Dĺžka trvania spoločnosti je priamo úmerná jej morálnosti

Chaos je pre spoločnosť tým, čím je choroba pre telo. (Aj štátny útvar je telo; jeho jednota je väčšmi organická než umelá.) Spoločnosť zbližuje; chaos rozdeľuje. Spoločnosť je súdržná; chaos nesúdržný. Spoločnosť je konštruktívna; chaos deštruktívny. (Celý filozofický smer sa dnes hrdo nazýva podľa tohto procesu.) Augustín definoval jednotiacu dušu spoločnosti (civitas = mesto, štát) ako spoločnú lásku. Preto jestvujú napokon len dva „štáty", Boží štát (tých, čo milujú Boha) a Svetský štát (tých, čo uctievajú svet, modloslužobníkov). Spoločnosť sa môže rovnako ako jednotlivec pravdivo hlásiť k nádhernému Augustínovmu výroku: „Amor tnem, pondus meum" - moja láska je mojím bremenom, mojou tiažou, mojím osudom. Moje bytostné zakorenenie je mojím osudom.

Pozrime sa, analogicky s telom jednotlivca, na naše spoločenské telo. Ľudské telo má dva štíty proti chorobe: vnútorný a vonkajší, prirodzený a umelý, preventívny a liečivý. Ak telo stratí svoju vnútornú imunitu voči chorobe, potrebuje lieky, operáciu alebo barly, aby sa o ne zvonka oprelo, aby vykompenzovalo svoj vnútorný nesúlad. Chromí potrebujú barly z rovnakého dôvodu ako hriešnici kostoly. Náboženstvo je naozaj barlou (oporou), obrannou zbraňou, štítom.

Aj spoločenské telo, rovnako ako telo jednotlivca, potrebuje štíty. Ako fyzické telo, tak aj ono má dva štíty proti chaosu: vonkajším štítom je pozitívny zákon, to jest ľudský zákon, ktorý sa presadzuje fyzicky, políciou. Vnútorným štítom je prirodzený zákon, morálny zákon, nevytvorený človekom, ale objavený a presadzovaný duchovne, svedomím.

Vnútorný štít tvorí sloboda, vonkajší sila. Vnútorným štítom je láska - láska k dobru. Vonkajším štítom je strach - strach z trestu. A láska je slobodná, zatiaľ čo strach je neslobodný.

Spoločnosť s menším počtom „vnútorných policajtov" potrebuje viac „vonkajších policajtov".

Zakladajúci otcovia Ameriky si to uvedomili a odmietli neslobodný štát, založený v prvom rade na „vonkajších policajtoch". Výslovne uviedli, že slobodná demokracia, ktorú navrhli, je určená iba pre morálnych ľudí. Základným kameňom demokracie je teda svedomie.

Paradoxom demokracie je však to, že je založená na predpoklade silného morálneho svedomia, no so sklonom produkovať svojou veľkou povoľnosťou slabých jedincov. Maximalizácia slobody (to jest slobody od polície) závisí od ochoty podriadiť sa svedomiu, no oslobodenie od polície nás zároveň pokúša oslobodiť aj samých seba od svedomia. A potom, paradoxne, táto prehnaná vonkajšia, telesná sloboda, vyžaduje viac policajtov, aby odvrátili vnútorný, duchovný chaos (ktorý skôr či neskôr prepukne ako vonkajší verejný chaos). A tak máme viac policajtov a menej slobody. Pretože dva druhy slobody - od svedomia a od polície - sú tiež nepriamo úmerné. Čím viac máš jednej z nich, tým menej potrebuješ tú druhú. (Porozmýšľajte o tom!)

Ak vnútorný štít upadá, vonkajší štít musí rásť, aby zabránil chaosu. Preto aj demokracia, ktorá stratí svoje svedomie, sa nutne stáva totalitou.

Tento záver by mal byť zrejmý, avšak pre väčšinu Američanov znie šokujúce Aj toto zistenie je šokujúce.

Pre väčšinu Američanov sa zdá absurdnou predstava, že by sa Amerika mohla stať totalitou, no je to preto, lebo zabudli, že jestvuje to, čo Tocqueville vo svojich dielach Skvelý nový svet a 1984 nazval „ľahkým totalitarizmom", ako aj to, čo nazval „ťažkým totalitarizmom". Diktatúra, ktorú Rousseau nazval „všeobecnou vôľou", to jest verejnou mienkou, môže byť rovnako totalitárska ako vôľa ktoréhokoľvek kráľa alebo tyrana a je oveľa ťažšie povaliť ju, obzvlášť ak ňou manipulujú mocné a ideologicky zjednotené médiá. Pretože médiá sú mocnejšie než armáda; pero je vskutku mocnejšie než meč.

