Obrázok používateľa CEZ OKNO
Dávajú tragické udalosti o sebe vopred tušiť?

Nehody a katastrofy sú nešťastím, ktoré sa v živote proste deje. Ovplyvňujú množstvo ľudí, preto ich ľudia tak intenzívne študujú. Vždy, keď dôjde k nejakej katastrofe, vznikajú rovnaké otázky. Ako sa to mohlo stať? Dalo sa tomu predísť? Prečo niektorí ľudia prežili a niektorí nie? Dejú sa tieto nehody skôr náhodne, alebo je za každou pohromou skrytý zmysel?

Predtuchy o katastrofách

To, že nehody bývajú dôkladne vyšetrované, je samozrejmé. A práve do hĺbky idúce vyšetrovanie veľmi často odhalí ich skrytú príčinu. Ale existuje ešte jeden aspekt, ktorý sa zvykne do veľkej miery ignorovať. Doslova pri každej obrovskej pohrome existujú záznamy o predtuchách, ktoré ju predpovedajú.

Ak sú tieto predtuchy pravdivé, vznikajú samozrejme otázky. Sú predtuchy presné? Kto ich má? Aký je ich zmysel? Určite musí existovať nejaký spôsob ako by sa dala využiť sila ľudskej mysle na to, aby sme dokázali katastrofám predchádzať.

Biele kopy na ľade

Pravdepodobne najväčšiu skupinu predtúch tvoria prorocké sny predpovedajúce nejakú katastrofu. Takéto niečo sa stalo aj v roku 1914, keď 120 Newfoundlandských námorníkov, loviacich tulene, ostalo počas zimy opustených na ľadovej kryhe v severnom Atlantickom oceáne. Kvôli neschopnosti kapitána lode a ostatných, nikto si až dva dni a dve noci nevšimol, že muži chýbajú. Kým prišla záchrana, viac ako polovica z nich bola mŕtva. Toto nešťastie sa stalo nadlho najhoršou katastrofou pre Newfoundlandskú spoločnosť.

Ani táto udalosť však nebola bez varovania. Jeden z 55 mužov, ktorí prežili, neskôr spomínal sen, ktorý sa mu sníval dva týždne pred tým, ako došlo k udalosti. Podľa správy Cassie Brown o nehode: „John Howlet trpel mrazivou nočnou morou týždne predtým. Snívalo sa mu, že bol na hore ľadu, bezradný, a že mrzol. Bol sám, príšerne, hrozivo opustený a kdekoľvek sa pohol, videl len nejasné, neidentifikovateľné „veci“ na ľade okolo neho. Tieto veci nemali určitý tvar, ktorý by bol poznal. Videl sa, ako kráča pomedzi tieto veci, neschopný nájsť cestu, neschopný pochopiť čo sú to za veci, ktoré mu tak naháňajú strach. V sne len počítal, počítal a počítal. Dokonca aj keď sa prebudil, triasol sa a bol príšerne vystrašený, stále počítal tieto biele kopy.“

Bohužiaľ tento sen mu nestačil na to, aby ho to odradilo od úmyslu stať sa súčasťou posádky lode Newfoundland, ktorej väčšina bola o pár dní mŕtva. Len neskôr prišiel na to, čo vlastne biele kopy predstavovali – telá pokryté snehom.

V ideálnom prípade by predpovede katastrof mali pomôcť predísť nešťastiu. Nasledujúci prípad poskytuje dobrý príklad niekoho, kto bol schopný využiť svoju predtuchu pozitívnym spôsobom.

Lusitania

7. mája 1915, nemecké torpédo potopilo britský luxusný parník Lusitania, kde zahynulo približne 1200 ľudí. Táto katastrofa však bola mnohými spôsobmi predvídateľná. Po prvé, medzi Nemeckom a Anglickom bol stav vojny. Po druhé, nemecká ambasáda v najväčších amerických novinách uverejnila niekoľko oznamov s varovaním, že ktokoľvek sa bude plaviť cez Atlantik, robí tak na vlastné riziko.

