Obrázok používateľa CEZ OKNO
FONTÁNA PRE ZUZANU a iné PUTOVANIA...

„Ako vieš, na pokračovaní ´Fontán´ som nepracoval – vnútorne som bol už inde, okrem toho som zanevrel na písanie a scenáristiku ako takú... Bol som presvedčený, že musím v sebe nájsť čosi veľmi dôležité, nevedel som však čo to je... Celý môj životný príbeh môžem spokojne rozdeliť na ´pred San Pedrom´ a ´po San Pedre´. San Pedro ma jednoducho zmenilo. Niet pochýb. Pred San Pedrom som rozmýšľal, o čom budem písať, či vôbec mám právo písať a aký zmysel svojmu písaniu dať. Po San Pedre len píšem. Písanie je pre mňa samo o sebe ´rozmýšľaním´; robí mi potešenie, radosť a dáva mi pocit, že život nežijem len tak podaromnici.“

Na ostrove Hvar s Goranom Ivaniševičom

Rozhovor s Karolom Hlávkom

Spoznali sme sa vďaka tvojmu blogu – raz som sa do neho začítal a povedal som si, že také príbehy by som tu rád videl. Spôsob a tempo, akým pribúdali nové príspevky dávali tušiť profíka, no najmä človeka, ktorý už niečo zažil, ale hlavne ZAŽÍVA v každom okamihu. Oslovil som ťa a dnes sú z toho štyri desiatky uverejnených príbehov s čítanosťou skoro 110 tisíc – čo o čomsi svedčí. Možno práve o tom, že tvoja Cesta zaujala. Ako vidíš otázku univerzálnosť kontra jedinečnosť?

Predovšetkým nie ako „kontra“... Pozri; hovorím so západoslovenským prízvukom... /To poznáš, keď ti posielam nahrávky textov PUTOVANIA DO SAN PEDRA.../ Som z iného mesta ako ty, alebo tamten týpek na ulici... Mám iné oči... Mám iné odtlačky prstov... Mám inú DNA... Cítim sa byť na tomto svete originálom a takým chcem aj ostať... Rešpektujem a chcem byť rešpektovaný. Narodili sme sa odlišní – to, čo máme všetci spoločné je v našich koreňoch; pochádzame od spoločných rodičov, sme bratia a sestry – každý je iný a predsa sme všetci rodina. Nevidím dôvod na vojnu: všetci sme vojakmi toho istého generála... Rešpekt nie je ústup, ale ani agresia: je to oboje dohromady.

Slovanstvo dnes rezonuje na viacerých portáloch, nikde som sa však nestretol s tak osobným/umeleckým prístupom. Bolo a je zaujímavé sledovať ho u teba, ako dýcha spiritualitou i človečinou zároveň, ako nástojčivo kladie otázky, bez „godotovského“ čakania na odpovede, veď za ten čas sa dá uraziť kusisko cesty...

Nikdy som sa slovanstvom ani Slovanmi špeciálne nezaoberal. Neštudoval som také tie knižky, kde sa píše ako to vtedy bolo... Musím priznať, že mám v tom veľké medzery a zďaleka sa nepasujem na odborníka na Slovanov, ba ani na Veľkomoravskú ríšu, ani na Svätopluka nie... Mne sa však stalo čosi inšie; jedného dňa som začul hlas, kdesi hlboko vo svojom srdci. Nazvime to inšpirácia a ja som pod jej vplyvom začal repovať... Ako inak to mám nazvať? Išiel zo mňa prúd slov a čudných veršov a ja som to zapisoval. A nielen to – popri tom, ako som vnímal slová vnímal som obrazy a významy tých obrazov... Narepoval som tak osemdesiat osem strán formátu A4 a potom som to schoval na dno zásuvky, lebo nikdy predtým som takto nebásnil a trocha som sa hanbil za svoju trúfalosť. Doteraz vlastne neviem, akú majú umeleckú hodnotu. Stalo sa mi to v roku 01 a potom, po rokoch, keď som text znova objavil a z odstupom ho preštudoval, uvedomil som si, že mám pred sebou záznam s k u t o č n é h o odkazu veľmi, veľmi starej civilizácie.

