Obrázok používateľa CEZ OKNO
Evolúcia a náboženstvo

Žijeme v dobe, kedy je na náboženstvo vyvíjaný sekulárny tlak, pretože nebuduje na vedeckých základoch. Tieto problémy sa objavujú predovšetkým v otázke evolúcie. Našim cieľom nie je vyvrátiť teóriu evolúcie, veď presvedčiť masy dnes nedokážu ani vedecké argumenty vedcov, ktorí už niekoľko krát vo svojich publikáciách poukázali na trhliny a nejasnosti tejto teórie. V tomto článku podáme stručné informácie o iných smeroch, ktoré sa venujú tejto problematike a v neposlednom rade poukážeme na to, že aj náboženstvo má čo povedať k tejto otázke. Veď základný axióm znie: Boh je Stvoriteľ a Stvoriteľ je Boh.

V Biblii a predovšetkým v Novom zákone sa nachádzajú pasáže, ktoré zaznamenávajú udalosti svedkov historických udalostí. Veriaci by mali tieto pasáže brať tak, ako ich autor zamýšľal – ako popis pozorovaných udalostí. Ale ostatné časti Biblie, ako sú napríklad prvé kapitoly Knihy Genezis, Pieseň piesní a iné, majú lyrickejší a alegorickejší nádych a všeobecne nenesú znaky čisto historického výkladu. Keď budeme trvať na tom, že každé slovo Svätého písma sa musí vysvetľovať doslova, dostaneme sa do istých problémov. Židovský veriaci by nikdy v textoch Svätého písma, či už napríklad v Knihe Genezis, nehľadal informácie o počte rokov našej zeme alebo o mechanizmoch evolúcie. Textu prikladá nesmiernu vážnosť, ale spájať Adama s príbehom o evolúcii človeka bude považovať za zbytočné. Jazyk vedy a jazyk Biblie, podobne ako jazyk učebníc či poézie, slúži k rôznym účelom. Knihu Genezis s istotou nemôžeme zaraďovať medzi knihy, ktoré by mohli byť potvrdené, alebo vyvrátené prírodovedeckými dôkazmi. Aj keď sa tam nachádzajú určité náznaky evolučného procesu (stvorenie neprebehlo v jednom okamihu a jedným slovom), ale nerieši sa tam pomalý alebo rýchly vznik sveta, či jeho počet rokov. Židia či kresťania, chápu text Biblie hlavne ako dopis, ktorý je adresovaný osobne jemu. Podstatným aspektom je práve to, že Boh skrze Sväté písmo hovorí k nám, teda k ľudu, ktorí žijú v 21. storočí a hovorí k nám prostredníctvom veľmi starých textov, ktoré napísali autori žijúci v inej kultúre, v inej dobe, na inej geografickej lokalite a s inými problémami ako máme my. Musíme si uvedomiť fakt, že pokiaľ otvárame učebnicu dejepisu, hľadáme odpovede na otázku – kedy? Ak otvárame učebnicu fyziky, hľadáme odpovede na otázky – ako? Ale pokiaľ otvárame Sväté písmo, hľadáme odpovede na otázky: Kto sme? Prečo sme na tomto svete? Ako by sme mali žiť?

Práve kreacionizmus je myšlienkový smer, ktorý chápe udalosti opísané v prvej kapitole Knihy Genezis doslovne. Preto kreacionisti poškodzujú predovšetkým vieru, keď vyžadujú aby veriaci súhlasili s chybnými názormi na materiálny svet. Mladí ľudia, ktorí sympatizujú s týmto smerom, sa skôr alebo neskôr stretnú s vedeckými dôkazmi potvrdzujúcimi, že všetky živé bytosti sú navzájom spríbuznené prostredníctvom evolučného procesu a prirodzeného výberu, čo pre nich môže mať katastrofálny dopad. Ako desivej a úplne zbytočnej voľbe potom musia čeliť. Aby si teda mohli udržať vieru svojho detstva, musia zavrhnúť množstvo presných vedeckých dát a takto prakticky spáchať intelektuálnu samovraždu. Keď sa mladí nezoznámia s inou alternatívou ako je kreacionizmus, potom niet divu, že sa vo veľkých množstvách odkláňajú od viery s tým, že proste nemôžu veriť v Boha, ktorý od nich žiada, aby sa vzdali všetkého, čo nás veda učí o prírodných zákonoch.