Napriek všetkému, verejnosť sentimentálne verila, že Nemecko by nikdy nenapadlo osobnú loď. Bohužiaľ, to bol omyl, na ktorý doplatilo mnoho ľudí, ktorí zahynuli mokrou smrťou. Iste neprekvapí, že aj tomuto predchádzali predtuchy. Jedna pasažierka v momente, keď prvý raz uvidela loď, okamžite začala pociťovať znepokojenie a obavy o vlastnú bezpečnosť. Deň pred tým, ako loď vyplávala, sa aj maskot lode, malá čierna mačička rozhodla opustiť loď, čo pár námorníkov hneď pokladalo za zlé znamenie osudu. No najsilnejšia predtucha prišla od úspešného obchodníka s obuvou, Edwarda Bowena z Bostnu, Massachusetts. Bowen si objednal lístok na Lusitaniu, ale deň pred vyplávaním začal pociťovať bezdôvodné obavy. Svoju plavbu zrušil. Neskôr povedal svojim priateľom: "Mal som odrazu pocit, že niečo sa ma na Lusitanii stať. Hovoril som o tom s pani Bowenovou a rozhodli sme sa, že našu plavbu zrušíme – hoci som mal v Londýne veľmi dôležitú obchodnú schôdzku.“ (Hoehling, str. 31-32.)

Banské nešťastie v Aberfane

Jedným z najpreukázateľnejších prípadov predtúch katastrof je prípad hrozivých udalostí, ktoré sa stali 21. októbra 1966 v Aberfane, vo Walese. V ten deň zahynulo 116 detí a dvadsaťosem dospelých pod horou uvoľneného uhlia, ktorá zavalila časť Aberfanu vrátane základnej školy, v ktorej boli deti. Tragédia sa dotkla skoro každej rodiny v meste a účinne zničila celú generáciu detí v meste. Bola to najhoršia katastrofa, ktorá sa kedy udiala v meste Aberfan. Po nej sa začali objavovať správy o predtuchách. Matka jedného z detí, ktoré tam zahynulo tvrdila, že jej desaťročný syn mal noc pred tým sen o ktorom povedal matke: „Snívalo sa mi, že som išiel do školy ale škola tam už nebola. Niečo čierne ju celú zavalilo.“

Týždeň pred nehodou Alexander Venn dostal silnú predtuchu, že sa udeje nešťastie, týkajúce sa ťažby uhlia. Povedal svojej manželke: „Niečo strašné sa stane a nebude to ďaleko odtiaľto.“

Hlásenia o zlých predtuchách prichádzali doslova z celého Walesu a Anglicka. Jedna žena prežívala nočnú moru, že bola udusená vo „veľkej čiernote“. Iná mávala sen o malom dieťati, ktoré bolo pochované pri zosuve pôdy. Ďalšia jasne videla školskú budovu, na ktorú sa zosypala lavína uhlia a aj záchranárov, ktorí ju horúčkovite prekopávali, hľadajúc tých, ktorí prežili. Jedna žena sa zobudila z hrozného sna, v ktorom bola pochovávaná zaživa.

Ráno, keď sa táto katastrofa odohrala, sa Sybil Brown zobudila zo sna, v ktorom videla deti, zavalené „čiernou valiacou sa masou“. Pravdepodobne najzreteľnejšia zo všetkých predtúch bola hlásená mužom v severozápadnom Anglicku, ktorý tvrdil, že sa mu noc pred katastrofou snívalo o písmenách, vyslovovaných v oslnivom svetle, A-B-E-R-F-A-N. V tom čase pre neho tento sen nič neznamenal. Už o niekoľko hodín neskôr si s hrôzou uvedomil čo to znamenalo.

Vďaka vysokému počtu predtúch , až tri nezávislé organizácie urobili ich prieskum. Štúdie nakoniec skombinovali a výsledok ukázal, že existovalo viac ako dvadsaťštyri ľudí, ktorí mali jasnovidecké vízie, predpovedajúce katastrofu. V závere od londýnskeho psychiatra J. C. Bakera, ktorý stál na čele štúdie, je uvedené: „že nastal čas, aby sme zastavili pokusy dokázať alebo poprieť jasnovidné predtuchy. Namiesto to by sme sa mali snažiť ovládnuť a zužitkovať ich na predpovedanie budúcich katastrof.“ Dr. Barker založil Britský úrad pre predtuchy (the British Premonitions Bureau). Úrad nebol svojho času schopný zabrániť akejkoľvek katastrofe, hoci do istej miery mali úspech v ich predpovedaní. (Time-Life. pp. 33-34.)

Titanic

Vrak Titanicu ostáva stále tým najznámejším vrakom lode. Nie je prekvapením, že je tiež najsilnejším prípadom čo sa týka vierohodnosti predtúch.

