Všetko sa to pre jedného z nás začalo istého jesenného večera pred mnohými rokmi, ale touto skúsenosťou sme si „na preskáčku“ prešli obaja: Bola sobota a strašne som sa nudil. Pre šiestaka nie je asi nič horšieho ako nuda sychravého večera a možno aj preto mi mama - vedená neomylným inštinktom, alebo i preto, že ma poznala lepšie ako ja sám - položila pod nos fantastický román Marie Kannovej „Modrá planéta“. Názov, ako aj obsah ma nesmierne zaujali, keďže v tom čase som už prečítal všetky knižky od Stanislawa Lema a ďalších autorov sci-fi šesťdesiatych rokov a preto som ju doslova zhltol za onen večer a časť noci. Z knihy sa mi najviac zapáčil opis pocitov jej hrdinov, ktorí sa vypravili do vesmíru, aby vzápätí počuli „...silné hrmenie Slnka, výbuchy hviezd a ozveny ďalekých galaxií" a to ma úplne vzalo.
V našom dome sa rádio počúvalo odjakživa. Pre mňa v tom bolo niečo fascinujúce, v tej skrinke so stupnicou, kolieskami a páčkami potenciometrov, ktorá vyludzovala zvuky svedčiace o tom, že mimo môjho rodného mestečka existuje celý svet. Fantastické knihy ma zase utvrdili v tom, že okrem sveta existuje ešte aj obrovský, nekonečný a tajomný vesmír...
Moje flirtovanie s rádiom sa začalo jedného januárového dňa v roku 1968. Bolo to tetiných meninách, počas ktorých som - unudený faktom, že dospelí iba jedia, pijú a rozprávajú o milióne nezáživných veci - sadol do kúta pri rádioprijímači domácich a počúval pianissimo to, čo sa mi podarilo zachytiť. Prehľadával som stupnicu aparátu od začiatku do konca, najprv na vlnách dlhých, potom na čoraz kratších. Najzáhadnejšie to bolo na krátkych - rozliehali sa akoby hlasy muezínov, počul prerývané šeptanie a výkriky v neznámych jazykoch, hlasy syčiace nenávisťou, mňaukajúce čínske opery a rádio Luxemburg vysielajúci hudbu do celého sveta... Rád som počúval tieto zvuky, pretože som sa cítil ako hrdinovia románu Marie Kannovej, či iných fantastických autorov. Vtedy som pocítil na sebe mamin pohľad.
- Hľadáš signály z vesmíru? - spýtala sa zamyslene.
- Uhm - prisvedčil som - Možno teraz ku nám niekto letí..
- Eee..., určite počúva Slobodnú Európu - zavolal ktosi z rodiny.
- Tak dávaj pozor, aby si ich nepremeškal! - usmiala sa mama a vrátila sa k rodinnej spoločnosti.
Pomaly som krútil ovládačom stupnice a opäť sa započúval do hlasov sveta. Za oknami padal rýchly januárový súmrak a vychádzali prvé chladné hviezdy medzi holými konármi stromov... V éteri bolo čoraz viac rušno a moju pozornosť pritiahol hvizd na hranici počuteľnosti, prerážajúci sa cez hlasy a črepiny hudby. Nastražil som uši: ti, ti, ti, ta, ti... niekoľko sekúnd ticha a potom krátka, krátka, dlhá a krátka - /...-./. „To je morzeovka“, pomyslel som si. Bol som pionierom, ale nikdy som sa nenaučil Morzeovu abecedu. Fascinovala ma však abeceda diaľkopisu - vtedy používaného CCITT-5, keďže mi imponovala rýchlosť prenosu. V porovnaní s rádiodiaľkopismi chrliacim stovky znakov za sekundu, pôsobila Morseova technika ako niečo veľmi anachronické. Tu päťbitové znaky, tam primitívny kľúč a krvopotné ťukanie bodiek a čiarok. A tu niekto vysielal morzeovkou signál „Rozumel som“. Počúval som to takmer dve hodiny. Niekto vyťukával kľúčom to isté, to samé, bez oddychu. Ďalší večer som po urobení školských úloh strávil s rádiom pri uchu, prečesávajúc pásma krátkych vĺn od 5, 8 do 20 MHz. Podarilo sa mi zachytiť ešte slabučké /..-/ čiže "u", /-/ čiže "t" a /..-./ čiže "f". Tajomný rádiotelegrafista ich vyťukával celé hodiny. Pre koho? - to som si nevedel ani predstaviť. Teraz, po rokoch, sa domnievam, že to bol odkaz pre kohosi spoza železnej opony. trvala studená vojna a rádiostanice centrám rozviedok hrali jej ponurý Totentanz...