Za spomenutie určite stojí populárny smer Inteligentného Dizajnéra (ID), ktorý si získal pozitívne ohlasy aj vďaka narastajúcej priepasti medzi kreacionistickým učením a výkladu evolučnej biológie, molekulárnej genetiky či fyziky. Tento smer súhlasí s evolúciou, ale popri tom naráža na veľké odlišnosti medzi organizmami s tým, že evolúcia sa nemôže vysvetľovať iba prostredníctvom fyzikálnych zákonov ale je naliehavé k nim pripísať aj nadprirodzené Božie zásahy. Evolúcia teda prebieha, ale Inteligentný Dizajnér ju niekedy naviguje tým správnym smerom. S touto myšlienkou súhlasia aj evolucionisti, ale otázkou je, či Boh zasahuje prostredníctvom fyzikálnych zákonov, alebo mimo nich. Na záver je dôležité povedať, že človek, ktorý verí v Boha a vo svete vidí Jeho nadprirodzené zásahy, môže s týmto smerom stotožniť. Otázkou ale je, akým spôsobom sa tieto zásahy prejavujú.

Doktor Francis S. Collins vo svojej knihe „Boží řeč“ uvádza termín teistická evolúcia, ktorá sa snaží o akúsi harmóniu medzi vedou a vierou. V súčasnosti má viacero variácii, ale typická verzia je založená na určitých bodoch, uvádzame tri:

- keď začala prebiehať evolúcia, nebolo už potrebné žiadneho nadpozemského zásahu
- ľudia sú súčasťou tohto procesu a majú spoločného predka s veľkými opicami
- ľudia sú ale zároveň výnimoční mnohými spôsobmi a poukazujú tak na našu duchovnú povahu. Práve táto duchovná povaha, okrem iného, nás oddeľuje od živočíchov, hoci rozhodne, človek má aj zvieraciu časť.

Vladimír Solovjov, ktorý sa behom svojich štúdii stal obrancom Darwinovej vývojovej teórie, si kládol otázku, ako by sa tieto moderné teórie mohli zmieriť s biblickým zjavením. Na prvom mieste zaujíma radikálny postoj proti akémukoľvek druhu mechanického vývoja a proti falošnému predpokladu, že vyšší stav sa môže zrodiť náhodne z nižšieho. Je to práve naopak, konečné štádium určuje rytmus pohybu. Aby sme pochopili vývoj vo svete, musíme najprv vedieť, kam smerujeme. Prírodné vedy nám to ale nepovedia. Zjavenie jasne ukazuje: druhý príchod Krista a jeho kráľovstva.

Biblia sa určite nemýli, keď hovorí o vzťahu Boha a človeka (neomylnosť vo veciach našej spásy!), ale musíme dbať na zvýšenú opatrnosť, ak z nej chceme čerpať prírodovedné alebo historické udalosti. Stanovisko Katolíckej cirkvi je vyjadrené v encyklike „Humani generis“, kde Cirkev nezakazuje, aby bola evolučná teória, pokiaľ ide o bádanie ľudského tela, skúmaná a diskutovaná s odborníkmi. Katolícka viera však prikazuje tvrdiť, že ľudská duša je stvorená Bohom. Je ale potrebné zdôrazniť, že prírodné vedy ešte nepodali žiadne konečné vysvetlenie kľúčových skutočností, hlavného zdroja či príčiny existencie vesmíru alebo života a jeho evolúcie. Ani neobjavia silu, ktorá by bola schopná vedecky vytvoriť a rozprúdiť život. Narába sa stále len so živými tvormi, ktoré už existujú. Kresťanské chápanie vzniku sveta akceptuje zložitý evolučný proces, ale za svetom a životom vidí určitý zámer, nie chaos. Tento zámer nám odhaľuje rozum, ktorý popiera tvrdenie, že evolúcia so svojou vzostupnou líniou je výsledkom náhody. Spoluobjaviteľ molekulovej štruktúry DNA Francis Crick, hovorí veľmi presne: „Ako čestný človek, vybavený všetkými v túto chvíľu dostupnými znalosťami, môžem povedať, že pôvod života sa za súčasného stavu vedomostí zdá takmer ako zázrak, pretože muselo byť splnených veľmi veľa podmienok, aby sa život dal do pohybu“. Žiadne vysvetlenie zmien v evolúcii, nemôže poprieť metafyzický základ sveta ako stvorenia. Skutočnosťou je, že existencia všetkého závisí od Absolútna, teda od Boha, ako Prvej príčiny sveta. Ak má niekto negatívny postoj k stvoreniu kvôli evolučnej teórii, alebo ak odmieta evolúciu v snahe brániť stvorenie, znamená to, že nechápe stvoreniu alebo evolúcii, prípadne obidvom týmto skutočnostiam.

