Obrázok používateľa CEZ OKNO
DUTÁ ZEM – AGARTHA: 6. Úžasný príbeh Olafa Jansena

Volám sa Olaf Jansen. Som Nór, aj keď som sa narodil v malom námornom meste Uleåborg, na východnom pobreží Botnického zálivu, severnom ramene Baltského mora. Moji rodičia boli na rybárskej plavbe v Botnickom zálive a do mesta Uleåborg vplávali v čase môjho narodenia, 27. októbra 1811.

Môj otec, Jens Jansen, sa narodil v Rodwigu na Škandinávskom pobreží, v blízkosti Lofotenských ostrovov, ale po svadbe postavil domov v Štokholme, pretože rodičia mojej matky mali bydlisko v tomto meste. Keď som mal sedem rokov, začal som chodiť s otcom na jeho rybárske výlety pozdĺž škandinávskeho pobrežia.

Čoskoro som prejavil nadanie na knihy a vo veku deviatich rokov som bol umiestnený do súkromnej školy v Štokholme. Zostal som tam do štrnástich rokov. Potom som chodil na pravidelné výlety s otcom.

Môj otec mal plných šesť stôp a tri palce na výšku (2 metre) a hmotnosť cez pätnásť kameňov (95 kg), typický severan, majúci väčšiu výdrž než akýkoľvek iný človek, akého som kedy poznal. Mal jemnosť ženy a napriek tomu jeho odhodlanie a sila vôle bola neopísateľná. Jeho vôľa zrejme nepozná porážku.

Mal som devätnásť rokov, keď sme začali to, čo sa ukázalo byť našou poslednou cestou, ako rybárov a ktorá vyústila do podivného príbehu, ktorý musí byť poskytnutý celému svetu – nie skôr, než dokončím svoje pozemské putovanie.

Netrúfam si dovoliť publikovať fakty, ktoré poznám, ktoré majú byť zverejnené kým som živý, zo strachu z ďalšieho poníženia, väzenia a utrpenia. Najprv som bol daný do želiez, ako kapitán veľrybárskej lode, ktorá ma nezachránila, pre žiadny iný dôvod, než ten, že som povedal pravdu o úžasných objavoch môjho otca a mňa. Ale toto zďaleka nebol koniec môjho mučenia.

Po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch neprítomnosti som prišiel do Štokholmu, a zistil som, že moja matka zomrela minulý rok a majetok mojich rodičov bol v držaní rodičov mojej matky.

Všetko mohlo byť dobré, ak by som vymazal z pamäti príbeh o dobrodružstve a smrť môjho otca.

Jedného dňa som príbeh podrobne vyrozprával strýkovi Gustavovi Osterlindovi, mužovi značného majetku a vyzval ho, aby pre mňa vybavil expedíciu na ďalšiu cestu do podivného sveta.

Najskôr som si myslel, že môj projekt sa mu pozdával. Zdalo sa, že mal záujem a pozval ma pred niektorých úradníkov, aby som im vysvetlil to, čo jemu. Predstavte si moje sklamanie a hrôzu, keď na záver svojho rozprávania boli niektoré doklady podpísané mojím strýkom a bez varovania som zistil, že som zatknutý a smerujem do hrozného väzenia v blázinci, kde som zostal dvadsaťosem rokov – dlhé, nudné, hrozné roky utrpenia!

Nikdy som neprestal používať zdravý rozum na protest proti nespravodlivosti môjho väznenia. A konečne, 17. októbra 1862, som bol prepustený. Môj strýko bol mŕtvy a priatelia mojej mladosti už boli „cudzí“. Muž, viac ako päťdesiatročný, ktorého jediný známy záznam je to, že je šialenec, nemá priateľov.

Bol som v rozpakoch, nevedel som čo mám robiť, ale inštinktívne som sa obrátil smerom k prístavu, kde boli ukotvené rybárske lode v hojnom počte a do týždňa som bol transportovaný s rybárom Yanom Hansenom, ktorý urobil dlhú rybársku plavbu na Lofotenské ostrovy.

Moje skoršie roky, keď mi bolo umožňované vzdelávať sa, mi poskytli najväčšie výhody. Za pár rokov som bol schopný mať vlastnú rybársku brigádu. Po dobu nasledujúcich dvadsať sedem rokov som sledoval more ako rybár, päť rokov pracoval pre ostatných a posledných dvadsaťdva pre seba.

Počas všetkých týchto rokov som bol veľmi usilovným študentom kníh a dával som veľký pozor nehovoriac nikomu príbeh o objavoch vykonaných mnou a mojím otcom. Stále som mal strach, aby nik nevedel čo píšem a nevidel záznamy a mapy, ktoré mám. Keď sa moje dni na Zemi skončia, nechám svoje mapy a záznamy a dúfam, že niečo ľudstvu prinesú.