Pripustil som, že to však nemohol byť vytúžený Signál – hoci som v sebe živil nádej, že mimozemšťania sa musia odozvať tak, aby neboli počuteľní iba cez jednotlivé prijímače, ako to postuloval Carl Sagan vo svojom známom a dnes už kultovom románe „Kontakt“, ale pre rozhodujúcu väčšinu našej planéty. Takýto „masový“ kontakt by mal rozhodne svoj význam! A jednako sa mi podarilo zachytiť niečo zaujímavé: jedného večera som TO skutočne zaznamenal.
Znelo to ako morzeovka, ale neskladalo sato z dvoch, ale troch druhov znakov: krátkeho /./, stredného /-/ a dlhého /_/ a celá správa vyzerala asi takto: .-..__.-__.-....__.-__.---.__. ..__.- -...__ __--. atď. Znelo to ako nejaká melódia. Čo to len bolo? - to dodnes neviem. Možno so sebou splynuli dve vysielania morzeovkou a to, čo som počul bol dôsledkom takejto interferencie - kto vie? Pýtal som sa špecialistov, ale žiaden z nich mi nepodal dostatočné vysvetlenie.
Alebo iný prípad, už z roku 1993. Jedného rána sa moje rádio muselo zblázniť, keďže som namiesto prvého okruhu štátneho rozhlasu začul čosi, čo znelo ako ki-ki-ki-ki-ki... s frekvenciou okolo 1-2 Hz. Keďže som si myslel, že rádio sa pokazilo, zapol som prijímač v miestnosti rodičov. A počul som to isté: ki-ki-ki! Toto „kikanie“ trvalo asi dve minúty a potom sa všetko vrátilo do normálu. Ani len netuším, čo to mohlo byť. Pokus o kontakt? Tak načo bolo to „kikiki“, keď stačilo povedať „Prišli sme!“ Mohlo to byť také jednoduché, ako v Brazílii, z ktorej som práve dostal nahrávku hodinovej relácie v portugalskom jazyku na ktorej akýsi bezpohlavný hlas čosi non-stop rozpráva a v pozadí počuť akési nezvyčajné zvuky... A tu ? - dve minúty stupídneho "ki-ki-ki..."
Občas nás rozčuľujú televízne poruchy (faddingy), predovšetkým vtedy, keď je vysielaný nejaký náš obľúbený program. Skúmali sme túto záležitosť a vylúčili vplyv atmosféry na odkaz - nehovoriac už o ľudskej činnosti. A jednako sa poruchy odohrávajú aj v zimné večery, kedy nemôže byť ani reč o úderoch blesku, či statickej elektrine, ktorá by mohla prerušiť emisiu rádiových vĺn o frekvencii 550 Mhz. Mimozemšťania? Možno, ale na pokus o kontakt by to bolo prinajmenšom čudné!
Zvláštna vec, že všetky tieto zážitky z detstva už pred rokmi v nás sformovali názor, že vedecko-výskumné projekty typu OZMA, CYCLOPS, CETI či SETI, ktoré sa snažili hľadať mimozemšťanov prostredníctvom supervýkonných rádioteleskopov sú iba márnením času a peňazí daňových poplatníkov. Počas základnej školy sme si mali možnosť prečítať „Hmlovinu Andromédy“ od profesora Ivana Jefremova a tá komunistická utópia nám učarovala, hoci – ak sa na to pozeráme kriticky – malo by nás udivovať, že tí naši budúci potomkovia používali - a to výlučne - iba rádiové spojenie! To isté sme čítali u Stanislava Lema v „Oblakoch Magellanových“, ako aj inde. Bez toho, aby sme krivdili cteným autorom, škoda, že im vtedy nenapadlo, že spojenie na vesmírne vzdialenosti musí spĺňať tri základné podmienky:
- podmienku vernosti odkazu, a čo z toho vyplýva, aj rezistenciu na rušiace činitele
- adresnosť odkazu - správa musí vždy doraziť k prijímateľovi so 100% určitosťou
- rýchlosť správy musí byť väčšia ako rýchlosť svetla /c/.