Je mimoriadne pozoruhodné, i keď nie prekvapivé konštatovať, že okrem malého percenta všetci veľkí prírodovedci boli veriaci. Za mnohých citujeme Einsteina, ktorý sa raz vyslovil: „Vo vesmíre obdivujeme stopy plánujúcej a všetko ovládajúcej moci, ktorá je tej istej duchovnej a individuálnej povahy ako náš duch“. Na inom mieste hovorí: „V prírodných zákonoch sa javí taká všetko prevyšujúca rozumnosť, že v porovnaní s ňou je každý výplod ľudského myslenia iba mizivý záblesk“. Galilei, komentujúc raz poriadok a harmóniu vo vesmíre, ktorý pokladal za zrkadlo Boha, zvolal: „Svet je napísaný v matematickej reči“. Ako posledného prírodovedca uvádzame Johannesa Keplera a jeho myšlienku: „Ďakujem ti, Stvoriteľ môj a Pán, za všetky radosti, ktoré si mi dal okúsiť, keď som v extáze kontemploval dielo tvojich rúk“. Einstein a takmer všetci veľkí prírodovedci spoznali v tvorstve Stvoriteľa, hoci ho nevideli pri práci. Bol pre nich neviditeľnou samozrejmosťou.

V súčasnosti predstavuje odkaz na výsledky vedy veľmi silný argument. Autorita vedy je až tak veľká, že v mnohých prípadoch ľudia berú nesmierne vážne názor prírodovedca aj v oblasti, kde vôbec nie je ako vedec kompetentný (napr. v histórii, politike...). To, že je niekto vedec, ho robí v očiach mnohých ľudí až nadštandardne dôveryhodným. Podľa mentality našej doby považujeme za pravé iba to, čo môžeme vedecky overiť. Veda sa stala kráľovnou v oblasti ľudského poznania. Rozhoduje, čo do neho má prístup a odmieta to, čo nie je jasné a zrejmé. So všetkou úctou k vede a s obdivom k jej pokrokom si musíme tiež ale uvedomovať jej hranice. Jej oblasťou je poznanie „vecí“, ale uniká jej poznanie „osôb“. Tým viac potom musí veda kapitulovať pred poznaním Boha, ktorý je Otec, živá, slobodná a milujúca osoba. Práve sloboda a láska nebudú nikdy vedecký jasné, pretože sú osobné. Idealizovanie vedy je nebezpečný jav a je potrebné sa jej postaviť na odpor. Dôležité si je uvedomiť, že aj vedecké poznatky podliehajú neustálemu vývoju.