Objavil som v tom veršovanom texte kozmológiu dávnych predkov /starších ako tých z deviateho storočia/ a vlastne až po ôsmich rokoch som nabral odvahu to zverejniť na svojich blogoch. Urobil som tak s plným vedomím a s fascinujúcim pochopením, že môj životný príbeh s týmto textom a s týmto poznaním súvisí do najmenšej bodky! Všetko čo o živote viem je obsiahnuté v tomto texte: a tak sa ho snažím tlmočiť zrozumiteľnejšou formou, ako sú verše. Text hovorí o posledných chvíľach kráľa Svätopluka a jeho poznaní kozmológie našich dávnych predkov... Vlastne všetko, čo odvtedy píšem na blogoch a čo žijem v živote, súvisí s textom, ktorý rozpráva cez čas a priestor umierajúci kráľ Svätopluk...

Mysli si o mne, že mi preskočilo a som jeden z tých, čo majú čudné vízie z oblakov, ale ja som presvedčený a prax mi to denne potvrdzuje, že text nazvaný ROSA VÝCHODU je zakódovanou správou nielen o minulosti Slovenska a Slovanov – ale že rečou metafory hovorí o zmysle udalostí ktoré sa práve na tomto území a v tomto štáte dejú /hoc aj v súvislosti so Svätoplukom/. A čo je azda najdôležitejšie – je tam zároveň vízia našej spoločnej budúcnosti s ostatným zbytkom sveta... Vízia, ktorá tak veľmi chýba práve tomuto národu...

Venezuelou...

Neviem, či sa nejaký fyzik môže pochváliť tým, že toľko „pracuje“ s priestorom a časom: autor, filmový dramaturg, fotograf, cestovateľ i internetový – mnoho ľudí postupuje maximálne systémovo a napriek tomu blúdenie a chaos stávajú sa pre nich príznačnými – aký je tvoj recept? Ako nestratiť orientáciu? Nemôžem si odpustiť spomenúť názov tvojej knihy. Takže, paradoxne, radšej NAVERÍMBOHA?

Môj recept? Vlastne som to prezradil pred chvíľkou – celá moja „kozmológia“ vychádza z dešifrovania textu ROSA VÝCHODU a teda z poznania našich veľmi dávnych predkov... Ale upresním to: už ako malé decko som mal vízie čudných kozmických svetov – keďže som mal talent na kreslenie, maľoval som ich. Maľoval som svet na iných planétach, ktoré mi boli dôverne známe, akoby som sa po nich kedysi prechádzal. Hovorí sa tomu bujná fantázia – ale aké bolo moje prekvapenie, keď som po desaťročiach naďabil na Stephena Hawkinga! Aké bolo moje prekvapenie, keď som po prvýkrát uvidel zábery z Hubblovho teleskopu! Pochopil som, že v predškolskom veku som „lietal“ v hlbinách svojej duše, ktorá „odrážala“ obraz galaxií a hru základných princípov svetla a tieňa. Učil som sa dať týmto „obrazom“ poriadok – hľadal som odpovede a symetriu chaosu v posvätných textoch i vo vede... Aby som nezablúdil, usiloval som sa dostať „ku koreňu“ - nestrácať sa medzi konármi a vetvičkami vlastnej mysle... A neustále korigovať svoje poznanie so svojim konkrétnym životom. Neulietať... Držať sa vlastnej skúsenosti... Postupujem tak, že sa usilujem obraz vo svojom vnútri popísať svojimi vlastnými slovami, v svojom materinskom jazyku. Robím iba to, že raz z toho, raz zasa z iného uhla opisujem t e n i s t ý svet – jeho obraz v sebe nesiem od detstva. Vtedy som však videl a nevedel som čo.

Keď som mal trinásť, otec mi sľúbil čosi nakresliť do pamätníka. Jedného večera sa mi však nesmelo ukázal vetu, ktorú si pre mňa pripravoval azda mesiac; dal mi na výber – buď mi tam nakreslí Winetoua, alebo napíše tú vetu...