Zodpovedajú týmto podmienkam rádiové vlny? Ani v jedinom prípade ! Rádiové emisie sú dobrým nositeľom informácie, ale len na malé vzdialenosti - už v Slnečnej sústave neplnia svoju úlohu - keďže jej priemer predstavuje takmer 12 hodín rýchlosti svetla, čo znamená, že informácie idúce z Neptúna k Plutu v opozícii sú oneskorené o 12 hodín, teda figu platné, lebo sú neaktuálne. A to je iba náš domov - Slnečná sústava - a kde je najbližšia hviezda? Ku Proxime Centauri (Toliman C) máme 4, 3 ly - teda 4 a niečo roka šírenia svetla. Medzihviedzna sonda by bola čiste odkázaná na seba (v prípade, že ju riadia automaty) a to z toho dôvodu, že informácie určené pre jej riadiace systémy by neboli adekvátne pre aktuálnu situáciu tejto sondy. Ak by to mala byť sonda riadená diaľkovo zo Zeme, bolo by potrebné vybaviť ju spojovacími prostriedkami, ktoré by boli schopné vytvoriť z nej stroj pracujúci v reálnom čase, a k tomu je potrebný nosič, pre ktorý je prahová rýchlosť c rýchlosťou najnižšou z možných! A iba vtedy bude môcť živá, či mechanická posádka takejto lode schopná doraziť tam, kam chce bez problémov, keďže bude mať stály kontakt so svojou materskou civilizáciou, čo z jednej strany garantuje odvrátenie rizika osobnostného regresu posádky, a zo strany druhej budú výsledky výskumu priebežne odovzdávané našej civilizácii. Aký to má význam pre nás všetkých, to pochopí každý, kto aspoň raz opustil svoj domov.
Myslíme si, že každá rozumná bytosť pri pohľade nebo prežíva osobnú výzvu, ak musí uveriť, že tá milionkrát prekliata rýchlosť svetla sa nedá prekonať. A začína kombinovať, ako môže obísť tento zákaz... A obchádza! Ako, to ešte nevedno, ale vieme aspoň to, že keby bol namiesto načúvania vesmíru v nádeji zachytiť nejaký umelý signál celý vedecký a armádny potenciál orientovaný na hľadanie spôsobu nadviazania nadprahového spojenia, mali by sme šancu okamžite sa zapísať do telefónnej knihy Galaxie! Namiesto toho sa však radšej ruveme medzi sebou horšie ako šelmy, čas od času načúvame vesmír a dávame primitívnymi inštrumentami vedieť, že existujeme. Naproti tomu, aby sme sa zapísali do galaktickej telefónnej knihy, musíme sa do takej siete zapojiť. Háčik je však v tom, že táto sieť prinajmenšom nepracuje na spôsob rádiovej emisie, ale napr. Snegovových vzdialenostných vĺn (ak si spomenieme na „Ďaleké stopy“ Sergeja Snegova), či cez iné fyzikálne efekty.
Bolo by dobré vedieť, čo sa deje napríklad v Hmlovine Andromédy vzdialenej 2 mln ly, vo chvíli, kedy čítate tieto riadky - však? Ale áno, vieme to, čo sa dialo dva milióny rokov predtým...
Ostáva ešte telepatia. Nech už si o tomto fenoméne myslíme čokoľvek, išlo by o najefektívnejší spôsob medzihviezdneho spojenia, ako to vyzerá. Každý človek má zrejme telepatické schopnosti, ale technický rozvoj civilizácie tieto schopnosti na pováženie zredukoval a preto sú dobrými telepatmi už len niektorí jedinci. Bolo azda tých 90% mozgu „odstavených“ v priebehu rozvoja civilizácie ? Celkom určite áno, keďže ešte v stredoveku a renesancii časť spoločnosti bola telepaticky aktívna - odtiaľ zrejme pochádzajú všetky tie mystické tranzy a videnia svätých, ako aj čarodejnícke procesy, počas ktorých prišlo o život niekoľko miliónov ľudí, z toho 90% žien. Svätá inkvizícia tak zrejme zničila možnosť kontaktu s mimozemšťanmi považovaných za démonov prostredníctvom likvidácie senzibilov, akými boli osoby majúce telepatické schopnosti...
Implikáciami tohto stavu sú:
- civilizačný úpadok ľudstva a znemožnenie možnosti príjmu telepatických odkazov z vesmíru na dlhú dobu
- rozvoj techniky, predovšetkým vojenských technológií so známymi dôsledkami pre celú planétu
- usmernenie civilizačného progresu na cestu syntetického vývoja, a nie prírodného - zhodného s poriadkom veci vo vesmíre.