Aj napriek tomu, v súčasnej dobe tzv. „vedy“, dosiahli dokonalosti predtým nevídanej. Vedci sa tešia veľkej vážnosti a vedecký názor na akúkoľvek vec je prijímaný ako neomylný. Jeho predmetom je predovšetkým viditeľná príroda a vesmír. Vedľa týchto prírodných vied však existujú ešte iné vedy. Študuje sa literatúra, umenie, dejiny filozofického myslenia... Avšak práve v týchto oblastiach si uvedomujeme, že vedy majú svoje hranice. V literatúre sa môžu vedecky študovať životy básnikov a ich diela. Avšak je potrebné mať zvláštnu schopnosť, osobný dar, aby niekto chápal krásu nejakej básne. Ešte viac sa naráža na tieto hranice, keď sa vedecky študuje náboženstvo. Už v prvých kresťanských storočiach niektorí študovali s veľkou odbornosťou Sväté písmo. Bohužiaľ, práve oni upadali do bludov. Svätý Bazil vysvetľuje dôvody týchto omylov takto: Aby niekto chápal hudbu, musí byť hudobník, napísanú knihu správne vysvetľuje ten, kto je v mysli blízko autora, ktorý ju napísal. Autorom Biblie je, ako veríme, Duch svätý. A teda autenticky chápať a vysvetľovať Božské Písmo môže iba ten, kto má Ducha Božieho. Avšak Boh je tiež autorom vesmíru, viditeľnej prírody. Od Boha pochádza všetko, čo existuje. Všetko má teda duchovný zmysel, ktorý je otvorený predovšetkým tým, ktorý dostávajú dar Ducha svätého, ktorí sú čistého srdca a preto vidia Boha (Mt, 5,8). Tým sa neznižuje hodnota ľudských vied. Oceňujú sa všetky jej výsledky. Ale vyznáva sa, že „ľudské vedy“ dovršuje duchovná veda, ktorá im dáva zmysel.

Za spomenutie stojí konfrontácia medzi kresťanskou vierou a moderným svetom na konci 19. storočia, ktorá vznikla na základe ateistického a materialistického rázu vedeckých hypotéz. Práve teória evolúcie sa predkladala ako presvedčivý argument toho, že svet nie je stvorený Bohom a človek nemá dušu. Klasická exegéza Svätého písma dostala tvrdú ranu od paleontologických objavov a vykopávok starej mezopotámskej civilizácie. Na texty Biblie sa postupne začali uplatňovať historicko – kritické metódy, čo viedlo k zapieraniu Božieho zjavenia a transcendentálneho charakteru židovstva a kresťanstva. Ale až neskôr exegéti zistili, že práve historická metóda privádza k lepšiemu chápaniu textov Svätého písma. Ak sa bližšie pozrieme na problémy medzi kresťanskou vierou a moderným svetom, zistíme, že mnohé príčiny spočívajú v pridlhej viazanosti kresťanského sveta na kultúrne formy, ktoré viera v minulosti brala na seba. Ťažkosti tiež spočívajú v kultúre, ktorá je hlboko presiaknutá antropocentrizmom, racionalizmom, historicizmom, imanentizmom či sekularizmom. Kresťanská viera je však podstatne teocentrická a kristocentrická, nemôžeme prijať absolutizáciu spomínaných hodnôt, pretože nesú otvorené Božej transcendencii.

Kresťanský Boh je vždy vzťahový, je to Boh lásky. Nie je to Boh, ktorého potrebujeme na to, aby sme vysvetlili nám neznáme veci tohto sveta, od Veľkého tresku až po vznik života na Zemi. Je to určite Boh, v ktorom žijeme a o ktorom kresťania veria, že je prítomný vo svojom svete. Pretože keby nebol, potom by svet pominul. Je to Boh Stvoriteľ, ale predovšetkým Boh, ktorý rozpoznal, pokiaľ je to to správne slovo, že svet stojí za to, aby bol milovaný. Pri vedeckom skúmaní sveta a jeho zákonov sa zaoberáme iba merateľnými fenoménmi a veda nemôže povedať nič k Bohu a jeho vzťahu k svetu.

Mgr. Peter Urban

exkluzívne.cez.okno


Súvisiace:

Kresťanstvo
https://www.cez-okno.net/search/node/krestanstvo

Kreacionizmus
https://www.cez-okno.net/stitok/kreacionizmus

Darwinizmus
https://www.cez-okno.net/darwinizmus


Autori: 
marec 07, 2019 00:22 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top