„Pozoruj vesmírne diaľavy, lebo netušíš, aké tajomstvá sa tam skrývajú“

Tak znie tá otcova „životná veta“. Chcel mi ju odkázať ako dedičstvo a zvečniť mi ju ozdobným písmom v pamätníku. Ja som však vyrastal v ateistických školách a hanbil som sa pred kamošmi. A tak som otca napokon presvedčil, aby vetu nechal vetou a nakreslil mi tam radšej Winnetoua. Mám ho tam dodnes – stojí s vybíjanou puškou nad jazerom a je nádherný. Ale zapamätal som si aj tú nikdy nenapísanú vetu a nielen to – odvtedy naozaj pozorujem „vesmírne diaľavy“ a nestačím byť zakaždým fascinovaný tajomstvami, ktoré mi odtiaľ prichádzajú... Nie je úžasné vidieť pri správach o počasí zábery z družice? Nie je fascinujúce vidieť galaxiu ixypsilon z Hubblovho teleskopu, vidieť ten vír miliárd hviezd, stáčajúci sa do svojho stredu, keď si zároveň uvedomíš, že to sa vlastne pozeráš na históriu akéhosi neznámeho, no veľmi reálneho sveta? Kozmos v nás i kozmos, zrkadliaci sa na nočnej oblohe – k tomu pridaj vlastnú myseľ a usporiadaj to na základe symetrie, ktorá k tebe prichádza ako odkaz tvojich vlastných predkov – pochopíš, že všetko, čo si zblízka vnímal ako chaos, v ktorom možno zablúdiť je len nedostatkom vlastného odstupu. Pochopíš, že nič z toho, čím si v živote prešiel nebolo chaosom ba ani náhodou... A veci zapadnú do seba – riadia sa kľúčom, či kódom: jednou jedinou rovnicou, kódom a zasa som pri mojich Slovanoch a Svätoplukovi... Rozdiel medzi mnou v detstve a mnou teraz je však ten, že dnes už mám pre to, čo vidím slová... Vidím a viem to čo vidím popísať...

Knižku o ceste Venezuelou ti krstil Jaro Filip. Inšpiroval množstvo ľudí - mňa nevynímajúc – keď som zakladal internetový denník, hlavu plnú plánov do budúcna, zaznel mi v hlave úryvok jeho pesničky – a názov portálu bol na svete. Ako sa dostal do života tebe?

Keď umrel Dežo Ursíni, išiel som v aute na jeho pohreb. Niečo sme spolu prežili v čase, keď som robil na Kolibe, a nespájali nás len pivné debaty na Slamenej búde: bol ako môj starší brat a tak som mu, už na onom svete, kládol otázku, ktorú sme si nestačili zodpovedať a ktorá zjednodušene znela asi takto:

„Čo mám so svojim životom urobiť, aby som ho nepremárnil, Dežo? Vieš to už ty tam?“

„Buď sám sebou“ - odpovedal mi Dežov melodický hlas a ja som ho v tej chvíli cítil v celom aute i v krajine neďaleko Moravan, kadiaľ som práve išiel a na celej oblohe – pochopil som, že takto sa so mnou prišiel rozlúčiť. Ak by žil, krstným otcom by bol azda Dežo, večný rebel a môj druh na ceste...

Dežo Ursíni, Jaro Filip aj Marián Urban boli mojimi staršími spolužiakmi na scenáristike. Pamätali si „zlaté časy“ VŠMU, časy skvelých profesorov a všetkých tých umeleckých výbojov šesťdesiatych rokov. Pamätali si Allena Ginsberga, ktorý navštívil Bratislavu. Marián Urban, teraz úspešný filmový producent, doniesol v roku 1975 na izbu na Horskom Parku knižky Cortazára, Borgesa, či Márqueza – to táto partia má na svedomí môj záujem o magický realizmus a môj neskorší záujem o Južnú Ameriku a šamanizmus pôvodných obyvateľov. To pod vplyvom partie zo školy, ktorú som tajne obdivoval, som spoznával „beat-generation“ i Keruaca – to boli tie prvé nakopnutia, ktoré ma neskôr už po revolúcii poháňali na cesty hľadanie toho, kým som naozaj a nie iba na povrchu... Svoju prvú knižku Naverímboha som písal v roku 1998 na ostrove Hvar – zatelefonoval som svojej exmanželke do Bratislavy, kde som už nejaký ten rok nebýval, aby sa spojila s Jarom Filipom a aby mu ju dala prečítať... Ani si nevieš predstaviť, ako som tŕpol, čo na ňu povie... Odkázal mi, že sa mu páčila a súhlasí, že bude jej krstným otcom. Bol som šťastný, že to zobral – okrem zopár bratislavských kaviarenských stretnutí som sa s ním totiž nepoznal tak dobre ako s Dežom Ursínim, ktorý však prešiel Bránou o čosi skôr ako jeho kamarát Jaro...