Príbeh lode Titanic je svetoznámy. 14. apríla 1912 narazil Titanic na ľadovec a potopil sa do Atlantiku, čo stálo viac ako 1500 ľudí život. Za hlavnú príčinu vedúcu k fatálnym následkom sa často označoval nedostatok záchranných člnov, hoci experti budú tvrdiť, že existovalo stovky príčin, ktoré viedli k tejto katastrofe, od chybnej konštrukcie vodotesných kajút až po zlyhanie pozornosti, ktorá mala byť venovaná mnohým výstrahám o ľadovcoch v tej oblasti. Dôležité však je, že potopeniu Titanicu predchádzalo obrovské množstvo varovných predtúch.

Pravdepodobne prvou bola tá, ktorú vo svojej novele o vraku lode opísal Morgan Robertson v roku 1898. Hoci bola napísaná 14 rokov predtým ako sa Titanic potopil, zdá sa, že novela Márnosť predpovedá skazu, ktorá mala postihnúť Titanic. Podobnosť medzi ňou a skutočnosťou nemôže byť pripísaná náhode. V novele je loď pomenovaná Titan. Má rovnaký rozmer ako Titanic a vezie rovnaký počet pasažierov. Aj táto loď narazí na ľadovec v severnom Atlantiku v polovici apríla a potopí sa so stratou viac ako polovice pasažierov kvôli nedostatku záchranných člnov.

Iný autor, W. T. Stead, napísal množstvo príbehov a článkov, ktoré predpovedali, že sa obrovský zaoceánsky parník potopí, pričom zahynie viac ako polovica pasažierov, opäť vďaka nedostatku záchranných člnov. W. T. Stead sa zaujímal aj o jasnovidcov a svoje návštevy u nich si zaznamenával. Získal tak tri nezávislé varovania, ktoré sa týkajú Titanicu. Jedno z nich bolo, že „bude nebezpečné cestovať v apríli 1912“. Iné jasnovidné médium povedalo Steadovi, že sa ho bude týkať „ katastrofa na vode“, pri ktorej zahynie viac ako tisíc ľudí. Jeden duchovný zostal tak rozrušený správou o postavení Titanicu v kombinácii s jeho vlastnými predtuchami, že Steadovi napísal, že sa Titanic potopí. No napriek všetkým varovaniam, Stead si zaplatil plavbu na Titanicu a zahynul na ňom.

Niektorí ľudia našťastie jednali podľa svojich predtúch a zrušili plavbu. Druhý inžinier Colin MacDonald odmietol svoju pozíciu na Titanicu z dôvodu „tušenia“ istej katastrofy, ku ktorej má prísť. Dokonca niektorí bohatí a známi pasažieri tušili, že niečo nie je v poriadku. Páni J.P. Morgan a Vanderbilt zrušili svoju plavbu, lebo zo strachu uverili povere, že nie je dobré byť na prvej plavbe lode.

Aj iný člen posádky dostal varovanie, ale neriadil sa podľa neho. Luigi Gatti, manažér riadiacej kancelárie Titanicu sa prihlásil na plavbu Titanicu napriek tomu, že jeho manželka bola proti. Mala predtuchu o jeho práci na obrovskej lodi a „cítila sa pri tom zvláštne“. Jednou z najdramatickejších predpovedí sa stala predpoveď, ktorá sa objavila, keď Titanic plával okolo ostrova Wight. Stovky ľudí stáli pri pobreží, aby mohli pozorovať najväčšiu loď na svete. Medzi nimi aj rodina Marshallovcov, ktorí boli najskôr pohľadom na ňu unesení ale náhle začala pani Marshallová vydesene kričať: "Potopí sa! Tá loď sa potopí! Urobte niečo! Čo ste takí slepí, že ich necháte utopiť? Zachráňte ich! Zachráňte ich!“

Druhý z najdramatickejších prípadov predtúch sa stal v záverečných momentoch katastrofy. Majorovi Archibaldovi Graciemu sa nepodarilo nájsť si miesto na záchrannom člne a strhlo ho to do ľadových vôd spolu s loďou. Podľa jeho slov, „to bolo presne vo chvíli, keď som si pomyslel, že nadišla moja posledná chvíľa. Chcel som mojim milovaným doma odovzdať správu ako som umrel. Ako som sa ponáral, modlil som sa, aby moja duša mohla odísť za nimi a povedať im Dovidenia, pokým sa opäť nestretneme v nebi. Myslel som si, že ak sa budem modliť dostatočne intenzívne, moja posledná túžba bude vypočutá.