Dôsledky toho vidíme na každom kroku... Temní, pochmúrni a fanatickí inkvizítori Svätého ofícia zastavili na dlhší čas našu cestu do vesmíru. Nezmyselnosť CETI a SETI sa zvýrazňuje ešte viac, ak si uvedomíme, že odposluch na vlnách 21 cm (1420 MHz) v pásme H (voľný vodík) nebude mať žiadne pozitívne výsledky, okrem bieleho šumu stavebných častíc atómu vodíka. Odposluch na frekvenciách blížiacich sa k 1420 MHz takisto negarantujú úspech, keďže sa zdá byť nemožné, aby mimozemšťanom akurát napadlo používať tie frekvencie, ktoré pasujú naším rádioastronómom. Samozrejme, že sa to nedá vylúčiť, keďže v predele dĺžky rádiových vĺn od 3 do 30 cm vystupuje najmenej porúch (s výnimkou vĺn 21 a 18 cm v tzv. OH pásme), jednako môžu byť signály také slabé, že ich nemôžeme prijímať na Zemi a bude potrebné vyslať rádioteleskopy do vesmíru, aby sme ich prijali.
Domnievame sa, že by bolo naozaj užitočné umiestniť obrovský rádioteleskop na odvrátenej strane Mesiaca, v rádiovom „tieni“ strieborného glóbu, kam neprichádzajú rádiové signály zo Zeme. Optimálny čas hľadania - mesačná noc. Najlepším riešením by však bolo vyslať tento ohromný rádioteleskop na vzdialenosť prinajmenšom 24 lh od Zeme - za hranice Slnečnej sústavy a vonkajšiu vrstvu atmosféry Slnka (slnečného vetra), kde by boli podmienky príjmu hoci aj toho najslabšieho signálu úplne ideálne a rádiové antény by už mohli pracovať v teplotách vesmíru – okolo 3 K. Celá aparatúra by mohla byť zhotovená zo supervodičov a jej citlivosť by bola neporovnateľne lepšia od toho, čím disponujeme na Zemi... Samotný odposluch by sa mohol uskutočniť smerovo i všestranne (v závislosti od konkrétnej úlohy) v celom spektre citlivosti rádiových vĺn, čo zväčšuje pravdepodobnosť, že „vylovíme“ signál z kozmického rádiového šumu. Prirodzene mínusom celého projektu by bola vzdialenosť svetelnej doby, ktorá predstavuje okolo 2, 5 x 1010 km a oneskorenie spojenia s posádkou, či automatmi tejto stanice predstavujúcimi 24 hodín... Vec spočíva v tom, že také niečo je už možné k realizácii našimi súčasnými silami a prostriedkami.
Ibaže, či sa nám to vôbec oplatí? Takáto stanica by nepochybne stála veľké peniaze, ale na druhej strane svet vynakladá ešte viac na zbrojenie a vojenské technológie počas jedného roku. Keby bolo možné tieto fantastické sumy transformovať na astronautiku, bolo by možné projekt SETI premiestniť tam, kam aj patrí - do vesmíru!
Takáto výprava by sa skladala z troch etáp:
- Fáza 1 - budova rádioastronomickej stanice na nízkej obežnej dráhe by sa realizovala za pomoci raketoplánov.
- Fáza 2 - vyslanie stanice mimo systém Slnečnej sústavy
- Fáza 3 - umiestnenie stanice na okružnej transplutovej orbite vo vzdialenosti 165-170 AU od Slnka a započatie jej činnosti. Nevyhnutým zdrojom energie by pre ňu musel byť jadrový reaktor.
Domnievame sa, že niečo také by malo skončiť úspechom t.j. zachytením rádiových signálov mimozemskej civilizácie, alebo zachytením rádiosignálov vnútornej komunikácie mimozemských civilizácií (rádiové a TV prenosy) - čo by aj tak bolo víťazstvom, keďže hľadáme prejavy činnosti mimozemšťanov a prenosy informácií nimi nepochybne sú. Avšak aby sme nadviazali spojenie s cudzím rozumom vo vesmíre musíme súčasne pracovať na technikách nadprahovej komunikácie a astronautikou sensu stricto. Podľa nášho skromného názoru je ľudstvo povinné mobilizovať svoje sily na týchto dvoch úlohách, keďže skôr alebo neskôr to bude musieť urobiť. Je to zákonitý vývoj, keďže expanzia Homo sapiens sapiens bude jednoznačne smerovať do vesmíru, kde nájde zdroje surovín potrebné pre život a ciele emigračných vĺn z preľudnenej Zeme, ktorá nebude v stave uživiť svojich obyvateľov... To, čo je však očividné pre nás, nie je samozrejmé pre tých, ktorí utvárajú svetovú politiku a vedu. V mnohých z nich tkvejú ešte živočíšne reflexy a choré ambície, ktoré zamedzujú cestu postupu.