Nie je veľa filmov „pre mládež“, ktoré si pamätám, ale FONTÁNU PRE ZUZANU 1, niektoré jej scény, žijú vo mne i dnes. Až sa mi chce opýtať: „Je vôbec niekto, kto ten film nemá rád?“

Ja. Ale trochu to upresním. Ja som „bol“ tým, ktorý ten film nemal rád. Hovorím v minulom čase. Bol som tým, ktorý zobral doslova a vážne slová kritikov tohto filmu. Uveril som článkom v novinách, že ten film je nanič a ja ako jeho autor sa mám strčiť do myšacej diery. Vojdem ti do filmového klubu a kamaráti sa mi otáčajú chrbtom... Vraj čo som to dopustil, pod akú banalitu som sa to podpísal... Mali o mne lepšiu mienku, ale teraz... Keď mal film premiéru v mojom rodnom meste, na lístky sa čakalo až vonku – ale ja som sa schovával v parku za pomník padlých hrdinov, až do posledného zvonenia a až keď zhasli som sa tajne vplížil do sály... Bál som sa, že si na mňa budú ukazovať prstom: aha, hento je ten neschopný autor! Ale, čuduj sa svete – nevypískali ma.

Nevypískali, oni tlieskali ale ja som si myslel, že to preto, lebo sa nerozumejú filmu. Keďže som si myslel, že na rozdiel od publika ja, študovaný scenárista filmu rozumiem, zaprisahal som sa, že už nebudem nič pre film písať a čestne tak zbavím slovenskú kinematografiu jedného neschopného autora. A nájdem si iné povolanie, lebo ako scenárista som načisto zlyhal... Zradil som ideály undergroundu a pridal sa ku komercii... Áno, dnes sa na tom smejem – ale vtedy to bolo pre mňa na smrť vážne: najhoršie pre mňa bolo, že za film ma súdili tí, ktorých som si najviac vážil ako odborníkov i ako priateľov... Aby si pochopil: v živote som dal len na tých, ktorí ma kritizovali ale nie na tých, ktorí ma chválili... Ak ma niekto chválil, mal som pocit, že to robí z akéhosi mne nepochopiteľného súcitu... Akoby ma chcel uchlácholiť, ale pritom si myslí, aký som v podstate neschopný...

Na Kolibu ma prijali keď som mal dvadsať šesť rokov. Šéfom dramaturgie bol Peter Jaroš, ktorý je odvtedy mojim dlhoročným priateľom a ktorý ma dodnes presviedča že v môj talent verí – ani nevie, ako veľmi som mu za to vďačný! Aj vtedy, v roku 1980 sa za mňa pri prijímacích pohovoroch zaručil a ja som sa stal najmladším kolibským scenáristom. Môj diplomový scenár V MESTE PLNOM DÁŽDNIKOV mal byť čímsi ako renesanciou „novej vlny“ po desiatich rokoch normalizácie – no stalo sa, že Fontána pre Zuzanu sa natočila skôr... A tak som sa stal autorom filmu, ktorý mal behom roka návštevnosť milión štyristo tisíc divákov, no ja som si práve ten úspech vyčítal... FPZ sa dodnes objavuje na obrazovkách – pozerám sa na ten film už celkom inak... Myslím, že nikomu som ním neuškodil, skôr naopak... Naučil som sa ho mať rád, tak ako som sa naučil mať rád seba – táto skúsenosť ma naučila nikdy sa už nedať ovplyvniť zvonka – kritikou, ani chválou... Ani nevieš, ako sa mi tá skúsenosť hodí teraz, keď verejne publikujem na internete...