V tej istej chvíli, stovky míľ vzdialená, v New York City, zažila jeho žena náhlu predtuchu. Pani Gracieová hovorí: „Bola som práve v dome mojej sestry, u ktorej som bola na návšteve v New Yorku. Po tom ako som sa utiahla do izby, ale nedokázala som odpočívať, spytovala som sa samej seba niekoľkokrát po sebe čo mi bráni v tradičnom dlhom a pokojnom spánku, ktorý som si donedávna užívala. Vyslovila som nahlas ... Čo sa to deje?.. A zdalo sa mi, že som počula hlas, ktorý odpovedal... „Na kolená a modli sa“. Okamžite som poslúchla na slovo a začala som sa modliť z modlitebnej knižky, ktorá sa náhodou otvorila na modlitbe: Pre tých na mori. V tej chvíli mi hlavou prebehla myšlienka... Archie sa za mňa modlí.“

Majorovi Graciemu sa zázrakom podarilo dostať sa na prevrátený čln a katastrofu prežil. Podľa neho je za jeho záchranou množstvo pozoruhodných náhod, ktoré mu pomohli prežiť takúto tvrdú skúšku.

Vyšetrovatelia boli neskôr fascinovaní obrovským množstvom predtúch, ktorých bolo cez päťdesiat. Skeptickejší vyšetrovatelia po zamietnutí neurčitých zlých predtúch a faktických tvrdeniach o jasnozrivosti dospeli k stále pozoruhodnému číslu devätnásť. Iba najzarytejší skeptik môže poprieť, že pred touto katastrofou prišli varovania ako zlé predtuchy.

Posuňme sa ale za hranicu skepticizmu. Najsilnejšie prípady by mali odstrániť akékoľvek pochybnosti o tom, že predpovede sa v skutočnosti objavujú. Brať ich na ľahkú váhu je nie len smiešne, ale aj úplne nevedecké.

Vznik Britského úradu pre predtuchy (neskôr pobočka aj v USA) je vskutku obrovským krokom vpred. Bohužiaľ nie je mnoho ľudí, ktorí o tomto úrade vedia a navyše ešte aj musia mať nejaký dôkaz, že nejakej katastrofe úspešne predišli.

Pre mnohých ľudí je rozdiel medzi strachom a predtuchou v tom, že strach je neurčitý a nie nezvyčajný. Na druhej strane predtucha je spontánna záležitosť, často veľmi intenzívna a zrozumiteľná. V skutočnosti nie je pre mnohých ľudí problém rozoznať predtuchu, ale konať podľa nej. Predtuchy rôznych katastrof predstavujú vyššie vedomie o udalostiach, ktoré sú zvyčajne mimo našej kontroly. Nejde len o to, aby sme sa o nich pokúsili naučiť čo môžeme – je to doslova otázka života a smrti.

Preston E. Dennett
Zdroj: http://www.atlantisrising.com/backissues/issue18/18premonitions.html
Z angličtiny preložila Lucia Oboňová
exkluzívne.cez.okno

február 18, 2010 22:13 popoludní
  • krát komentár

3 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Zabak
    Zabakfebruár 19, 2010 20:00 popoludní

    Komentár: 

    Rok 1997 - zaplavy na Morave. Zastavili jsme s autem a sli-chteli se podivat na reku Opavici. Neco vsak bylo ve vzduchu "jak se rika". V tu chvili mne prepadl velky tisnovy pocit. Nesel jsem nikam a ten pocit se mi ulozil v pameti. Celou dobu jsem honil brachu at uz vypadnem.Zabezpecili jsme pribuzneho - koupili velke mnozstvi plastove vody. Kolem poledne coz nebylo zvykem jsem donutil brachu odjet smerem na Olomouc - o nejakych 15 minut podle znamych se vylila Opavice a 3 dny bylo na nekterych mistech az tri metry vody. Cestou prisla uleva, tusil jsem ze znami jsou v poradku.
    Rok 2008 - obrovsky kriz zustal na nebi po letadlech - viditelny siroko daleko. Chtel-mel jsem planovany vylet a tentokrate mensi obavy uplne ignoroval - skoncil jsem po vyletu s obrovskym neutichajicim kaslem - coz se mi po zadnem jinem vylete nestalo - ze by "chemtrails".
    A byl i dalsi o kterem se clovek boji mluvit, takze je mozne, ze prostredi, hmota nebo ja nevim co vsak se take rika "mit sesty smysl".

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymfebruár 19, 2010 21:19 popoludní

    Komentár: 

    raz som mala sen ze pozeram televizor a videla som v nom havarovane lietadlo rozpolene na dve casti vecer ked som pozerala spravy videla som presne ten isty obraz ako vo sne...

  3. Obrázok používateľa nostro
    nostrooktóber 23, 2016 09:38 dopoludnia

    Komentár: 

    možno to bolo naopak...

 

 

Top