie, ktoré prežívame.

Svet našich potomkov, ktorí si rozpomenuli na svoju minulosť sa spája so svetom nás, ktorí sme sa rozpomenuli na našich predkov. CYKLUS SA UZATVÁRA, Had požiera Hada a my si začíname uvedomovať, že predkovia Človeka sa tu už nespočetne krát stretli, aby si navzájom odovzdali svoje Poznanie Cesty.

Tí, ktorí sú teraz našou minulosťou v iných častiach kozmu tu už predsa boli – boli tu vo veľmi dávnych časoch, keď založili Ríše... Keď odovzdali svoje Poznanie našim Kráľom a Kráľovnám. Dá sa povedať, že naši dávni Králi – Zakladatelia a Kráľovné prišli v dôsledku nových cyklov, ktoré posúvali vývoj vedomia do oblasti planéty Zem. Potom sa nám – v dôsledku vzďaľujúcich sa ramien Časopriestoru naši bratia vzdialili... Ostali sme sami a zabúdali sme. Teraz sa približujeme navzájom.

Prítomnosť je priesečníkom našej minulosti a našej budúcnosti, ktorá k nám prichádza ako nová vízia...
A tak znova raz pochopíme, kto naozaj sme, z akých ríší a svetov to vlastne pochádzame a kam kráčame...
Ale ako budú plynúť veky, aj toto poznanie bude znova upadať do hmoty... A zopakuje sa Cyklus Človeka, ale už na vyššej kozmickej úrovni... Ľudstvo to bude mať stále ľahšie a ľahšie – až budeme napokon vo vibráciách, kde sú práve teraz naši potomkovia... .
Nový Svet bude znamenať prehodnotenie toho, čo znamená pojem „človek“...

Píšem o tom na pokračovanie ako ten, čo si vďaka Rose Východu rozpomenul na svoj pôvod a dedičstvo z línie Popolvára - Kráľa.

Karol Hlávka
Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

október 23, 2011 16:42 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top