Zo skúšok muzikálovej Fontány pre Zuzanu

K téme si sa vrátil prednedávnom vrámci muzikálového spracovania ako libretista...

Ako vieš, na pokračovaní „Fontán“ som nepracoval – vnútorne som bol už inde, okrem toho som zanevrel na písanie a scenáristiku ako takú... Bol som presvedčený, že musím v sebe nájsť čosi veľmi dôležité, nevedel som však čo to je... Odišiel som na cesty hľadať vlastnú vieru v seba samého. S Dušanom Rapošom sme sa roky neviedli, jeho kariéru som sledoval len z médií. A odrazu tu bol, šedivší ako predtým a mne sa videlo že aj múdrejší... Chcel, aby som napísal libreto pre muzikál podľa našej spoločnej „jednotky“. Mal sa na tom podieľať aj Vašo – bolo to však treba zmáknuť vo veľmi krkolomnom termíne. „Je to aj tvoje dieťa... Kto iný ako ty by to mal napísať?“ povedal mi v tú sobotu do telefónu Dušan Rapoš. Vysvitlo, že zohnal producenta, zahovorili divadlo, ktoré by to mohlo uviesť, bolo však treba rok dopredu pred premiérou odovzdať libreto.

Mal som na napísanie libreta necelé dva mesiace; šialený termín. Dušan ma však ubezpečoval, že je to šanca a nielen pre mňa, ale vlastne aj pre neho a producentskú spoločnosť, ktorú sa mu podarilo získať pre jeho nápad urobiť z filmu Fontána pre Zuzanu divadlo... „Máš dve hodiny na rozmyslenie...“ Už počas nášho rozhovoru som začal chápať, že som práve dostal šancu, vysporiadať sa s minulosťou i so svojimi mindrákmi... Bola to výzva. Netrvalo ani dve hodiny a volal som réžovi naspäť. Dušan Rapoš odo mňa kúpil licenciu na Fontánu – jednotku. Začali sme sa stretať na chate Vaša Patejdla a tvoriť... Bolo to ako za starých časov. S tým rozdielom, že som si už nič z minulosti nevyčítal. Naučil som sa zodpovedať sa len samému sebe. A na premiére muzikálu v októbri roku 2008, v deň Vašových narodenín som pochopil, že sa práve definitívne uzavrelo jedno celé obdobie, jedna veľká kapitola v príbehu môjho života a že som zasa veľký krok na ceste k sebe samému... Až v tento deň sa pre mňa môj osobný prípad Fontána pre Zuzanu stal minulosťou...

Slovenský film. Vraj už je to lepšie než pred pár rokmi, točia sa rôzne koprodukcie, kvitne seriálová tvorba – aká je situácia z pohľadu človeka z branže?

Od roku 2004, ako som sa vrátil zo San Pedra nerobím vlastne nič iné, iba píšem a usilujem sa z písania vyžiť. Samozrejme, že sem tam som bol nútený chytiť sa aj inej roboty, ale vždy len načas; písanie je pre mňa ako dýchanie – vytvoril som dobrú desiatku filmových námetov, poviedok a mám rozrobené scenáre. Libreto sa realizovalo, realizoval som scenár pre jednu akciu v Národnom divadle, mám zmluvy na televízny film a v lete som dokončil celovečerný dokument. Napísal som dva romány. Takmer denne publikujem na internete. Som autor, ale zároveň čosi ako podnikateľ, ktorý hľadá odbyt pre svoj tovar. Mojim tovarom je slovo. Z môjho pohľadu, ako človeka, ktorý je posadnutý písaním je súčasná „renesancia“ slovenského filmu čímsi ako malým zázrakom. Som však len jedným z radu čakajúcich – dva projekty, na ktorých sa autorsky podieľam sú v komisii Audiovizuálneho fondu a dúfam, že aj s touto pomocou uzrú raz svetlo sveta. Ak som čímsi ako „človekom z brandže“ tak len jedným z tých, ktorí veria, že sa „ujde“ azda aj na jeho vlastné projekty – lebo presne ako ostatní verím v to, že práve tie moje sú pre našu malú slovenskú kultúru tie najdôležitejšie... Takže od scenáristu, ktorý sa ukrýva za pomník hrdinov v parku dosť veľký pokrok na ceste k sebavedomiu, nemyslíš?

