Slovenskej mládeži

Onedlho si pripomenieme 20. výročie novembrových udalostí z roku 1989. Či chceme alebo nie, tieto udalosti sú jedným z dôležitých míľnikov v dejinách nášho národa. Všetko to začalo dňa 16. novembra 1989 v Bratislave. Mal som vtedy 17 rokov, teda toľko, ako máte mnohí práve dnes. Možno sa aj divíte, prečo píšem, že udalosti začali v Bratislave. Veď celé roky vás učili, že všetko začalo v Prahe. Omyl! Bol som pri tom. Kamarát, ktorý tam vtedy so mnou na Hviezdoslavovom námestí bol, mal otca vysokého dôstojníka v štátnej bezpečnosti. V panike z námestia ušiel. Dnes je tento panikár vysokým dôstojníkom v PZ SR. Po vzore svojho otca. Ale prečo vám to všetko píšem? Pretože nastal čas aspoň sčasti rozanalyzovať, čo nám november 1989 priniesol.

Mnohí určite začnete tvrdiť to, čo ste posledné roky počúvali doma z úst vašich rodičov: „november nám nepriniesol nič, iba nezamestnanosť, chudobu, či už materiálnu alebo duchovnú, ožobračovanie“. Myslím, že v mnohom sa dá s týmto tvrdením súhlasiť. Treba si však uvedomiť jedno. Revolúciu sme neriadili my, študenti. Boli sme iba nástrojom v rukách mocných tohto sveta. Dnes už to viem. Ale november nám priniesol aj mnoho pozitívneho. Za všetko spomeniem to najdôležitejšie a to je znovuobnovenie slovenskej štátnosti v roku 1993. Tie chvíle, manifestácie za samostatnosť, hladovky za spisovnú slovenčinu, prebudenie národného povedomia, oslavy vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky či už v stotisícovom zástupe na námestí v Bratislave alebo na preplnenom Martinskom cintoríne pri hrobe prvého slovenského prezidenta. Zažil som to a som na to hrdý. A verte, želám vám, aby ste v budúcnosti mohli zažiť čosi podobné.

Treba sa však prebudiť z letargie, mládež slovenská. Vidím a počúvam vás denne. Je smutné, že prioritou veľkej časti z vás je iba to, kde zohnať peniaze, kde sa sem tam opiť a s kým sa vyspať. Samozrejme, nemôžem od vás požadovať, aby ste všetky vaše neresti hodili za hlavu zo dňa na deň, niektoré, či si to mnohí starší priznajú alebo nie, patria k mladosti. Treba však dať pozor, aby vás to takpovediac nezošrotovalo. Živých príkladov osobne poznám mnoho.

Tak isto politika. S istotou si dovolím tvrdiť, že 90 percent z vás politika nezaujíma alebo ste si k politike vypestovali negatívny vzťah. Je to smutné, ale beriem to ako holý fakt. K moci sa po novembri dostali ľudia, o ktorých sme nevedeli zhola nič ani to odkiaľ sa zrazu vzali. Politikov z ľudu bolo žalostne málo. Čisto ľudovými politikmi v tej dobe boli tí, ktorí zakladali SNS. Títo sa aj najviac zaslúžili o znovuobnovenie slovenskej štátnosti. Odmenou im niektorým bolo, že ich zo strany doslova vyhodili. A štátnosť? Istý politik, ktorý tých, čo samostatnosť hlasno a nebojácne presadzovali, chcel dať ešte ako federálny minister vnútra pozatvárať. Neskôr tento politik zistil, či už sám alebo pomocou svetových finančných kruhov, že zo samostatnosti môže aj „kápnuť“, a bol akoby zázrakom najväčším bojovníkom za samostatnosť. Ale veď aj „káplo“, a nie len jemu, ale všetkým jeho dvorným prisluhovačom. Dodnes ich máte možnosť sledovať vo vrcholovej politike, finančne zabezpečili celé generácie svojich potomkov. A z čoho? Z mozoľov rúk našich otcov a dedov! Jemu a im nešlo o samostatnosť, o akú išlo tým, čo ich osobnostne zlikvidovali. Preto si nesmierne vážim jedného zo zakladateľov SNS, terajšieho predsedu SNJ, že zostal verný ideálom a cieľom, za ktoré vo federálnom zhromaždení bojoval. Iste mal príležitosť, pridať sa na tú „správnu“ stranu a rozprávkovo zbohatnúť. Ale to by boj za samostatnosť musel byť z jeho strany iba prázdnou frázou a maskou! Nie! Zostal sám sebou a dnes nemusí nikomu skladať účty. Však páni politici?

Teraz prejdem v stručnosti k otázke takzvaných disidentov. Prečo takzvaných? Pozorne čítajte. Predkladám iba to, čo som skutočne zažil. Kvôli prepusteniu jedného takéhoto „disidenta“ z Justičného paláca som chodil pred „Justičák“ páliť sviečky a odhodlane stáť aj v nepriazni počasia. Bol som, ako všetci, čo sme tam chodili, pevne presvedčený, že tento pán je vo väznici zadržiavaný na základe nepravdivých a vymyslených výplodov vtedajšej komunistickej policajnej mašinérie. Znovu až dnes viem, ako to bolo. Väznenie tohto pána bolo iba celé dobre zinscenovaným divadlom. Ak bol niekto za komunistického režimu ozajstným disidentom, s istotou si dovolím tvrdiť, že vysokú školu nevyštudoval. Nie to ešte právnickú. Takisto nevyštudoval nik z rodiny. Ale tento, čuduj sa svete, bol doktor práv, ešte vraj navyše kresťanský disident. Tu si už každý z vás musí začať uvedomovať, o čom to všetko vlastne bolo. Takýchto „hrdinských disidentov“ sme my mali. A zrazu, akoby šibnutím čarovného prútika, sa z nich stali špičkoví politici. Presne takí, akých ich svetové finančné kruhy chceli mať. Keď na to spomínam, je mi zle. Preto sa ani nečudujem vašim rodičom, že sa vyjadrujú o tom, čo nám dal november 1989 tak, ako sa vyjadrujú.

Ale práve pre toto všetko, pre tie omyly, ktorých sme sa vtedy nevedomky, a to podčiarkujem, nevedomky dopustili. Práve preto dnes dvíham bojovú zástavu. Ešte sme tu! Ešte máme šancu pozdvihnúť sebavedomie nášho slovenského národa, ešte stále máme šancu zmeniť aspoň ten náš slovenský svet k lepšiemu!

Znovu opakujem. Dnes už to viem. Stará fráza: keby som vtedy vedel, čo viem dnes...

Preto, mládež slovenská, preber sa z letargie, začni plnohodnotne žiť, sleduj, pozoruj, analyzuj. Nie všetko, čo ti média natlačia do hlavy, je pravda. Dnešný svet pravdu nepotrebuje, dnešný svet potrebuje apatických a letargických ľudí, ktorých môže svojvoľne manipulovať ako onoho času manipulovali mňa a všetkých okolo.

Do boja a do útoku! Náš čas práve nastal!

Miroslav Šuňal

Zdroj: BEO.sk