Polícia sa v ľahkom totalitarizme oháňa väčšmi perom než mečom - napríklad jazykové (rečové) zákony, ktoré vidia „štvavé reči", „extrémizmus pravého krídla" na viacerých miestach, než na koľkých stredovekí inkvizítori videli diablov a čarodejnice.

                                                      ■

Hociktorý ľudský jedinec, ktorý stratí imunitu, zomrie, pokiaľ mu ju poriadne nepodporíme umelo, zvonka: liekmi, operáciami, proteticky. A dokonca aj potom je len otázkou času, kedy telo zlyhá a zomrie. To isté platí aj o spoločenskom tele: policajný štát bez svedomia je krehký, nestály, slabý. „Tisícročná ríša" trvala dvanásť rokov. Najdlhšie trvajúce spoločnosti v dejinách boli všetky vysoko morálne, vrátane konfuciánskej (viac než dvadsaťjeden storočí), islamskej (takmer štrnásť storočí) a rímskej (okolo sedemsto rokov). Najdlhšie trvajúci morálny poriadok v dejinách bol Mojžišov zákon: životy Židov a kresťanov formuje už tridsaťpäť storočí (hoci nie ako nepretržitú občiansku spoločnosť).

Konfuciánsku spoločnosť, ktorá najdlhšiu dobu na svete držala pospolu najväčší národ na svete, rozkolísal najväčší masový vrah v dejinách: Mao Ce-Tung. Rím začal ako morálna republika, vyvinul sa v amorálnu ríšu, ktorá sa stala totalitným policajným štátom a vnútorne sa rozpadla. Islamská spoločnosť sa stále vzmáha, obzvlášť v kresťanských oblastiach. Kresťanstvo neustále vzrastá všade, okrem kresťanských oblastí, a obzvlášť v protikresťanských krajinách, ako je Sudán a Čína. Prenasledovanie znásobuje kresťanov, ako keď sa rozprskne gulička z ortuti.

Dĺžka trvania spoločnosti je priamo úmerná jej morálnosti.

A jej náboženstvu, pretože ešte neexistovala spoločnosť, ktorá by úspešne vybudovala povedomie morálnosti na inom základe než na náboženstve. Prirodzený morálny zákon sa dá teoreticky poznať aj samotným prirodzeným ľudským rozumom, bez poznania nadprirodzene zjaveného Božieho zákona, avšak prakticky je to veľmi zriedkavé; ešte nikdy nejestvovala úplná spoločnosť podľa Platóna a Aristotela. To, že náboženstvo vždy bolo a je prvotným prameňom poznatkov ľudí o morálke, sa stalo rozsiahlym a zrejmým dejinným faktom. Je to taká samozrejmosť, že to ani jedna doba nikdy neignorovala, s výnimkou tej našej.

Vyzerá to tak, že západná civilizácia si privodila morálny AIDS. Hoci má Amerika len 225 rokov, už sa nachádza v kríze ako dieťa postihnuté progériou (predčasným zostarnutím). Konečnej smrti sa, pochopiteľne, nevyhne ani jedno telo (okrem nadprirodzeného); avšak skaza imunitného systému tela, či už psychická alebo duchovná, neznamená len zomrieť, ale zomrieť mladý a zomrieť v bolestiach.

Choroby ducha sa rovnako ako choroby tela dajú liečiť, no iba ak ich presne pomenujeme. Kde sme chytili tú chorobu? A kde je zdroj nákazy teraz? Nájdi príčinu a možno dokážeš objaviť aj liek.

Podľa všetkého sme sa nakazili počas obdobia, ironicky nazvaného „osvietenstvo", ktoré nám zatvorilo oči pred Bohom a malo tú drzosť prišpendliť visačku „temné obdobie" na obdobie svetla, to jest na obdobie viery. Táto lingvistická irónia neprekvapuje, pretože jazyk je jedným z prvých orgánov umierajúcej spoločnosti, ktorý sa nainfikuje, ako to jasne videl Konfucius. Keď ho požiadali, aby pomenoval najdôležitejšiu sociálnu zásadu z mnohých zásad reformy, povedal: „Obnova jazyka," pomenovanie vecí ich pravými menami.