Spomienka na moje dlhé väzenie s maniakmi a všetky hrozné úzkosti a utrpenia sú príliš živé.

V roku 1889 som predal svoje rybárske lode a našiel som a nazhromaždil imanie úplne postačujúce na zvyšok môjho života. Potom som prišiel do Ameriky.

Dvanásť rokov bol mojim domovom Illinois v blízkosti Batavie, kde som zhromaždil väčšinu kníh v mojej súčasnej knižnici. Priniesol som veľa zväzkov zo Štokholmu. Neskôr som prišiel do Los Angeles, 4. marca 1901. Dobre si spomínam keď bola inaugurácia prezidenta McKinleyho.

Kúpil som tento pokorný domov a písal som podrobný príbeh od doby, keď som ja a môj otec opustili Štokholm až do tragickej udalosti, ktorá nás rozdelila v Antarktickom oceáne.

Dobre si spomínam, že sme opustili Štokholm v našom rybárskom člne 3. apríla 1829 a plávali sme na juh, opúšťajúc ostrov Gothland vľavo a Ölandský ostrov na pravej strane. V pravý čas sme sa dostali do mesta Christiansand, kde sme odpočívali dva dni, a potom vyrazili okolo škandinávskeho pobrežia na západ, na Lofodenské ostrovy.

Môj otec mal dobrú náladu kvôli nášmu poslednému úlovku v Štokholme. Bol obzvlášť potešený predajom niektorých mamutích klov, ktoré našiel na západnom pobreží zeme Františka Jozefa počas jednej z jeho severných plavieb v predchádzajúcom roku. Veril, že tentoraz by mohol mať opäť šťastie.

Zastavili sme kvôli odpočinku v Hammerfeste - šírka 71 stupňov a 40 minút. Zostali sme tu jeden týždeň, doplnili zásoby a potom sme sa plavili späť k Špicbergom.

Prvé dni sme mali otvorené more a priaznivo naklonený vietor. Potom sme narazili na mnoho ľadu a ľadovce. Plavidlo väčšie, ako naša rybárska šalupa, si nemohlo preraziť cestu medzi labyrintom ľadovcov.

Po mnohých tesných prechodov medzi ľadovcami sme dorazili do Špicbergov 23. júna a na krátku dobu sme ukotvili na Wijade Bay. Boli sme pri našich úlovkoch celkom úspešní. Zdvihli sme kotvy a vyplávali do úžiny Hinlopen.

Silný vietor prišiel od juhozápadu. Môj otec povedal, že ho môžeme využiť a pokúsiť sa dosiahnuť Zem sv. Františka Jozefa, kde sme rok predtým, akoby náhodou, našli mamutie kly, ktoré môj otec predal za dobrú cenu v Štokholme.

Nikdy predtým ani potom, som nevidel toľko morského vtáctva, bolo veľmi početné.
Ťažko uveriť, že sme boli ďaleko od severnej krajiny. To miesto bolo zelené s rastúcou vegetáciou, oblasť nemala viac ako 1 alebo 2 akre, napriek tomu bol vzduch teplý a pokojný. Zdalo sa, že v tomto bode bolo najostrejšie cítiť Golfský prúd.

Na východnom pobreží boli početné ľadovce, a napriek tomu sme boli na voľnej vode. Ďaleko, na západ od nás, bol ľad a ešte ďalej na západ bol ľad ako hory. Pred nami, priamo na sever, ležalo otvorené more.

Môj otec bol horlivým zástancom Odina a Thora a často hovoril, že bohovia prišli z ďalekého „severného vetra.“

Existovala tradícia, ktorú môj otec vysvetlil, že stále ďalej na sever je zem krajšia ako všetky ostatné, ktoré smrteľník kedy poznal a že bola obývaná „vyvolenými.“

Moja mladistvá predstavivosť bola oslnená vrúcnosťou, horlivosťou a vierou môjho otca a zvolal som: „Prečo nevyplávame do tejto zeme? Nebo je svetlé, vietor priaznivý a more otvorené.“

Ešte teraz vidím jeho prekvapený výraz na tvári, keď sa ku mne otočil a spýtal sa? „Syn môj, si ochotný so mnou ísť na prieskum, ísť ďaleko za hranice, kde sa človek nikdy neodváži?“ Odpovedal som kladne. „Veľmi dobre“ odpovedal. „Nech nás ochraňuje boh Odin!“ Rýchlo sme nastavili plachty, pozreli na kompas, otočili predok severným smerom cez otvorený kanál a naša cesta začala.

Slnko bolo nízko nad obzorom, stále bol začiatok leta.

Willis George Emerson: “The Smoky God” (1908)
http://sacred-texts.com/earth/smog/

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Zdroj: eiaktivity

Súvisiace:

Vnútorná Zem - Dutá Zem
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/duta-zem

Agharta
http://www.cez-okno.net/agharta


máj 15, 2016 23:14 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top