Aká škoda, že výskumu telepatie sa venuje iba hŕstka outsiderov. Pokiaľ je biologická komunikácia založená aj na nadprahovom spojení, a neexistujú žiadne fakty, ktoré by nasvedčovali opak - tak sme povinní zobrať to úplne seriózne a nie preto, že chceme dokázať, že týchto fenoménov niet, ako sa to kedysi usilovali dokázať tvrdohlaví rádobyvedci. Nech si všetci vezmú z toho ponaučenie, že sa hrá o najvyššiu z možných stávok - o prežitie našich potomkov!
Robert K. Lesniakiewicz – Miloš Jesenský
Súvisiace:
Hľadanie E.T. sa zameria na pekné exoplanéty
http://www.cez-okno.net/clanok/v-skratke/hladanie-et-sa-zameria-na-pekne...
-
- prečítané 4998x
Asi takhle, o Zemi již nyní musí vědět každá civilizace vzdálená do 50 ly, pokud je alespoň na úrovni začátku 20. století. Pokud se totiž někdo z venku zaměří na naši soustavu, bude předpokládat, že Slunce má jako průvodce na relativně blízké oběžné dráze velmi silný exotický pulsar, samozřejmě hlubším výzkumem zjistí, že to tak není a že signál silnější a hustější než pulsar nebo umírající hvězda, výsílá planeta. O to samé se snaží SETI, problém je však v tom, že né každá civilizace musí být tak neukázněná jako my, ono je sice krásná představa, že ve vesmíru, existují jen pacifistické civilizace, ale pokud se vývoj života opravdu řídí zákony evoluce, budou oni pacifisté v podstatné menšině, jelikož každý sociální druh na zemi vede svoje "války", u sociální společnosti je totiž válka přirozenější než cokoliv jiného, např. některá mraveniště, jsou postavena jen a pouze "otroky" a samotní původní mravenci se specializují jen a pouze na výboje. V takovém vesmíru pak není dobrý nápad, dávat o sobě vědět.
V tomto by som nebol taký pesimista myslím si že iba málo agresívnych civilizácií dokáže postupovať technologicky stále dopredu pretože jedného dňa príde na stupeň kedy ich zbrane dosahujú takú úroveň že sa dokážu sami zničiť ako druh a to sa stalo takmer aj nám tým že sme vymysleli atómové zbrane. Boli prípady ako napríklad tá Kubánska aféra kedy bolo ľudstvo iba o vlások od jadrovej vojny. Podľa mňa civilizácia technicky vyspelejšia ako ľudstvo je aj mierumilovnejšia pretože každá hoc aj o kúsoček agresívnejšia by sa s najväčšou pravdepodobnosťou sama zničila. Podľa mňa ak nejaké cudzie civilizácie jestvujú tak každá si raz skôr či neskôr musí prejsť týmto stupňom vývoja a tie ktoré toto obdobie prežijú pôjdu dalej tie ostatné sa buď vrátia tisícročia naspäť a ich vedomosti a história sa zmenia na míty legendy a rozprávky alebo sa zničia totálne
Tiež si myslím že vo vesmíre je veľa cicilizácií ktoré by sa skôr mali obávať nás. Keď si pozriete históriu ľudstva sme krutá krvavá vojensky zameraná rasa ktorá každý nový objav zužitkováva v prvom rade v armáde...Každý si myslí že keď je nejaká rasa pred nami vo vývoji musí mať aj zákonite lepšie zbrane ale to nie je pravda. Môžu byť rasy ktoré sú technicky a duchovne daleko pred nami ale ani nepoznajú pojem zbraň pretože ich ani nenapadne vymýšľať niečo čím by si ubližovali navzájom v tomto sme možno unikátny my. A ktohovie možno raz bude ľudstvo patriť k obávaným rasám vo vesmíre pred ktorými sa bádú mnohí radšej skrývať akoby sa s nami mali kontaktovať
Aby byla nějaká civilizace naprosto mírumilovná, musela by se vyvíjet za úplně specifických podmínek, musela by již od svého počátku žít v naprostém blahobytu a nesměla by mít, žádné nepřátele ve svém životním prostředí, kteří by mohli byť jen zranit jednotlivce, taková civilizace by se však nemohla vyvíjet, vývoj přijde totiž jen se strádáním, ohrožením a utrpením. Pokud by se přesevšechno do vesmíru dostala, pak by stejně byla zničena ihned po prvním kontaktu s civilizací, která by se vyvíjela podle zákonů přírody(zákon silnějšího).
A pokud jsme my jedinou civilizaci, která není pacifistická(což je velmi nepravděpodobné), pak zkrátka v naší galaxii zavládne právo silnějšího a my si vezmeme to(všechno) k čemu jsme byli stvořeni.