Irónia pokračuje, keď hľadáme súčasný zdroj choroby, pretože choroba pochádza najmä od lekárov, „expertov", spoločenských špecialistov. Je tu hrozná dvojitá irónia: deväťdesiatich deviatich percent vrážd v Amerike sa legálne dopúšťajú liečitelia, ktorí sa tak stávajú pokryteckými namiesto hippokratovskými (v angl. ide o slovnú hračku: hypocritic instead of Hippocratic; hypocritic = pokrytecký; pozn. prekl.), takže hlavným zdrojom vraždenia našej morálky sú naši moralisti, tvorcovia našej mienky, naši vzdelávatelia, či už formálni (na školách a univerzitách), alebo neformálni (v médiách). A ich na oplátku cvičia naši proroci a veľkňazi, naši psychológovia a sociológovia, ktorí sú najneveriacejšou a najrelativistickejšou zložkou našej spoločnosti. (Sociológ Peter Berger nazval Ameriku „národom Indov, ktorých riadi elita Švédov", pretože Indovia sú najviac nábožensky založený národ na svete a Švédi najmenej.)

Naše mienkotvorné médiá teda spolu tvoria spolu neorganizované náboženstvo misionárov, ktorí evanjelizujú nábožných ľudí tým, že ich chcú vymaniť z ich primitívnych povier, ako sú chudoba, čistota a poslušnosť, a voviesť ich do ich nového, „osvieteného" náboženstva nenásytnosti, smilstva a pýchy (to jest peňazí, sexu a moci); vymaniť ich z pokoja, ktorý prežívajú s blížnym, so sebou samým a s Bohom, a voviesť ich do pokoja, ktorý budú prežívať vo svete, v tele a s diablom.

Liečba choroby je vždy najefektívnejšia vtedy, keď sa aplikuje priamo do centra nákazy; radšej tam než niekde inde, neskôr a ďalej po línii dominového efektu, kde už choroba pozhadzovala kocky. Inými slovami, aby sme túto spoločenskú chorobu vyliečili, musíme preniknúť do jej spoločenských zdrojov. Zreteľne a bez obalu - musíme preniknúť zároveň do psychologických a sociologických oddelení a do centier verejnej žurnalistiky a mediálnej produkcie, ktoré sú mienkotvornými oblasťami bojového poľa. Najmocnejšou silou Ameriky už viac nie je cirkev a štát, ale Harvard a Hollywood. Cirkev a štát majú obmedzenú moc, pretože my môžeme slobodne ignorovať alebo opustiť ktorúkoľvek cirkev a môžeme slobodne zvoliť alebo odvolať z úradu hociktorého politika, no už si nemôžeme slobodne vypnúť uši pred vzdelanostným a mediálnym náporom, ktorý na nás všade útočí, pred dobiedzajúcimi muchami Belzebuba, čo bzučia okolo hory odpadkov, ktorú svojimi nápadmi a myšlienkami vytvárajú filmy a televízne show programy. Tie muchy nájdeme na plátnach a obrazovkách a musíme na ne použiť „placačky".

Kto je tými „placačkami" na muchy? Nie cenzori, ale svätci. Láska vytvorí viac vĺn než nenávisť. Skazení ľudia vás budú nenávidieť a zastrašovať skôr za to, že ich milujete, než keby ste ich nenávideli. Rýchlo vám odpustia, ak sa mýlite, no nikdy vám neodpustia, ak máte pravdu.

Svätci vždy chodievajú do get, obzvlášť do morálnych get. Vytvárajú vlny. Mojžiš robil vlny. Ježiš robil vlny. Mohamed robil vlny. Vlny spôsobujú, že odpad vypláva na hladinu a vlny odpadkov potopia svätcov a urobia z nich mučeníkov, biele krvinky, ktoré sa samy obetujú, aby bojovali s nákazou. Svätci sú bielymi krvinkami spoločnosti, záchrancami spoločnosti. Ak vás nikto nechce ukrižovať, nekonáte svoju prácu, svoje poslanie. Alebo vaše skutky ešte nie sú jeho dielom.

Zdroj: "Ako vyhrať kultúrnu vojnu", Peter Kreeft

Čerpané z: prop.sk