Keď už som myslel, že tvoj štýl a osobný príbeh trochu poznám, prišla „cesta do španielskej Andalúzie“: „Nie cestopis v pravom zmysle - je to skôr príbeh "pútnej", alebo "šamanskej cesty". Je to vlastne príbeh putovania za snom a naplnením sna... Je to o ceste "nájdenia seba samého"...“, píšeš. Čítal som. Pred očami film zložený z obrazov jednotlivých scén. Púť – fotografie – blog – bude niečo ďalej? ;)

Si jedným z tých, ktorí šíria moje písačky svetom – vrelé díky a netvár sa, akoby si ty sám na tom nemal zásluhu... Hovoríš čítanosť 110 tisíc? To je slušné, ale Fontáne sa to ešte nevyrovná. Musíme pridať. Musím prezradiť – lebo ty to nepovieš - že nápad s elektronickou podobou PUTOVANIA DO SAN PEDRA bol tvoj a že to ty si ma donútil prekonať odpor pri počúvaní svojho reprodukovaného hlasu a zaslať ti nahrávky vlastného textu. Hudba, ktorú si zložil a včera si mi ju poslal v mejli na ukážku tam bude celkom iste pasovať a dúfam, že zakryje chyby v mojom prejave... Ak nám to spolu vyjde, vydáme teda samizdatové CD-čko PUTOVANIA. Nahrať zvyšok textu mám naplánované na budúci týždeň – okrem toho robím na tom televíznom filme a chystám jeden zatiaľ dobre utajovaný muzikál...

"Paya, niňos a naši dvaja psíci v karavane" (Putovanie do San Pedra, 9. kapitola)

Celý môj životný príbeh môžem spokojne rozdeliť na „pred San Pedrom“ a „po San Pedre“. San Pedro ma jednoducho zmenilo. Niet pochýb. Pred San Pedrom som rozmýšľal, o čom budem písať, či vôbec mám právo písať a aký zmysel svojmu písaniu dať. Po San Pedre len píšem. Písanie je pre mňa samo o sebe „rozmýšľaním“; robí mi potešenie, radosť a dáva mi pocit, že život nežijem len tak podaromnici. Len čo napíšem jednu vec, púšťam sa do druhej – jedna vec sa vynára v druhej, niekedy je to na zbláznenie, lebo len čo si myslím, že som vyjadril, čo som chcel, zisťujem, že som vlastne nevyjadril celkom nič... Človeče – mám toho toľko v pláne, že neviem, či mi vystačí život: chcem ešte natočiť minimálne jeden celovečerák, ba čo, sériu filmov na pokračovanie, mám ich rozpísané, ale nie sú to už Fontány pre Zuzanu... Chcem vydať knižky, čo mám v rukopisoch i tie, čo mám v hlave... Ach jaj...

Na záver je tu veta, už taktrochu obligátna: existuje otázka, ktorú ti ešte nik nepoložil, no na ktorú by si veľmi rád odpovedal?

Existuje a práve si mi ju položil... Je to otázka, ktorú mi ešte nikto nepoložil a ja by som na ňu tak strašne rád odpovedal...

Ak by si mal napísať jedno jediné slovo...

MEMORI

S muzikálovými hercami na Kupeckého ulici, kde sa natáčal film

Zhováral sa Sokol

exkluzívne.cez.okno


Vizitku KAROLA HLÁVKU nájdete na tejto adrese.


PUTOVANIE DO SAN PEDRA nájdete na tejto adrese.



Ďalšie naše exkluzívne interviews nájdete v rubrike HOVORY CEZ OKNO
na tejto adrese.

august 28, 2010 19:19 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Karol K.
    Karol K.august 29, 2010 23:36 popoludní

    Komentár: 

    Ej dobre som si počítal, ako keby som ťa počul Kárči. Už sa vážne teším na ďalšie stretko. Neni veľa ľudí s ktorími sa dá tak super povyprávat ;) fylozofuvat!
    Držím palce!

 

 

Top